《Šimon》
Keď som sa bil s tým debilom, vôbec som si nevšímal kvôli komu som sem vlastne prišiel. A teraz sa pozerám na havranie vlasy a krásnu ženskú tvár, ale úsmev, ktorý sa mi vryl do pamäti už v detstve, tu teraz nie je. Musím to rýchlo napraviť. Nezvládam pohľad na bezbranné ženy, ktoré sa nemajú ako brániť a potom ronia slzy za ľudí, ktorí si to absolútne nezaslúžia.
   ,,Š-š imon," dostala zo seba iba tichým uplakaným hláskom a potiahla nosom. Snažila sa prestať plakať. Akosi náhle si ma pritiahla, zaborila tvár do môjho trička a upokojovala sa tak v mojom objatí. Jemne som ju hojdal v náručí a šepkal jej do ucha, prvé čo mi napadlo, aby už konečne neplakala.
Asi jej pripadalo trápne, ako sa predo mnou zosypala, tak sa odo mňa hneď odtiahla, oči si pretrela rukou a postavila sa. Nemusí sa za to hanbiť. Viem, že sa nič nestalo, ale určite to nebol príjemný zážitok a ja tomu rozumiem.
Keď je človek na strednej, už to nie je len o učení, ale aj o žúroch, vzťahoch a neraz som už zachraňoval svoje kamarátky pred takýmito nadržancami, takže viem o čom hovorím.
   ,,Prepáč," ospravedlnila sa iba.
   ,,Nemáš sa za čo ospravedlňovať," usmial som sa. Chcel som jej nejako vylepšiť náladu.
   ,,Asi by som sa ti mala poďakovať. Zachránil si ma. Dík."
   ,,Je to predsa moja povinnosť."
   ,,Nie," usmiala sa a prižmúrila oči, ,,nie je."
   ,,Kamošky v štychu nikdy nenechávam."
Na tvári sa jej zjavil zase jemný úsmev.
   ,,Poď, vypadnime odtiaľto." Položil som jej ruku na lopatky a viedol ju preč.
V jej očiach som videl, že tu neostane už ani o minútu dlhšie. Poslúchla ma a nechala sa mnou viesť. Keď sme prišli k mojej malej sivej škodovke, otvoril som jej dvere na strane spolujazdca a keď sa usadila, zatvoril som a prešiel na svoju stranu, kde som si sadol za volant a vyrazil preč.
Asi po piatich minútach ticha sa ozvala: ,,Nemáš pri sebe náhodou mobil?"
   ,,Mám," odpovedal som, vytiahol som zo zadného pravého vrecka svoj iPhone a podal jej ho.

                         《Zara》
Keď som si uvedomila, že sedím v aute s človekom, ktorého som nevidela štyri dlhé roky a zrazu s ním idem ktoviekam a bez všetkého, rozhodla som sa aspoň Kláre napísať esemesku, aby vedela, že tam už nie som a nech mi odtiaľ vezme veci. Vypýtala som si teda mobil od Šimona, dúfajúc, že ho má.

Ja- zo Šimonovho mobilu: Ahoj, tu Zara. Píšem ti iba, že som už odišla z klubu, lebo mi nebolo dobre. Zober mi odtiaľ, prosím veci. Zajtra sa môžme stretnúť.

Klára: Okej. Si v poriadku? A Denis je s tebou?

Ja- zo Šimonovho mobilu: Áno a áno, išiel ma odprevadiť. Pá.

   ,,Vďaka," obrátila som sa na Šimona a mobil mu zasunula do voľného priestoru pod rádiom, kde je úložný priestor. Na chvíľu sa na mňa pozrel a naznačil úsmev, čo asi malo znamenať: nemáš za čo. Potom zrak opäť upriamil na vozovku a sústredil sa na cestu. Netuším kam nás vezie, ale pravdupovediac, vyhovuje mi to takto a tak sa ho nepýtam. Sledovala som, ako ležérne šoféruje, točí jednou rukou volantom a nepravidelne prehadzuje rýchlosť. Jazdil rýchlo, ale zároveň opatrne a obozretne. Vtedy, keď som ho videla naposledy, ešte na vodičák nemal vek. A teraz sa s ním veziem prvýkrát a predsa sa cítim bezpečnejšie, než s niekým, kto ma vodičský preukaz snáď aj desať rokov.

                       《Šimon》
Šoférujem, netušiac kde je môj cieľ. Až zrazu zastavím pred panelákom, môjho bytu. Zhasnem svetlá na aute, vypnem motor a vystúpim. Zara už stojí vedľa mňa a keď sa pohnem, bez jediného slova kráča za mnou. Vyjdeme na druhé poschodie, odomknem svoj byt, najprv pustím dnu ju a potom za ňou vojdem aj ja a rozsvietim svetlo v miestnosti, v ktorej je spojená kuchynka s obývačkou. Zara sa vyzuje, akoby tu bola doma a sadne si na sivý gauč, ktorý ladí k modernému nábytku okolo.
   ,,Prečo si ma priviezol sem?" spýtala sa.
   ,,Vlastne ani neviem. Asi som ťa mal odviezť domov."
   ,,V pohode. Vlastne tu mám neďaleko internát."
   ,,Vážne? Chodíš sem do školy?" Dnes asi ešte neskončila so všetkými prekvapeniami. Som zvedavý, čo vytiahne ako ďalšie.
   ,,Áno. Študujem na obchodnej akadémii."
Fíha. Ale. To by ma nemalo prekvapovať. V matematike vždy excelovala. Narozdiel odo mňa. Ona má na to bunky.
   ,,Mm, dáš si niečo?" zrazu mi došlo, že som ničím neponúkol svoju návštevu. Prešiel som ku kuchynskému pultu a zrak sa mi medzitým zastavil na hodinke. Ukazovala 22:48. Fúha, nevedel som, že už je toľko. O takomto čase si sem zvyčajne vodím iné návštevy.
   ,,Stačí čistá voda." Skromná, ako vždy, pomyslel som si. Napustil som jej teda vodu do skleneného pohára, položil ho pred ňu na stôl a sadol si vedľa nej. Chvíľu sme na seba bez slova hľadeli, až som napokon urobil niečo, čo aj mňa samého prekvapilo. Objal som ju. Len tak, akoby sme od seba tie štyri roky vôbec neboli odlúčení a pokračovali v konverzácii, ktorú sme prerušili včera, lebo o pár minút sme obaja mali byť doma na večeri.
   ,,Už sa nemusíme na nič hrať," zašepkal som jej do vlasov a hladil ju po chrbte. ,,Chýbala si mi."
Vlastne ani neviem, prečo som to povedal. Prečo sa tak vlastne cítim? Naozaj mi chýbala? Veď sme si vlastne ani neboli nejakí blízky. Iba obyčajní kamaráti z tej istej triedy.
Chvíľu váhala a ruky jej voľne vyseli okolo tela, ale potom sa vďačne pritisla na moju hruď a tuho ma objala.
   ,,Aj ty si mi chýbal," zaševelila, s hlavou na mojich prsiach.
Keď sme sa od seba odtiahli, usmiala sa na mňa tým okúzľujúcim úsmevom, ktorý ma očaril už v prvý deň nášho stretnutia a potom sa napila vody.
   ,,Kedy si sem vlastne prišla?"
   ,,Prišla som na začiatku prázdnin." Určite práve premýšľala nad tým, ako je možné, že sme sa stretli až teraz. Teda, aspoň ja sa nad tým pozastavujem.
   ,,Ako bolo za veľkou mlákou?" zaujímal som sa o tie roky strávené v anglicku, kde sa presťahovala aj s rodičmi a staršou sestrou, keď ich otca v práci preložili.
   ,,Super. Ale chýbalo nám Slovensko. Predsa len, toto je domov."
   ,,Som rád, že to takto berieš." Nevedel som, či jej mám povedať aj to, že som ešte radšej, že je konečne späť. Radšej som to nepovedal.
   ,,Nemala si byť už náhodou na internáte?" ďalej som ju bombardoval otázkami.
   ,,Och. Vážne," zmätene sa obzrela okolo seba, v snahe zistiť, kde sú hodiny. ,,Teraz sa tam nemôžem vrátiť. Už mám dávno po večierke. Môžem len dúfať, že si nevšimli, že tam nie som."
   ,,A tvoja spolubývajúca ťa nebonzne?" spýtal som sa, hoci som nevedel, či vôbec nejakú má.
   ,,Ach, Tamara? Tej chýbať nebudem, určite si ani nevšimla, že tam nie som." Zara sa postavila a kráčala k dverám.
   ,,Kam teraz ideš?" zastavil som ju práve, keď mala ruku na kľučke.
   ,,Neviem. Vyspať sa niekam do hotela."
   ,,Veď pri sebe nemáš ani peňaženku." Bláznivá ženská. Pokrútil som hlavou, je presne taká, ako si ju pamätám. V tomto sa vôbec nezmenila.
   ,,Môžeš prespať tu," navrhol som, keď si uvedomila, že mám pravdu.