《Zara》

Vo štvrtok poobede okolo tretej sme s Emou sedeli na chlpatom koberci v jej izbe a lakovali si nechty. Vždy tu rada trávim čas, pretožejej izba vyzerá ako z amerického filmu a je veľmi útulná. V strede steny na pravo od dverí tróni veľká biela posteľ ako pre princeznú, oproti má stolík s otáčavou stoličkou, pri okne obrovské zrkadlo a zásuvky len na makeup a to, čo mám zo všetkého najradšej sú plagáty s jej obľúbenými kapelami, spevákmi a hercami po všetkých stenách. Všetok nábytok je ladený do svetlých farieb a steny sú namaľované na bledulinko fialovú farbu.
Volali sme aj Kláru, ale povedala, že môže byť konečne chvíľu s Hugom sama, tak to nemôže prepásť. V poslednom čase sa akosi menej stretávajú a veľmi im to neklape. Klára mi vlastne nepovedala o čo v skutočnosti ide, ale vždy keď sme sa stretli, vyzerala, že ju niečo trápi a nemala veľmi náladu na rozprávanie.
,,...povedala som mu, nech za mnou nelezie, lebo ho nechcem (samozrejme, povedala som mu to citlivejšie - teda, aspoň som sa o to snažila), ale on si nedá povedať. Nechápem, čo z toho má. Bože, vieš čo sme museli minule s Lukášom urobiť??" kecala o stošesť, kým som si ja lakovala palec cyklamenvým matným lakom a pozorne počúvala sťažnosti na nášho spolužiaka Vlada, ktorý, ako všetci vieme, ju chce už od prváku.
Posledná veta ma zaujala.
,,Prečo s Lukášom?"opýtala som sa nechápajúc. Aha, tak takto to teda je. Moje oči mi predsa len neklamú, keď mi tvrdia, že by sa tí dvaja radi dali dokopy.
Etela sa začervenala. ,,Mm, jasné, tak predsa sa mi to iba nezdalo," zatvárila som sa lišiacky.
,,Tebe nikdy nič neujde," poznamenala Etela.
,,Tak teda," usmiala som sa, v hlave s myšlienkami o nich dvoch, ,,čo ste museli podniknúť?"
,,Keďže sme teraz taký bližší kamaráti, požiadala som ho o láskavosť. Povedala som mu, že ma vkuse otravuje jeden spolužiak a či by mi s ním nepomohol. Bez problémov prikývol. Tak mu zavolal z môjho mobilu a mierne výhražne mu povedal, nech viac nevolá jeho frajerke, lebo si ho podá," zachichotala sa a čakala na moju reakciu.
,,Fíha," zahvízdala som, ,,a to je všetko? Kvôli tomu si taká vzrušená?"
,,Nie, kdeže. Aj keď musím uznať, že to bolo od neho veľmi milé. Vlado mi teda stále neveril, vraj na môjho chalana sa môže zahrať každý. Chcela som znova zavolať Lukášovi, ale na druhej strane som nechcela byť otravná, tak som mu nezavolala. Ale, len čo som vyšla zo školy (to bol utorok, myslím, že si vtedy bola niekde u zubárky, alebo kde), tak som zo zbadala ako na mňa čakal. Spýtala sa ktorý je ten Vlado a ja som mu ho ukázala. Počkal, kým sa pozrel našim smerom a bez varovania ma pobozkal. Normálne k tomu pridal aj jazyk a potom prešiel do vášnivých bozkov a s rukami na mojom chrbte ma prehol dozadu." Eťa sa rozplývala pri tom, ako mi to hovorila a zasnene zatvorila oči. Takmer si natrela lak úplne mimo prsta.
,,Wau, tak to už je niečo. Škoda, že som vtedy chýbala," na oko skleslo som si nalakovala posledný malíček a fúkala si nechty, aby skôr vyschli.
,,Videla som taký life hack, že keď si namočíš čerstvo nalakované nechty do studenej vody, skôr uschnú," povedala som jej trik, ktorý som už dlhšie chcela vyskúšať.
,,Okey, tak to skúsme."
Akurát sme si utierali okolie nechtov od vody, keď si Etela zase trochu túžobne vzdychla. ,,Mám pocit, že nás videla snáď celá trieda," zachichotala sa a mne sa kútiky úst vytiahli do úsmevu.
Spomenula som si, ako ma minulý týždeň cez víkend bozkával Šimon u nás v obývačke. Predstavila som si jeho teplé mäkké pery, ktoré zapadli do tých mojich s takou ladnosťou, ako ešte nijake predtým. Bozkával ma pomaly a nežne...
,,Zara," Etela do mňa štuchla lakťom.
,,Hm?"
,,Čo si taká...nejaká zasnívaná?"
,,Nie som," prirýchlo som pokrútila hlavou. Videla som, že ju to nepresvedčilo. Založila si ruky v bok a hlavu naklonila, ako keď ide niekoho vypočúvať. Dobre, tak tomu sa už asi nevyhnem.
,,No tak hovor."
,,Nič také, len..." zmlkla som. Nevedela som, ako jej to povedať. Alebo skôr nechcela? Viem, že je to voči nim nefér. My tri sme najlepšie priateľky a tie by si rozhodne nemali nič tajiť. Som si toho plne vedomá, ale ak sa jedná o Šimona, skrátka ma vždy niečo zastavý. Neviem, či to je nejaké znamenie, alebo čo. Možno mi to niečo chce naznačiť, že to, v čo môj šibnutý mozog tak trochu dúfa, sa nemôže stať skutočnosťou. Alebo, že sa to nedá, alebo ten druhý nechce... asi to bude tak. Vždy, keď si už myslím, že by sme sa vo svojom vzťahu (berme ho čisto ako priateľský, vlastne inak ho ani brať nemôžme) mohli posunúť ďalej, stále ho niečo zastavý. Napríklad keď sme boli v kine alebo u mňa doma. Tak tomu fakt nerozumiem. Najprv ma pobozká a potom sa len tak odpratá so slovami, že nemôže? Otáznik na konci. Jeden, dva a dokonca aj tri. Skrátka ne-ro-zu-miem.
,,Nechajme to tak," snažila som sa to zahovoriť.
Etela sa zatvárila mudrcky. ,,Ide o Šimona, však?
Vypleštila som na ňu oči. Dočerta s tým jej psím čumákom. Pri Etele človek nikdy nesmie zabúdať, že mu ľahko prečíta myšlienky. Áno, síce aj ja som si myslela, že sa s Lukášom k seba nejako majú, ale to je iné. To bol len taký postreh. Ona si všimne všetko, vždy.
,,Odkiaľ to vieš?"
,,Zara, každý zdravý človek si predsa všimne, ako sa na seba pozeráte." Povedala množné číslo?
,,Ako sa na seba pozeráme?" zahrala som nechápavú.
,,Bože, si ako decko, ktoré sa bojí priznať k svojej prvej láske. Všetci predsa vieme, že ťa Šimon chce. A ty jeho tiež. Netvár sa."
,,Šimon ma chce?" asi som sa zatvárila až príliš nadšene a Eťa iba prekrútila očami. Jediné, čo som si z Eteliných slov zapamätala, bolo, že ma Šimon chce. Čo samozrejme nie je pravda. Šimon ma nechce. Možno sa na mňa pozerá...tak. Tak? Uhm, Zara, fakt si to povedala úplne výstižne. Teraz by som si mala zatlieskať.
Oprava: Možno sa na mňa pozerá zasnene, alebo neviem ako, ale keby videla zákulisie, rozhodne by si nemyslela to, čo si myslí teraz.
,,Áno a hovorí ti to odborníčka, tak si od nej daj poradiť." Opäť ten mudrcký pohľad. Hej, že odborníčka. Minule sme sa z nej smiali, lebo ona či chcete alebo nie, vždy ,,predpovie" budúcnosť a naozaj má pravdu. Vlastne si ani nespomínam, či sa niekedy pomýlila s tým jej ,,veštením". Tuším nikdy. Je pravda, že na jej inštinktívnu radu by som v kasíne určite stavila.
Ale toto je somarina.
,,Eti, prepáč, že ťa musím sklamať, ale teraz ti predpoveď nevyjde."
,,Ako vieš?"
,,Lebo viem."
,,No tak." Imaginárnym kľúčikom si zamkla ústa, ale potom ho paradoxne zjedla a ja som sa na tom musela zasmiať. So zamknutými ústami predsa nemožno niečo zjesť.
Potom zašepkala: ,,Nikomu to nepoviem."
Vzdychla som si nad jej dlhou výdržou presviedčania. Ak niečo chce, za každú cenu sa to snaží získať. Ďalší charakteristický znak Eteli Plávkovej, okrem veštenia.
A tak som jej všetko povedala. Aj to, ako to veľmi nechcem povedať Kláre, lebo si myslí, že ešte stále sa stretávam s Denisom a blabla. Všetko okolo toho.