THALEIA

Keďže mi Wylla roztrhla moje šaty, bola som nútená si vziať len top cez prsia a spodnú sukňu. Kabát bol aj tak ako handra a zbytočne by mi prekážal.

„To nemyslíš vážne. Veď si sa len teraz prebrala," kričala na mňa Wylla, keď som si zapínala čižmy a bola na odchode. „Mala by si odpočívať. Dokonca si mala spať dni. Prebrala si sa len za niekoľko hodín, Thaleia. Si zranená."

„Uvedomujem si to, ale ak neodídem zomriem. To by ste chceli?" spýtala som sa a pozrela som sa na ňu. Lenže tá otázka prekvapila aj mňa, a preto som sa hneď zasmiala. „Áno, jasné. To by chcelo celé kráľovstvo."

„To nie je-," začala, no postavila som sa a umlčala ju.

„Ak zomriem, možno to bude pre všetkých víťazstvo, no zároveň aj prehra. Som jediná, ktorá stojí medzi vami a Zelijou. Ak zomriem, ona zabije Eawyna. A vy prídete o kráľa," povedala som a vydala sa preč zo zdravotníckeho centra.

„Vie o tom kráľ?" spýtala sa a takmer za mnou bežala. Bola som rýchla.

„Áno." Keď som mu to povedala, ani sa na mňa nepozrel. No za to som videla, ako sa celý roztriasol a aj jeho hlas. Bol to hrozný pohľad. Nemôcť mi to vyhovoriť. Nemôcť sa ma dotknúť a prosiť, aby som prežila. Musel sa zachovať správne a bez citov ku mne. Aj keď som si do posledného momentu myslela, že to neustojí. „Nemal námietky."

Správa, že Overmaine zaútočí o tri dni, zmenila myšlienky každého vojaka na hrade. Pobehovali po chodbách, celé nádvorie a aj hradby boli v pohotovosti. Dokonca som cez okno videla, ako sa zhromažďujú pred hlavnou bránou. Určite ich napadlo, že by jeho tábor napadli ako prvý. To však neprichádzalo do úvahy. Oddiely vojvodu Baldwina prídu čoskoro a aj Indewena. Nebolo ich dosť, aby čelili takej početnej prevahe.

Keď som schádzala po schodoch k hlavnej bráne a Wylla kráčala za mnou, uvidela som pri vstupe stáť Ragara, Neyrisa a Dwaya. Keď ma uvideli, zastavili sa v prostriedku reči. Prekvapili ma.

„Hm, to je zvláštne. Práve vy by ste moju prítomnosť nevyhľadávali," povedala som už z diaľky a pomaly k nim pristupovala.

„Ideš?"

„Idem. Teda, pokiaľ ma tu nechceš zdržať," povedala som a zastavila sa pred nimi. „Predsa len, ak by ste to urobili, mali by ste veľkú šancu, aby som zomrela. To predsa chcete, nie?"

„Takže je to pravda?" spýtal sa Neyris. „Naozaj máš len tri dni?"

„Áno, prečo by som klamala?" spýtala som sa a oni si vymenili pohľady. Pochopila som. „Ach áno. Mysleli ste si, že idem zdrhnúť? Vôbec ma to neprekvapuje," povedala som a obišla ich, že pôjdem preč. Ragar ma chytil za ruku a zastavil.

„Čo urobíš, keď ten protijed získaš?" spýtal sa, no usmiala som sa.

„Čo ťa do toho?" spýtala som sa a odstrčila ho. „Nech poviem čokoľvek, neuveríte mi. Preto nie je dôvod, aby som vám čokoľvek hovorila. Stačí, že mi verí Eawyn. Jeho dôvera je to jediné, čo potrebujem," vyhlásila som a videla mu v tvári prekvapenie. Zdržala som sa pridlho.

Vyšla som von a ani som sa neobzrela. Vedela som, že všade pobehovali vojaci a pripravovali sa. Mňa však zaujímal jedine Ewis, ktorý ma čakal pod schodmi. Netušila som kto ho pripravil, no na tom nezáležalo. Chytila som uzdu a obrátila sa ku schodom, kde všetci štyria stáli.

„Dávaj si pozor, Wylla," usmiala som sa na ňu, no predsa sa pozrela na tých troch. „Vy ste silní, a preto to nepotrebujete počuť. Dávajte pozor na Eawyna. Ten blázon je schopný obetovať za vás život. Oplaťte mu to rovnako," vyhlásila som a následne popohnala Ewisa vpred.

Netušila som, kde Gylana hľadať. Povedal, aby som ho našla, no mohol byť kdekoľvek. Mohol byť na ceste, snažiť sa ma dostať čo najďalej od Erodonu, aby som následne nemala šancu vrátiť sa včas. Avšak pochybovala som, že to je ten prípad. Ako náhle mi povedal o Braxleym a aj o jede, prestal pracovať pre Overmaina. Ide mu o niečo iné. O niečo, čomu som nerozumela, no chcela som. Preto som vedela, že bude blízko.

Wylla mi ranu zašila, no keď som sa na ňu pozrela, videla som červené a fialové pásiky jedu, ako sa mi rozostupujú od rany po tele. Jed sa šíril a cítila som bolesť pri každom pohybe. Dokonca som musela niekedy aj krútiť hlavou, aby som videla jasnejšie. Mala som v tele feldskú oceľ a musela ísť čo najskôr von. Každou hodinou ma bude oslabovať. Každým dňom budem slabšia. Ak sa mu postavím slabá, prehrám a protijed nezískam. To neprichádzalo do úvahy.

Vyšla som z mesta a nikto ma nezastavil. Pokračovala som po rovine a uháňala rýchlo preč. Avšak v strede som sa predsa len zastavila a obzrela sa na mesto a aj hrad.

Sľúbila som, že budem hrad a aj jeho kráľa chrániť, a to som mala v pláne splniť. Len tri dni. To bolo príliš málo času, no nebolo to nemožné. Bola som odhodlaná to zvládnuť, ako aj všetko ostatné.

Obrátila som sa a popohnala Ewisa rýchlejšie a tempo som nezastavila, až kým som nezmizla v lese.

Pokračovala som v ceste a držala sa trasy smerom k Overmainovmu táboru. Chcel so mnou bojovať sám, a preto som vedela, že naozaj bude sám. Počas cesty som premýšľala, prečo sa o mňa tak zaujímal. Počula som o ňom ešte keď som trénovala na alkaru. Aspoň som si myslela, že je to on. O mladom Feldovi, ktorý už v sedemnástich zabil svoju prvú alkaru. Odvtedy sme si dávali väčší pozor.

Uvidela som ho vtedy prvýkrát v Distalle. Netušila som či vedel kto som, no určite áno. No nepriblížil sa ku mne. Ani sa so mnou nesnažil spojiť, len ma pozoroval. Presne ako aj vtedy na festivale. To isté. Len ma pozoroval. Povedal, že som bola pre neho zaujímavá, no čím a prečo? Nechcela som to vedieť, pretože ma to nezaujímalo.

Vonku bolo stále svetlo, preto som videla na cestu. I keď ani v noci by som nemala problém. Mala som veľmi dobrý zrak.

Bola som na nohách už hodiny a blížila som sa k táboru. Už aj oni sa museli pripravovať na odchod, pretože premiestniť takú veľkú armádu trvá nejaký čas. Bola som blízko a počula ich burácanie a aj cítila veľkú mágiu, ktorú mali medzi sebou. Bola silná.

Lenže vtom sa Ewis splašil a postavil sa na zadné. Držala som ho pevne za uzdu a snažila sa ho upokojiť. Vedela som, čo ho vyplašilo. Boli to zvuky divokých gormutov. Tie hlasy a revy by som spoznala kedykoľvek. Obzrela som sa a snažila sa nájsť miesto, odkiaľ vychádzali. Šokovalo ma, keď som zistila, že pochádzali zo smeru, kde bola armáda Overmaina.

Pochopila som. Preto sme nevideli nič podozrivé, pretože si to skrýval. Možno aj to bol dôvod, pre ktorý ešte nebol pripravený. Mal na svojej strane gormutov. Netušila som ako mu podarilo ich skrotiť, ak vôbec boli skrotené, no určite to pridá na sile.

Zanadávala som a pohla sa rýchlejšie. Už nešlo o dvadsaťpäť tisícovú armádu, ale aj o armádu gormutov. Bol v presile a až teraz som si uvedomila ako veľmi. Erodon nemal šancu. Proti niečomu takémuto sa nedalo ubrániť. Nemal dostatok sily a ani ľudí na to, aby zachránili mesto. Vedela som, že sa Eawyn nevzdá bez boja. Bude stáť proti presile, no aj tak spraví všetko pre to, aby zvíťazil.

Lenže ak uvidí, ako jeho muži umierajú, možno aj obyvatelia. Ak uvidí, že nevyhrávajú a zatlačujú ich, zlomí ho to. Radšej by sa vzdal trónu. Vedela som, že by nad tým premýšľal, no tým sa to neskončí. Prišlo mi, že mal Overmaine omnoho väčšie plány, ako len obsadiť krajinu. Určite mal v pláne niečo viac, a to by sme zistili príliš neskoro.

Vzdať sa a prehrať, to neprichádzalo do úvahy.

Počula som zasvišťanie vzduchom a vyskočila zo sedla. Ewis pokračoval ďalej, no ja som zoskočila na zem a už s vytiahnutým mečom som sa pozrela pomedzi stromy. Zasmial sa.

„Vedel som, že to prežiješ. Ten risk stál za to," ozval sa a pristúpil ku mne, no zostal stáť v bezpečnej vzdialenosti. Usmiala som sa.

„Hovorila som, že ste ma podcenili," povedala som, ale stále som sa na neho nevrhla.

„Čo povedal kráľ, keď ťa uvidel?" spýtal sa a vytiahol meč.

„Prečo ťa to zaujíma?"

„Zo zvedavosti," mykol plecom. „Mňa by to zaujímalo. Vzhľadom na to, aký máte medzi sebou vzťah," povedal a potmehúcky sa na mňa zahľadel.

„Môj vzťah s ním ťa nemá čo zaujímať," zavrčala som a vrhla sa vpred. Nebol čas sa s ním dohadovať. Našla som ho po niekoľkých hodinách. Vlastne si ma on našiel ako prvý. Čakal na mňa.

Naše meče sa stretli v súboji a zadrnčali. Mal naozaj silu, no tú som mala aj ja. Zatlačila som a útočila rýchlo a presne. Robil to isté. Žiadne naše pohyby neboli chybné a ani improvizované. Dobre sme vedeli, čo urobiť a ako svojho nepriateľa zasiahnuť. Neprehovorili sme, no hľadeli sme si do tvárí. Snažila som sa mu z očí vyčítať jeho zámer, no nič. Pohľad mal prázdny.

Aj keď som bola zranená, aj tak som to bola ja. Možno som cítila väčší tlak a bola silnejšia než kedykoľvek predtým. Túžba zabiť ho, zbaviť sa ho a získať protijed, aby som sa mohla vrátiť brániť hrad, bola príliš veľká. Avšak hneď po prvom údere som vedela, že to nebude tak skoro. Bol silný. Možno až príliš. Poraziť ho nebude vôbec ľahké.

„Prečo si sa pridala k alkarám?" spýtal sa počas boja.

„Prečo si sa pridal k Feldom?" oplatila som a videla úsmev.

„My Feldi si nevyberáme ako vy," odpovedal a zohol sa pri mojom útoku. „Vy áno. Zvolíte si, kým chcete byť."

„Niektoré áno," precedila som pomedzi zuby. „Avšak niektoré k tomu donútia okolnosti."

„Ako napríklad?"

„Chrániť tých, na ktorým nám záleží!" povedala som a sekla. Sekla som silno a zasiahla ho do hrude. Odskočil a kľakol si na koleno, zatiaľ čo sa pozrel na dlhý rez cez jeho hruď. Bola pokrytá krvou. „Netuším o čo ti ide, ale nepochodíš. Mám príliš veľa vecí, ktoré chcem chrániť," povedala som a on sa na mňa pozrel. „A nikomu nedovolím, aby mi stál v ceste."

Mlčky sa na mňa pozeral, akoby spracovával moje slová. Avšak keď videl, že to myslím smrteľne vážne, usmial sa a postavil.

„Si silná, Thaleia Mastroianni. A prvá za celú večnosť, ktorej sa podarilo ma zraniť. Ak beriem do úvahy fakt, že si zranená, je to obdivuhodné. Povedal by som, že si viac monštrum ako alkara," povedal a vážne sa na mňa pozrel.

„Volaj ma ako chceš. Je mi to fuk. Nemám veľa času a ani chuť sa s tebou vybavovať."

Vrhol sa na mňa. Už žiadne váhanie. Silno do mňa udrel, zaútočil a bol omnoho rýchlejší než predtým. Šetril si sily. Akoby sa snažil aj pri boji niečo o mne zistiť. Zistil akurát to, že som ho svojou silou prekvapila.

Mal pravdu. Bola som zranená a v bolestiach. Každé mávnutie mečom mi trhalo svaly a aj vnútornosti. Cítila som, že si chcem skôr ľahnúť ako bojovať. Chcela som oddychovať a nechať plynúť čas. No ak by som to urobila, bol by to môj koniec. Nemohla som podľahnúť. Doteraz som v sebe držala omnoho väčšiu bolesť a zvládala som ju potláčať každý jeden deň. Trocha bolesti navyše nič nezmenilo.

Zatlačila som rýchlejšie, obratnejšie a bola pripravená to ukončiť.