EAWYN

Dobre som vedel, že by Dwaya nikto nedostal. Bol to veľmi dobrý bojovník, ktorý sa mi bez mágie rovnal. Jemu by som zveril život. Preto som nezúril. Bol donútený prevziať na seba zodpovednosť. Sám sa vrhol proti presile a nikto ho nevie odvtedy nájsť? Mohol byť kdekoľvek. Koľko by trvalo, kým by som ho našiel? Nechcel som nad tým ani premýšľať.

Celý ten čas, čo sa mi snažil pomôcť, som ho nechcel zaťažovať svojimi problémami. Či už osobnými, alebo kráľovskými. Domnieval som sa, že na to všetko musím byť sám. A to spôsobilo, že som veľa vecí prehliadal. Vojaci si robili čo chceli a boli podplatiteľní. Šľachta okrádala iných. Vláda robila kroky vo svoj prospech. Všetko bolo zle. Už som ani netušil, komu môžem naozaj veriť.

Ale vtom som vedľa seba zacítil pohyb. Otočil som sa a videl mi boku ísť Thaleiu. Stála tam. Nepýtala sa a ani neprotestovala. Stála mi po boku, ako aj celé roky, avšak tentoraz naozaj. Vedel som, že jej veriť môžem. A hneď som vedel o zmene, ktorá celý hrad čakala.

Blížili sme sa k trónnej sále. Cestou sme stretli veľa povstalcov, ktorí na nás zaútočili, no pobili sme ich behom chvíle. Nikto mi už nestál v ceste. Hrad bol veľký a mal mnoho izieb a chodieb. Bol som odhodlaný všetky vyčistiť, aby som si bol istý, že môj domov nebude nikto ohrozovať.

Zastavil som sa pred hlavnými dverami. Boli zatvorené a keď som sa ich dotkol, aj zvnútra. Nepočul som odtiaľ nič. Obrátil som sa preto na Engerrana. „Si si istý, že sú tu?"

„Áno, pane. Všetkých ich zajali a viedli na toto miesto," odpovedal hneď.

Thaleia sa na mňa pozrela, akoby chcela dvere vyraziť, ako aj hlavnú bránu. Zasmial som sa, no pokrútil som hlavou. Nemohla predsa zničiť ďalšie dvere.

Mávol som preto rukou k dverám a tie sa rozleteli do strán, kde vrazili do stien. Zvnútra sa ozval krik, najmä ženský. Ako prvý som preto vstúpil dnu, aby som sa pozrel, s kým mám vlastne tú česť.

Pozeral som sa na šľachtičné, nejaké dvorné dámy, ministrov a aj veliteľov Arlowa, Dynira a Rhetta. Všetci sedeli na zemi, zviazaní k sebe, aby sa nemohli pohnúť. Videl som oceľ, takže to bola asi nowaldská oceľ, ktorá potlačovala mágiu. Nepotláčala však silu.

Bol som z nich znechutený.

„Ale, koho to tu máme," ozval sa škrekot spojený so smiechom. Povstalcov bolo v miestnosti asi dvadsať. Stále to bolo príšerne málo. Pozrel som sa na toho, kto sa mi smial a videl ho stáť na vyvýšenom mieste, kde bol trón. A vedľa neho boli aj tri ženské postavy.

Moja matka, moja sestra a lady Overmaine. Všetky tiež spútané, aj keď Romandra úplne zbytočne. Aj z diaľky som mohol vidieť jej plač a strach v očiach. Určite sa veľmi bála.

„Kráľ, ktorý sa prišiel pozrieť, ako príde o všetko," zvolal a zasmial sa. Všetci jeho muži sa smiali. Nebáli sa, pretože si mysleli, že majú navrch. Mali moju rodinu, tak som si tiež myslel, že je to tak. Avšak za úplne iných okolností.

„Zatiaľ som o nič neprišiel," odpovedal som. Zostal som stáť pred dverami a nepohol sa bližšie. Bál som sa, že ak to urobím, urobia niečo Rome, a to by som nezvládol.

„Ale prídeš! Tak ako sme kvôli tebe prišli my o všetko!" skríkol a vytiahol meč. „Keď si tu, môžeme prejsť k hlavnej časti dnešného dňa. K vyjednávaniu!" nadšene zvýskol a schytil Romu za vlasy. Potiahol ňou a ona skríkla. Matka kričala a aj Ismanna. Dokonca aj všetci ostatní, zatiaľ čo Roma plakala.

„Počkaj!" skríkol som so strachom, ale nemusel som.

Periférne som zahliadol červené vlasy a vytreštil pred seba oči. Jej nôž letel rýchlo a presne. Zasiahol muža držiaceho Romandru priamo do čela. Nestihol ani zareagovať, no ona pokračovala. Jej kroky boli rýchle, ako aj jej zabíjanie. Oháňala sa miestnosťou a hádzala nože tak rýchlo, že stihla počuť len krik.

A vtom nastalo hrobové ticho.

Zostala stáť v strede miestnosti a v oboch rukách držala ďalšie nože, ktoré však už nehádzala po nikom. Zvyšní piati povstalci totiž bezmocne ležali na zemi a so strachom v očiach sa na ňu pozerali.

Postarám sa o nich ja, ozval sa mi jej hlas v hlave. Ja váhať nebudem. Neklamala, keď mi o tom hovorila. A ani ja som sám sebe neklamal, keď som tvrdil, že zamrznem. Romandrina bezpečnosť bola pre mňa prvoradá, ale Thaleia neváhala. Vrhla sa vpred, nedávala útočníkom možnosť obrany. A už vôbec im nedovolila Romandre ublížiť. Usmial som sa.

„Kyááá," skríkla Romandra, keď som sa pohol k nim. „Vrahyňa! To je tá vrahyňa! Prišla nás zabiť!" kričala ako besná a túlila sa k matke, ktorá ju chránila v náručí.

„Čo pištíš, ty hlupaňa? Spamätaj sa!" zavrčala Thaleia a zakryla si uši od jej kriku. „Mala by si byť vďačná, že som ti pomohla. Také decko ako ty by sa vo svete navždy stratilo!"

„Čo to má znamenať?!" skríkla matka, no to som už stál pri nich a pozeral sa na nich. „Eawyn, čo to znamená? Čo tu preboha robí?!" Ona bola osoba, ktorá mala právo sa na to pýtať, aj takým tónom. Nevedel som si predstaviť, čo by som robil, ak by sa na mňa vrhla ako Engerran. Bol som si istý, že aj ju by Thaleia odrazila.

„Je tu na môj príkaz," odpovedal som a ona na mňa vyvalila oči. Romandra stále plakala a bála sa. „Vyzerá to tak, že som jej pomoc predsa len potreboval," zhodnotil som a obzrel sa okolo seba.

Všetci vyzerali tak úboho. Sedeli na zemi ako otroci a nechali sa zajať. Všimol som si, že muži mali len nepatrné zranenia, akoby sa vôbec nebránili, ale naopak nechali sa chytiť. Toto boli vojaci kráľovstva? Báť sa pred dvadsiatimi chlapmi? Zasmial som sa.

Pozrel som sa však na muža, ktorý ohrozoval Romandru a kývol k nemu hlavou. „To je ich veliteľ?"

„Nie, ten tu nie je," ozvala sa Thaleia. Obrátil som sa k nej. Vražedne obdarúvala pohľadmi tých zvyšných, ktorí kľačali na zemi a báli sa pohnúť. Engerran s jeho mužmi ich už zviazali, no aj tak mali v očiach strach. Ostatní nás v tichosti sledovali. Zohol som sa k mŕtvemu mužovi a nemilosrdne mu vytiahol nôž z čela. Následne som sa pohol od neho preč a podišiel k Thalei. Všetci nás v tichosti sledovali. Akoby nikto iný okolo nich nebol.

„A kde teda je?" spýtal som sa a podal jej nôž. Vzala si ho.

„Je to taktik, nikdy sa nevrhá do boja. Povie im čo majú robiť a urobia to," kývla k živým na zemi. „Ak sa dostali až sem, bolo to vďaka nemu."

„To znamená, že sa niekde skrýva."

„Presne," povedala a vtom sa ozval jeden povstalec.

„Klamala si! Cez katakomby sa nedalo prejsť!" skríkol a ja som sa na ňu pozrel. S úsmevom sa odvrátila.

„Samozrejme, že áno. A vy ste boli takí hlúpi, že ste mi uverili. Je to vaša chyba a nie moja," mykla s nezáujmom plecom a ja som spýtavo na ňu hľadel. „Čo je? Nie je to tak, že by som im o nich niečo prezradila."

„Fajn," vzdychol som si. „Ak sa skrýva, je potrebné ho nájsť," povedal som a obzrel sa. „Avšak netuším, kde ho hľadať."

„Ja áno," povedala a znova som sa k nej obrátil. „Viem kde je!"

„Hej, mlč ty suka!" skríkol ďalší povstalec.

„Ak ho teda chceš dostať," doplnila a pozerala sa na mňa. Čakala na rozkaz. Vedela, že ak ju požiadam, bude to pre ostatných zvláštne? Preto chcela, aby som jej to prikázal.

„Priveď ho," rozkázal som a ona sa s prikývnutím pohla preč. „Chcem ho však živého!" zavolal som a ona sa obrátila.

„To nemôžem zaručiť, ale posnažím sa."

„Živého, Thaleia!" povedal som prísne a ona sa s úsmevom odvrátila.

„Fajn, fajn," dodala a bola preč.

Ubehlo niekoľko hodín, čo Thaleia odišla. Nemal som o ňu strach, pretože som vedel, že sa vráti. Mal som na starosti zatiaľ iné veci.

Keď som oslobodil šľachticov a aj svojich veliteľov, všetci predo mnou pokľakli a dožadovali sa príkazov. Urobil som to s veľkou nechuťou. Stále som ich mal pred očami, ako bezmocne sa nechali zajať. To som si naozaj doteraz nevšimol, akí sú to babráci? Bolo to strašné.

Matka sa so mnou nerozprávala. Alebo sa ma aspoň na nič nepýtala. Nepáčilo sa jej, že som prišiel s Thaleiou, no nehodlal som jej to vysvetľovať. Rozhodne nie teraz. Na to bolo času dosť. Musel som sa sústrediť na oslobodenie hradu, a to som aj urobil.

Trvalo mi pár hodín, kým som prezrel úplne každý kút hradu aj za pomoci ostatných. Je to obrovský hrad, a preto sme na to museli byť viacerí, aby sme všetko prehľadali. Našli sme počas kontroly veľa nepriateľov a o každého sme sa postarali. Avšak len o tých, ktorí na nás útočili. Tých, čo sa nám vzdali, sme ušetrili a uväznili. Trvalo to dlhé hodiny, kým sme konečne hrad zbavili nepriateľov.

Všade bol neporiadok a špina po boji. Veril som však, že to bude trvať len pár dní, kým sa všetko vráti do normálnych koľají.

Vydýchol som si, keď už bol večer. Vonku bola tma a ohnivý múr okolo hradu stiahnutý. Už nebol dôvod ho udržiavať. Dúfal som, že sa o všetkých povstalcov aj v meste vojaci postarali. Čo som počul od veliteľov, viac vojakov sa nachádzalo mimo hradu ako na ňom. Všetko sa pomaly vracalo späť. Jediné, čo zostávalo, bol návrat Thalei.

Zoskupili sme sa v trónnej sále, kde bol najväčší počet stolov a stoličiek. Takisto najviac priestoru. Wylla, moja kráľovská lekárka, sa starala so svojimi pomocníkmi o zranených, ktorých ako vysvitlo, bolo dosť. Počas ich rozhovorov sa dozvedel už hádam každý, že bola Thaleia, ich nepriateľ a vrahyňa kráľa, na hrade. Šokovalo ich to a nerozumeli tomu, no dopočuli sa aj o jej boji proti povstalcom. Niektorí tomu neverili, iných to prekvapilo.

Ale všetci sa zhodli na tom, že sa už nevráti. Vedeli totiž, že som ju poslal pre vodcu povstalcov. No odvtedy ubehlo príliš veľa času a ona sa už neukázala. Znervózňovalo ma to, ale nie preto, pretože mohla utiecť. Ale pretože to trvalo príliš dlho.

Prechádzal som sa po stupienku, kde bol trón a prechádzal sa stále nervózne dokola. S nikým som sa nechcel rozprávať a ani nikomu na nič odpovedať. Aj matku som poslal preč. Nechcel som nič, len ukončiť celú túto situáciu.

Vtom som začul hluk a obzrel sa ku dverám.

„-chápem, čo tu robíš? Ako ťa vôbec pustili cez bránu?"

„Zničila som ju, čo si nevidel? Bezo mňa by si ju musel preskakovať!"

„Bez teba by ma normálne pustili."

„Áno a kto keď tam nikto nie je. Všetci sú preč."

„To máš šťastie, pretože by si sa nikdy nedostala ďalej."

„Hej, čo sú to za reči niekomu, kto ti zachránil krk? Za celý čas som nepočula ani náznak vďaky!"

„Nebudem sa predsa ďakovať práve tebe! To by bolo posledné čo by som urobil."

„Ale nebuď taký a priznaj si to!"

„Môžete vy dvaja prestať? Bolí ma z vás hlava!"

„Ty zmĺkni!" skríkli obaja a postrčili ho vpred.

Pozeral som sa na nich. Na zradkyňu, ženu, ktorú som miloval. Na kapitána, na môjho najlepšieho priateľa, ktorého som považoval za brata. A na zraneného, no predsa len živého vodcu povstalcov.

Kráčali stredom miestnosti a hádali sa medzi sebou, zatiaľ čo pred sebou viedli zajatca. Okolo nás nastalo ticho a všetci sa sústredili len na nás štyroch.

Zišiel som z trónu a podišiel k nim. Už si ma všimli a aj sa prestali hádať. Dway sa na mňa hneď pozrel a videl som ako mu odľahlo. Zjavne bol rád, že som sa vrátil v bezpečí a živý. Vedel som si živo predstaviť, ako sa musel cítiť, keď ma musel nechať ísť s naším nepriateľom úplne samého. Jeho kráľa a priateľa. Musel to byť hrozný pocit.

„Vrátil si sa," povedal s úsmevom a zastavil sa. Pohol som sa rýchlo k nemu. Chcel si pokľaknúť, no nedovolil som mu to. Schytil som ho za ramená a objal ho. Vrúcne a bratsky. Bál som sa o neho. Naozaj som sa o neho bál. Keď povedali, že sa vrhol na nepriateľa úplne sám, bál som sa najhoršieho.

Odtiahol som sa od neho a obzrel si ho. Bol špinavý, mal na oblečení krv a aj na tvári. Bol ranený, ale nie veľa. Bol živý. „Čo si to za blázna, vrhajúci sa sám na nepriateľa?" zavrčal som na neho. Zasmial sa.

„Netvár sa, že by si neurobil to isté," povedal a položil mi ruku na rameno. „Som naozaj rád, že si sa vrátil živý."

„Áno, to som rád aj ja," povedal som a z druhej strany mu tiež položil ruku na rameno. Ak som okrem Thalei niekomu veril, bol to on. Vedel som, že by ma nikdy nezradil.

Potom som sa však pozrel na Thaleiu. Usmievala sa na nás, no vzápätí kývla hlavou pod seba. Vodca povstalcov kľačal na kolenách a s vytýčenou bradou sa pozeral na trón. Nebál sa, ani pred smrťou. Bolo načase doriešiť situáciu.

„Vyzerá to tak, že ste vnikli na hrad v mojej neprítomnosti. Počul som, že najmä tvojou zásluhou," povedal som a postavil sa oproti nemu, aby sa mi pozeral do očí. Bola v nich zlosť. „Neviem, čo ste mali v pláne dosiahnuť, no je to jedno. Nevyšlo vám to."

„Možno," odpovedal Lucas.

„Zjavne ste vedeli o tom, že som tu nebol. To je aj dôvod, pre ktorý ste zaútočili, je tak?" spýtal som sa, no prskol a odvrátil pohľad. „Inak by ste sa neodvážili. To znamená, že vám o mojom odchode niekto musel povedať."

„Aj keby, máte dojem, že vám to poviem?" skríkol a znechutene sa na mňa pozrel. „Žiadne informácie zo mňa nedostanete!"

„Nezaujíma ma to," odpovedal som tvrdo. „Prídem na to aj sám, Lucas Weid," oslovil som ho menom a na jeho tvári sa objavil šok. Lenže potom sa obrátil na Thaleiu, ktorá na neho žmurkla. Usmial sa a pochopil.

„Prepočítal som každú možnosť, ktorá by nastala. Každý krok. Avšak ju nie," priznal a vzdychol si. „Nečakal som, že bude s vami spolupracovať!"

„To nikto," zavrčal som. „To je určite šok," vysmial som sa mu. Chcel som ho mučiť mojou prítomnosťou ešte dlhšie, no na to som bol priveľmi unavený. Kývol som teda hlavou za neho. „Vezmite ho a zatvorte do cely. Avšak uistite sa, že bude mimo svojich ľudí," zavelil som a vojaci ho hneď postavili. Bránil sa.

„Nezabijete ma?"

Zastavil som sa a obrátil sa k nemu. „Nie, ešte nie."

Obrátil som sa k trónu, aby som sa nadýchol. Konečne bolo po všetkom. Chytili sme alebo zastavili každého, kto hrad napadol. Od iných veliteľov som vedel, že boje v uliciach tiež ustali. Bolo po všetkom. Trvalo to len deň, pretože sa vonku už stmievalo a bola tma. Lepšie ako niekoľko dní.

„Je mi veľmi ľúto, že si sa vrátil do ohrozeného mesta," ozval sa Dway, ku ktorému som sa mierne obrátil. Stál vedľa mňa v pozore, s rukami za chrbtom. Ako vždy keď podával hlásenie.

„Povedz mi čo sa stalo, Dway."

„Braxley pred tromi dňami obdržal správu od hraníc na východe, že sa nás snaží kráľ Tyrdayenu napadnúť. Hovoril som mu, že je to hlúposť, pretože s nimi nemáme zlé vzťahy. Bol vydesený, pretože nič podobné nezažil. Vždy si tu bol ty a on ťa musel zastúpiť," povedal a vtom si vzdychol. „Avšak Baver mu nahovoril, že musí odísť čo najskôr brániť krajinu. Vzal si so sebou takmer každého, pretože väčšina armády je na západe. Nemohol som ho zastaviť."

„Konal zo strachu alebo z povinnosti?"

„Asi z oboch," priznal. „Najhoršie bolo, že nikoho nepočúval. Ani matku, ani mňa, nikoho. Len Bavera a list. Akoby nič iné neexistovalo," dodal a ja som sa odvrátil.

„Trávili spolu veľa času. Predsa len, Baver ho učil, zatiaľ čo mňa sa ujali iní."

„Možno mu veril práve pretože to bol jeho učiteľ."

„Išiel Baver s ním?" Prikývol. „V poriadku. Vyšli správu, nech sa okamžite vrátia. Nesmieme nechať hrad a ani mesto dlho v takomto stave. Nikdy nevieme, čo sa môže stať."

„Myslím, že pokiaľ bude náš kráľ tu, nemáme sa čoho báť," povedal a pozrel som sa na neho. Usmieval sa a zakýval rukou. „Čo ten obrovský ohnivý múr?" Zasmial som sa.

„Áno, niečo sa zmenilo."

„Tomu verím," usmial sa, no vtom mu zmizol z tváre. „Zmenilo sa aj niečo s ňou?" spýtal sa a ja som sa odvrátil. Thaleia už v miestnosti nebola. Vzdychol som si.

„To sa dozviete," povedal som a položil mu ruku na rameno. „Ale dnes to už necháme. Všetci si zaslúžime vytúžený oddych. Postaraj sa o zvyšok. Wylla sa uistí, že bude postarané o ranených," požiadal som a on bez námietok súhlasil.

„Spoľahni sa," povedal a s prikývnutím som sa pohol z miestnosti preč.

Otáčali sa za mnou, hovorili so mnou a dožadovali sa pozornosti, no nevšímal som si ich. Doľahla na mňa únava a chcel som od všetkých odísť. Tak dlho som bol od nich preč, že som si navykol na to byť sám a v kľude. Ale už som bol späť a musel som sa chytiť svojich povinností. Čakalo ma toho veľa, najmä toho čo sa muselo zmeniť. Ale na poslednú, poslednú noc, som chcel ešte byť obyčajným Eawynom a nie kráľom.

Na chodbách som stretol služobníctvo, ale nechceli sa so mnou našťastie rozprávať. Iba sa uklonili a pokračovali v práci. V hrade bol stále neporiadok. Chodby boli tmavé, pretože neboli všade zapálené fakle s ohňom, no neprekážalo mi to.

Otvoril som dvere do mojej izby a zatvoril za nimi. S výdychom som sa oprel o dvere a na moment zatvoril oči. Bol som sám. Sám a v kľude a bol to nádherný pocit. Keď som oči znova otvoril, pozrel som sa do miestnosti. Bola tmavá, takmer nedotknutá. Presne ako som ju nechal pred mojím odchodom. Balkónové dvere boli otvorené a čerstvý vzduch prichádzal dnu. Sviečky a ani svetlá neboli zapálené, no nevadilo mi to. Tma mi vyhovovala.

Postavil som sa pred balkónové dvere, no nevyšiel som von. Zostal som stáť v tieni a pozoroval mesiac, ktorý žiaril priamo predo mnou. Bola nádherná noc.

Po chvíli som však začul za sebou pohyb. Nemusel som sa ani otáčať, aby som zistil kto to bol. Bola predo mnou posledná vec, ktorú som musel raz a navždy uzavrieť.

„Keď som bol ešte mladý, bláznivo som sa zamiloval do jedného dievčaťa," začal som nahlas hovoriť a jej kroky sa pomaly približovali. „Bolo to iné, ako keď som stretával ostatné dievčatá. Táto bola špeciálna. Miloval som ju ako ešte nikoho. Zároveň som si však uvedomoval, že som nemal nič, čím by som si ju mohol získať. Byť princom a následníkom trónu sa mi nezdalo ako dobrý nápad," zasmial som sa. „Vštepil som si, že som pre ňu nebol dosť dobrý. Nedokázal som sa však od nej držať ďalej, a preto som urobil to najhoršie a začal sa jej vyhýbať. Nechcel som byť s ňou sám, sám sa rozprávať, sám niečo robiť. Nemohol som. Vždy som utiekol, klamal, že mám niečo dôležitejšie. Bol som zbabelec. V tom období som urobil mnohé chyby, ktoré som oľutoval. Behal som za inými dievčatami, vyhľadával ich, aby som na ňu zabudol. Vzdal som sa možnosti, že s ňou budem, preto som sa chcel od nej odpútať. Zanedbával som svoje povinnosti, flirtoval a spával s inými ženami, len aby som ju dostal z hlavy."

„A dostal si?" spýtala sa šeptom. Usmial som sa.

„Nie, nikdy," vzdychol som si. „Nedokázal som to. Bola príliš dokonalá, príliš presne taká, po akej som túžil. Dňom či dňom som ju chcel viac a viac, a preto som robil hlúpostí viac a viac. Nedalo sa to zastaviť. Chcel som ju chrániť pred všetkým zlým, byť jej oporou a ochrancom. Avšak moja zbabelosť, moja slabosť nado mnou prevzala kontrolu a riadila moje rozhodnutia. Všetko mohlo byť iné," povedal som a vtom sa nadýchol. „Napokon v deň, v osudný deň, kedy ma potrebovala najviac zo všetkých, som ju nespravodlivo obvinil z vraždy vlastného otca," povedal som a pritom sa k nej obrátil. Chvíľu sa pozerala von oknom, ako aj doteraz, nevnímajúc moje slová. No ako náhle si ich uvedomila, obrátila sa ku mne. Usmial som sa na ňu, s lesknúcimi sa očami, no so žiadnymi slzami. Pozerala sa na mňa, spracovávala slová.

„Č-čo to-," začala nechápavo a ja som prikývol.

„Viem, že si nezabila môjho otca, Thaleia. Viem, že si to nebola ty."

„Niečo také nemôžeš-," zúfalo sa zasmiala. Nechápala a nevedela čo robiť. Ten pocit som poznal. Vtom sa jej však od šoku rozžiarili oči. „Preboha, č-čo si to urobil?"

„To, čo som musel," prikývol som. „Ako si sama povedala, mal som si vybrať správne. Pretože ak by som si vybral zle, nedalo by sa to vrátiť."

„Eawyn," oslovila ma. „Ty si si to želal?" pošepkala takmer nečujne. Môj pohľad musel odpovedať na jej otázku. Odvrátila sa a zúrivo sa chytila za vlasy. „Preboha! Čo si to urobil? Prečo si niečo také dôležité zahodil? Prečo si si neželal niečo správne? Niečo čo by pomohlo tvojej krajine? Nie. Toto nemôže byť pravda."

„Želal som si to, čo som najviac chcel, Thaleia!"

„Hlúposť? Zahodil si jedinečnú šancu dať tomuto svetu mier."

„Chcel som vedieť pravdu!" skríkol som tiež a umlčal ju. „Osem rokov som žil s pocitom, že môjho otca zabila žena, ktorú som miloval a zároveň nenávidel. Nedalo sa to vydržať!" kričal som. Všetky tie emócie, všetko to vychádzalo na povrch. „Viem, že som si mohol priať niečo iné. Niečo, čo by neprospelo len mne. Ale nemohol som! Nemohol som viac nenávidieť niekoho, koho som viac miloval. Nemohol som!"

„Ale toto, toto je iné," povedala a skryla si tvár do dlaní. „Toto-."

„Viem, že som sebec a priznávam to. Ale ukázala si sa mi z iného pohľadu, ako som si myslel. Nebola si tou vrahyňou a ani zradkyňou, za akú som ťa považoval. Bola si iná. Nesedelo mi to. Preto som konal bezhlavo a keď som mal tú príležitosť, chopil som sa jej. Nebudem to ľutovať," povedal som s dôrazom. Nedokázala sa na mňa pozrieť. Určite bola zmätená a chápal som to.

„Preto si bol ako vymenený," usmiala sa. „Poznal si pravdu a nevedel čo hovoriť."

„Čo by si ty povedala niekomu, koho si viditeľne nenávidela a dávala to najavo? Neprávom. Vypísal som na teba odmenu, spravil z teba vraha a zradkyňu. Všetko len kvôli tomu, že som si niečo zle vysvetlil. Niečo, čo som zle videl a nechápal. Urobil som hroznú chybu, za ktorú si ty zaplatila," povedal som a videl ako sklonila pohľad. Po lícach jej tiekli slzy. „Nikdy ti nebudem vedieť nahradiť tie roky, ktoré si kvôli mne stratila. Počas ktorých si musela robiť všetko, len aby si prežila. Neviem, ani zďaleka si nedokážem predstaviť čo všetko si zažila. Nikto z nás. Avšak viem, že si urobila všetko pre to, aby si zachránila mňa a aj túto krajinu. Presne ako si mu aj sľúbila," povedal som a ona stále nezdvihla pohľad. Tvár mala celú od sĺz, no nechcela, aby som ich videl.

Možno to bolo prvýkrát od tej noci čo plakala. Čo naozaj plakala. Vedel som si predstaviť, že sa uzavrela do seba a nenechala sa ničím rozptýliť. Musela byť silná a slzy boli prejavom slabosti. Avšak pri mne ich skrývať nemusela.

„Chcel som ťa poslednýkrát požiadať o pomoc s ochranou mesta, čo si prijala bez námietok. Za záchranu mesta a krajiny počas tých rokov, sa ti nemôžem nijako odvďačiť. Neviem, čo by bolo také silné, čo by to napravilo. Chcela si však slobodu. Ver mi, že ju máš," povedal som a ona konečne ku mne zdvihla pohľad. Uplakanú tvár ženy, ktorú som miloval. Usmieval som sa na ňu. „Zaslúžila si si ju. To jediné ti môžem skutočne dať. Takisto stiahnem odmenu, ktorá bola na teba vypísaná. Nie je dôvod, aby ťa naďalej lovili nepriatelia."

„Ale ostatní-," začala, no pokrútil som hlavou.

„Nezaujíma ma čo povedia. Je to moje rozhodnutie. Správne, ktoré ti za to všetko dlhujem," povedal som a preglgol. Vedel som, že o ňu prídem. Neexistovalo, že by zostávala v meste, v krajine, kde ju všetci nenávideli. Aj keď odmenu na jej hlavu stiahnem, pohľady všetkých to nezmení. Zaslúžila si začať život niekde inde. Niekde, kde ju poznať nebudú. „Ak je niečo, hocičo na tomto svete, čo by si chcela, povedz mi a zariadim, aby si to mala. Zaslúžiš si úplne všetko a som ochotný pre to obetovať čokoľvek. Viem, že ti tie roky nenahradím, no môžem sa o to aspoň pokúsiť. Povedz mi, čo by som ti mohol dať. Okrem slobody, ktorá je zaslúžene tvoja."

Stála predo mnou a nepozerala sa na mňa. Z očí jej stekali slzy a určite sa stále spamätávala. Bola totiž v pozícii, v akej sa nikdy neocitla. Veril som, že je to pre ňu šok.

„Teba," šepla zrazu a ja som pootvoril ústa. Zdvihla ku mne pohľad, uplakaná, no celá červená. „Chcem teba."

Neuveriteľné. Naozaj neuveriteľné. Prešla si peklom. Osem rokov kráčala krajinou a musela sa stále obzerať cez rameno, pretože ju chceli zabiť. Ktovie čo všetko zažila a ona aj tak, aj po všetkom čo som jej urobil, chcela byť so mnou?

Zlomilo sa to vo mne. Už som sa nemohol naďalej pretvarovať, že mi je jedno, ak odíde. Ak začne inde žiť svoj život. Nemohol som. Bol som sebec až do posledného momentu.

Chytil som ju za tvár a vášnivo pobozkal. Naše slzy sa zmietali medzi nami, cítil som ich na perách, no neprekážalo mi to. Chcel som ju držať, chcel som ju milovať a navždy bozkávať.

Pred ôsmimi rokmi som urobil chybu, keď som dobrovoľne o ňu prišiel. Tú istú chybu som už nikdy nehodlal urobiť. Nevzdám sa jej. Nikdy sa jej nevzdám a urobím čokoľvek, aj nemožné, aby som s ňou mohol byť. Postavil by som sa všetkému a všetkým na celom svete.

Nikto mi nebude brániť, aby som s ňou bol. Nikto.