Bezbrehá, nekonečná, pohlcujúca, taká by ničota mala byť vo svojej prirodzenosti. Tak prečo sa v tvojom objatí cítim byť neskonale milovaný a prijímaný? Je to snáď prázdnotou toho priestoru? Absenciou pátravých pohľadov hľadajúcich známky odlišnosti? Chýbajúcim zmyslom myšlienky: Čo si o mne pomyslia druhí? Keď nikto taký v tomto svete nie je.

Ach, aká si len milovaná, sladká osamelosť tejto chvíle. Ničotnosť tohto okamžiku a tvoja vrelosť. Moja veselosť v temnej diere, kde iný cítia zúfalstvo a strach. Tu ja nachádzam len pokoj na duši a skrývajúcu sa múzu.

Stala by si sa desivou, ak by som na svete mal niekoho, na kom by mi záležalo? Nemyslím si, lebo nikomu nezáleží na mne viac ako mne samotnému a ty to dobre vieš a akceptuješ moju sebeckosť. Si svetlom v temne preľudnenom dni. Zábleskom nádeje po vyčerpávajúcom behu spoločnosťou a jej pravidlami.

Kde si ty, chcem byť i ja.

Tvoj milujúci introvert <3