《Šimon》
Keď mi pred chvíľou zazvonil zvonček, bežal som zistiť kto to je. Bol to Daro. Pustil som ho dnu a on si so mnou priateľsky tľapol na pozdrav.
   ,,Sevas kamoš," pozdravil ma.
,,Ako žiješ?" spýtal som sa ho.
,,Áá, celkom dobre. Peniaze mi momentálne môžu lietať ponad hlavu, takže tak. A vlastne prišiel som sem, lebo mám pre teba jeden kšeftík."
,,Daro, povedal som ti, že som s tým už skončil." Vedel som, o čom sa chce zase baviť.
,,Bude to rýchle. Nikto si nič nevšimne," prehováral ma.
,,Jasné, tak ako minule," odfrkol som.
,,Boha, čo to furt vyťahuješ? To bola náhoda. Teraz sa nič nestane," rozčúlil sa.
,,Už som ti svoj názor povedal, takže ak ma chceš kŕmiť týmito debilnými kecami, nech sa páči, tam sú dvere."
Pomaly som kráčal oproti nemu a tak som ho vytlačil z bytu. Zatvoril som za ním dvere a kráčal som k barovému pultu. Potrebujem si naliať niečo tvrdé. Ten kretén ma vždy dokáže vytočiť. Dúfal som, že ma už nebude otravovať. Už skôr ma prichytili pri čine a dostal som podmienku. A minule ma zas naháňali fízli. Keby ma chytili, teraz sedím v chládku, kam sa ja ale v žiadnom prípade nemienim dostať.
Keď som sa napil, fľašu s whisky som odložil a prešiel som do spálne. Vyberal som si čistú osušku, keď mi zrak padol na posteľ, kde ešte pred pár dňami spala Zara. Odišla, ani mi len nenechala odkaz na papieri. Ani sa nerozlúčila. Mohla sa aspoň poďakovať.

《Zara》
Od incidentu s Denisom už ubehol týždeň aj pár dní a zatiaľ som ho našťastie nestretla. Kláre ani Etele som to nepovedala, hoci sú to moje najlepšie priateľky, ale keďže Klára mi Denisa "dohodila", tak viem, že sa jej celkom páčil, ako chlap pre mňa. Ja viem, že chce, aby som si niekoho našla, ale tým, že mi dohadzuje čudných týpkov, ktorý ma budú chcieť nedajbože, (takmer sa stalo) znásilniť, tak to mi veľmi nepomôže. Keby som to Kláre povedala, viem, že by si to vyčítala a ľutovala ma a to ja naozaj nemám rada. A keďže som to nepovedala jednej, tak radšej ani druhej. Poznám ich ako vlastné topánky. Potom by bol ďalší problém na svete, že jednej som niečo zatajila - hovorím z vlastnej skúsenosti. Neurobila som to pre to, že som mala nejakú radšej a druhú menej. To určite nie. Skrátka to tak vyšlo. A keď už viem, ako by to dopadlo, ak môžem, radšej sa tomu vyhnem.
Práve som s Eťou v šatni vo fitku a prezliekame sa, aby sme si mohli trochu zacvičiť. Dnes je na rade zadok a stehenné svalstvo.
,,Pozri, koho číslo mi dala Klára," Eťa mi strčila mobil pred oči. Koncové čísla 542. 542? Koho číslo to môže byť?
,,Neviem kto to je," ľahostajne som mykla plecami, vyzliekla si tričko a ostala v ružovej športovej podprsenke a sivých legínach.
,,Nevieš??" opýtala sa začudovane.
,,Odkiaľ by som to asi mala vedieť?"
,,Dnes si za vtipnú, však? Veď je to Denisovo číslo."
Nie, toto nemôže byť Denisovo číslo. On má predsa koncové 663. Alebo....už viem. Veď ja som v ten večer Kláre nepísala esemesku z Denisovho mobilu, ale zo Šimonovho. To je Šimonove číslo. Výborne, tak ja vlastne jeho číslo ani nemám, ale Eťa a Klára hej. Tak mi treba, keď klamem svojim kamoškám.
,,Tak vidíš," falošne som sa zasmiala, ,,asi sa mi dnes chce vtipkovať."
Tak, to sa mi teda rozhodne nechce. Dnes nám totiž dala Kotulová nečakanú písomku z Dejepisu a nečakám lepšiu známku než štvorku. Nedajbože päťku. Včera ma príšerne bolela hlava, tak som sa vôbec nedokázala sústrediť na učenie. To bude asi tým, že mám svoje dni. Niekto by sa teda pýtal prečo dnes idem cvičiť. Väčšina žien, keď má to, čo ja, si na brucho prikladá ohrievacie vankúšiky a najradšej by trávila celé dni len v posteli alebo vyžierala chladničku. Ja si radšej chodím zacvičiť, lebo ma to baví a lepšie sa pri tom uvoľním. A dala som si tampón, takže som si istá, že nepretečiem.
Keď sme vošli do fitka, prvé na čo mi padol zrak boli obrovské deväťdesiatkilové činky. Alebo skôr človek, ktorý tie činky zdvíhal. Neuveriteľné. Sledovala som, ako sa trochu nahol, keď si ich poriadne chytal a potom ich bez problémov zdvihol do vzduchu. A potom znova a znova. Keď už mal dosť, utieral si telo od potu, ktoré sa mu perlilo po celom tele. Až teraz si ma všimol. Usmial sa a pozdravil sa mi, keď sme okolo neho prechádzali. S Etelou sme sa stiahli do rohu na jej vraj doteraz zvyčajné miesto, rozložili si karimatky a začali cvičiť. Sem tam sme aj použili nejaké stroje. A na záver, aj keď sme sa dnes sústredili na zadok, sme si dali chvíľku aj s malými činkami.
Po hodine intenzívneho cvičenia sme vyšli na čerstvý vzduch a namierili si to na autobusovú stanicu. Bola som rada, že som opäť na čerstvom vzduchu. Mala som pocit, že sa mi celý ten čas díval na zadok. Nie, že by mi to vadilo, len... neviem. Vlastne je to dobrý pocit. Ale radšej by som sa ja pozerala na ňho. Ty brďo, také namakané ruky som asi ešte nevidela. A ešte aj tie žily, ktoré mu vidno, sú nenormálne sexy.
Práve sme kráčali po úzkom chodníku a rozoberali už asi osemdesiatu tému, keď pri nás zastavilo sivé auto. Okienko sa stiahlo dole (nie, že stiahlo. Samozrejme ho musela dotyčná osoba stiahnuť ručne, keďže od takéhoto auta by som ani nečakala, že sa stiahne stlačením tlačidla. Je to predsa stará škodovka) a vykukol z neho veselý Šimon.
,,Čaute, ženy. Chcete sa zviesť?"
Etela sa ku mne naklonila a "nenápadne" sa ma spýtala, či ho poznám. Keď som jej povedala, že áno iba, pokrčila plecami a bezproblémov nastúpila dozadu. Asi mi nechala miesto v predu. Tak som ho využila. Typická Etela. Nerobí si starosti, či som jej náhodou neklamala a či ju ten neznámy pán neodvezie široko-ďaleko. Skrátka každý deň žije, akoby to bol jej posledný. Z maličkostí si veľkú hlavu nerobí.
,,Už docvičené?" spýtal sa nás skôr len tak, aby reč nestála. Ako keď idú babky z kostola a jedna sa spýta druhej: ,,Ideš pomaličky?"
Od veci otázka. Veď predsa vidí, že ide. Chápem, že je to len taká viac-menej rečnícka otázka, ale aj tak je totálne na nič.
,,Áno, boli sme sa trochu odreagovať," odpovedala som.
Šimon sa uchechtol a prehodil rýchlosť. ,,To je dobré, keď to beriete ako odreagovanie. Niekto by sa do cvičenia musel nútiť."
Po chvíľke ticha sa opýtal: ,,Kam vás vlastne odveziem?"
,,Emm," pozrela som dozadu na Eťu, ale tá niečo ťukala do mobilu, tak si ma nevšimla, ,,asi sa pôjdem niekde najesť. Dnes nemám dobrú večeru. Mohol by si nás vyhodiť niekde v meste? Iba tak, kde budeš mať po ceste." Brala som ako samozrejmosť, že Eťa pôjde so mnou. Mať príležitosť dobre sa najesť a nevyužiť ju? To u nej nehrozí.
,,Ja nepôjdem," ozvala sa, až som bola prekvapená, že nás vôbec počúvala, ,,mám sa stretnúť s bývalou spolužiačkou."
,,S Viky?" spýtala som sa.
,,Áno."
,,Okey, tak pôjdem sama."
,,Ak by ti to nevadilo, pridal by som sa. Tiež som hladný. V byte aj tak nič poriadné nemám," obrátil sa na mňa Šimon.
,,Jasné, v pohode," usmiala som sa. A potom som sa na ňho zahľadela a pozorovala jeho ležérne šoférovanie jednou rukou. Páči sa mi, keď muži takto uvoľnene šoférujú a pritom majú všetko pod kontrolou. Potom som sa zapozerala na jeho ľavú ruku na volante. A zase tie žily... och. Som veľmi divná, keď obdivujem na mužoch ŽILY? Heh, asi. Keď mne to pripadá strašne sexy - keď sú muži taký šľachovití. Tie vypracované ruky a žily, ktoré ich priam dekorujú. Výborná kombinácia.
Na moste pri rieke sme vyhodili Etelu a o pár minút sme už so Šimonom sedeli v nejakej reštaurácii.
Keď sme si objednali, Šimon sa ma spýtal: ,,Prečo si vtedy len tak odišla?"
Očividne myslel na to ráno.
,,Prepáč, ponáhľala som sa do školy," odvedila som jednoducho.
,,Mohla si ma zobudiť. Urobil by som ti raňajky."
,,Och, to nie. Vážne som sa ponáhľala."
Nechali sme to tak a viac sme sa k tejto téme nevracali. Skôr sme sa zamerali na moje štyri roky strávené v Anglicku. Šimon sa ma veľa pýtal a ja som mu odpovedala. Možno by sa niekomu zdalo, že je zvedavý. Ale mne nie. On sa skôr úprimne zaujíma. A to sa mi na ňom páči. Nepredstiera. A ak som mu povedala nejakú príhodu, ktorá sa mu nepáčila, hneď zvráštil nos a nejako to okomentoval.
Práve si začínam uvedomovať, že som ho vlastne vôbec nepoznala.
Keď je človek malý, väčšinou sa o ňom nikdy s určitosťou nedá povedať, čo z neho vyrastie. Či bude dobrý, či zlý. Deti sú milé, no potom príde ďalšia etapa života - puberta. Vtedy sa každý dokáže poriadne zmeniť. Pamätám si, že ja v tomto veku som vždy chodila len von. Väčšinou s chalanmi a s rodičmi som sa takmer nerozprávala, lebo sa mi to nezdalo podstatné a ani sa mi s nimi rozprávať nechcelo. Prišlo mi to otravné. A teraz som aká som. Rozhodne nie taká ako predtým. Bolo to iba určité obdobie a potom ma to prešlo. Niekto sa zmení k lepšiemu, niekto zasa k horšiemu. Povedala by som, že detstvo od dospelosti by sa dalo oddeliť jednou hrubou čiarou. Dospelý človek je vlastne úplne iný, ako keď bol dieťa, hoci je to stále tá istá osoba. A to platí aj o Šimonovi. Lenže jeho by som zaradila k tým ľuďom, ktorí sa zmenili k lepšiemu.
V jednom momente som sa pristihla, ako premýšľam nad tým, čo mi povedala Klára. Nepovedala by som, že sa takto správa k ženám. Vlastne to, že je sukničkár ešte nemusí znamenať, že nie je dobre výchovaný.
Radšej sa do toho nemiešam. Je to jeho život a jeho súkromie. Nič ma do toho nie je.
Po večeri ma Šimon zaviezol na internát. Zaparkoval vedľa na parkovisku, kde z okien internátu nebolo vidieť. Aby sme neboli celkom na očiach. Obaja vieme, že to bolo iba nezáväzné stretko a ani by som s tým nezačínala, ale na interáte stačí, aby vás niekto z okna čo i len zahliadol a už by vám baby pílili uši, čo to bolo za fešáka.
,,Vieš," nadhodil Šimon, keď zabrzdil, ,,si takmer taká, ako keď som ťa videl naposledy."
,,Ako to myslíš?"
,,Si taká," chvíľu rozmýšľal ako to povedať a potom pokračoval, ,,crazy baba, stále máš ten prenikavý pohľad a..." odmlčal sa. On si všíma aký mám pohľad? Tak to ma zaujalo. Ešte nikto mi nepovedal, že mám prenikavý pohľad. Odkedy si on niečo také všíma?
,,Pokračuj," vyzvala som ho, mierne začervenaná polichotením.
,,Len s jednou výnimkou." Zase stíchol. Prečo ho k tomu musím tak pobádať?
,,Akou?"
,,Si oveľa krajšia, než predtým."
O-oveľa krajšia? Wau. Tak to som nečakala. Toto mi ešte muž nepovedal. Teda okrem strýka Eda, ten mi stále hovorí, že čo je raz krásne, nemusí sa viac zdokonaľovať (líčením a podobne), občas mi pripadá, akoby bol na mladšie. Ale snažím sa to ignorovať. A aj keby bol, som jeho neter. Na to, aby si na mňa brúsil zúbky, ma má priveľmi rád, poznám ho. Svojím spôsobom ho mám vlastne aj ja rada. Je s ním sranda.
Počkať, akože pred tým som nebola pekná, alebo čo?
Asi si všimol môj pohľad, lebo sa to hneď snažil napraviť.
,,Nemyslel som to tak... Teda, myslel. Och. Doriti."
Zasmiala som sa. Chápem, ako to myslí. A nehnevám sa na ňho. Vlastne mi to lichotí, ale ešte chvíľu ho v tom nechám. Nech si poradí.
,,Aj predtým si bola pekná," nadýchol sa a skúsil to ešte raz, ,,ale teraz si ešte krajšia. Uf, to mi dalo zabrať." Zasmial sa a utrel si z čela imaginárny pot.
,,Vďaka," zasmiala som sa aj ja. ,,Ale ty si za to úplne iný."
,,Iný? Ako iný?" Bol mierne prekvapený.
Tak vieš čo? Si oveľa, ale oveľa viac sexy než v siedmom ročníku na základke (prirodzene) a si sukničkár, ale za to si veľmi zlatý a... no zas až tak dobre ťa nepoznám, ale keby som ťa nepoznala vôbec, rozhodne by som ti venovala jednu zo svojich nocí.
Bože, už mi hrabe. Mala by som z toho auta vystúpiť, lebo on ma určite nejakým kúzlom drží vo svojej moci.
,,Ehm. Už musím ísť. Tak čau." Náhlivo som vystúpila z jeho auta, zabuchla za sebou dvere a bez obzretia sa pratala preč.