Teraz niečo na tému mesiaca do online mesačníku Abdon. Je to niečo skôr poetické, ale baví ma hrať sa takto sem tam s textom.

Téma mesiaca: "Ja som na tom večierku nebol/-a."

____________________________________________________________

Na srdce sa nehľadí, neberú naň ohľady, možno preto som do rúk vzala opraty.

V ten večer prišla som, ako každá iná, do hodvábu odetá, bielym zlatom zdobená. Nikto o mne nemal páru, že vybrala som sa na ich oslavu.

Páni i dámy, elegantní ako pávy, vlnili sa v rytme tanca a ja nervózne hľadala toho pána, čo nazývala som v srdci zradca.

Preplavila som sa skrz davy a hľa, tam na mňa hľadí.

Šampanské v ruke, pohľad jedovatej mamby. Opätovala som ho so stoickým postojom, pod ním oheň, že by ľahol ihneď popolom.

Podvihol čašu na pozdrav ku mne, za ním skrytý úmysel plný vášne. Cítila som tú jeho túžbu, tak ako kedysi tú svoju vlastnú. On ma však opustil, bola som hračkou, teraz sa baviť chce, byť znova mačkou. A ja myš bezmocná mala by som byť, mala by som sa ním znova nechať pohaniť.

No dnes večer nie, dnes je deň pomsty, noc je mladá a ja mám času nazvyš. Budem hrať tú hru zvrátenú a nenechám ho na pochybách, že prijímam pozornosť jeho nechcenú.

Krúžili sme po sále hodiny, on v spoločnosti obľúbencom, ja nenápadným vydedencom.

Úsmevy dám ma nenechali na pochybách, chceli ho, ale teraz jeho cieľom bola iná.

Nenápadne po mne hádzal očkom, nespoznal ma, ja som hanblivo uhýbala inam. Odvracala zrak ako pravá dáma, no pod povrchom vo mne zúrila dráma.

Tragédia moja písala sa už pred rokom, keď ten pán prinútil ma nehou stať sa jeho otrokom. Dedinská hus, čo verila v lásku a on ju opustil, vraj aby našiel spásu. Prisahal návrat, preto nechala ho ísť, no on neobťažoval sa už viac prísť.

Opustená a zhrozená, taká som zostala, keď ukázalo sa čo je on za zradca. Mohla som si len gratulovať, že dieťa naše nebude mať možnosť si pochovať. Lebo tak sa stalo, že donosila a povila som ho, nášho syna mileného. Za neho i za seba, musím teraz pomstiť sa.

Požičala som si najlepšie šaty, od dámy čo podobne s ním obišla, no ona aspoň bez dieťaťa z toho vzťahu odišla.

Ja som toľko šťastia nemala, ako slobodná matka nemanželského dieťaťa som sa zrodila. A teraz som tu a chystám si svoju odplatu.

Po polnoci už nebolo pochýb, že o mňa celý večer stojí. Do výklenku zašla som nech naberie odvahu, podišiel ku mne a vyslal jasnú správu.

Pokynul rukou tej mladej dáme, neznámej kráske z ktorej oči nespúšťal stále. Do tmavej miestnosti kde nik rušiť nebude, tam on s ňou noc tráviť chcel, ešte netušil, že z toho samotného nič nebude.

Podišla bližšie s vášňou na perách, bozkal ju znova, zas a zas, kým neprišiel jej čas. Roztúžený, korzet rozviazal a pod ním dýka, on prekvapene si stal. Žena s úsmevom ju tasila, do holej hrude mu ju vrazila.

„Ty sviňa bez srdca, čo syna som ti povila. Teraz ti dobrá som, keď za dámu som sa odela? Zhynieš s tým vedomím, že nenávisť v srdci mám, ale odplatila som sa, tak ako sa podľa mňa má. Teraz budem mať svoju spravodlivosť i synovi to urobí za dosť." Hľadela do očí, život z nich plynul, dúfala vo vinu, priznanie jeho zločinu, no on v nej nespoznal tú mladú dievčinu.

Odišla domov, syna si chovala, keď na dvere zaťukal miestny správca zákona.

„Slečna, vy znali ste pána toho a toho?"

Smelo mu ona prikývla a dieťa si k hrudi pritisla.

„Vraví sa, že dieťa je jeho, no nepriznal sa." Smutne naň pozrela a len nemo to priznala. „To je jasný motív, zločin tu možno stal sa. Ten pán je mŕtvy, neďaleko ho zabili. Neboli ste to náhodou vy, čo život mladý ste skántrili?"

„Ako by mohla som, mladý pán? Veď na rukách ešte len dojča mám. Verte mi prosím, ja som nemohla, na tom večierku som ani nebola."

Strážca uznal jej argument a pred zákonom pustil ju bez viny, to dieťa zradcu, bolo jej najlepším alibi.