THALEIA

Stála som s otvorenými ústami a ani sa nepohla. Ak som si myslela, že môj kúsok s vykopnutím brány stál za povšimnutie, mýlila som sa. Eawyn to svojou ohnivou bránou totálne pochoval. Pozerala som sa na niekoľko metrový múr, cez ktorý by bolo nemožné dostať sa na druhú stranu. S otvorenými ústami som sa na neho pozrela a hľadala nejaké známky únavy.

Lenže nič.

Najprv na vysokej úrovni použil vodu a následne oheň. Oba elementy v ich hmotnej forme. Čo bolo omnoho náročnejšie ako v tej nehmotnej. Pozerala som sa na muža, ktorý bol mocný a naozaj si zaslúžil titul byť kráľom.

„Môžeme pokračovať," povedal mi a ja som na moment zaváhala. Stále som bola v šoku.

„Pomôžem ti vôbec s niečím?" spýtala som sa ironicky a pozrela sa na neho. Neodpovedal. Len sa na mňa pozeral, akoby moju otázku nechápal. Vzdychla som si. „Tak poďme."

Celá tá záležitosť s otvorením brány a aj ohnivým múrom spôsobila poprask. Vojaci bežali zo strany na stranu, bojovali s povstalcami, ktorí sa snažili preraziť cestu do hradu. Zdržiavali sme sa pomerne po stranách, kadiaľ sme nepozorovane mohli prejsť až do hradu. Hlavné dvere boli až na konci, takže to trvalo.

Pozerala som sa pritom na svoje okolie a premýšľala, čo sa tu mohlo stať. Celé nádvorie bolo totiž ako po výbuchu. Nie však kvôli bojom, ktoré na ňom prebiehali. Vyzeralo, akoby zažilo hrôzu aj predtým. Čo sa mi zdalo zvláštne. O hrad a aj o jeho blízke okolie bolo vždy dobre postarané. Muselo predsa reprezentovať celú krajinu. Teraz by som sa však hanbila doň kohokoľvek pustiť. Vyzeralo to, akoby sa niekto snažil sabotovať hrad.

Pozorovala som aj Eawyna. Tiež vyzeral, že sa mu niečo nepozdávalo. Okrem toho, že bolo nádvorie v katastrofálnom stave, boli to aj jednotky jeho vojakov. Bolo ich veľmi málo.

Hrad zvyklo strážiť niekoľko desiatok, až stoviek vojakov. Každé miesto, každá skulinka bola strážená. Nie teraz. Nikto nebol na svojej pozícii, nikto sa neriadil príkazmi. Bol to chaos.

Skrčili sme sa za stĺp pri veľkom voze so senom a pozreli sa na hlavnú bránu. Nebola strážená, no všade na schodoch sa bojovalo.

„Dostalo sa ich sem viac než by som čakala," povedala som uznanlivo. „Museli to plánovať veľmi dlho."

„Nemohli predsa vedieť, že odídem z hradu," protestoval.

„Nie, ale zjavne aj na to boli pripravení. Príde mi, akoby to hneď využili a plány urýchlili. Celkom slušné," uznala som znova, no obzrela som sa. „Ale nedostatok vojakov a mágov mi je záhadou. Žeby ich všetkých uväznili pod hrozbou smrti?"

„To by neobstálo," povedal Eawyn a obrátil sa ku mne. „Oni tu totiž nie sú."

Nadvihla som obočie. „A kde asi tak sú? Chceš mi tvrdiť, že úplne všetci vojaci a aj mágovia sú preč?"

„Vyzerá to tak," povedal a vzdychol si. Opustiť hlavné mesto a nechať ho napospas hoci obyčajných povstalcov? To sa mi nezdalo správne.

„Nechal si hrad v rukách Braxleyho, nie je to tak?" spýtala som sa, no nečakala odpoveď. Mračil sa, akoby tomu sám nerozumel. Mohlo sa stať veľa. Tá najhoršia možnosť bola, že je Braxley mŕtvy a nejaký šialenec sa ujal trónu. Aj keby to tak bolo, kráľovná Elliana by nikdy nedovolila, aby kráľovstvo padlo do rúk nepriateľa. Ale mohla byť mŕtva aj ona.

Ďalšou možnosťou bolo, že sa nechal Braxley niekým oklamať a všetkých poslal preč. Možno išiel s nimi. Tak či onak, nebol ten typ človeka, ktorý by nechal hlavné mesto bez ochrany. Určite nie bezdôvodne.

Eawyn to vedel tiež. Bezvýhradne veril svojmu bratovi a z toho dôvodu mu odovzdal velenie. Vedel, že sa o ich domov postará. A keď tomu veril on, verila som aj ja. Avšak situácia, ktorá sa pred nami javila, nebola normálna. Bol z toho nervózny a nevedel poriadne čo robiť. Chápala som tomu.

Načiahla som sa k nemu a chytila ho za ruku. Zdvihol ku mne pohľad. „Musíme pokračovať, aby sme zistili, čo sa deje. Nemôžeme tu trčať večne. Ľudia umierajú. Tvoji vojaci umierajú," zdôraznila som a on sa na mňa chvíľu bez slov pozeral. Vtom mi nepatrne ruku, ktorou som ho držala stisol a postavil sa.

„Máš pravdu. Poďme," povedal a vrhol sa vpred.

Skrčený sme smerovali k hlavnému vchodu. Okolo nás ľudia bojovali, no vyhýbali sme sa im. Nechceli sme, aby si nás niekto všimol. Strhla by sa o to väčšia bitka. Našou prioritou bolo zaistiť hrad. O ostatných bolo ľahké sa postarať.

Už sme boli blízko schodov, no aj na nich sa bojovalo. Napadlo ma, že jediná sa o nich postarám, no Eawyn to urobil sám. Mávol rukou a všetkých, vrátane svojich ľudí, odrazil z cesty. Nikomu sa nič nestalo, mohli si akurát tak naraziť svoje zadky. Cesta pred nami bola voľná.

Vyšli sme rýchlo po schodoch a už boli na najvyššom stupni, keď som sa obrátila. Môj pohľad okamžite smeroval na hradby. Stálo na nich niekoľko mužov a mierili na nás šípmi. Zdesila som sa, ale nie kvôli sebe.

„Rýchlo dnu!" zavelila som na Eawyna a potlačila ho do chrbta. Prekvapil sa, no to už šípy leteli naším smerom. Niekoľko desiatok.

Otvorili sme bránu a vbehli rýchlo dnu. Schytili sme obidve strany a zabuchli ich za sebou, pričom sme sa opreli chrbtami o dvere. Keď sme sa opreli, šípy vrazili z celej sily do dreva. Ich počet nám vrážal do chrbtov, no dvere nepovolili. Po chvíli útok ustál. Obaja sme naraz uvoľnili svaly a to spôsobilo, že sme sa zviezli po chrbtoch a dopadli na zadky.

Nastalo ticho. Prekvapene som sa na neho obrátila, on ku mne a vtom som sa začala smiať. Môj smiech sa ozýval široko ďaleko a o malú chvíľu sa ku mne pridal. Takmer sme ležali na zemi pri hlavnom vchode a smiali sa. Nevedela som ani čo bolo také smiešne. Jednoducho mi prišla celá tá scéna vtipná.

Ani jeden sme totiž nepotrebovali ochranu pred toľkými šípmi.

Vnútro hradu bolo v omnoho lepšom stave, ako vonku. Dalo by sa povedať, že sa nič nezmenilo. Až na rapídne malý počet ľudí. Okolo behali len slúžky a niekde som zahliadla aj dvorné dámy. Najprv si nás nikto nevšimol, no keď áno, prestali bežať.

Ako prvé padli v poklone na zem slúžky a pozerali sa na svojho kráľa, ktorý sa k nim pohol. Zostala som stáť obďaleč a obzerala sa, zatiaľ čo získaval informácie.

Akoby sa od nášho odchodu vo vnútri hradu nič nezmenilo. Upratané, udržiavané. Okrem nepriateľov, ktorí na nich zaútočili, bolo všetko v poriadku. Prečo však žiadni vojaci neboli na svojich miestach? Museli byť preč. Lenže kto ich poslal preč a prečo? Nevedela som o žiadnom možnom útoku, ktorý by sa blížil na Erellon. Keby bol nejaký potencionálny útok, nikdy by som Eawyna nevzala preč. Toto bola jediná možnosť odísť, pretože sa nič iné okolo nás nedialo.

Vtom som začula rýchle kroky a aj tasenie ocele. Obrátila som sa v snahe sa brániť, no nemusela som.

Pozerala som sa do nahnevaných, ak nie vražedných očí cvičiteľa Engerrana, ktorý stál tesne predo mnou a držal v ruke meč, namierený na mňa. Vedľa neho stál Eawyn a držal ho za zápästie, ktorým držal meč v oboch rukách. Bol pripravený ma zabiť.

„Odstúp, Engerran," zavelil Eawyn mocným hlasom, no cvičiteľ ma naďalej prebodával očami. „To je rozkaz!" povedal omnoho prísnejšie a aj keď s veľkým sebazaprením, odstúpil. Zložila som ruku z boku, kde som mala nože a zostala stáť. Eawyn stál vedľa mňa, no prebodával pohľadom veliteľa pred ním.

„Čo to má znamenať, vaše veličenstvo?!" zavrčal Engerran a neuhol odo mňa pohľadom. Oceňovala som jeho vytrvalosť.

„Toto nie je tón, akým by si sa so mnou mal rozprávať, Engerran!" zavrčal Eawyn.

„Žiadam o vysvetlenie!" skričal Engerran a pristúpil zlostne k nemu. Vtedy som zasiahla.

Bolo mi jedno či bol jeho hnev oprávnený. Ani či som si svojím krokom vyslúžila okamžitý rozsudok smrti. Na ničom z toho mi nezáležalo. Lakťom som do neho udrela s takou silou, že odletel odo mňa na niekoľko metrov a vrazil chrbtom do steny oproti.

Popadol ma hnev. Neuveriteľný hnev. Vedela som, že by na svojho kráľa nezaútočil, no nemalo to tak ani vyzerať. Žiadam o vysvetlenie? Také slová má dovolené pýtať sa iba kráľ a nie jeho vojaci. Neuveriteľné podkopanie autority, za ktorú musel zaplatiť.

Zostala som stáť medzi ním a Eawynom. Vražedne som ho sledovala a aj vtedy, keď sa jeho oči stretli s mojimi. Vzápätí sa však pozrel vedľa mňa, a to som už mala po boku aj jeho kráľa.

„Zdá sa, že si zabudol na svoje postavenie, Engerran," povedal Eawyn a vytasil svoj meč, ktorý na neho namieril. „Mám ti ho nebodaj pripomenúť?" zasyčal nepriateľsky a na tvári cvičiteľa som uvidela zdesenie. Pred rokmi, keď bol ešte Eawyn malý, ho Engerran učil šermovať. Od tej doby ubehlo veľa času a z Eawyna sa stal naozajstný vojak.

„Prosím o odpustenie, vaše veličenstvo," povedal a preglgol. Dokonca nazbieral kúsky zostávajúcich síl a pokľakol pre ním. „Neviem, čo ma to napadlo. Prosím, odpusťte!"

Chvíľu sa nič nedialo, no následne Eawyn zložil meč a pozrel sa na mňa. Hneval sa, ale nie za to čo som urobila. Akoby ma za to pohľadom chválil. Vedel totiž, o čo išlo a aj prečo som to urobila. Možno ho moje konanie napokon zmiatlo. Nechcela som sa pýtať.

„Nie je naším nepriateľom, Engerran," povedal Eawyn a cvičiteľ sa postavil, no nezabudol sa na mňa prekvapene pozrieť. „Je tu, pretože som to dovolil. Ak si z nej nepriateľa nechceš urobiť, druhýkrát by som na ňu už útočiť neskúšal," dodal, ale odpovede sa nedočkal. Nechcel ju počuť, pretože to nebola prosba ani návrh. Bol to rozkaz.

Pohli sme sa po chodbe a kráčali smerom do trónnej sály.

„Dozvedel si sa niečo múdre?" spýtala som sa počas cesty a s rukami za hlavou. Vykračovala som si po hrade, akoby mi bolo znova pätnásť. Pred týždňom by niečo takéto nebolo možné.

„Prepadli hrad ešte pred svitaním. Dostali sa sem z pivníc a všetkých uväznili v trónnej sále," odpovedal mi automaticky. Obzrela som sa za nás a uvidela za nami kráčať Engerrana a aj nejakých vojakov. Všetci nasledovali svojho kráľa, aj bez príkazu. Usmiala som sa.

„Trvalo im dobiť hrad len tak krátko? Prečo to bolo možné," spýtala som sa a vtom sa prudko zastavil a obrátil.

„To by aj mňa zaujímalo," povedal a pozrel na svojich mužov. „Prečo je vás tu tak málo? Kde sú všetci vojaci a mágovia!"

„Jeho výsosť Braxley s nimi pred tromi dňami odišiel na východ," povedal Engerran a mne vyletelo obočie až do neba.

„Na východ?" zamračil sa Eawyn. „So všetkými? Prečo?!"

„Obdržal list od hliadky na hraniciach, že sa blíži veľká armáda kráľa z Tyrdayenu," odpovedal vojak za cvičiteľom. „Naliehali, že ich už dlhšie neudržia, a preto rýchlo odišli do boja."

Eawyn sa prekvapene pozrel na mňa, no ja som zdvihla ruky. „O ničom neviem. Pokiaľ viem, toho vyšinutého kráľa vôbec nezaujímame," prevrátila som očami. „Nikdy by ho nenapadlo napadnúť Erellon," povedala som a pozrela sa na vojakov. „Ako dlho trvalo kým vyrazili preč, po tom, čo obdržali list?" Eawyn sa k nim tiež obrátil.

„Pár hodín?" povedal vojak a pozrel na ostatných. „Bola to chvíľa."

„A kto najmä naliehal, aby čím skôr vyrazil?"

„Minister Baver," odpovedal mi veliteľ Engerran. Takže minister obrany. Kto by to bol povedal. Pozrela som sa na Eawyna, aby som videla jeho reakciu, no pohľad mal prázdny.

„Kde je Dway?"

„Čo začal útok, ujal sa vedenia. Avšak to bolo pred hodinami," odpovedal Engerran. „Bol prvý, ktorý išiel do útoku, no odvtedy ho nevieme nájsť. Môže byť mŕtvy."

Ako náhle to vyslovil, Eawyn sa k nemu zlostne pohol, no postavila som sa medzi nich a chytila ho za hruď, aby som ho od cvičiteľa odtiahla.

„Hej, dýchaj," vyzvala som ho. „Poznáš predsa Dwaya. Nikdy by sa nenechal zabiť. Veď si ho predsa nikdy v šerme nezdolal."

„Nechali ho ísť samého do boja!"

„Niekto sa vedenia ujať musel, keď si bol ty preč!"

„A koho je to asi tak vina?!" zavrčal Engerran a mierne som k nemu obrátila hlavu. Mračila som sa, no následne som prikývla.

„Áno, to je fér," pomykala som plecami a znova som sa pozrela na kráľa. „Teraz je dôležité vyčistiť hrad. Potom sa staraj o zvyšok."

„Keď sa toto všetko skončí, veľa sa toho zmení!" skríkol nepriateľsky a pohol sa po chodbe.

*

*

*

*

Ospravedlňujem sa za neskoré pridanie kapitoly, no bola som odcestovaná a mala som iné povinnosti. Odteraz sa budem snažiť každý týždeň pridať jednu kapitolu <3