THALEIA

Ewisa som nechala ukrytého, aby som sa k nemu vrátila, keď to bude potrebné. Lepšie sa mi zakrádalo, keď som išla po svojich ako s ním a nechcela som ho nijako ohroziť. Dôležité bolo, aby som sa dostala na miesto, na ktoré som mala namierené.

Vyrazila som ešte za svetla, ale na miesto som dorazila, keď už bola tma. A tma mi vyhovovala omnoho viac než svetlo. Nepozorovane som sa dostala až do ich tábora a sledovala každý ich krok.

Na hlave som mala kapucňu, aby ma náhodou v svetle nikto nezbadal. Moje červené vlasy totiž svietili aj v noci a nechcela som na seba zbytočne upozorňovať. Neprišla som totiž bojovať s celou armádou, ale len s niektorými. S tými, na ktorých záležalo.

Zakrádala som sa v tieňoch stromov, kríkov a vyhýbala sa žoldnierom, ktorí kontrolovali okolie. Vyhýbala som sa aj pasciam, ktoré nastražili, aby ma nenašli. Bolo ich ako mravcov. Dvadsaťpäť tisíc žoldnierov, ktorí prišli spoza oceána a ktovie z akých krajín. Neboli to vojaci. Nerešpektovali pravidlá a ani čestnosť v boji. Uznávali len krviprelievanie a hrubosť. Mali zo smrti radosť, a to som neuznávala.

Vyštverala som sa na vrch vysokého smreka a skryla sa v jeho tieňoch. Mala som perfektný výhľad na údolie pod sebou. Na údolie, ktoré bolo pohltené armádou.

Čupla som si a pozorovala ich.

Mali po celej rovine postavené stany a zapálené ohniská. Počula som krik toľkých ľudí, no aj smiech a zábavu. Vôbec ich nezaujímalo, že o pár hodín pôjdu do boja. Niektorí už vojny možno zažili a chceli zažiť ďalšie. Akoby nemali dosť.

Pozerala som sa najmä po pomôckach alebo po niečom nebezpečnom, v čom by dokázali premôcť hrad. Nevidela som však nič. Len ľudí, niekoľko tisíc ľudí. Hovorí sa, že počet samotný môže rozhodnúť o tom, kto vojnu vyhrá. Niekedy to bola pravda. Možno takým spôsobom vyhráva aj Gadaheer. Keďže má na svojej strane niekoľko tisícovú armádu, je možné, že sa im podarí zlomiť hradby. No že by porazili krajinu samotnú a jeho kráľa, to neprichádzalo do úvahy. Eawyn bol silný a vedela som, že sa nevzdá bez boja.

Pomaly som schádzala na zem zo stromu. Medzi tými stanmi som zahliadla ten konkrétny. Overmaine mal stan presne v strede tábora. Bolo prakticky nemožné sa k nemu dostať. Nie bez toho, aby som na seba upozornila. Iná alkara by sa na to možno vykašľala. Ale ja som svojim schopnostiam verila. Vedela som, že by som sa tam dostala a aj ho zabila bez toho, aby to niekto vedel. Až na Zeliju. Tá by ma videla hneď.

Vracala som sa potichu ďalej od tábora, aby som sa mohla nadýchnuť. Nemala som plán, ale ten som nemala nikdy. Vždy som jednala impulzívne, niekedy až chaoticky, ale to bol môj štýl. Nemohla som sa spoliehať na plány. Z vlastnej skúsenosti som vedela, že nikdy nevyjdú.

Prechádzala som pomedzi stromy, keď som sa zastavila a vzdychla si. Takže to nakoniec bola pravda. Bol tu.

„Spomínam si, že som ťa videla na festivale vo Walinthe. Mal si na sebe čierny kabát s modrou košeľou. Erb na kabáte hovoril, že si vojakom z Erellonu," povedala som nahlas a zaklonila hlavu. „Síce som ti do tváre nevidela, vedela som, že si to ty. Zmiasť ma erbom krajiny bol zvláštny plán. Avšak nikdy dokonalý," povedala som a obrátila sa. Stála som na priestore, kde neboli žiadne stromy. Tie boli všade okolo mňa.

A pri jednom sa opieral on.

Mal založené ruky na hrudi a tieň stromov mu zakrýval tvár. Mal na sebe čierne oblečenie s rôznymi prackami, ktoré určite skrývali veľké množstvo zbraní. Bol vysoký a mal krátke čierne vlasy. Videla som len jeho úsmev.

„Nechcel som tým zmiasť teba," odpovedal mužným hlasom a trochu sa odvrátil. „Bol som tam kvôli niečo inému. Festival," mľaskol jazykom, „bol len rozptýlením."

„Zvyčajne nechávaš nažive alkary, ktoré uvidíš?" spýtala som sa a on sa pohol od kmeňu na svetlo. Jeho krása mi vyrazila dych. Možno by som si myslela, že za to aj stál, keby moje oči nepatrili Eawynovi. Musela som však uznať, že to bol skrz naskrz chlap.

„Hm, nepovedal by som. Zabíjam len tie, ktoré chcem," povedal a s rukami vo vreckách na nohaviciach sa postavil oproti mne. Bol silný. Vzduch okolo nás oťažel a napätie bolo cítiť až v zemi. Ak by sme sa stretli v boji, pohltila by všetko okolo nás.

„Tak to mi lichotí," povedala som a pozerala sa na neho. Tiež sa na mňa pozeral a neodtrhol pohľad. „Čo robíš na tomto mieste?"

„Mám tu prácu."

„Prácu pre Overmaina? Odkedy sa Feldi nechávajú podplácať zlatom a skáču ako ich zamestnávateľ píska."

„Ťažké časy, princezná, ťažké časy," pomykal plecami a zasmial sa. „Najprv som sa o to veľmi nezaujímal, ale keď som sa dozvedel, že si zapojená," pozrel sa na mňa, „ponuku som prijal."

„Prečo ja?"

„Si zaujímavá," povedal a pristupoval ku mne. „Si iná, ako tie divošky. Taká zvláštna," povedal a postavil sa na dva kroky odo mňa. Bol vysoký ako aj Eawyn a mal modré oči. Pekné modré oči, takmer som sa v nich strácala.

„Dôvod, pre ktorý sa ma zbaviť, nie?" spýtala som sa a prižmúril oči. „Čo chceš? Aký je tvoj cieľ?!"

„Tiež by som chcel vedieť." Boli sme ticho a len sa na seba pozerali. Nie pridlho.

Naše ruky vystrelili do vzduchu naraz a pohltili priestor. Zem sa zdvihla, vzduch odvial konáre a listy zo stromov a zavládlo ticho. Držali sme navzájom svoje päste a aj ruky, aby sme udržali toho druhého. Päste sa nám triasli, pretože sa stále snažili preraziť ďalej a zasiahnuť toho oproti nami. Iný človek by bol dávno porazený.

Lenže ja som nestála pred obyčajným mužom.

„Feldi sa od nepamäti zaujímajú len o smrť alkar. Nejaká vojna v krajine ich nikdy nezaujímala," zasyčala som mu pri tvári. Tiež mal čo robiť, aby ma udržal.

„Vieš o nás pomerne dosť. Chodila si špehovať aj nás?" spýtal sa a vtom som silno zatlačila a obaja sme od seba odskočili. Avšak zbrane sme ani jeden nevytiahli. „Pýtam sa kto tu má aký cieľ?!"

„Vyhrážaš sa Zeliji, že ju zabiješ, ak nebude spolupracovať?" spýtala som sa a začali sme okolo seba krúžiť.

„Tá cica? Je zlatá a úplne vystrašená. Stačil jediný pohľad a bolo jasné. Nemusel som nič hovoriť. Nie je ako ty. Ty by si sa ľahko nezlomila. Ako to, že si jednou z nich, i keď nie si rovnaká?"

„Ako si prišiel na to, že som iná?"

„Nechceš ma zabiť," povedal, no zasmiala som sa.

„Tak to sa mýliš. Chcem tvoju smrť," zavrčala som. „Ale taktiež viem kto si. Nezabijem ťa ľahko a uvedomujem si to. Nesmiem urobiť chybu, pretože by na to doplatili iní."

„Máš na mysli to kráľovstvo, proti ktorému stojíme?" spýtal sa a zasmial. „Eawyn Villar. Počul som o ňom od Overmaina a hovoril samé hlúposti, aký je slabý, netolerantný a arogantný. Hovoril o ňom ako o svojom úhlavnom nepriateľovi."

„Čo iné, keď mu chce prebrať trón."

„Tak som sa šiel sám presvedčiť, aký je to chlap a bol som prekvapený," povedal a usmial sa na mňa. „Už z diaľky som vedel, že je silný. Vychádza z neho podivuhodná moc, ktorá je silná ako tá moja. No zároveň som cítil, akoby to nebolo všetko. Akoby mal v rukáve ešte niečo viac, čo ešte len prepukne."

„Pozoroval si ho pozorne," povedala som a snažila sa neprejaviť prekvapenie. Ani som si ho na hrade nevšimla. Naozaj bol dobrý.

„Utvrdil mi to aj tvoj pohľad na neho," povedal a pozrel mi do očí. „Ten pohľad, to nie je pohľad na niekoho, komu slúžiš. Ale pohľad, keď ti na niekom záleží." Usmiala som sa. Bol ešte aj všímavý.

„Podelil si sa o svoje domnienky aj s Overmainom?"

„Kdeže," zasmial sa. „O svojich motívoch ho neinformujem a ani nebudem. Nepatrím k nemu a ani nie som jeho vojak."

„Ale aj tak s ním ideš do vojny s kráľom."

„Povedzme, že má niečo čo ma zaujíma," mľaskol. „Alebo skôr stojí proti niekomu, kto ma zaujíma."

To, ako sa na mňa pozeral, sa mi nepáčilo. Hovoril, že išiel do vojny kvôli mne? Prečo. Veď ma nepoznal a mal by ma zabiť. Ak by sa ostatní Feldi dozvedeli, že nechal dobrovoľne alkaru žiť, vyštvali by ho alebo rovno zabili. Taká zrada sa trestá.

„Prečo si ma nezabil, keď si mohol?" spýtala som sa. „Mal si na to veľa príležitostí. Zabila som tvojich priateľov, tvojich druhov, avšak ty si sa ku mne nikdy nepriblížil. Pozoroval si ma z diaľky. Prečo?"

Pomykal plecami. „Povedal som ti predsa, že si zaujímavá. Niečo je na tebe iné, ako pri ostatných. Niečo, čo ma mätie. Chcem zistiť, čo to je."

Žiadne váhanie. Žiadne zbytočné rozprávanie. Bol mojím nepriateľom a musel zomrieť. Ohrozoval Zeliju. Ohrozoval Eawyna a aj krajinu. Netušila som čo zmýšľal a ani aký je jeho pravý dôvod, pre ktorý sa pridal na Overmainovu stranu. Nezáležalo na tom. Záležalo len, aby som sa o neho postarala a odvrátila tak hrozbu, ktorej sme čelili.

Boj bol ťažký. Navzájom sme sa udierali, zranili jeden druhého a každá jeho rana mi dokazovala, že nie je obyčajným bojovníkom. Musela som priznať, že sa mu nerovnal ani Eawyn. Možno vedel ovládať šesť elementov a má v rukáve ešte dve neobjavené, v boji na blízko mu to veľmi nešlo. Možno ani nebudem mať možnosť mu to povedať. Povedať, nech sa nesústredí len na mágiu, ale aj na boj zblízka. Pri protivníkovi ako je tento, by mu to prišlo vhod.

„Keď sa nad tým zamyslím, nepoznám ani tvoje meno," ozvala som sa zadychčane v podrepe, keď som sa od neho dostala. Tiež bol zadýchaný a s úsmevom si utrel chrbtom ruky krv z pery, kde som ho udrela. „Ty moje určite poznáš."

„Thaleia Mastroianni." Usmiala som sa. „Poznal som ťa hneď ako som ťa uvidel. Nepotreboval som sa ani pýtať."

„Vy Feldi mená nemáte? Alebo ste ich už zabudli," vysmiala som sa, lenže on sa zamračil.

„Prečo by si chcela poznať moje meno. Nie je to jedno? Som nepriateľ a ich mená si nikto pamätať nechce."

Vystrela som sa a usmiala. „Práve, že si nepriateľ, chcem tvoje meno poznať." Skočila som vpred a zaútočila na neho pätou. Uhol sa mi z cesty a keď moja päta dopadla na zem, vytvorila priehlbinu. Prešiel medzi stromy, kde som ho nasledovala a boj pokračoval.

Ak som dokázala nohou zlomiť menší strom, dokázal to aj on. Rovnal sa mi v pohyboch, sile a aj v rýchlosti. A to ešte nepoužil mágiu. Vedela som, že z nejakého dôvodu obaja neprejavujeme plnú silu toho druhého. Asi sme si nevedomky uvedomovali, že ak by sme ju použili, zrovnali by sme celú oblasť so zemou.

„Gylan," povedal, keď ma chytil a pritlačil o kmeň. Usmial sa. „Ber to ako poctu," pošepkal a pozrel mi na pery. Zavrčala som a odstrčila ho.

Vôbec som to ako poctu nebrala. Vlastne mi to bolo ukradnuté, preto som nechápala, prečo som sa ho na to pýtala.

Netušila som ako dlho sme spolu bojovali, no príliš dlho. Krajina sa okolo nás začala meniť. Od našich útokov bola poškodená, až zničená. Stromy boli padnuté na zemi, diery všade okolo nás a aj my. Boli sme zranení. Pera mi krvácala, cítila som, že sa mi tvorí na lícnej kosti modrina a aj na čele. Bol na tom rovnako.

Peru mal rozbitú, obočie rozťaté a aj líce, ktoré mal podliate krvou. A ďalšie neviditeľné rany, ktoré sme mali na tele. Bol to nekonečný súboj, ktorý bol skôr vytrvalostný ako smrtiaci. Čoskoro sme mohli pritiahnuť pozornosť a tú som nechcela. Nie takú.

Vtom som sa prudko zohla vzad a urobila premet. Pozrela som sa vedľa seba a za sebou počula výbuch. Mala v tých šípoch naozaj obrovskú silu.

Zamračila som sa na Zeliju a Overmaina, ktorí sa objavili na čistinke a pozerali sa na nás. Zelija zdvihla šíp a namierila ho na mňa, pripravená ma kedykoľvek zasiahnuť. Z doterajších pokusov sa jej to však ani raz nepodarilo. Vtedy na hrade som si ju všímala a dožadovala sa vysvetlenia. Už som však vedela čo je vo veci, a preto môj pohľad smeroval na Overmaina, ktorý sa usmial.

„Myslel som si, že váš druh je silnejší než alkary. Príde vám, že je nejako smrteľne zranená?" spýtal sa s rukami za chrbtom a pozrel na Gylana.

„Ak ste si to mysleli, tak ste hlupák," odpovedal a utrel si krv z pery.

„Možno je to tak lepšie. Ak zmizne, podkope to autoritu kráľovstva."

„Myslíte si, že tam mám nejaké slovo? Máte na svojej strane fakt slepých špehov," odfrkla som a držala sa od nich ďalej. Bola som v nevýhode. Zelija odo mňa nespustila zrak.

„Pravda," usmial sa Overmaine. „Vedel som, že sem skôr či neskôr prídeš. Nikdy by si nenechala takúto hrozbu len tak."

„Zato ste na mňa poslali jedného Felda. Podceňujete moju silu, vojvoda," odsekla som nenávistne. „On sám vám povie, že na moje zastavenie by nestačil ani tucet," povedala som a on sa na Felda pozrel, aby si to potvrdil. Lenže namiesto odpovede sa len zamračil a s prsknutím sa odvrátil. To ako odpoveď stačilo. „Čo keby ste prehodnotili svoje šance? Pokým budem žiť, nikdy mesto neobsadíte a ani kráľa z trónu nezosadíte."

„Áno, priznám sa, že si prekážkou. Prepočítal som sa a netušil som, že by si sa vrátila do hradu a stála po boku kráľa. To bola nečakaná zmena, kvôli ktorej som musel konať skôr než som zmýšľal."

„Je ešte čas, aby ste sa otočili," povedala som, lenže on sa zasmial.

„Už je neskoro. Nebudem sa báť jednej ženy, ktorá to aj tak neprežije," povedal a vtom som začula pohyb. Gylan sa ku mne pohol, no odstúpila som.

„Nemá na mňa a vie to. Nikdy ma nezabije," povedala som a Overmaine sa zasmial.

„V čestnom súboji nie," povedal a vtom sa na mňa vrhli obaja.

Uhla som sa prvej strele od Zeliji a následne Gylanovi, ktorý na mňa zaútočil. No iba som sa nebránila. Útočila som na oboch, odhadzovala ich od seba, aby som útočila späť. Nebola som slabá, aby ma vystrašili dvaja silní protivníci. Ani len netušili, s kým som v minulosti bojovala a prežila to.

„Skončite to," skríkol naštvane Overmaine a ich tempo sa zvýšilo. Netušila som ako túto situáciu vyriešiť. Jediný spôsob bol útek. Musela som ustúpiť, pretože tento nezmyselný boj nikam neviedol. Môžem sa s nimi stretnúť na bojisku a tam to bude už finálne. Inú možnosť som nemala.

Lenže vtom sa Gylan zaškeril a držal v ruke feldskú oceľ. Konečne vytiahol zbraň, ktorou by ma dokázal zabiť. Lenže on ju nemieril na mňa, ale na Zeliju, ktorá bola vedľa mňa.

„Zelija!" zvrieskla som a hodila sa k nej. Prekvapene sa obrátila, no to som ju schytila a sotila na zem. Nôž prefrčal nad mojou hlavou a zabodol sa do kmeňa neďaleko. Vzápätí som sa postavila a obrátila sa ku Gylanovi, no on v momente stál predo mnou.

Vytreštila som na neho oči a skamenela.

Stál predo mnou. Jednou rukou ma držal za rameno a tou druhou držal dýku, ktorou ma bodol do boku. Hlboko. Pozrela som sa prekvapene na neho, no nevidela som žiadny úsmev a ani víťazstvo. Bola tam vážnosť.

Následne dýku nemilosrdne vytiahol z môjho tela a ustúpil. Zaplavila ma obrovská bolesť a cítila som, ako mi prechádza od boku až do celého tela. Srdce sa mi rozbúšilo silnejšie než kedykoľvek predtým. Chytila som sa za krvácajúcu ranu, no vedela som, že je to veľmi nebezpečné. Vykašľala som krv na zem a padla na kolená a vzápätí na zem.

„Páni, mal si pravdu. Ten jed naozaj pôsobí na alkary viac než na iných," zasmial sa Overmaine a videla som, ako si ku mne čupol. Áno. Nebodol ma feldskou oceľou, ale obyčajnou dýkou. Problém však bol, že v nej bol napustený jed a ten jed mal v sebe čiastočky feldskej ocele. Zranilo ma to omnoho vážnejšie, než si Overmaine vôbec myslel. „A neporaziteľná Thaleia Mastroianni zomrie rukou budúceho kráľa," povedal a pohladil ma po líci. Odstrčila som ho.

„Ešte si nevyhral, Overmaine," zasyčala som a vykašľala ďalšiu krv. „Hrad sa ti nikdy nepodvolí a kráľ tiež nie."

„Ha, ten hlupák?" skríkol so smiechom a postavil sa. „Ten chlapčisko ani netuší aké to je vládnuť. Nemá na to právo. To moja rodina je generáciou kráľovstva! To my máme sedieť na tróne a nie oni!" Ukázal na smer, kde bolo kráľovstvo. „Je načase, aby som mojej rodine vrátil to, čo nám patrí," chytil ma za bradu a odsotil ju.

Mala som problém. Veľmi som krvácala a začínala strácať vedomie. Ten jed bol veľmi rýchly a účinný.

„Postarajte sa o ňu a ideme. Za štyri dni ideme do vojny," zavelil Overmaine a odchádzal preč. S krvavými ústami som sa pozerala na Zeliju, ako so strachom a nešťastná cúvala a odchádzala s ním preč. Proti takémuto jedu a rane som bola bezmocná. To si myslel Overmaine.

„Prepáč, princezná, ale musel som zistiť aké sú tvoje ciele," povedal zrazu Gylan a postavil sa nado mňa.

„Ha, myslíš si, že ma zabiješ?" zasmiala som sa.

„A nie snáď?" spýtal sa a už som podľa tieňa videla pohyb jeho ruky, no vtom som mu ju v strede cesty zachytila a odsotila ho. Prekvapil sa a odskočil odo mňa. Lenže to som už stála na nohách a pozerala sa mu do očí. Dokonca som vytiahla aj meč a bola pripravená na neho zaútočiť.

Lenže on neútočil. Stál ďalej odo mňa a pozeral sa na mňa. Ten pohľad bol iný ako smiech. Pozeral sa na mňa vážne, až obdivne. Nechápala som to.

„Vedel som, že si iná ako tie ostatné," povedal odrazu omnoho vážnejšie ako doteraz. Už sa nesmial, neužíval si situáciu. Už bol vážny. Pravý Feld. „Ktorákoľvek iná alkara by sa z tej zeme nepostavila. O ostatných nehovoriac. Si omnoho silnejšia."

Neodpovedala som. Mračila som sa na neho, pripravená kedykoľvek zasiahnuť, keď na mňa bude útočiť.

„Brat toho tvojho kráľa, bol vyslaný, aby išiel naproti jednému z vojvodov," povedal zrazu a ja som spozornela. „Overmaine to vie a plánuje ho po ceste prepadnúť. Ak uväzní jeho brata alebo ho dokonca zabije, vieš veľmi dobre, čo to urobí," povedal a ja som preglgla. Áno, to som dobre vedela.

„Prečo mi to hovoríš?" spýtala som sa chrapľavo.

„Pretože viem, že ich stihneš varovať," povedal a siahol do vrecka. Vytiahol malú ampulku s tekutinou. „Protijed k jedu, ktorý máš v tele." Preglgla som a vyjavene sa na neho pozerala. „Ak to prežiješ, máš len štyri dni na to, aby si užila protijed. Ak to nestihneš, zomrieš. Aj ako alkara," povedal a začal cúvať. „Nájdi ma, Thaleia a získaj odo mňa protijed. To bude tvoja jediná šanca na prežitie."

Zmizol a ja som stála pred voľbou. Ak by som ho vyzvala teraz, mala by som šancu na získanie protilátky a záchranu svojho života. No ak by som zostala a boj s ním ma zdržal, Braxley by mohol vpadnúť do pasce. Verila som, že mi hovoril pravdu. Povedal to naschvál, aby videl, ako sa rozhodnem.

Mala som štyri dni.

Pridržiavajúc sa za krvavý bok, som sa náhlila k Ewisovi. Pohľad som mala zastretý a videla som dvojmo, no aj tak som vedela, že idem správnou cestou. Cítila som, ako mi horelo celé telo a stále som strácala vedomie. No nemohla som ho stratiť. Musela som sa čo najskôr vrátiť na hrad.

Ewisa som videla pri strome, kde som ho nechala. Avšak nemala som silu, aby som na neho vyskočila. Bol to však múdry kôň a vždy spozoroval, keď bolo niečo v neporiadku. Preto ku mne prišiel a jemne ma štuchol do tela. Zatackala som sa. Potom si pomaly kľakol a následne aj s celým telom padol na zem. Usmiala som sa.

Prevesila som nohu cez sedlo a spolu so mnou sa postavil. „Zaveď ma do hradu," šepla som a chytila uzdu. Takmer okamžite sa vydal na cestu. Pamätal si ju.

Celý čas som mu ležala na krku a snažila sa držať si ranu, aby som zabránila krvácaniu. Avšak bolo to veľmi ťažké. Bodol ma hlboko a rana stále viac a viac krvácala. Ak by som sa dostala do hradu a lekár by mi ju zašil, mala by som sa udržať na nohách. Avšak jed bol problém.

Počula som, že tento jed majú všetci Feldi so sebou pri boji s alkarami. Ak by náhodou stratili feldskú oceľ alebo by im ju vzali, mohli by jedom napustiť iné svoje zbrane a účinok by bol rovnaký. Smrtiaca zbraň, ktorej sa báli všetky alkary.

Stratila som na dlhý čas vedomie. Nevedela som ani ako dlho, no keď som sa prebrala, uvidela som pred sebou bránu. Blížili sme sa do mesta. Brána bola pootvorená, asi z dôvodu, že Braxley odišiel. Nestihla som ho varovať, no mohla som varovať Eawyna. Preto som popohnala Ewisa rýchlejšie, aby sa čo najskôr dostal do mesta.

Vojaci ma videli a prekvapili sa. Chceli mi dokonca zabrániť vo vstupe do mesta, no preletela som bránou tak rýchlo, že to nestihli. Neobzrela som sa za nimi. Bežala som hlavnou cestou až k hradu.

Bolesť bola čím ďalej tým viac neúnosná. Nepadla som do bezvedomia len z toho dôvodu, že som sedela na sedle a rýchly cval mi to nedovolil. Aspoň trochu adrenalínu. Vedela som však, že čoskoro to vedomie stratím.

Uháňala som cestou až k hradu, ale tá brána bola tentoraz zatvorená. Nemala som dostatok síl, aby som sa s nimi hádala a dožadovala sa vstupu. Určite ma zdržia dosť dlho na to, aby som stratila posledný kus síl.

Avšak nič z toho sa nestalo. Vojaci na hradbách ma uvideli, ale namiesto toho, aby ma nepustili dnu, sa začala brána otvárať. Usmiala som sa a bola im vďačná. Brána sa otvárala a ja som prefrčala pomedzi nich. Šokovane sa na mňa pozerali, no nechali ma prejsť.

Prechádzala som takmer nekonečnú cestu cez nádvorie až pred hlavný vchod. Nádvorie bolo plné vojakov a každý jeden sa za mnou otáčal. Nikto mi však cestu neskrížil.

Keď sme prišli k schodisku vedúce do hradu, pustila som uzdu a začala sa nakláňať. Spadla som bokom na zem a z toho pádu sa zdvihol prach. Zavrčala som od bolesti a hneď sa chytila za krvácajúci bok. Koľko krvi som stratila?

Postavila som sa a pozrela na schody. Preglgla som, no pohla som sa po nich čo najrýchlejšie som vedela. Cítila som, ako sa na mňa všetci pozerali, no nikto z nich mi neponúkol pomoc. Bola som znova odkázaná sama na seba.

Vo vnútri sa mi prekvapene všetci uhýnali a niečo si vystrašene šepkali. Bola som ako mátoha a sama som si hovorila, prečo som stále nažive. Musela som stratiť veľmi veľa krvi. Kvôli tomu som sa zatackala a padala. Avšak rukami som sa oprela o stenu a nespadla. Ešte som nebola v cieli.

Netušila som kde mám Eawyna hľadať, no zvolila som jediné miesto, kde mohol byť aj s ostatnými. A to bola knižnica.

Potácala som sa po chodbách, niekde sa pridržiavala steny, inde nábytku. Celé ruky som mala od vlastnej krvi a cítila, že to už nezvládam. A práve, keď som si myslela, že padnem na zem, uvidela som správne dvere. Usmiala som sa.

Počula som, že sú vo vnútri ľudia a hneď niekoľko. Zvolila som si správne dvere. Podišla som k nim a vošla do miestnosti. Boli tam všetci.

„Eawyn," chcela som kričať, ale namiesto toho zo mňa vyšiel šepot. Všetky sily ma opustili a padla som na kolená. Lenže potom som sa pozrela pred seba a uvidela Eawyna.

Videla som mu v tvári hrôzu. Preskočil cez stôl a rozbehol sa ku mne. Usmiala som sa a privrela oči, zatiaľ čo som padala na zem.

Vtom som ho počula a cítila, ako som mu padla do náručia. Zvyšné sily boli preč. Pomaly som strácala vedomie, no ešte som sa nemohla vzdať.

„Thaleia," oslovil ma vystrašene a zvieral v náručí. Nemala som čas.

„Braxley," povedala som čo najhlasnejšie, aby ma počul. „Musíš-ho-zastaviť," povedala som a videla mu v tvári zmätok.

„Čo? Čo?" skričal.

„Je to pasca. Musíš ho zastaviť," pošepla som a zovrela mu silno ruku. Hneď sa odvrátil.

„Okamžite choďte za Braxleym. Okamžite!" zreval z plného hrdla. Usmiala som sa. Bola som schopná ho zachrániť. Môj stisk zoslabol a znova sa na mňa pozrel.

Lenže už som mu ochabla v náručí a stratila vedomie.