EAWYN

Okolo mňa bežali vojaci preč, no ja som vnímal len Thaleiu. Držal som ju v náručí a pridržiaval ranu, ktorú mala na boku. Veľmi krvácala a stratila vedomie. Dokonca som videl aj iné zranenia na jej tvári. Rozťaté pery, modrinu na kľúčnej kosti a aj na čele. S niekým bojovala.

„Eawyn, preboha," vpadol k nám Dway a pozrel sa na ňu. Celý som sa roztriasol a pozeral sa na bezvládnu Thaleiu. Pribehli aj ostatní, no to som sa postavil a vzal ju do náručia. Bez slov som vystrelil z knižnice.

Išiel som rýchlo po chodbách a držal ju. Netušil som koľko jej ešte zostávalo a ani či ešte žila. Chcel som však urobiť všetko pre to, aby som tomu zabránil. Takmer som po chodbe bežal a zdesene sa okolo seba pozeral. Steny, nábytok, zem a iné veci, všetko bolo od krvi. Jej krvi. Ukazovala cestu, ktorou sa potácala.

Počul som okolo seba rozruch, všetci niečo hovorili, no nerozumel som im. Nezaujímalo ma to.

„Počul som čo sa-," objavil sa oproti mne generál, ktorý nás spozoroval. Prekvapil sa, no obišiel som ho a neodpovedal. „Čo sa preboha stalo?"

„Takto prišla," odpovedal Artis za mnou. Pridal som do kroku. Už sme boli takmer v zdravotníckom centre.

„Napadol ju nepriateľ?"

„Kde vôbec doteraz bola!"

Uvidel som pred sebou dvere. Ani som k nim nezdvihol ruku a prudko sa otvorili, až vrazili do protiľahlých stien.

„Wylla!" zreval som do miestnosti plnej sestier a lekárov. Všetci sa vyplašili, no pomedzi nich si to ku mne namierila Wylla. Hneď z diaľky ma spozorovala a rýchlo konala.

„Rýchlo, položte ju sem," povedala a ukázala na posteľ. Mávnutím ruky z nej odhodila na zem všetko, čo na nej bolo. Položil som opatrne Thaleiu na vankúše a Wylla sa k nej hneď sklonila.

Hneď našla zdroj zranenia a bez váhania jej roztrhla oblečenie, aby sa dostala k boku. Keď jej odhrnula šaty, zdesil som sa. Rana bola príliš hlboká. Vzala do ruky mokrú utierku, ktorú jej sestra podávala a rýchlo ranu utierala. Preglgol som, keď som videl, ako stále strácala krv.

„Stráca príliš veľa krvi. Ktovie koľko jej už stratila," zhodnotila a jednala naozaj rýchlo. „Musím jej ranu rýchlo zašiť, inak to nezvládne," povedala a vzala si vlasy, ktoré si rýchlo upravovala do uzla. Pozrela sa na mňa.

Ani som sa to nesnažil skrývať. Mal som na tvári strach. Obrovský strach, že o ňu prídem. Videla to a vážne sa mi pozrela do očí.

„Choďte a ja sa o ňu postarám. Verte mi, prosím. Tu nemôžete byť," prikázala mi, no váhal som. Nechcel som od nej odísť. Čo keby som o ňu prišiel?

„Ale-."

„Eawyn," oslovila ma prísne a pozrel som jej do očí. „Prisahám, že sa o ňu postarám. Preto ťa prosím, choď." Civel som na ňu. Pozerala sa na mňa tak vážne, s takým odhodlaním. Prikývol som. Poslednýkrát som sa bezmocne pozrel na Thaleiu a vzápätí sa rýchlo vytratil z miestnosti.

„Chcem okamžite vedieť, čo sa stalo!" zahrmel som prísne, keď sa dvere zatvorili. Prešiel som pomedzi nich a namieril si to k východu.

„Nikto nevie. Objavila sa tu nečakane," priskočil mi pri bok Symar. „Nasledovali ju muži až od hlavnej brány. Prišla totiž z vonka," povedal a schádzali sme po schodoch do hlavnej haly.

„Bola ešte s niekým?"

„Nie, prišla sama," povedal a vychádzali sme cez bránu von.

„Žeby išla sama za Overmainom?" ozval sa Feshir za mnou.

„To by nebola taká hlúpa," oponoval Neyris. „Podľa mňa to má na svedomí tá druhá alkara."

„Pokiaľ viem, alkary nezraní len tak hocičo. Ako je možné, že je takmer mŕtva?" spýtal sa Symar, no vtom sa všetci zastavili a pozreli sa na mňa.

Civel som pred seba a videl Thaleinho koňa Ewisa, ako ju čakal pod schodmi. Nikam nešiel a nikto ho so sebou nevzal. Lenže môj pohľad smeroval na zem pod ním a na kaluž krvi, ktorá tam bola. Preglgol som a zovrel pery.

„Dajte mi okamžite vedieť, či je Braxley v poriadku," povedal som, no ani som sa nehol.

„Čo ti povedala?"

„Že je to pasca. Asi sa Overmaine dozvedel, že som ho poslal naproti vojvodovi Baldwinovi a chcel ho cestou napadnúť."

„To znamená, že bola s ním," povedal Dway a obrátil sa ku mne. „Ty si vedel kde bola? Poslal si ju niekde?"

Pokrútil som hlavou. „Odišla ešte včera. Nepovedala kam. Domnieval som sa, že išla za tou alkarou. Nechápala jej správanie a asi to išla zistiť. Ak by sa jej podarilo ju od neho dostať, mali by sme ju na svojej strane."

„To teda nevyšlo," vzdychol si a tiež sa pozrel na kaluž krvi pri schodoch. „Ako dlho myslíš, že išla, kým sa sem dostala?"

„Príliš dlho," obrátil som sa k nemu. „Stratila priveľa krvi a Overmaine je odtiaľto hodiny. Bola tam a namierila si to priamo sem. Aby zachránila Braxleyho," povedal som a odchádzal preč.

Potreboval som byť sám, no najmä sa zamestnať. Celé telo sa mi triaslo, srdce mi príliš rýchlo búšilo a nedokázal som sa na nič sústrediť. Potreboval som byť vedľa nej. Držať ju za ruku a ubezpečiť sa, že bude žiť. Že nezomrie a bude mi stáť po boku. Ak by som o ňu prišiel, celý svet by sa mi rozpadol. To som nemohol dopustiť.

Sľúbil som si, že ju ochránim. Že jej nedovolím, aby bola na všetko sama. Sľúbil som, že jej budem stáť po boku a chrániť ju. Zlyhal som. Znova som zlyhal a štvalo ma to. Nedokázal som ju ochrániť a znova musela riskovať život a úplne sama.

V záhrade som sa nezmyselne prechádzal. Potreboval som informácie. Potreboval som vedieť, že Thaleia žije a aj že je Braxley v poriadku. Okrem toho som sa nedokázal na nič sústrediť. Kedykoľvek som niekoho zahliadol, ako ku mne chcel prísť, s krútiacou hlavou som ho otočil, že s ním nechcem hovoriť. Prechádzal som sa dokola a robil čiaru v zemi.

„Ako to vy vidíte?" spýtal sa Ragar ostatných. Sedeli na schodoch neďaleko mňa a pozorovali ma.

„Čo teraz?" spýtal sa Symar.

„Veď Thaleiu predsa," zasyčal potichu. „Včera zmizla ktovie kam, išla robiť ktovie čo a vrátila sa na pokraji smrti? Ja tomu nerozumiem."

„Asi je pravda, že išla za Overmainom."

„Ale prečo by to robila," prskol Artis. „Veď by stála sama proti dvadsaťpäť tisícovej armáde. Nech je silná akokoľvek, nemohla si predsa myslieť, že ich všetkých porazí a úplne sama."

„Podľa mňa tam s nimi nešla bojovať," podotkol Dway. „Išla tam sama, to znamenalo, že tajne. Určite sa chcela stretnúť s tou druhou alkarou."

„Tak prečo sa vrátila zranená? A čo ju vôbec zranilo tak, že možno neprežije," šepol Ragar, no aj tak som ho počul.

„Podľa mňa ju niekto prekvapil. Niekto iný, koho nečakala. A ten ju dokázal zraniť," povedal a vtom som sa tiež zastavil. To by mohla byť pravda. Overmaine hovoril o nejakom chlapovi, ktorý ju dokáže zabiť a hodil jej ako dôkaz dýku. No čo bola tá dýka zač a prečo sa jej bála? Nechcela mi to povedať. Bola zmätená a sama nevedela, čo to všetko znamenalo. Išla, aby to zistila.

„Zaujímalo by ma, prečo odišla a nikomu to nepovedala," zamyslel sa Feshir a ja som sa so smiechom obrátil k nim.

„A čo by ste jej povedali? Akurát by ste ju obvinili, že sa snaží utiecť," zasyčal som a prekvapene sa na mňa pozreli.

„To nie je pravda," povedal Symar, no zasmial som sa ešte raz.

„Vážne nie?" spýtal som sa pobavene. „Odkedy tu je, beriete ju za svojho nepriateľa a spochybňujete každý jej krok. Ak by vám povedala, že ide chrániť kráľovstvo, ako by ste sa zatvárili? Vysmiali by ste ju."

„Jasné, že by sme o nej pochybovali. Veď tu hovoríme predsa o nej," bránil ich Neyris. „Musíme predpokladať, že nehovorí pravdu. Je to predsa náš nepriateľ."

„Čo vlastne musí urobiť, aby vás presvedčila o opaku?" spýtal som sa prísne a zahľadel sa na neho. „Má sama poraziť celú armádu? Poraziť všetkých gormutov sveta? Alebo nebodaj každého nepriateľa na celom svete?" prskol som. „Nech by urobila čokoľvek, iba by ste ju vinili, že niečo chce za výmenu. Nikdy by ste nezvažovali fakt, že vás chce len chrániť."

„Jasné, že nie, pretože to nie je pravda," hádal sa so mnou.

„Nie je? Sme tu, všetci živí len vďaka nej," rozhodil som rukou. „Ale vy ste všetci zaslepení nenávisťou, že to nevidíte. Nevidíte, že nás chráni."

„Ako to, že ty to vidíš?" spýtal sa Artis a zúrivo sa postavil. „Ty ako prvý by si jej nemal veriť, nech by čokoľvek urobila. Zabila ti otca, preboha! Ako to, že jej ty, práve ty, veríš?" spýtal sa a ja som sa na nich pozrel.

„Pretože viem pravdu," povedal som a videl im v tvárach zmätok. Chceli sa pýtať, no zrazu sa k nám blížili Wylla a generál. Hneď som k nim naliehavo pristúpil. Wylla mi venovala pohľad, no nebol to prívetivý pohľad.

„Žije," povedala a na chvíľu mi odľahlo, no jej starosť v tvári sa mi nepáčila. „Avšak stratila príliš veľa krvi. Rana bola hlboká, no podarilo sa mi ju zaceliť. Musí odpočívať," povedala a smutne si povzdychla.

„Čo ešte?" spýtal som sa naliehavo. Chvíľu mlčala, no prikývla.

„Zbraň, ktorou ju zranili, bola otrávená," povedala a ja som zadržal dych. „Dala som jej všetky protijedy, ktoré som mala k dispozícii. Musíme len dúfať, že niektorý zaberie."

„Ako dlho bude odpočívať?" spýtal sa Dway a ona pokrútila hlavou.

„Na to neviem odpovedať. Normálny človek by bol v posteli aj dva týždne. Ona je iná," povedala a pozrela sa na mňa. „Nemala by sa prebrať pár dní." Prikývol som a vzdychol si. Nebola to dobrá správa, no ani najhoršia. Hlavné bolo, že je nažive. Obrátil som sa ku generálovi.

„A čo Braxley?" spýtal som sa a on prikývol.

„Stihli ho zastaviť práve v momente, ako sa na neho chcela vrhnúť zo slepého uhlu skupina mužov," povedal a prudko som sa nadýchol. „Ak by neprišli posily, bola by šanca, že to nezvládnu. Mal by sa čo najskôr vrátiť." Prikývol som a odvrátil sa.

Obaja sú živí. Braxley sa vráti späť a Thaleia bude odpočívať. Možno bude spať dni a možno ani nezasiahne do boja, nevadilo mi to. Hlavné bolo, že žije.

„Musíme pozmeniť plány," povedal som nahlas a obrátil sa k nim. „Ak bude Thaleia stále v bezvedomí, nepomôže nám v boji. Nemôžeme sa na ňu spoliehať," povedal som a Wylla prikývla.

„Naozaj bude spať pár dní?" spýtal sa jej Feshir. „Bolo to také vážne?" Prikývla.

„Ak by prišla čo i len o chvíľu neskôr, nemusela to zvládnuť." Nad takou možnosťou som sa nechcel ani len zamýšľať.

„Nemáme veľa času."

Nemohol som sa ísť na ňu ani len pozrieť. Držať ju za ruku a pobozkať na čelo. Nevedel som jej dať najavo, že som tam s ňou a dávam na ňu pozor. Nemohol som to urobiť, pretože by to všetkým prišlo divné. Artis mal pravdu. Stále to bola v ich očiach žena, ktorá mi zabila otca. Ak by som sa k nej správal inak, dokonca nežnejšie, určite by im to prišlo zvláštne. Nechcel som si ani len predstaviť čo by robili, ak by zistili, aký máme medzi sebou vzťah. Vedel som, že by to neprijali.

Prešli hodiny odkedy sa vrátila. Celý ten čas ležala v zdravotníckom centre. Wylla ma ubezpečila, že bude pri nej, aby náhodou niekoho nenapadlo jej niečo urobiť. Vedel som, že najmä matka to bude chcieť využiť a zbaviť sa jej. Bol som Wylle vďačný, že ju bude namiesto mňa brániť.

Keď som sa na ňu pozeral, zdalo sa mi, že niečo tušila. Už predtým, keď nás videla spolu v jej centre, sa na mňa zvláštne pozrela. Ako aj, keď som ju priniesol zranenú. Videla na mne, že mi to nie je jedno. A možno dokonca videla, že mi na nej záleží. Nič nepovedala. Nespýtala sa ma na to a ani na to nereagovala. Netušil som, čo si o tom mám myslieť, no dokým s tým za mnou nepríde sama, nebudem to vyťahovať.

Dvere do knižnice boli otvorené a keď som sa k nim pozrel, uvidel som Braxleyho. Bol špinavý a niekde som videl aj krv, no dúfal som, že žiadna nepatrila jemu.

„Si v poriadku?" spýtal som sa a obišiel rýchlo stôl, aby som k nemu podišiel.

„Áno, som," povedal a vzápätí som ho stisol v pevnom náručí. Zovrel som ho naozaj pevne, pretože som sa o neho bál. Ak by sa mu niečo stalo, nikdy by som si to neodpustil. Keď som ho pustil, videl som, že je celý červený a dojatý. Nie často som totiž dával najavo svoje pocity k nemu. Chytil som ho za tvár a prezrel si ho.

„Bojoval si statočne," povedal som a on v rozpakoch prikývol. „Stratil si nejakých mužov?"

„Nie, našťastie nie. Tých, čo si poslal, tomu dopomohli," povedal a ja som sa odvrátil. Spolu sme sa pohli k stolu. „Povedali mi, že ťa varovala Thaleia. Je pravda, že je zranená?" spýtal sa a ja som prikývol.

„Áno."

„Ako vedela, že je to pasca?"

„To neviem. Je v bezvedomí. Neviem vôbec nič."

„A vieš, kedy sa preberie?" Pokrútil som hlavou. „Dobre, nevadí. Spýtame sa jej potom. Teraz musíme doriešiť dôležitejšie veci. Musím ísť za plukovníkom a matkou. Potrebuješ odo mňa niečo?"

„Nie, len bež," povedal som a on s prikývnutím odchádzal preč.

Povzdychol som si a chrbtom k dverám som sa oprel o stôl a mapu. Mali sme na nej vyznačené strategické miesta, ktoré by mohli znamenať našu výhodu. Padol aj návrh, že napadneme ako prvý my ich, no bolo by to príliš riskantné.

„Mali by sme ich rozdeliť," navrhol Artis a nahol sa nad mapu. „Ak by sme ich rozdelili na menšie časti, bolo by ľahšie s nimi bojovať, ako proti takému veľkému počtu."

„A to chceš urobiť ako?" vysmial ho Neyris.

„Ohnivou stenou," kývol ku mne hlavou. „Ty si takú stenu predsa urobil okolo hradu, nie? Vedel by si urobiť to isté aj pri nich?"

„Áno, vedel," povedal som a nahol sa bližšie. „Avšak to vyžaduje väčšie množstvo sily. Nechcel by som sa vyčerpať skôr než príde k priamemu boju. A stále nevieme, čo všetko zamýšľa."

„Tiež mám pocit, že nemá k dispozícii len silu v počte. Má niečo za lubom," prikývol Dway. „Nedokážem prísť na to, že čo."

„Možno má nejakého mocného mága," povedal Ragar a sadol si na stoličku, aby si následne vyložil nohy na stôl. Všimol som si, že to robia pomerne často, no nevadilo mi to. „Ak si odmyslíme, že má tú alkaru, podľa mňa má aj schopných mágov."

„To máme aj my," povedal Feshir. „Do riti. Vôbec si ten boj neviem predstaviť. Veď to tu všetko zničia."

„Musíme im v tom zabrániť," povedal som a pozrel na nich. „Nie je to nič, na čo sme nie pripravení. Už sme boli vo vojnách a vyhrali sme. Nepochybujem, že pokiaľ budeme silní, vyhráme aj teraz." Usmiali sa na mňa. Bola to pravda. Pokiaľ som mal týchto chlapcov vedľa seba, nebál som sa žiadnej armády.

„Eawyn?" oslovil ma zrazu Dway, no keď som sa na neho pozrel, pozeral sa ku dverám. Obrátili sme sa a vtom som ju uvidel.

Mala na sebe voľné biele nohavice a bielu látku cez prsia. Bola bosá a pozerala sa priamo na mňa. Vyzerala presne tak, ako predtým v osade tulákov. Aj vtedy mala biele šaty, avšak teraz to bol iný pohľad. Odhaľovala svoje dokonalé štíhle telo a červené vlasy, ktoré žiarili. Bola prekrásna.

Preglgol som a snažil sa popadnúť dych, no odvrátil som sa a pristúpila k nám. Všimol som si, že aj na ostatných hlboko zapôsobila.

„Wylla povedala, že sa nepreberieš niekoľko dní," povedal som a snažil sa na ňu nepozerať. Zostala stáť za mnou.

„Áno, viem. Čo Braxley?"

„Stihli ho varovať a nedávno sa vrátil. Je v poriadku."

„To je skvelá práca," povedala a počul som, že si vydýchla.

„Práve preberáme rôzne stratégie. Budeš vedieť bojovať?" spýtal som sa a na chvíľu zavládlo ticho. Zamračil som sa.

„Áno, budem. Overmaine zaútočí o tri dni," povedala a všetci sme sa k nej otočili.

„Takže si bola za ním?" Prikývla a hneď som sa odvrátil. „To znamená, že zaútočí skôr. To sme nečakali."

„Mali by sme rozdeliť všetky jednotky pred hlavnú bránu," navrhol Dway. „Musíme byť na nich pripravení," povedal a ja som hneď prikývol.

„To bude najlepšie. Oznámte to generálovi." Stála za mnou, no nemohol som sa na ňu ani len pozrieť. Ak by som to urobil, vzal by som ju do náručia a objímal. Snažil som sa nepodľahnúť, no robila mi to zložitejšie. Namiesto toho som ju hneď posielal do boja. Bol som naozaj príšerný.

„Eawyn," oslovila ma zrazu a všetci sa na ňu pozreli. Okrem mňa. „Musím odísť." Prekvapilo ma to a zamračil som sa. Dway sa na mňa pozrel.

„Teraz nemôžeš odísť. Ak o tri dni zaútočí, musíš tu byť. Potrebujem, aby si bola tu a bránila hrad."

„Ty nerozumieš. Ak neodídem, tak do troch dní zomriem," povedala a počul som, ako niekto zalapal po dychu. Zovrel som prsty do pästí, no stále som sa neobrátil.

„O čom to hovoríš?" spýtal som sa a všimol si, že sa mi roztriasol hlas.

„Ten jed, ktorý mám v tele, ma zabíja."

„Wylla ti dala protilátky."

„Žiadny nezaberie. Musím mať špeciálny a ten má len on," povedala. Prudko som sa nadýchol a aj pery sa mi roztriasli. Naozaj povedala, že zomiera? „Ak neodídem, zabije ma."

„Myslel som si, že máš odolnosť voči každému jedu," povedal Ragar.

„Nie proti tomuto," odpovedala potichu. Pri zmienke, že môže zomrieť, akosi všetci stíchli. Celá miestnosti bola ticho a nikto si z nej neuťahoval. Dokonca, keď som sa pozrel na ostatných, videl som starosť. Možno sa jej celý čas snažili veriť, no aj tak ju brali za nepriateľa. Boli zmätení.

„Dokážeš sa o neho postarať?" spýtal som sa a znova dlho mlčala.

„Neviem," povedala a sklonil som pohľad. Ostatných to tiež prekvapilo. Doteraz o každom hovorila, že nemá súpera. Nebála sa nikoho a ani toho, že by prehrala. Lenže teraz to bolo prvýkrát, čo si nebola istá, že vyhrá. Takú odpoveď som počuť nechcel. Chcel som inú, aj keby mala klamať.

„Máš tri dni," povedal som a sklonil pohľad k mape, aby som debatu ukončil. Dway sa na mňa zmätene pozeral a aj ostatní. Úplne som sa triasol. Nemohol som sa obrátiť. Ak by som to urobil, nebol som si istý, či by som sa dokázal ovládnuť. Celý stôl mlčal a pozoroval nás.

Thaleia za mnou chvíľu bez slova stála.

A následne bez ďalších slov aj odišla.