《Zara》
Keď som začula mamin krik z dola od hlavných dverí, so slovami, že mám návštevu, som zbehla dole po schodoch a zastavila pri dverách... Keď som tam uvidela stáť Šimona, okamžite som sa zasekla.
Nemám ani najmenšiu chuť rozprávať sa s ním. No nepotrebujem, aby si náš rozhovor-nerozhovor vypočuli moji rodičia. Zahľadel sa mi do očí a ja som neuhla pohľadom. Prišla som bližšie k nemu, až som ho vytlačila z prahu dverí, kde stál a zatvorila za nami dvere. Stáli sme oproti sebe pred mojimi dverami a ja som čakala čo z neho vylezie. Keby mama nebola v kuchyni a nesledoval túto scénu, okamžite by som ho poslala preč.
V domnienke, že snáď vyzerám nad vecou, som si založila ruky cez prsia a ľadovým tónom sa ho opýtala: ,,Čo tu robíš?"
   ,,Chcem sa iba porozprávať," odpovedal pohotovo, bez akéhokoľvek zaváhania v hlase.
   ,,My sa nemáme o čom rozprávať." Snažila som sa, aby to znelo tak isto chladno, ako moja predošlá veta, no hlas sa mi na konci slabo zachvel.
   ,,Prosím ťa, nechaj ma vysvetliť ti to."
   ,,A čo mi chceš vysvetľovať? Že som iba ďalšia z tvojho háremu? "
   ,,Zara, prosím ťa," natiahol sa za mojou rukou, no ja som sa odtiahla.
   ,,Chcem ti iba povedať, že som urobil chybu, lebo som si myslel, že mám ostať s Leou, ale nemôžem... Nechcem."
Do očí sa mi tlačili slzy. Klára mala pravdu. Je to sukničkár. Odvrátila som pohľad a rukávom si pretrela oči, s ktorých mi začali stekať slzy.
Priblížil sa ku mne a medzeru medzi nami zmenšil na minimum. Palcom mi zotrel slzy z líca, pričom som privrela oči. Aj teraz mi pod jeho dotykom nabehli zimomriavky.
   ,,Zara, chcem byť s tebou. Prosím ver mi. Viem akú mám povesť a viem čo si o mne myslíš. A nepopieram to. Ale chcem sa zmeniť. Vždy keď sa ku mne priblíži nejaká žena, myslím na teba. Keď zaspávam, chcem ťa mať vedľa seba a keď sa prebúdzam, túžim sa pozerať do tvojich krásnych sivých očí. Zara..."
   ,,Nie, Šimon," vytrhla som sa mu. Vedomie, že ma môže hocikedy podviesť a za mojim chrbtom sa hrať s inou, ma privádza do šialenstva.
   ,,Ja," musela som prehltnúť, lebo mi v hrdle narástla hrča, ktorá mi nedovolila rozprávať, ,,nemôžem."
Šimonovi sa v očiach myhol smútok, no zbadala som v nich aj niečo iné. Túžbu a vedomie, že sa nevzdá bez boja.
Stlačila som kľučku a túžila sa stratiť v súkromí svojej izby, kde by som premýšľala o tom ako som pokazila svoj vzťah so Šimonom o ktorý tak bojuje, keď mi chytil zápästie, šikovne zatvoril dvere a držiac ma už za obe ruky si ma otočil tvárou k sebe.
   ,,Prosím, nerob to," zašepkal s naliehavosťou v hlase. Opäť mi z očí nekontrolovateľne vyšli slzy, ktoré ma robili takou zraniteľnou. Hnevala som sa na seba, že som ich nedokázala potlačiť. Šimon chcel niečo povedať, no keď uvidel mokré kvapôčky stekajúce po mojich lícach, rukami mi prešiel na chrbát a jemne si ma k sebe privinul. Najprv som len nehybne stála, no moje vnútro po ňom túžilo tak šialene, že som mu bezmyšlienkovite obmotala ruky okolo krku hlavu si položila na jeho plece a on si ma pritisol na hruď ešte pevnejšie. V tomto objatí som sa cítila bezpečne a je mi jedno čo si o Šimonovi myslia ostatní. Ema mala pravdu. Zase. Vedela že ho chcem. Určite si všimli aj ostatný ako sa sem-tam odpraceme nabok, keď sme všetci von a so Šimonomkecáme. Keď tak teraz nad tým rozmýšľam asi to už vedel každý. Každý, okrem mňa. Alebo som si to skrátka nechcela priznať. Zamilovala som sa do Šimona Vanta, úžasného, milého, pozorného, vtipného muža, do ktorého som sa zamilovať nikdy nechcela.
Vzala som mu tvár do dlaní a s ustupujúcimi slzami som mu pozrela do zelených očí, ktorých okraj sa sfarboval až do tmavozelenej farby.
   ,,Naozaj ju nechceš?" zatiahla som tichým hláskom s pohľadom upretým na jeho krásnu tvár s výraznými črtami lícnych kostí a plnými perami.
Pokrútil hlavou a s prižmúrenými očami odvetil rovnako tichým hlasom ako ja: ,,Nie. Jediná žena, na ktorú teraz dokážem a chcem myslieť si iba ty. Viem, že sa to nezačalo veľmi ružovo, ale ja ti sľubujem, že sa budem snažiť dať tomuto vzťahu a tebe čo najviac. Bol som do teba zamilovaný už na základe," úprimne priznal a obaja sme sa na tom zasmiali, ,, ale teraz sa mi páčiš ešte viac. A to nie len preto, že si najkrajšie dievča aké som kedy stretol, ale aj preto akým úžasným človekom si a akého robíš zo mňa keď si v mojej prítomnosti."
Takéto nádherné vyznanie sa mi teda naskytlo pri pohľade do krásnej tváre muža, po ktorom som túžila celým svojim telom a mysľou a dojalo ma tak, že som nenachádzala slová, ktorými by som mu vyjadrila svoje pocity a povedala, ako veľmi ho podrebujem.
Obdarila som ho teda láskyplným pohľadom a jemu sa pery zvlnili do krásneho úsmevu. Nepotrebovali sme viac slov. Všetko sme si povedali očami.
Palcom mi pohladil spodnú peru a ja som s pootvorenými ústami vydýchla. Túžila som po ňom.
Potom mi pravým palcom prešiel na bradu a jemne mi ju nadvihol. Pomaly sa ku mne priblížil a naše pery sa spojili. Bol to nežný bozk plný túžby, citov a emócií, ale aj obáv z nového začiatku, ktorý sme mali pred sebou.