THALEIA

Takže sa predsa len niečo zmenilo. Dumala som nad tým hlavu a netušila, čo by to mohlo byť. Bolo toľko možností. Nemohla som sa ho spýtať, pretože by som sa prezradila. Nakoniec to z neho vyšlo samo, aj keď nejednoznačne. Vedela som však, o čo išlo.

Obdržal od Aldsey novú moc. Ešte som síce netušila akú, no zjavne veľmi veľkú, ak ho to vystrašilo. Jedine to dávalo zmysel, keď si musel vyprázdniť žalúdok. Nevedela som však ako mu pomôcť. Mágia, ktorú ovládal, bola príliš mocná.

Nateraz som to nechala tak. Mali sme pred sebou ešte dlhú cestu a museli sme sa sústrediť na to dôležité. Jeho moc mohla počkať. Zatiaľ čo ostatní nie. Bála som sa však najhoršieho. Na hrade toho môže byť ešte príliš veľa, čo sa môže zmeniť. Kradmo som sa na Eawyna pozrela a dúfala, že nebude musieť urobiť ťažké rozhodnutia.

Ako som aj povedala, do Postaru sa nám podarilo prísť večer. Naše kone naozaj prekonávali svoje limity, pretože dosť zabrali. Vedela som, že keď sa dostanem preč, nechám Ewisovi niekoľko dňový oddych. Určite ho bude potrebovať.

Premýšľala som nad tým, čo naozaj budem robiť, ak budem slobodná. Vedela som, že by mi Eawyn slobodu nedal, preto som musela utiecť. No kam pôjdem? Nemala som priateľov, vlastne takmer žiadnych. Mohla som sa spoľahnúť len na Andaru, ktorá však musela odísť. Nemohla som po nej chcieť, aby sa z nej stal terč, ak by bola so mnou. Musela som sa o svoje problémy postarať sama.

Napadlo mi, že pôjdem do Gadaheeru. Mala som v pláne chrániť Erellon aj z diaľky a postarať sa o jeho nepriateľov by nezaškodilo. Nikto by predsa nemusel vedieť, že som to bola ja. A ak by som náhodou zahynula v boji, možno by sa im uľavilo.

V meste bolo ticho ako pred búrkou. Zdalo sa mi to nesmierne divné, pretože mali dôvody k oslavám. Postar bolo totiž väčšie mesto, ktoré sa nachádzalo blízko hlavného mesta. Ak by život nešiel podľa predstáv v hlavnom meste, prichádzali sem. Mesto im mohlo poskytnúť rovnakú možnosť. Keď sa príroda zastavila a už nerobila problémy, bolo to rýchle na všimnutie. Ľudia boli voľnejší a už sa nebáli. Preto som si myslela, že budú oslavovať, ako v dvoch predošlých mestách. Lenže toto mesto vyzeralo, akoby sa ľudia báli vyjsť von, pretože na uliciach číhalo nebezpečenstvo.

Bolo to možné, pretože Postar niekedy navštevovali povstalci. Lucas bol dobrým rečníkom a dokázal si na svoju stranu zlákať veľa ľudí. Najmä takých, ktorí niečo stratili. Ak sa mu podarilo zlákať aj nejakých miestnych, mohol to byť problém.

Vtom som uvidela ako ku mne letí sieť. Vyskočila som, aby som sa jej vyhla a vzápätí padla na zem. Eawyn sa zastavil, no ja som sledovala strechy nad našimi hlavami.

„Cleave," pošepkala som a načahovala sa za rukoväťou meča.

„To by som byť tebou nerobil!" zavrčal a začula som pohyb. Obzrela som sa a uvidela na strechách, ktoré boli okolo nás, ďalších mužov, ktorí na nás mierili šípy. Najmä na mňa. Mohlo to však ohroziť aj Eawyna, preto som opatrne ruku stiahla. „Dobrý ťah a teraz, ak smiem poprosiť, hoď všetky zbrane od seba."

Zasmiala som sa. „Vieš dobre, že to neurobím."

„Ale áno, urobíš. Pretože ak nie, zasypeme ťa šípmi," povedal s úsmevom. Začala som prepočítavať svoje možnosti. Ewis bol ďaleko odo mňa a Eawyn zo svojho koňa tiež zoskočil. Pozeral sa okolo seba a sledoval situáciu.

„To by nebol dobrý nápad. Kráľ ma chce živú a nie mŕtvu," povedala som a Eawyn sa ku mne hneď otočil. Netrvalo dlho kým pochopil, kto boli tí muži. Prudko som sa obrátila a pozrela sa za seba. Počula som kroky a za mnou sa objavilo ďalších desať chlapov.

Cleave bol lovec odmien a rád svoje úlovky mučil predtým, ako ich odovzdal. Vedel, že ma nemôže zabiť, no neznamenalo to, že ma nemohol spomaliť. Jednu, dve ruky. Kto ich potrebuje, keď aj tak zomrie?

Čo som na ňom však nemala rada bolo, že si stále najímal viac a viac lovcov. On sám so mnou nikdy nebojoval, no namiesto toho posielal iných. Nikdy si nešpinil ruky, no namiesto toho zhrabol odmenu ako nič.

Spočítala som ich. Bolo ich dvadsaťšesť. Nebolo to číslo, s ktorým by som si neporadila. Pozrela som sa na Eawyna a chcela mu nejako naznačiť, že bude boj. I keď, to si mohol domyslieť aj sám.

„Kto to je?" spýtal sa a pozoroval ma, aj keď na neho muži namierili šípy. Zahryzla som si do pery.

„Lovec odmien. V poslednej dobe ich bolo viac než dosť," prevrátila som očami.

„Koľkí ťa napadli za posledné mesiace?"

„Asi sedem. Všetci mŕtvi," odpovedala som aj na nevyslovenú otázku. „Tento hňup sa ma snaží dostať odkedy na mňa bola odmena vypísaná."

„Tak ako to, že stále žije?"

„Pretože je to chrapúň a zbabelec. Zdrhne skôr než ho stihnem zabiť," povedala som s povzdychom. Nikdy som za ním nebežala. Bola som rada, že mal strach, no vždy sa vracal s ďalšími. Nevedela som, či si zo mňa už náhodou nerobil žarty. Bolo to únavné. Najmä ak sa vždy vracal s viac mužmi.

„Zabite ju!" zvolal Cleave a moje oči sa odtrhli od Eawyna. Tí, čo boli za mnou sa ku mne pohli. Behom chvíľky som vytiahla meč a dvoch naraz prebodla. Pritom som sa musela vyhýbať aj šípom, ktoré na mňa zo striech strieľali. Bola tma a plietli sa mi pod nohy, no videla som všetko. Dávala som si pozor, obratne som sa vyhýbala ich ranám a zabíjala svojich nepriateľov.

Niektorí boli silnejší. Tí zostali pozadu a chceli, nech ma tí menej schopní vyčerpali. Problém však bol, že som nebola tak rýchlo unavená. A okrem toho tak málo mužov na moje zabitie rozhodne nestačilo.

Ale aj keď som bola silná, nebola som nezraniteľná. I keď sa mi rany za pár dní zahoja a ani tie najhoršie ma nedokázali zabiť. To im nebránilo, aby sa o to pokúsili. Jeden taký šíp mi preletel popri ruke a zranil ma. Pocítila som jemnú bolesť, no nič viac. Bolo to len škrabnutie, ktoré som napravila zabitím toho chlapa.

Potom som sa však zastavila. Vydesene, ak nie horšie, som zostala stáť a pozerala pred seba. Nebola som jediná. Všetci razom zastavili a niektorí mali na tvári vpísaný strach. Chápala som to. Za mnou a pred nimi bolo totiž niečo veľmi nebezpečné.

Opatrne som sa obrátila a uvidela to. Pohľad nahnevaného kráľa, ktorý sa pozeral na mužov okolo mňa. Preglgla som a dokonca sa mi kolená roztriasli. Nikdy predtým som ho takého nahnevaného nevidela. Dokonca ani vtedy, keď som sa objavila na jeho oslave narodenín. Takmer všetko spálil, no nebol to pravý hnev. Ten som mala pred sebou.

„Čo to robíte? Zabite aj jeho!" zvrešťal Cleave, no muži váhali. Vedeli, že smrť bola istá. Preto váhali, kým urobili krok. Ale krik ich zamestnávateľa ich nútil konať. To ich donútilo vrhnúť sa vpred.

Eawyn vytasil meč a bez váhania zabil tých, ktorí sa na neho vrhli. Preglgla som. Vedela som, že bol dobrý šermiar a mal silu. Síce som ho niekoľkokrát porazila, mohlo sa to trochou tréningu zmeniť. Pozerala som sa na muža, kráľa, ktorý od seba dokázal odraziť mužov. Jeho boj sa dal prirovnať k môjmu. Bolo to neuveriteľné.

Dokonca pri boji používal aj svoju moc. Keď sa na neho chceli vrhnúť, odrazil ich vzduchom a následne prebodol. Alebo zastavil ich magické útoky. Obyčajná roztržka sa zmenila na jednostranný boj. Padol posledný muž na zem, ale neváhal. Vyslal niekoľko malých, no smrtiacich ohnivých gúľ na nepriateľov na strechách. Všetkých ich naraz zasiahol a zabil.

Zostával jediný.

„Čo si zač?!" skričal Cleave so strachom a pozeral sa na Eawyna, ktorý zabil všetkých jeho mužov. Mal strach, pretože to nešlo podľa jeho plánov. No horšie bolo, že sa na neho pozeral a chcel ho zabiť. Okamžite sa obrátil a chcel utiecť, no zrazu sa mu okolo tela obmotal tenký koreň, ktorý ho stiahol na zem.

Cleave zabedákal a pozrel sa na svojho nepriateľa, ktorý sa nad ním nakláňal. Triasol sa od strachu, pretože sa bál. Bol v situácii, v ktorej sa dlho neocitol.

Vtom si Eawyn stiahol z hlavy kapucňu a na Cleava sa pozrel kráľ krajiny Erellon. Najprv bol príliš vystrašený, aby ho spoznal, no keď áno, vytreštil na neho oči.

„Vy-," začal, no nedokončil. Eawyn mu prerazil mečom hruď. Cleave sa na neho vyjavene pozrel, no následne sa mu z očí vytratil život a keď Eawyn vytiahol meč, padol mŕtvy na zem.

Nastalo ticho. Okolo nás sme nepočuli vôbec nič. Možno iba zvuky vtákov, alebo hmyzu. Boli sme ticho. Stála som pár krokov za ním a pozerala sa mu na chrbát. On stál a pozeral sa na mŕtve telo lovca odmien.

„Môžeme vyraziť?" spýtal sa a obrátil sa ku mne. Na tvári nemal vpísané vôbec nič. Žiadnu ľútosť alebo nebodaj vinu. Pozeral sa priamo na mňa. Iba som prikývla. Bola som až príliš očarená, aby som odpovedala.

Vyskočili sme na naše kone a pokračovali v ceste.

Zabil ich kvôli mne. Nahneval sa, pretože ma zranili. To isté sa stalo aj keď sme spali v jaskyni na ceste do Wistaru. Videl, že ma zranili gormuti a nahneval sa natoľko, že zabil toho posledného. Teraz urobil to isté. No nechcel sa prezradiť, a preto mi ani nepovedal, aby som si ruku zaviazala. Urobila som to aj bez neho.

Cesta bola dlhšia než predtým a aj tichšia. Ani jeden sme s druhým nehovorili a ani sa o to nepokúšali. Vládla hustá atmosféra a netušila som čo robiť.

Bola som polichotená, že sa nahneval kvôli mne, no pýtala som sa samej seba, že prečo? Označil ma za zradkyňu a vrahyňu jeho otca. Mal by byť práveže rád, že sa mi niečo stane alebo ma nebodaj niekto zabije. Možno to chcel urobiť sám.

Rozhodla som sa nad tým nepremýšľať. Bolela ma z toho hlava a nechcela som si zbytočne všetko domýšľať. Stačilo čo sa stalo a nepotrebovali sme ďalšie prekvapenia.

Po hodinách ďalšieho postupu, sme boli blízko k hlavnému mestu. Spoznávala som okolie, a to znamenalo, že sa čoskoro dostaneme do hlavného mesta. Pozrela som sa pred seba.

„Eawyn," oslovila som ho počas jazdy a spomaľovala. Urobil to isté a zastavil sa pri mne.

„Čo sa deje?"

„Sme blízko," povedala som a ukázala hlavou na cestu pred nami. „Za tamtým kopcom už bude len rovina a budeme vidieť mesto. Musíme sa dohodnúť na postupe, nemôžeme tam ísť nepripravení," dodala som a on bez slov prikývol.

Zoskočili sme z koní a zostali stáť na ceste. Vytiahla som zo svojho vaku mapu a rozložila ju na zem. Skrčili sme sa a začala som ukazovať.

„Je mnoho ciest, ako sa dostať do mesta. Buď hlavnou bránou alebo postrannými. Možnosť je aj cez rieku alebo skrz rovnaké katakomby akými možno prešli oni. Ciest je veľa."

„Ktorú cestu navrhuješ ty?" spýtal sa. Zahľadela som sa na neho a premýšľala.

„Hlavnou bránou a hlavným vchodom," povedala som a on na mňa vytreštil oči.

„Čože? Prečo?!"

„Nebudú to čakať," povedala som s úsmevom. „Budú si myslieť, že budeš ako oni a zakrádať sa. Vyveď ich z omylu. Toto je tvoje mesto, Eawyn. Mesto a aj hrad. Bráň ho tak ako sa na kráľa patrí," žmurkla som na neho a on na mňa udivene pozeral. Moje slová si však uvedomil a usmial sa tiež.

„Môžu ma spoznať a aj teba."

„To je fakt. Možno by sme sa mali rozdeliť. Neviem či by sa im páčilo, ak by nás dvoch videli spolu," zasmiala som sa a hneď sa pozrela na mapu, no zrazu ku mne načiahol ruku a chytil ma za zápästie. Zdvihla som k nemu prekvapene hlavu.

„Nie, chcem, aby sme išli spolu."

„Ale môžu nás vidieť a-."

„Nezaujíma ma to," prerušil ma. „Chcem, aby si mi stála po boku, Thaleia."

Neveriacky som na neho zízala. Toto už bolo naozaj zvláštne. Vlastne najzvláštnejšie zo všetkého, čo sa doposiaľ stalo. „Ak budeš so mnou, nezaútočia na teba," dodal po chvíli, čo ma vytrhlo zo šoku. Zažmurkala som a odvrátila sa. Samozrejme, neurobil by to kvôli tomu, že proste len chcel byť so mnou.

„V poriadku. V tom prípade-," začala som, no vtom sme sa obaja stiahli k zemi od výbuchu.

Okamžite sme sa postavili a pozreli sa smerom, ktorým ten výbuch prišiel. Nevideli sme nič. Teda okrem dymu, ktorý pochádzal z miesta, kam sme mali namierené.

„Do riti! Začalo to!" zavrčala som a rýchlo zabalila mapu. Eawyn bol hneď pri koňovi. Chcel na neho vyskočiť, no chytila som ho za ruku a hneď sa na mňa pozrel. „Viem, že si mierumilovný a akceptujem to. Je dobré, keď obyvatelia veria v dobrého kráľa," zahľadela som sa mu do očí. Pozorne ma počúval. „Avšak niekedy musíš byť prísny. Povedala som ti, že musíš robiť ťažké rozhodnutia a toto je jedným z nich. Nemôžeš mať s nimi zľutovanie. Nemôžeš s nimi vyjednávať. To robí len slabý kráľ, ktorý si nie je istý svojou mocou. Dokáž im, že urobili chybu, keď napadli tvoj domov. Urob z nich ukážkový prípad, pretože ak cúvneš, prídu aj iní a tí možno vyhrajú," povedala som a ruku mu pustila. Ubezpečila som sa, že počul každé slovo a vzápätí som sa odvrátila.

Dávala som mu rady ako byť kráľom. To by vrahyňa a zradkyňa nikdy neurobila. Ale bol to Eawyn. Musela som na neho dávať pozor a veriť, že nepríde o trón a ani o život. Toto bola jediná možnosť.