THALEIA

Použil gormutov. Predsa len. Skladovať také obrovské príšery na svojom území, to muselo trvať roky. Myslel si, že si týmto ťahom zaobstaral víťazstvo, no mohol tomu veriť len na malý moment. Ako náhle som bola späť, jeho šance klesli.

Prebíjala som si cestu cez hlavnú ulicu a spolu so Zelijou sme mierili až k hlavnej bráne. Ešte sa ich nedostalo príliš veľa do mesta. O tých, čo sa im to podarilo, sa dokázali vojaci postarať. Ale o tú veľkú armádu, ktorej sme čelili, to bolo nad ich sily. Ak som chcela zabrániť výrazným stratám, museli sme sa tam dostať čo najskôr.

Keď nás naši vojaci zbadali a najmä ako zabíjame nepriateľov, boli v šoku. Určite si o mojej neprítomnosti hovorili medzi sebou svoje. Bola som rada, že som im takýmto spôsobom vytrela zrak.

Pred sebou sme mali zničené hradby. Zazrela som nepriateľsky po Zeliji, no tá sa radšej stiahla a zabila ďalšieho nepriateľa, ktorý sa k nám pohol. Našťastie zničila len malú časť. Ak by zničila celé hradby, asi by som jej vykrútila krk. Pokračovali sme v ceste a pri bráne, pri troskách, som uvidela Dwaya s Ragarom a Feshirom. Snažili sa nepustiť ďalej nával nepriateľov, a všimla som si, že len tí sa chceli dostať na druhú stranu. Preto som sa zastavila a pozrela na Zeliju.

Bez pýtania alebo váhania, načiahla luk a zamierila. Trvalo moment, keď šíp vystrelila a ten vletel priamo do hrude nepriateľa, ktorý sa chcel prebojovať na druhú stranu. Lenže to nestačilo. Šíp bol taký rýchly, že ho tlačil do hrude a on aj s ním letel vzad. Spolu tlačil aj iných svojich spolubojovníkov a cesta sa rýchlo uvoľnila.

„V pohode?" spýtala som sa Dwaya, keď som sa nad ním objavila. Od šoku a výbuchu spadol na zem a keď ma začul, šokovane sa na mňa pozrel.

„Thaleia," oslovil ma a otvoril ústa. Ostatných som tiež prekvapila, no napriek ich údivu som mu podávala ruku. Preglgol a prijal ju.

„Kráľ je v bezpečí na hrade, no je možné, že sa zapojí," oznámila som mu a pohla sa od neho ku hradbám. Zelija sa mi postavila po boku. Videla som obrovskú armádu. Počet bol stále ohromný, ale to sa rýchlo zmení.

Obrátila som sa späť na Dwaya, Ragara a Feshira. Všetci traja sa na nás pozerali. Na alkary, ktoré prišli ukončiť vojnu. Žmurkla som na nich. „Je načase to tu ukončiť," povedala som a obe sme sa vrhli vpred.

Najprv si nás nevšimli, no keď áno, zistili to tým horším spôsobom. Prebíjala som si cestu cez dav hrdlorezov a zanechávala ich mŕtvych za sebou. Niektorí sa ma snažili zabiť mágiou, ktorou na mňa útočili, no žiadna z nich nepochodila.

Boli prekvapení aj zo Zeliji. Určite ju videli po boku Overmaina, no tentoraz stála po boku mne a bojovala so mnou. Dokonca aj niektorých našich spojencov to prekvapilo, no nie nadlho. Nie, keď im chránila životy a postarala sa, aby zasiahla akýkoľvek cieľ. To jediné som u nej nepochybovala. Že vždy zasiahne svoj cieľ, nech už by bol ktovieako vzdialený.

Keď sme bojovali, tak spočiatku samé. Nikto sa nám neplietol do cesty, pretože by ho naša moc pohltila. Boli sme silnejšie než všetci ostatní, no iba ako jednotlivci. Oni mali moc inde, a to bol počet. Z toho dôvodu sa na nás vrhli hneď niekoľkí, no nevzdávali sme sa. Nie, keď sme mohli vyhrať.

Lenže proti toľkej armáde nie je možné vyhrať len v dvojici. Vedela som to ja a aj Zelija. Avšak aj keď som to vedela, stála som proti presile a bola pripravená riskovať život.

Vtom okolo mňa preletel nejaký chlap. Skrčila som sa a pozerala sa skôr na dôvod, ktorý ho odhodil. A uvidela som generála Dowella. Vražedným pohľadom sa na mňa pozeral a mal za sebou aj Artisa, Symara a Neyrisa, ako aj iných vojakov. Všetci sa na nás pozreli.

„Čakám na rozkazy, generál," povedala som s úsmevom a on zdvihol pyšne bradu. Zelija sa postavila vedľa mňa a zaujala rovnaký postoj. Premeral si ju a prikývol.

„Postarajte sa o tých náročných. Zvyšok je na nás," povedal a ja som sa pozrela na Zeliju. Obe sme prikývli. Hneď na to odskočila a neuveriteľnou rýchlosťou sa zamerala na ľavú stranu. Chcela som urobiť to isté, avšak generál ku mne pristúpil, a preto som zostala.

„Máte niečo na srdci?" spýtala som sa vážne a hľadela na neho, no aj na ostatných. Premeriaval si ma, no nakoniec pokrútil hlavou a odvrátil sa.

„Keď sa táto vojna skončí, porozprávame sa," povedal a na moment som bola ticho. No zasmiala som sa a mávla rukou.

„Viete, že na rozhovory veľmi nie som," usmiala som sa a keď sa ku mne obrátil, odvracala som sa. „U mňa sú lepšie skutky, generál." Vyskočila som do vzduchu a namierila si to na pravú stranu.

Nepriatelia padali ako muchy po mojich útokoch. Zamerala som sa najmä na veľkých gormutov, s ktorými mali problémy mágovia. Videla som riaditeľku Einarovú, ako ani ona nebola schopná skoliť tú príšeru. Lenže keď som to urobila ja jediným mávnutím meča, zaslúžila som si od nej zamračený pohľad.

Postupovala som ďalej po bojisku. Starala sa najmä o gormutov a o ich následné zabíjanie. Bolo ich veľmi veľa, no nebolo ich nekonečno. Ešte pár hodín a bude po nich.

Pri ich zabíjaní som sa zamerala aj na nepriateľov a najmä na tých silných. Aj oni mohli dosť poškodiť mesto a aj zabiť našich spojencov. Zbaviť sa ich bolo správne. Lenže vtom som medzi nimi objavila známu tvár. Usmiala som sa a namierila si to k nemu.

„Čudujem sa, že si ešte nezdrhol," povedala som nahlas a on sa hneď zastavil. Celý zadychčaný, zranený a špinavý sa na mňa pozrel a zamračil sa. „To robíš rád."

„Kiežby som ťa zabil vtedy v baniach," povedal Lewolt Clowe, no iba som sa zasmiala.

„Áno. Šancu si mal," povedala som a vrhol sa na mňa. Rýchlo som sa dostala za neho a sekla mečom. Jeho bezvládne telo padlo na zem a už sa nezdvihlo.

Vtom som za sebou zacítila mocnú mágiu. Obrátila som sa a cítila silného mága, ale nie obyčajného.

Kráľ konečne vstúpil na bojové pole.

Bitka bola dlhá a neúprosná. Na oboch stranách boli utrpené straty, no omnoho väčšiu porážku utrpel Overmaine. Všetky jeho zajaté gormuty padli mŕtve a rovnako ako aj silní mágovia a žoldnieri. Keď sme sa so Zelijou zapojili do boja, ešte nepociťovali prehru a ani strach. To sa zmenilo, keď ich začalo viac a viac ubúdať. Dokonca aj vojaci kráľovstva útočili omnoho silnejšie a rýchlejšie ako predtým. Akoby sa prebrali a boli pripravení brániť svoju krajinu.

Počas nočného boja si začali uvedomovať, že ich zomiera čím ďalej tým viac. Začala im klesať morálka a robili zbytočné chyby. Dokonca sa im nepodarilo dostať ani do mesta. O tých, ktorým sa to podarilo, bolo postarané. Zostali nepriatelia len mimo hradby.

Počas noci ich veľa utieklo. Stiahli sa. Zistili, že sú v nevýhode a začali utekať. Predsa nebudú zabíjať pre človeka, ktorý prehráva. Vzdávalo sa ich čím ďalej tým viac, až kým v jeden moment nebol nikto, kto by ich mal nasmerovať dopredu.

Overmaine bol totiž preč a nikto ho nevidel.

Dva celé dni trvala vojna, začatá vojvodom Overmainom. Vojna, ktorú prehral. Keď si to všetci vojaci začínali uvedomovať, toľká radosť a nadšenie. S úsmevom som na nich pozerala a sama bola rada, že to skončilo.

Šaty som mala špinavé, všade bola krv a niektorá patrila aj mne. No nebola som zranená vážne. Možno som len bola unavená. Potrebovala som si aspoň na pár dní ľahnúť a nehnúť sa.

„Thaleia!" skričal zrazu niekto a aj so Zelijou som sa obrátila. Bežal k nám Neyris. „Máš okamžite prísť na hrad," povedal a prikývla som. Pozrela som sa však na Zeliju. Všimol si to. „Aj ona," odpovedal na nevyslovenú otázku, a preto som prikývla.

Neprehovorila som s ňou. Ešte k tomu nebola vhodná chvíľa. Najprv sa to všetko muselo upokojiť a až potom sa porozprávame. Musela sa pripraviť najmä na výprask. Mala som chuť ju zdrať z kože a uvedomovala si to.

Vrátili sme sa do hradu. Pri pohľade na padnutú bránu som sa k nej načiahla a udrela ju zozadu za hlavu. Zakňučala, ale nereagovala. Zaslúžila si to.

„Viete už aké sú straty?" spýtala som sa Neyrisa, s ktorým sme pokračovali po nádvorí.

„Ešte nemáme presné čísla," povedal s povzdychom a pozrel sa na mňa.

„Snáď to nebude veľa," zhodnotila som.

„Áno, snáď nie," odpovedal a dokonca sa na mňa usmial. Prekvapilo ma to, no úsmev som mu opätovala.

Pokračovali sme v ceste a už som videla tých správnych ľudí pri hlavnom vchode pod schodiskom. Eawyn sa o niečom hádal s generálom a plukovníkom, zatiaľ čo Dway s ostatnými stáli obďaleč. Blížili sme sa k nim a keď ma uvidela Wylla, rozžiarila sa jej tvár.

„Thaleia!" zvolala a rozbehla sa ku mne. Všetci sa na nás pozreli. Zasmiala som sa a dovolila, nech ma objíme. „Preboha, si v poriadku? To je tvoja krv?" spýtala sa, keď ma pustila a prezrela si ma.

„Ako vidíte, som v poriadku."

„Videla som, ako si skolila toho obrovského gormuta. V živote som nič podobné nevidela," povedala obdivne a začala som sa smiať.

„Verte mi, že pokiaľ budem tu, zažijete takých situácií ešte veľa," zasmiala som sa a vtom uvidela k nám kráčať Eawyna.

„Je mi jedno ako ho nájdete, ale chcem ho mať do večera v putách na hrade!" zavelil generálovi a objavil sa pri mne. Bez slov ma schmatol za ruku a surovo potiahol smerom do hradu. „Rozumiete, generál?"

„Áno, pane!" zvolal generál, no Eawyn ho už nevnímal. Vláčil ma so sebou do hradu a na všetkých sa mračil. Radšej som mlčala a nechcela nič hovoriť. Vyzeral, že zúril. No nespomínala som si presný dôvod kvôli čomu.

Vláčil ma po chodbách, stále bez slov a namieril si to až do knižnice. Dvere boli otvorené a nikto vo vnútri. Vtom ma dnu sotil a pohla som sa až k stolu. Zatresol za sebou dvere a zamkol ich. Až potom sa ku mne obrátil.

„Dobre, skôr než začneš kričať, nechaj ma nech ti-," začala som, no nestihla dopovedať. Priblížil sa rýchlo ku mne. Schytil mi tvár do dlaní a vášnivo pobozkal. Pod tlakom jeho pier som roztvorila ústa a dovolila mu, nech ma úplne pohltí. Bozkával ma dravo, vášnivo a cúval so mnou až k stolu, o ktorý som sa oprela.

Držala som ho za pás, nepustila a nechala, nech zo mňa vysaje aj dušu. Aj tak patrila len jemu. Držal ma pevne, prisúval sa stále bližšie a ani na chvíľu nespomalil. Rozboleli ma pery, no nezáležalo na tom. Len na ňom a na mne.

„Už nikdy viac nechcem zažiť niečo podobné," pošepkal zrazu, keď sa odo mňa odtrhol. Prerývane som dýchala a jeho stisk bol stále silný. Osmutnela som. „Ak sa niečo podobné stane ešte raz, neprežijem to."

„Prepáč," povedala som a pohladila ho po tvári. „Naozaj ma to mrzí. Bola som neopatrná."

„Je mi jedno čo sa odteraz bude diať, Thaleia! Už nikdy odo mňa neodídeš, počuješ? Budeš mi stáť po boku a nepohneš sa," zasyčal a videla som mu v očiach starosť. „Vedomie, že niekde si, v nebezpečenstve a ja ti nemôžem pomôcť, ma zabíja."

„Eawyn-."

„Ak ťa stratím, stratím všetko, Thaleia," povedal a zahľadel sa na mňa. Začali mi slziť oči. „Si to jediné, na čom mi záleží. To jediné, čo potrebujem. Preto ťa prosím, už nikdy nedovoľ, aby som to zažil znova. Nezvládnem to," povedal a čakal na odpoveď. Tá bola jasná. Prikývla som a spojila naše pery.

Zdvihla som ruky a objala ho okolo krku. Prisunula som si ho bližšie a nechala, nech ma posadí na stôl. Prsty som si zaborila do jeho vlasov, priťahovala sa k nemu a bozkávala ho. Tak akoby to malo byť naposledy.

Odišla som bez rozlúčky. Ani som s ním nehovorila a odišla. Mohlo sa mi niečo stať, naozaj som mohla zomrieť a nevidieť ho. Následne som sa vrátila zranená a padla mu do náručia. Ani som si nedokázala predstaviť, čo to s ním v tom momente urobilo. Ako sa musel cítiť. A ani to ako sa cítil, keď som mu následne povedala, že musím znova odísť, pretože inak zomriem. Muselo ho to zlomiť. Také niečo som mu nechcela spôsobiť. Preto som chcela dostáť sľubu a už sa od neho nepohnúť.

Chytil ma silno za stehná a nadvihol sukňu. Tiež som mu siahla na nohavice a jediným trhnutím mu odopla gombíky. Boli sme špinaví, od krvi a prachu, no to nám nebránilo v tom, aby sme boli spolu.

Bozkávali sme sa, vášnivo ochutnávali toho druhého. Miestnosť pohltili naše spoločné vzdychy, ktoré miestami boli až zúfalé. Zúfalé po potrebe byť s tým druhým. Plakala som. Cítila som túžbu, rozkoš a lásku, ktorá z neho vyžarovala. No aj tak som plakala. Posledné dni na mňa doľahli a sama som si uvedomovala, čo by sa stalo, ak by som to nestihla. Ak by som nebola silná. Už by som ho nikdy neuvidela.

„Milujem ťa!" povedal nahlas a pritiahol si ma pevnejšie, až sa miestnosťou ozval môj túžobný výkrik. „Milujem ťa viac než čokoľvek na tomto svete. Viac než svoj život," hovoril zúrivo a prisúval sa stále rýchlejšie a pevnejšie. Od túžby sa mi triaslo celé telo.

„Aj ja ťa milujem, Eawyn," povedala som a načahovala sa za ním. „Vzdala by som sa kvôli tebe všetkého," povedala som a keď ma chytil, pritiahol si ma k sebe. „Aj vlastnej duše," pošepkala som a spojila naše pery.

Ani si neuvedomoval, aký bol pre mňa dôležitý. Ako veľmi mi na ňom záležalo.

Chcela som mu to dokazovať každý jeden deň.