《Šimon》
Som najväčší kretén akého kto môže stretnúť. Byť vo vzťahu s jednou a hrať sa s druhou vôbec nie je pekné.
Doriti. Doriti!
Áno, posral som to.
Zase.
Viem, že je o mne všeobecne známe, že si rád užívam. No a čo? Do toho nikoho nič nie je. Ale vždy len nezáväzne. Nikdy som nijakej nedával falošné nádeje, ani ju nepodvádzal. Ale teraz som urobil niečo, čo už teraz ľutujem. Mám rád obe a neviem si vybrať, je to tak? Dofrasa. Neviem. Myslím, že k niektorej z nich cítim niečo viac, ale neviem určiť ku ktorej.
Chcel som sa zmeniť, byť lepším človekom, ale stal sa so mňa ešte horší. Myslel som, že zvládnem aj normálny vzťah. Lebo mňa nič nezastaví. Ale nezvládol som. Podviedol som ju a spôsobil jej bolesť, ktorá ma ničí zo všetkého najviac. Urobil som to viackrát a ona to vedela. A predsa to so mnou trpezlivo znášala. Pomáhala mi a podporovala ma a ja som sa jej takto, hoci neúmyselne odvďačil.
Po tomto so mnou Lea už určite nikdy neprehovorí. Viem to. A nebudem ju k ničomu nútiť. Obaja sme asi vedeli, že sa ten vzťah čoskoro skončí. Bolo to vo mne. Nie v nej. Doteraz som si myslel, že to bude len mojími úletmi, ale nie je to len tým. Neľúbil som ju dostatočne. Mal som ju rád, ale nechápal som čo je to láska, lebo som to nikdy k žiadnej žene necítil. (No, možno k jednej. Tá sa mi páčila už od základky, ale nikdy si ma nevšímala. A teraz, keď Zaru vidím po tých rokoch, mám pocit akoby sme to boli stále my, tie malé neposlušné deti, ktoré sa ohadzujú na školskom pieskovisku a stávajú pieskové koláčiky. Vyrástla do krásy a ako vtedy, ani teraz jej nedokážem odolať. Vždy ma k sebe priťahovala, ako magnet. Ona má v sebe niečo čo sa mi vždy páčilo. A to niečo vyžaruje z jej nevinného vnútra.)
Myslel som si, že viac sa ľúbiť nedá, tak som si povedal, že toto je asi to čo som hľadal. A držala ma pri nej ešte jedna vec. Vďačnosť. Vďačnosť za to, že v mojej živej mŕtvole zas prebudila skutočného človeka. Pomohla mi dostať sa z drog a nebyť nej, tak dnes určite nie som tam, kde som teraz. Asi by som niekde pod mostom ležal umierajúc s dopichanými rukami. Snažil som sa jej preukázať vďaku tým, že som od nej neodišiel. Čo nebol veľmi múdry krok. Radím vám, nikdy neostávajte vo vzťahu s niekým, koho skutočne nemilujete.
A preto to musím napraviť. To čo sa stalo sa už nedostane a ja viem, že ona mi len tak neodpustí. Aj keby som chcel, už sa ku mne nevráti. Ale už viem, že to nemá zmysel. Pre nikoho z nás.
Musím získať späť jej priateľstvo aj keby mi mala vyškrabať oči, aby sa na mňa nemusela pozerať.

O pár dní som zazvonil pred jej veľkým rodičovským domom. Prišiel som až dnes, lebo som si myslel, že bude lepšie nechať ju trochu vychladnúť. Von som počul, ako sa po dome rozľahol zvuk zvončeka a o chvíľu sa otvorili dvere. Stála tam Leina mamka s rukou stále položenou na kľučke. Najprv sa na mňa usmiala, ale potom akoby si na niečo zrazu spomenula a obočie sa jej zamračilo. Pani Tomková ma má rada, veľa som s ňou už pokecal o všeličom, ale s Leou sú si veľmi blízke, takže si myslím, že už vie, čo sa medzi nami stalo.
Najprv som si odkašľal v snahe aspoň trochu sa upokojiť a potom som začal. ,,Dobrý deň. Ehm. Je doma Lea?"
   ,,Nechce sa s tebou rozprávať," odpovedala mi úsečne. Takto sa so mnou ešte nikdy nerozprávala. A už mám po dobrom mene, pomyslel som si. Kto vie, čo všetko jej Lea povedala.
S rukou pani Tomkovej, stále položenej na dverách som začínal nadobúdať pocit, že ma dnu rozhodne nepustí.
   ,,Myslel som si," sklonil som smutne hlavu. Nezaslúžila si to. Mal som byť lepší. A Zara... tak to bude ešte ťažší oriešok.
Čakal som, že niečo povie, ale ona tam iba nečinne stála a čakala čo ďalšie zo mňa vylezie. Pani Tomková je ten typ dobrosrdečného a milého človeka ku každému, ale keď sa s ňou pochytíte, vie byť poriadne krutá.
   ,,Poviete jej aspoň, prosím, že som tu bol? A že som neskutočný debil a mám ju fakt rád, ale takto to bude asi lepšie? Nechcem jej spôsobovať ďalšiu bolesť."
Pri poslednej vete sa jej trochu nadvihli kútiky úst a oprela sa o zárubňu.
   ,,Odkážete jej to? Prosím."
   ,,Odkážem," povedala iba s jemným úsmevom na perách a zmyzla za dverami domu. Ani mi nedala možnosť, aby som ešte niečo povedal.
A tak som iba sám pre seba ticho zašepkal: ,,Ďakujem."

Síce som to nevyriešil, keďže ako som predpokladal, ma Lea nechcela ani vidieť, ale aspoň som si splnil povinnosť v tomto smere. Samozrejme, že to takto nenechám, ale na dnes stačilo.
Sedel som v aute a rozmýšľal čo urobiť. Vzal som teda do ruky mobil a chystal sa zavolať Zare, keď v tom mi práve zavolala mama. Prijal som hovor a z mobilu sa ozval jej známi hlas.
   ,,Ahoj, čo porábaš?"
   ,,Nič také," odpovedal som.
   ,,My sa tu balíme ostošesť a ty nič nerobíš?" Balia sa? Načo? Predsa nikam... Och, nie, to fakt? Takmer som zabudol. Ja a zabudnúť na dovolenku do Grécka? S mojim cestovateľským srdcom? Tak to už je čo povedať.
Pri mojich starostiach sa vlastne ani nečudujem, že mi to nejako uniklo. O tri dni odchádzame. Ja viem, že teoreticky len pred chvíľkou sa začala škola, ale my tak každý rok chodíme na dovolenku, lebo je ťažké zladiť spoločné voľno v robote mojej mamy a oca. A keďže cez leto majú aj ich ostatní kolegovia dovolenky, tak moji rodiačia nie, a potom na začiatku školského roka môžme pokojne niekam ísť. Tak ako teraz.
   ,,Chcel som povedať, že mám prestávku. Už mám z toľkého oblečenia poriadny chaos."
   ,,Ešte, že tak. Let nám presunuli na zajtra ráno, tak si švyhni a do desiatej nech si tu. Zajtra vstávame o štvrtej. Dávam ti limit do desiatej, lebo viem, že aj tak by si skôr neprišiel," zasmiala sa tým rodičovský smiechom typu: Už ťa poznám. Keď som počul, že nám preložili let na zajtra a že do desiatej mám byť doma, takmer mi zaskočilo. Na chvíľu som odtiahol mobil od ucha a pozrel na displej. Je šesť hodín. To budú fofry.
   ,,Ehm, mami, musím končiť. Vidíme sa o chvíľu. Pápá," rýchlo som zložil a naštartoval motor. Obišiel som celé mesto dookola, aby som to mal rýchlejšie. Aspoň ma nebudú na každom kroku zastavovať semafory. Poriadne som dupol na plyn a modlil sa, aby ma nechytili poliši. Už teraz som rozmýšľal čo si zbalím a takmer som neubrzdil, keď sa mi zrazu pred nosom na prechode objavila nejaká stará pani o paličke. So škrípaním som zastavil a starká začala hromžiť a hrozila mi s paličkou. Cez zatvorené okná som samozrejme nepočul čo hovorila, ale určite sa zas sťažovala na tú dnešnú mládež.
Iba som prekrútil očami, počkal, kým sa odšuchtala na druhú polovicu cesty a opäť som nasadil staré tempo.

Kým som prišiel do bytu, prešlo asi dvadsať minút. Kým som si zbalil veci, prešli dve hodiny a momentálne opäť sedím v aute a kým prídem do svojej ,,rodnej" obce, po diaľnici to mám takých štyridsať minút. Hodina mi ostáva na to, čo musím vyriešiť skôr, než odídem zo Slovenska. Keď som vychádzal do našej dediny, nešiel som rovno, ale odbočil som doprava. Prešiel som dlhou ulicou, potom zabočil vľavo a zaparkoval na príjazdovej ceste pred garážou pána Kovalsa. Zhasol som svetlá a vypol motor. Pomaly som sa nadýchol a vyšiel som z auta. Kráčal som po peknom vydláždenom chodníku olemovanom malými stromčekami. Dve malé lampy umiestnené po bokoch vstupu do veľkého bieleho domu, vedľa dvoch malých kvetináčov svietili teplým žltým svetlom a napriek tomu, že navonok pôsobil tento dom tak pokojne, som sa bál zaklopať. Vedel som, že jej rodičia s ňou nemajú dobrý vzťah, ale mňa poznajú, ako jej bývalého spolužiaka a chlapca o pár ulíc ďalej, takže s tým problém nemám. Bál som sa odmietnutia.
Pomaly som zdvihol ruku a zaklopal.