Ahojte, ľudia. Prepáčte, že som dlhšie nebola aktívna a nepridala vám žiadne nové časti, ale bola som odcestovaná.
Tak, nech sa páči, tu je ďalšia 😉😘😊.
Prajem príjemné čítanie,
Abby
_______________________________________

《Zara》
Dnes večer sme sa s dievčatami rozhodli ísť na trh, ktorý sa tu koná každý štvrtok a sobotu. Vo štvrtok je menší a v sobotu väčší, kde je vždy plno ľudí, lebo tu nie sú len stánky s všelijakými dobrotami, ale aj kolotoče. Cez týždeň sme nemali čas, ale chceli sme sa ísť niekam vyvetrať, tak som sa rodičov spýtala, či môžem dnes ísť babami do mesta, kde trávim aj zvyšok týždňa. Hej, blbé, že sa takmer v osemnástich musím pýtať, či môžem na chvíľu vyletieť z hniezda, ale moji rodičia sú už takí. Oni fičia ešte na tej starej výchovnej metóde, ktorou ich vychovávali ich rodičia. Mali by už prísť na to, že na súčasnú mládež to veľmi neplatí.
S rodičmi mám aj napriek všetkému, dá sa povedať dobrý vzťah. Ale nie je to ako majú niektoré moje spolužiačky. Že prídu k mame a porozprávajú jej o svojom prvom bozku alebo sa bavia o ženských problémoch. O tom som sa ja s mamou nikdy nerozprávala. Nie žeby ona zanevrela na tému, ako to matky hovoria menštruácia - neznášam to slovo. Radšej krámy alebo aspoň menzes.
Vyjadrila sa k tomu iba takto: ,,Už si vo veku, že by si mohla dostať prvú návštevu (medzitým sa spýtala, či viem, čo myslí a keď som jej pritakala, že áno, viditeľne jej odľahlo) a myslím, že vieš, ako sa používajú hygienické potreby tohto typu. Sú v skrinke pri mojich. Ak budeš potrebovať, tam ich nájdeš."
To bolo všetko. Veľmi mi to nepomohlo, keď boli horšie dni z tých dní, ale žijem, dýcham, som tu. Neviem prečo mama predo mnou nikdy tieto slová ako vložka, tampón, ochrana alebo sex nespomenula. Okrem nej nepoznám ženu, ktorá by sa nechcela rozprávať o takýchto veciach. Mama by nikdy so svojimi kamoškami nerozoberala, aký úžasný sexuálny zážitok mala, alebo, že ma neskutočné kŕče a tie krámy jej už lezú na nervy. To by ona nikdy neurobila. Som ale rada, že mám tú najlepšiu staršiu sestru na svete, s ktorou sa dá porozprávať naozaj o všetkom. Lucka si ma vždy dokáže vypočuť, poradiť, rozosmiať ma a povzbudiť, keď to najviac potrebujem. Teraz už býva so svojim mužom Liamom. Spoznali sa v Anglicku a v marci sa im narodil malý William.
Vybrali sme sa teda na trhy. Do dvanástej mám byť doma ako na koni. Keby oni vedeli kedy sa večer vraciam na internát, respektíve nevraciam, zamkli by ma v izbe na tri zámky a už nikdy ma odtiaľ nepustili.
Ako tradične sme sa najprv vydali na našu obľúbenú atrakciu autodrom. Kúpili sme si žetóny na dve jazdy. Zbožňujeme naháňačky v autíčkach poháňaných elektrinou a hlavne tie zrážky, ktoré sme na seba naschvál páchali. Dnes som vymyslela súťaž, že kto si naráta najviac úderov do jednej z nás, vyhrá. Uháňali sme po dráhe ako autíčkové maniačky a okrem toho vrážali aj do iných áut a náramne nás to bavilo. Toto ma nikdy neomrzí, pomyslela som si. Smiala som sa ako šialená a vyhýbala sa tým dvom čo najviac sa dalo. Keď som túto hru vymyslela, neuvedomila som si, že to vlastne nebude také jednoduché. Lebo keď idete s niekym oproti, vrazíte do seba vzájomne a to sa ráta za bod pre obe
strany. Ale ak chcete bod iba vy, musite do súpera vraziť z boka.
Etela získala prvé miesto, ja som skončila na druhom a Klára sa so cťou umiestnila na treťom. Vybrali sme sa teda kúpiť si nejaké občerstvenie. Teda, dievčatá sedeli na lavičke a kvákali a mňa poverili kúpou. Objednala som nám tri nealko pivá. Po chvíli, keď bola moja objednávka prichystaná, zaplatila som a otočila sa na odchod. Nevšimla som si, že za mnou niekto stál a vrazila som do vysokého muža. Moja maličkosť bola od neho o hlavu aj niečo nižšia. Pivo mi takmer vyletelo z ruky a rozlialo sa mi po predlaktiach aj chlapovej modrej károvanej košeli. Dofrasa. Fakt som si ho nevšimla. Keby sa na mňa tak nelepil, nemusela by som ho oliať.
,,Dofrasa," rozhodil rukami a chytil si premočenú košeľu, ,,nová košeľa."
Konečne som si prezrela s kým mám vlastne dočinenia. Vysoký Šimon si žmýkal košeľu. Videla som, že je nahnevaný, ale neosopil sa na mňa. Čakala som nejakú vetu typu: Kde máš oči? alebo niečo podobné, ale žiadna dráma sa nediala. Potom zdvihol pohľad od svojej košele a zbadal ma.
Zrazu sa zasmial. ,,Zase ty?"
,,Prepáč, ja... nevšimla som si ťa," bolo mi to úprimne ľúto. A hlavne tej novej košele.
Vyzerá v nej chutne. Má ju vyhrnutú po lakte a teraz, keď sa mu prilepila na brucho a obtiahla mu svaly... Uf, musím sa tváriť úplne normálne, v duchu som si opakovala.
Na tvári sa mu zračil jemný úškrn. A keď sa nemal k ďalším slovám, odišla som s pohármi naplnenými iba do polovice.
Vtedy ma zastavila nejaká ruka.
,,Hej, musíš to nejak odčiniť," povedal Šimon, keď ma dobehol.
,,Odčiniť?"
,,Áno."
Zasmiala som sa. ,,Chceš, aby som ťa pozvala na drink?"
,,Nie. Chcem, aby si ma pozvala na tamten kolotoč." Ukázal na nejakú veľkú opachu, ktorá sa závratnou rýchlosťou točila dole hlavou.
,,Noo, na toto ma nedostaneš."
,,Je to moje želanie za spôsobené škody," ukázal na svoju premočenú košeľu.
,,Hrabe ti? Veď nás to zabije," oponovala som mu. Tam si v živote nesadnem.
Šimon sa zasmial. ,,Neboj, bude to zábava."
,,Mne to veľmi zábavné nepripadá."
,,Už nekecaj a poď," chytil ma za boky a jemne postrčil smerom ku kolotoču.
,,Počkaj, musím dievčatám odniesť toto pivo."
Zobral mi ho z ruky a zaniesol ich dievčatám, ktoré nás z diaľky pozorovali. Sledovala som, ako s nimi prehodil pár slov a ony s úsmevom prikyvovali. Keď kráčal späť ku mne, Etela vystrúhala poriadnu grimasu a naznačila mi, že Šimon je poriadny kus. Nenápadne som sa zasmiala a už bol opäť pri mne.
,,To bola Klára?" spýtal sa na našu starú spolužiačku.
,,Áno."
,,Dosť sa zmenila," poznamenal. ,,A má blond vlasy."
,,Hej, pred pár týždňami sa dala prefarbiť."
,,Pristane jej to. A tá vedľa?"
,,To je moja spolužiačka Etela," iformovala som ho.
Práve vystupovali ľudia z kolotoča smrti. Nechcem tam ísť. Och, mohla som sa lepšie pozerať. Keby som doňho nevrazila, nemusela by som tu teraz nastúpiť.
Otočila som sa na odchod, ale Šimon ma zastavil. Držal ma za plecia.
,,Prosím. Nerob mi to," hádzala som na ňho psie očká, ale nefungovalo to. Pohladil ma po pleci. ,,Neboj sa, bude to rýchle. Hneď si späť na zemi."
Veď toho sa práve bojím.
,,Nič to nie je. Zvládneš to," povzbudivo sa usmial. Neviem, ako to dokázal, ale cítila som sa lepšie. Keď sme prišli na rad, zaplatila som nám lístky a potom sme nastúpili. Automaticky som sa prežehnala. Ešte som mladá, nechcem umrieť.
Nejaký chlap nás zacvakol zábranou a pomaly sa to pohlo.
Preboha, toto nedopadne dobre. S nikým by som na to nešla. Nikdy. Ako to, že ma on prehovoril?
Z hlboka som sa nadýchla a zatvorila oči. Potom som na ruke pocítila jeho ruku. Preplietol si so mnou prsty a jemne mi ich stlačil. Povzbudivo sa na mňa usmial.
Nádych.
Výdych.
Začali sme sa pomaly zdvíhať do výšky. Nie, toto nedám. Môj strach zo zvyšujúcou sa rýchlosťou a narastajúcou výškou stúpal tiež. Vietor mi pohadzoval vlasy na každú stranu a ja som kričala ako šialená. Nikdy som sa tak nebála. Čo keď sa to teraz odtrhne a po nás neostane ani mastný fľak? Z úst mi vychádzali najhlasnejšie výkriky, aké sa mi len z útrob dokázali vydrať. Šimon mi stále pevne stískal ruku, no veľmi mi to nepomohlo. Žalúdok sa mi prevracal a keď som si už myslela, že môj dnešný obed uvidí každý okolo mňa, kolotoč zastavil. Na chvíľu som sa upokojila, ale keď som si uvedomila, že stojíme na najvyššom bode, zakrútila sa mi hlava a opäť som sa rozkričala na plné hrdlo. Pohli sme sa do opačnej strany a znova a znova sme sa točili dole hlavou. Toto nemá konca.
O pár dĺhych minút sme konečne zastali na zemi. Šimon mi pomohol vystúpiť. Smial sa zo mňa, že som vrieskala zo všetkých najviac.
Stále sme sa držali za ruky a keď ma už chcel pustiť, stlačila som mu ruku pevnejšie. Ešte stále som sa spamätávala zo šoku. Mala som pocit, že keď ho pustím, zosypem sa na zem.
,,Snáď si nestratila reč."
Potriasla som hlavou.
,,To som rád. Ale ako ti mám veriť, keď si zatiaľ nič nepovedala?"
,,Zabijem ťa Šimon Vant."
Začala som ho naháňať a obaja sme sa smiali ako zmyslov zbavení. Kľučkovali sme pomedzi ľudí a tí určite rozmýšľali nad tým, či sme práve neutiekli z blázinca. Keď som ho dostihla, vyskočila som mu na chrbát a boxovala mu do chrbta. On sa iba smial a smial. Moje údery možno ani nezaregistroval. A keď som chcela zísť dole, nechcel ma pustiť.
Keď sme sa konečne upokojili, prechádzali sme sa okolo stánkov. Obaja sme naraz zastali pri stánku z goframi. Mm, to by bodlo. Zbožňujem gofry.
,,Myslíš na to, na čo ja?" spýtal sa ma.
,,No jasné."
Šimon sa ponúkol, že to zaplatí. Vraj chce odčiniť to, čo mi spôsobil tým kolotočom. Iba som mávla rukou a povedala, že to bola zábava. Sama neviem, ako som to mohla vysloviť. Ale myslím, že v skutočnosti to nebolo až také klamstvo.
Obaja sme sa zhodli na tom, že zbožnujeme šľahačku a keď sme naraz povedali (zase), že keby tu ešte boli jahody, boli by sme v siedmom nebi.
Potom mu zavolali chalani z jeho partie, ktorých som stretla, keď som Šimona obliala, tak sa k nám pridali. A potom prišli aj Eťa s Klárou. Tí chlapci sú padnutí na hlavu. Trepú také koniny, že sme sa nemohli dosmiať. Asi preto sme si tak sadli. Lebo aj my sme také.
Filip je ukecaný ako rádio. Stále niečo melie. Dominik sa najprv motal okolo Klári, ale keď mu povedala, že je šťastne zadaná, dal si pohov. No o chvíľu už lietal okolo Eteli. Ale tá ho tiež odpinkla. Ona sa bavila s Lukášom. Lukáš je modrooký blondiak. To je kombinácia. Potom Domino prišiel aj ku mne, ale Šimon ho odohnal.