Nedeľa utiekla až nebezpečne rýchlo a deň, ktorého sa Jakub desil zo všetkého najviac, sa približoval míľovými krokmi.

Popoludní, na veľké Miškove naliehanie, zašli na vianočné trhy. Nerozumel, načo tam jeho brat tak veľmi chcel ísť, veď už mal darček pre každého, koho mal rád, no jeho malý braček mu to po asi polhodine chodenia rýchlo vysvetlil.

„Čo myslíš, čo by sa páčilo pánu učiteľovi?" vypálil naňho odrazu pri jednom zo stánkov s drevenými výrobkami.

„Akému učiteľovi?" nechápavo nakrčil obočie, lebo bol duchom úplne inde a tak mu spočiatku nedochádzal zmysel Miškovej otázky.

„Ježiš, Kubo, predsa Matejovi," s pretočením očí zdôraznil učiteľove meno. „Chcem mu niečo kúpiť a neviem čo," smutne pozeral na množstvo vecí okolo seba.

Jakubom pri vyslovení Matejovho mena myklo a až vtedy mu naplno došlo, kvôli čomu sa musel trepať zase na tie prekliate trhy.

„Myšiak, ja vôbec netuším. Nepoznám ho o nič lepšie ako ty," poškrabal sa za uchom. „Ale prečo mu vlastne chceš kupovať darček?"

„Lebo ho mám rád a chce mi pomôcť."

Bola to práve Miškova detská úprimnosť, ktorá Jakubovi otvorila oči. On by mal byť ten, čo kúpi Matejovi darček, nie Miško. No na druhej strane, nechcel mu v tom brániť. Keď mu ho chce kúpiť, pomôže mu. No ale ani on sa nenechá zahanbiť.

„To si povedal pekne," usmial sa na brata. „Tak poď, niečo spolu vyberieme. Nechceš mu radšej kúpiť nejaké perníkové srdce? Videl som tu zopar stánkov."

„Ja neviem," zamumlal Miško. „Dávať perníkové srdce učiteľovi je divné."

„Fajn, tak sa teda poďme poobzerať po niečom inom," vzdychol nešťastne. Vedomie, že to celé musí prejsť ešte raz, ho desilo, no na druhej strane, bol rozhodnutý vybrať niečo aj on. Niečo, čím Matejovi urobí radosť. Keď nechce kúpiť perníkové srdce Miško, kúpi mu ho on.

„Môžeme ísť už domov, krpec? Je mi zima a som hladný," šomral po ďalšej hodine strávenej na trhoch. „Už si kúpil tú zvonkohru, chceš ešte niečo?"

„Ešte srdiečko pre mamu," ťahal ho naspäť k perníkovému stánku.

„Fajn, tak si vyber, čo chceš a padáme odtiaľto," zamumlal a obzeral sa po vystavených srdciach. Kým sa Miško rozhodoval medzi dvomi, jeho okamžite zaujalo jedno veľké, jednoducho ozdobené svetlomodré srdce s nápisom Ďakujem, že si. Ako ho uvidel, rozbúchalo sa mu srdce a vedel, že toto je to, čo chce pre Mateja. Žiadny veľký darček, ale maličkosť, ktorá mu povie, čo preňho znamená. Neriešil, či je na to priskoro, alebo nie. Neváhal a dal si ho zabaliť. Miško si tiež nakoniec vybral, zaplatili a mierili dolu námestím, smerom domov.

„Počkaj chvíľku, Miško," zastavil Jakub brata pri stánku s medovinou. „Kúpim ešte toto a finito."

***

V pondelok ráno sa Jakub zobudil so zvláštnym pocitom. Sú Vianoce, uvedomil si so stiahnutým žalúdkom. Sviatky, ktoré nemal rád, no kvôli Miškovi a jeho rozžiareným očkám ich vždy nejako pretrpel.

Tak ako každý rok, aj tento rok spolu ráno ozdobili stromček a potom pomáhali mame s varením. Ošúpať uvarené zemiaky, olúpať vajíčka, či obaliť rybu. Keď po ľahkom obede zaliezol do svojej izby, rozhodnutý z nej do večere nevyliezť, z depresívnych úvah nad nezmysenosťou Vianoc ho vytrhlo zapípanie mobilu.

Matej: Príď na chvíľu pred dom. Niečo pre teba mám. M

„Čože?" hľadel na tú esemesku a neveril vlastným očiam. „On je tu?" zašepkal a vystrelil k oknu. Keď zbadal pod oknami známu postavu s taškou v ruke, rozbúšilo sa mu srdce. On vážne prišiel... A má pre neho darček?

Bez premýšľania schytil mobil a poslal Matejovi odpoveď. Ja: O chvíľu som tam :-)

Hodil na seba teplú mikinu s kapucňou, zobral zo stola taštičku s darčekom pre Mateja a trielil k dverám. Obul si topánky, zakričal mame, že o päť minút príde a už ho nebolo.

Nikdy nezbehol schody tak rýchlo ako vtedy. Sám sa divil, že si z toľkej nedočkavosti nedolámal nohy. Keď vybehol pred dom, Matej stál otočený k nemu a usmieval sa.

„Ahoj," vydýchol pri pohľade na jeho tvár. Fascinovane hľadel na jeho pery, ktoré ho neskutočne priťahovali a vábili ako včelu na med.

„Ahoj," zašepkal Matej a bez varovania si ho pritiahol do náručia a zajal jeho pery. Jakub prekvapene vyvalil oči, no spolupracoval.

Na rozdiel od ich prvého, takmer nevinného bozku bol tento oveľa vášnivejší a Jakub prekvapene zavzdychal, keď Matej, v snahe prebojovať sa do jeho úst, oblizol jeho spodnú peru. Jedna ruka sa ocitla v jeho vlasoch a on slastne zavrnel, keď sa jemné, dlhé prsty zamotali do jeho pramienkov.

Po niekoľkých sekundách, ktoré mu pripadali ako večnosť, sa Matej odtiahol. „Krásne Vianoce," pohladil ho po líci a z tašky vytiahol malý balíček. „Pre teba."

„Ďakujem," omámene prevzal darček. „Aj ja mám niečo pre teba. A tiež ti prajem... Krásne Vianoce."

Po dlhom čase myslel tieto slová, svoje vianočné prianie, naozaj úprimne.