EAWYN

Moji ľudia mohli byť v ohrození. Netušil som čo sa v meste dialo, no predstavoval som si ich krik ako žiadajú o pomoc. To čo vybuchlo, mohlo vybuchnúť znova. Kde to však bolo a prečo? Mohli napadnúť celé mesto a nie naopak len hrad?

No i tak som myslel len na to, ako držím Thaleiu v náručí a objímam ju. Riskovala kvôli mne a mojej prosbe život a ešte mi aj radila, ako sa so situáciou popasovať. Jej dobrotu som si nezaslúžil. Chcel som, aby ma niekto bodol a nemohol som sa prebudiť. Avšak všetko som to chcel až keď zachránime mesto. To bola momentálne naša priorita.

Vyšli sme na kopec a odtiaľ bolo vidno mesto, ako povedala Thaleia. Z diaľky som mohol vidieť štyri dymy, ktoré vychádzali do neba. Boli to štyri rovnomerné útoky a podľa ich rozloženia som aj vedel, čo zasiahli.

Boli to zbrojnice, ktoré sme mali rozmiestnené po meste. Nebolo v nich veľa zbraní, no stále to bolo viac než dosť. Netušil som ako sa k nim dostali. Blížili sme sa a boj bol pred nami.

„Choď stále vpred," zavelil som Thalei a ani som sa na ňu nepozrel. Vedela, prečo som jej to povedal. Blížili sme sa k hlavnej bráne a ak ju uvidia s červenými vlasmi, v momente ju napadnú. Bol som pripravený tomu zabrániť.

Prechádzali sme pomedzi polia, opustené vozíky s obilninami a aj malými chatkami popri ceste. Pred bránou bol kamenný priestor a brána bola zatvorená. Ako som si aj myslel, stráže nás spozorovali a už som ich počul kričať. Následne nás zasypali šípmi. Nás oboch. Domnieval som sa, že ma nespoznali. Predsa len, bol som dlho preč a aj som bol neupravený. Mohli si ma zmýliť.

Ako som aj Thalei povedal, nepohla sa. Mávol som rukou a šípy som jedným mávnutím odrazil. Vyslali k nám ďalšie, no urobil som to isté. Keď sme sa objavili pred bránou, mávol som k nej rukou a rozletela sa.

Prebehli sme dnu, no tam sme spomalili a pozreli na vojakov, ktorí sa k nám zmätene blížili.

„Tak dosť!" skríkol som mocným hlasom, keď sa pripravovali zaútočiť. Bolo ich pätnásť, no rozhodne boli vražednejší než by si kto myslel. „Čo to má znamenať? To už ani nespoznávate vlastného kráľa?" zavrčal som nepriateľsky. Bodlo ma pri srdci, že ma vlastní vojaci nespoznali.

„Vaše veličenstvo," ozval sa muž, ktorý predišiel pred nás. Najprv sa zatváril prekvapene, no keď sa na mňa bližšie pozrel, v momente kľakol na koleno. „Prosím o ospravedlnenie konania mojich mužov! Momentálne sme pod útokom, mysleli sme si-," začal, no prerušil som ho.

„Viem o tom," povedal som a zoskočil z koňa. „Môžete mi vysvetliť, kapitán, ako sa niečo také mohlo stať?" zavrčal som. Všetci si uvedomili kto vlastne som a už sa podľa toho správali. Stáli v pozore a neodvážili sa ani hnúť. Boli to prevažne mladí muži, jedine ich kapitán bol starší.

„Stalo sa to z ničoho nič, veličenstvo. Najprv vybuchla zbrojnica blízko pri hrade a následne ostatné."

„Máte hlásenia od iných skupín?"

Prikývol. „Všetci hovoria o skupinách povstalcov. Nevieme však zistiť, ako sa sem dostali. Hlavná brána bola zatvorená a ani postranné vchody nenahlásili násilné vniknutie." Zamyslel som sa nad jeho slovami. Ako prvé vybuchli štyri zbrojnice. No len tri boli vzdialené od hradu.

„Čo myslíš?" obrátil som sa vedľa seba a po mojom boku sa zjavila Thaleia. Pozerala sa niekam do diaľky do mesta a keď ju uvideli ostatní, spozorneli a tasili meče.

„Čo to-," skríkol kapitán a odstúpili od nás. Rukou som naznačil, aby sa stiahli.

„Boli už v meste, keď sa to všetko stalo," povedala a pozrela sa na mňa. „Preto nebolo ťažké sa sem dostať."

„A keďže stráže vpúšťajú dnu kohokoľvek s papiermi, bolo jednoduché sfalšovať dokumenty," prikývol som a odvrátil sa. Všetci sa na nás zmätene pozerali, no nechcel som riešiť ich šoky. Začal som sa prechádzať popred nich a rozmýšľal čo robiť.

„Mal by si nechať mesto na svojich vojakov a ísť rovno na hrad," ozvala sa Thaleia.

„Čo máš ty čo rozkazovať kráľovi?!" skríkol kapitán. Ignorovala ich.

„V meste sú len pešiaci, ktorí majú odviesť pozornosť," dodala a zahľadel som sa na ňu. To čo hovorila, dávalo zmysel. „Ak získaš ich veliteľa, vzdajú sa."

„Ale kde ho mám hľadať? Myslíš, že bude na hrade?" Pomykala plecami.

„To neviem. Je nevyspytateľný. Tak či tak, musíme si pohnúť," povedala a už sa pohla do mesta. Avšak kapitán s jeho mužmi jej zatarasili cestu.

„Kam si myslíš, že ideš ty zradcovská sviňa!" zasyčal a pri tom oslovení som a zamračil. Thaleia si z toho však nič nerobila. Otvárala ústa, že odpovie, no zrazu sa z ulice poza nich zjavili muži. Neváhala.

Vytiahla spoza opaska nôž a letel vzduchom. Kapitán sa naplašil a obrátil sa. Lenže zvyšní siedmi sa k nám blížili. Thaleia vyrazila.

Prepchala sa pomedzi vojakov a vrhla sa na povstalcov, ktorí sa vrhli s krikom na ňu. Netrvalo dlho, kým ich všetkých zabila a zostala stáť nad ich telami. Usmial som sa.

„O ňu sa nemusíte báť, kapitán," ozval som sa a zastavil sa bokom pri ňom. Obdaril som ho vražedným pohľadom, čo si hneď všimol a preglgol. „Prišla nám na pomoc a nie nám uškodiť."

„Tá zradkyňa, veličenstvo?" Neveril mojim slovám, no rázne som prikývol a pozrel aj na ostatných vojakov.

„Informujte o tom ostatných. Pôjdeme na hrad, tak aby nás cestou zbytočne nezdržovali. Hlavnú bránu nechávam vo vašich rukách, kapitán," povedal som s dôrazom. Vystrašene prikývol, a preto som sa pohol k Thalei. Čakala ma pri nepriateľoch a keď som sa na nich pozrel, vyzerali ako normálni ľudia z mesta.

„Prestrojili sa za miestnych, aby zapadli," odpovedala mi na nevyslovenú otázku. Prikývol som.

„Čiže každý kto na nás zaútočí, je naším nepriateľom?" spýtal som sa, no krútila hlavou.

„Na to by som sa nespoliehala. Nezabúdaj kto som," ukázala na seba. „Budú na mňa útočiť aj miestny." Zahryzol som si do pery. Povedala to ako istotu a nie ako možnosť. Vedela to, pretože sa s tým asi už niekoľkokrát stretla. „Mali by sme sa preto vyhnúť každému. Nechcela by som zabíjať nevinných ľudí."

„Pôjdeme na koňoch, či peši," spýtal som sa len pre uistenie, no ona sa už pohla po ulici.

„Peši je to rýchlejšie," zakričala a vzápätí sa rozbehla vpred.

Bola rýchla. Doteraz vždy išla na koni, a preto som si to nevšimol. Hýbala sa obratnejšie, rýchlejšie a lepšie. Naozaj to bola dobrá bojovníčka.

Prechádzali sme po uličkách, či už po hlavných alebo vedľajších. Okolo nás bežali ľudia, strachovali sa a utekali sa niekam skryť. O nás dvoch sa veľmi nezaujímali. Snažili sa zachrániť si vlastné životy. Keď sme bežali pomedzi domy, všimol som si padnuté telá vojakov na zemi. Mŕtvych. Asi sa stretli s povstalcami, ktorí s nimi nemali zľutovanie. Víril vo mne taký hnev, že som nemal ani ja chuť na ľútosť.

Vtom sme chceli vyjsť spoza rohu, no zrazu ma Thaleia schytila ruku za hruď a potlačila o stenu. Nepýtal som sa a ani sa na mňa nepozrela. Boli sme v tichosti a nechali okolo nás prejsť väčšiu skupinu mužov, možno dvadsiatich.

„Povstalci," šepol som a Thaleia prikývla. Títo mali v rukách zbrane a niektorí nie. Boli medzi nimi aj mágovia. Thaleia sa však stále nepohla. „Nebudeme s nimi bojovať?"

„Iba by sme sa zbytočne zdržiavali. Našou prioritou musí byť znovuzískanie hradu. Následne to už pôjde ľahšie." Prikývol som, aj keď ma nevidela. Vyzerala, akoby o bojových stratégiách vedela viac než ja. Porovnávať som sa však nechcel. Počkali sme kým muži prešli ďalej a poza nich vyrazili po postrannej uličke.

Hrad bol stále ďaleko, pretože sa od hlavnej brány nachádzal najďalej. Popri toľkých ľuďoch, ktorí pobehovali po uliciach by bolo asi fakt nemožné ísť na koňoch. Stále by sa nám niekto plietol pod nohy a nikam by sme sa nedostali. Takto sme mohli meniť smery a ísť aj tými menej pohodlnejšími cestami, ako boli tesné uličky.

Pozoroval som mesto okolo seba, ktoré bolo zatiahnuté do tmy. Obloha bola tmavá a hrozilo, že bude každú chvíľu pršať. Čo by som nerád, pretože by sa tak ťažšie pohybovalo a aj sledovalo okolie.

Okolo nás som počul nielen krik utekajúcich ľudí, ale aj tých bojových. Všetci, čo mohli, bojovali. Dokonca aj mágovia z akadémie. V diaľke a aj na oblohe som videl sfarbenie všelijakých farieb a aj cítil otrasy zeme. Museli sme to čím skôr ukončiť, pretože sme mohli pri obrane vlastného mesta spôsobiť veľké škody.

Odrazu sme vyšli na námestie. S Thaleiou sme zastali a pozerali sa na chaos, ktorí pred nami bol. Námestie bolo veľké a cez slávnosti a oslavy sa na ňom vytvorilo veľké trhovisko. Tentoraz bolo prázdne a v jeho strede bola len veľká fontána. Bol to veľký priestor a teraz sa na ňom bojovalo. Videl som stovku pohybujúcich sa tiel, ktoré medzi sebou bojovali a aj farebné žiary moci, ktoré okolo nich poletovali.

Pôsobila tu veľká mágia elementov, či už tá hmotná alebo nehmotná. Problém však bol, že sme sa potrebovali dostať cez nich a stáli nám v ceste.

„Asi by sme to mali obísť," navrhla a už sa obrátila, no chytil som ju za lakeť a zastavil.

„Nemôžem sa len tak pozerať, ako umierajú moji ľudia," povedal som a ona sa na mňa zahľadela.

„To chápem. Ako ich však chceš zastaviť?"

Pustil som ju a obrátil sa na námestie. Všetci bojovali a nikto si nás nevšimol. Pristúpil som trochu bližšie a rozpäl ruky vedľa tela. Zatvoril som oči a sústredil sa. Nechcel som ich zabiť, iba znehybniť. Sústredil som sa na všetky hlasy, ktoré predo mnou boli a snažil som sa ich všetky zapamätať. A práve keď som bol pripravený, zdvihol som ruky.

Počul som ako Thaleia za mnou zalapala po dychu a keď som otvoril oči, usmieval som sa. Oproti nám som počul krik, zdesený z toho čo sa im dialo. Užíval som si ich zmätenie a aj prekvapené tváre svojich spojencov.

Okolo každého povstalca sa začala obmotávať hustá vrstva vody, ktorá ich upevnila vo svojich svároch. Od zeme až po krk ich voda uväznila a nemohli sa ani hnúť. Boje pomaly ustávali a začal som počuť len ťažký krik spojený so strachom. Trvalo to pár sekúnd, až kým nebol posledný povstalec uväznený vo vode. Následne som spustil ruky a vydýchol si.

„Dobre, toto na mňa urobilo dojem," uznala Thaleia a postavila sa vedľa mňa.

„Áno?"

„Už si z teba nikdy nebudem uťahovať, že svoju moc neovládaš," usmiala sa na mňa. „Nepoužil si práve tú moc, ktorú si vedel ovládať zo všetkých najmenej?"

Usmial som sa, pretože mala pravdu. Použil som vodu, ktorá mi šla najmenej. A použil som rozsiahlu mágiu, čo nie každý zvládne. Otvoril som ústa, že niečo poviem, no vyrušili nás.

„Vaše veličenstvo," oslovil ma niekto, a preto sme sa obrátili. Už si nás všimli vojaci a aj študenti z akadémie. Spoznal som ich podľa uniforiem, ktoré mali na sebe. Videl som prevažne červené, čo bola dobrá správa. Tí s inými farbami uniforiem totiž ešte nemali dovolené zasahovať do boja, za žiadnych okolností. Také boli pravidlá Akadémie.

„Zvládate to naozaj dobre, profesor. Chválim vaše postupy," povedal som a obaja sme sa pohli k ľuďom na námestí. Pozeral som sa na profesora Eversona, ktorý vyučoval bojovú mágiu na Akadémii.

„Kiežby som vedel tvrdiť to isté," usmial sa neisto. „Stále nevieme koľko ich je. Napadli nás nepripravených. Najprv je ich veľa, no vzápätí ustupujú a útočia inde. Nevieme, čo je ich cieľom."

„Dostať sa do hradu, čo iné," ozvala sa Thaleia a pristúpila k nám. Profesora jej prítomnosť šokovala. „Ten chlap nechce nechať nič na náhodu. Rozptyľuje svojich ľudí po celom meste, aby sa nevedelo, koľko ich je a ani čo majú za lubom. Domnievajú sa, že si nebudete o nich myslieť, že si trúfnu na hrad."

„Dobre, ale aj tak tam idú," povedal som a pozrel na ňu.

„Áno, pretože tam nie si ty," žmurkla na mňa a zasmiala sa. „Ty si jediný, kto by im bránil vstúpiť do hradu. Lenže keď tam nie si, neboja sa nikoho."

„Nemôžu predsa vedieť, že sa tam nedostanem. Musia vedieť, že urobím všetko, aby som tam prišiel. Čakajú, že hrad dobijú behom pár minút?"

„Ako si povedal," začala a pomaly sa pohla na odchod. „Ak zajmú niekoho z tvojej rodiny, môžu si diktovať. Možno sa to niekomu podarilo. Tak si pohni, inak sa celá situácia zbytočne natiahne," dodala a obrátila sa, no vtom sa zastavila. Pred ňou sa totiž objavilo niekoľko vojakov, vrátane mágov, ktorí jej zabránili v postupe.

„Zjavne si zabudla, ako sa správať v prítomnosti kráľa, ty mrcha," zasyčal na ňu jeden vojak a namieril na ňu zbraň. „Mala si zostať v cele, do ktorej si sa zatvorila!"

„Ach áno, tá cela," rozhodila rukami. „Bolo mi tam chladno, tak som odišla. Chcete vedieť aké to tam je?"

„Nie, vďaka. Za to ty to už tiež nepocítiš!"

„Keď to beriete takto," mykla plecom a rukou sa načiahla za mečom. Vtom som sa však objavil vedľa nej a ruku jej vo vzduchu zachytil. Pozrela sa na mňa a mračila sa. „Čo je? To on si začal."

„Viem, aj tak sa kroť," povedal som a pustil jej ruku. Stiahla sa a vzdala to.

„Fajn, ako povieš."

Pozrel som sa na vojaka pred ňou, ktorý sa na mňa šokovane pozrel. Ako aj všetci, ktorí chceli Thalei zabrániť v postupe ďalej. Mračil som sa na nich.

„Budete tu stáť ešte dlho, alebo ma necháte prejsť," zavrčal som a všetci sa začali ospravedlňovať. Predsa len, bol som ich kráľ. „A ty si pohni," zavelil som na Thaleiu a obaja sme sa rozbehli ďalej.

„Dobre, nemyslel som si, že to bude až taký problém. Asi by sme sa mali vyhnúť každému," vzdychol som si počas cesty. Ona sa však zasmiala.

„Som predsa hľadaný zločinec. Vrahyňa a zradkyňa," povedala so smiechom. „Je prirodzené, že ma chcú zabiť alebo poslať do čerta."

Mračil som sa. Nič z toho nebola pravda! Hovorila to, akoby sa zmierila s klamstvom a nespravodlivosťou. Akoby ani nedúfala, že ju niekedy zbavia obvinenia. Akoby nedúfala, že niekto nájde pravdu. Uvedomil som si, že jej by nikto neveril. Nikto by neveril, čo sa v tú noc stalo. Ak by o nej vedel ešte niekto, možno by sa to zmenilo. Nebola šanca, aby sa na jej stranu niekto postavil.

Blížili sme sa k hradu. Potreboval som sa sústrediť na to, na čo som mal. A to bola ochrana mesta a hradu. Mali sme ho na dohľad, no došlo mi, že sme nepremysleli, ako sa dnu naozaj dostať. Thaleia povedala, že hlavným vchodom. No už z diaľky som videl mužov, ktorí ju bránili. Vyzeralo to tak, že hrad bol predsa len dobitý.

Premohol ma hnev. Bol som nahnevaný, pretože som si nemyslel, že dobijú hrad tak rýchlo, no najmä tak ľahko. Boli sme predsa hlavné mesto Erellonu. V hlavnom meste sa nachádzali tí najsilnejší, ktorí boli poverení chrániť mesto a aj krajinu. Ako sa mohli tak reprezentovať, keď nechajú nejakých neskúsených ľudí dobiť hrad? Bol som veliteľom celej armády a toto bola tá armáda? Bol som sklamaný a nahnevaný.

Prišli sme na hlavnú cestu, ktorá viedla na hrad. Thaleia sa na mňa pozerala, akoby vedela, že som naštvaný. Ja som zúril. Sám som nebol niekedy najlepším kráľom, ale nikdy by som neohrozil celé mesto, kvôli zopár ľuďom. Ak by nás napadla stotisícová armáda, nepovedal by som vôbec nič. Ale malá skupina ľudí, možno dvoch tisíc? To nemohol nikto ospravedlniť.

Skupinka ľudí strážiacich hlavnú bránu si nás všimla. Nevedel som, či ma spoznali, no Thaleiu určite. Postavila sa do bojovej pozície, no postavil som sa pred ňu ako štít, keď na nás vpálili niekoľko šípov. Mávnutím ruky som ich všetky spálil. Urobili to znova, no každým krokom som ich pálil.

Keď šípy nezaberali, skúsili na nás zaútočiť pomocou mágie. Lenže aj tú som zrušil, kedykoľvek sa k nám dostali. Až dokým sme sa neobjavili pár metrov od nich. Boli to dospelí muži, no aj mladší. Čo ma však najviac zo všetkého prekvapilo, mali na sebe oblečené uniformy vojakov na hrade. Zostávala teda otázka, boli to vojaci z mesta alebo povstalci? Vďaka uniformám som si nebol istý. To, že na nás zaútočili nemuselo nič znamenať. Nemal som na sebe oblečenie hodné kráľa a okrem toho so mnou išla Thaleia. Mohli si nás pomýliť.

„To nie sú tvoji vojaci, Eawyn," povedala a hneď som sa na ňu pozrel.

„Ako to môžeš vedieť?"

„Pretože váhajú," povedala a vzala do ruky meč. „Viem, že ich uniformy sú dôvod, pre ktorý váhaš. No uvedom si, že ak by to boli tvoji vojaci, správali by sa tak. Ak máš pochybnosti, je to v poriadku. Vezmem si to bremeno z prípadného omylu na seba," povedala a vrhla sa vpred.

„Nie, počkaj!" skríkol som, no neskoro. Bola príliš rýchla.

Sledoval som z diaľky ako zabíjala mužov s uniformami. Bránili sa čo im sily stačili, no prešlo pár minút a na zem padol posledný. Zem, steny hradieb a aj brána boli postriekané ich krvou. Nemohol som sa ani pohnúť. Thaleia sa zohla k jednému z nich a odhrnula uniformu. Zahryzla si do pery, čo mohlo znamenať len to najhoršie. Pohol som sa k nej.

Zostala stáť pred bránou a počkala, kým som sa pri nej neobjavil. Pozeral som sa však na ňu a nie na mŕtvych mužov okolo nás.

„Pozri sa," rozkázala prísne a ukázala na mužov. Preglgol som, no urobil som to. Pootvoril som ústa, keď som uvidel pravdu.

Muž, ktorý ležal mŕtvy na zemi, mal pod uniformou bežné tmavé oblečenie. Podľa toho som vedel, že to boli naozaj povstalci a nie moji muži. Tí totiž po uniformami nemali svoje oblečenie, pretože by sa v nich ťažšie pohybovalo. Ak ho títo na sebe mali, tak to znamenalo, že buď uniformu ukradli, alebo si na seba obliekli tie, ktoré vzali mŕtvym vojakom.

„Takáto stratégia sa používa v dobách vojen dosť často," povedala Thaleia a vražedne som sa na ňu pozrel. Ona však nebola tá, ktorú som začal neznášať. „Zmätie to každého a je to nepríjemné. Z toho dôvodu sa používajú krycie heslá, v prípade vpádu nepriateľov. Je pravda, že aj to by sa dalo zneužiť, no je to lepšie ako nič."

„Je to zbabelé," odpovedal som a ona si založila meč za chrbát.

„Áno, je," prikývla a obaja sme sa postavili oproti bráne. „Preto za to musia zaplatiť."

Nenapadlo ma ako otvoriť bránu. Bola vytvorená z tej najťažšej a najpevnejšej ocele. Vzadu bolo niekoľko oceľových závor, ktoré nedovolili bráne sa otvoriť. Načiahol som ruku, že sa ich pokúsim mocou nejako vyraziť, no Thaleia ma chytila za ruku.

„Nechaj to na mňa," žmurkla a odtiahla ma.

„Ako ju asi tak-," nedokončil som a už to bolo. Z celej sily kopla do brány a tá začala škrípať. S otvorenými ústami som sa pozeral na mohutnú, niekoľko metrovú bránu, ako sa pomaly nakláňala a padala dnu, smerom k hradu. Vydávala neskutočne hlučný zvuk, no ešte horšie bolo, keď dopadla na zem. Zadunelo to ako pri hromoch počas búrky.

Keď brána dopadla na zem, rozvírila prach po zemi, od čoho som začal kašľať. Toto by prebudilo aj mŕtvolu v hrobe. Šokovane som sa na ňu pozrel, no ona vyčarila úsmev.

„Je možné, že bude problém ju dať späť," povedala previnilo. Usmial som sa a pokrútil hlavou.

„Áno, je to možné." Keby chcela, zničila by nás všetkých. Počas našej cesty vôbec neukázala, čo naozaj dokázala. V momentoch, kedy som si myslel, že je mocná, nebola. Šetrila si sily. Bola omnoho mocnejšia než si kto vedel predstaviť. Ak som si za tie roky myslel, že sa mi ju podarí zajať, šeredne som sa mýlil.

Nechcel som sa nechať zahanbiť.

Videl som na nádvorí mnoho ľudí. Prekvapených aj zdesených. Chcel som všetkých dolapiť, a to som mohol len jedným spôsobom. Uzavretím hradu.

Rozkročil som nohy a vystrel ruky pri telo. Thaleia hneď odstúpila a ja som začal prudko dýchať. Netrvalo dlho a bol som pripravený. Prudko a rýchlo som vystrelil rukami nahor a vtom sa to stalo.

Okolo celého hradu, od hradieb, sa vytvoril niekoľko metrov dlhý múr vytvorený z ohňa. Plamene šľahali z múru a obdarúvali všetkých ohromnou silou. Múr siahal tak vysoko, že by cezeň nikto nedokázal prejsť. A bol taký silný, že ani oheň ovládajúci mágovia, by sa cezeň nedostali. Nie cez oheň vytvorený kráľom krajiny.

Spustil som ruky a pozrel sa na každého za múrom. O všetkých som predpokladal, že sú moji nepriatelia.

Už žiadne váhanie.