THALEIA

Sedela som na konári stromu blízko vojenského tábora a sledovala šesť žiarivých plameňov, ako poletovali okolo Eawyna. Mal zatvorené oči, sústredil sa a jeho moc sa prejavovala. Ak by niečo podobné skúsil pred mesiacmi, určite by nepoletovali tak synchronizovane a spolu. Možno by boli chaotické, niektoré by sa ani neobjavili, alebo by rovno všetko zničili. Podmaňoval si svoju moc a sústredil sa na ňu. Ešte niekoľko cvičení a bude to dokonalé.

Povzdychla som si a pozrela sa na vojakov okolo mňa. Všetci sa pripravovali na možný vpád niekoľkotisícovej armády do mesta. Neprejavovali strach, no určite to cítili. Sami tvorili menej ako polovicu z armády nepriateľa. Ten, kto nebol vystrašený, čoskoro bude.

Siahla som si pod kabát a vytiahla z neho dýku, ktorú mi nechal Overmaine. Bola malá a jej oceľ zahnutá. Rukoväť, pošva a dokonca aj oceľ, bola celá čierna. Na oceli som videla všelijaké strieborné, až nepatrné ornamenty, ktoré niečo znázorňovali, no nevedela som čo. Pozerala som sa na oceľ, na jedinú zbraň na svete, ktorá ma dokázala zabiť.

Ľudia a aj mágovia mali v podstate krátky život. Najstarší sa dožívajú stodvadsiatich. Lenže v dobách vojen zomierali oveľa mladší. Alkary však boli iné. Arisina krv nám totiž nedávala len moc a silu, no aj niečo viac. Neuveriteľnú odolnosť, a to najmä voči mágii a zbraniam. Naše telo sa po jej vypití stalo silným, že nás nedokázalo vážne zraniť takmer nič. Boli sme zranené, ale rýchlo sme sa vyliečili. Nedokázala nás pokoriť žiadna choroba a ani útok mágie, či zbrane. Možno by sme zvládli prežiť aj hrot v srdci. Domnievala som sa, že by nás to maximálne oslabilo, no určite nezabilo. Taká bola silná moc jej krvi. Preto ju nezvládal len tak niekto. Žiadny muž doteraz neprežil účinky krvi. Aj keď bol neuveriteľne mocný, nikdy sa im nepodarilo prežiť. Prežili vždy len ženy, a to tiež len niektoré.

Avšak každá moc má svoju slabinu. Vždy sa nájde niekto alebo niečo, čo aj to navonok neporaziteľné porazí. Neexistuje na svete nič, čo by nemalo svoju slabinu. A aj my sme ju mali.

Feldská oceľ.

Čierna oceľ, ktorá sa nachádza v tej najhlbšej časti oceánu, kde nie je možný prístup. Tak tomu bolo po stovky rokov. No zmenilo sa to, keď sa objavili Feldi. Skupina mužov, hnutie, ktoré opovrhovalo Arisou a jej krvou. Opovrhovali alkarami a obe spoločenstvá mali medzi sebou obrovské napätie a nenávisť. Doteraz sa nevie, prečo to vlastne vzniklo. Sama som to netušila. Vedela som len, že boje medzi nami trvajú až dodnes a že budú trvať dovtedy, dokým bude žiť čo i len jeden z oboch skupín.

Feldi boli mocní mágovia, ktorí zasvätili svoj život lovom alkar. Nevedeli sme čím to bolo, no ich sila sa rovnala našej. Či mali tiež nejaký spôsob ako zosilnieť, to nikto netušil. A práve preto, pretože sa nám rovnali, boli takí nebezpeční. Alkary sa im vyhýbajú. Kedykoľvek sa s nimi stretnú v boji, vyhrá len jedna strana a nikdy nie obe. Pred feldmi nie je možné utiecť. Ako náhle sa na alkaru zamerajú, nikdy neutečie.

Vydýchla som si, zovrela dýku a oprela sa o kmeň stromu. Za osem rokov čo som sa stala alkarou, som sa stretla s mnohými feldmi, ktorí mi skrížili cestu. Možno som bola jediná alkara, ktorá kedy prežila a stretla ich tak veľa. Nečudovala som sa. Bola som silnejšia než ostatné alkary, no musela som priznať, že boj s nimi som si neužívala. Vždy to bol boj na život a na smrť. Niekedy som dokonca musela utiecť, pretože ich bolo priveľa. Nebol to súper, ktorého by som vyhľadávala.

A jeden takýto mág, spolupracoval s Overmainom. Ako náhle som uvidela tú dýku a pohľad Zeliji, vedela som, že to je dôvod, pre ktorý sa ma pokúsila zabiť a aj prečo sa mi vzoprela. Nemala proti tomu chlapovi šancu. Práve proti nemu. Ten, ktorý po mne ide od samého začiatku. Ten, ktorý bol považovaný za jedného z najsilnejších.

Stretla som sa s ním asi dvakrát. Nikdy sme spolu neprehovorili a v podstate sme spolu ani nebojovali. Len sme sa prezerali, oťukávali. Nevedela som, prečo na mňa nikdy nezaútočil, a len ma pozoroval. Nechcela som to vedieť.

On bol dôvod, pre ktorý som sa domnievala, že Overmaine vyhrá túto vojnu. Rovnal sa sile alkar, to znamenalo, že mali na svojej strane dve alkary. Zatiaľ čo ja som bola sama. Bolo dosť ťažké bojovať proti jednej. Proti dvom to bude ešte ťažšie. Sama som netušila, či to vôbec zvládnem. Vedela som však jediné.

Musela som odísť.

Ak bol ten človek blízko, musela som ho ísť hľadať. Musela som ho nájsť a zabiť skôr, než vojna vypukne. Ak sa mi ho podarí zabiť, Zelija nebude mať dôvod Overmainovi pomáhať. Ak uvidí, že je mŕtvy, okamžite sa postaví na našu stranu.

Postavila som sa na konári a zahľadela sa na odchádzajúceho Eawyna. Ak ho opustím, budem riskovať. Môže sa stať, že ma iba chcú odlákať z hradu, aby sa k nemu rýchlejšie dostali. Mohla to byť taká možnosť, no riziko, že proti mne stojí niekto s feldskou oceľou, bolo príliš vysoké.

Kým som si nesadla na strom, netušila som čo robiť. Nevedela som, pretože toho bolo príliš veľa. Na mne záviselo, čo sa bude diať. Na mne záviselo, či túto vojnu zvrátim v náš prospech. Svoj život som zasvätila ochrane kráľovstva. Bolo to tak osem rokov a aj dlho predtým. Hodlala som ho riskovať ďalej.

Ladne som zoskočila na zem a pohla sa preč z tábora.

„Thaleia!" zvolal zrazu niekto a keď som sa obrátila, objavil sa pri mne Artis a Neyris.

„Čo vy dvaja? Máte voľno?" spýtala som sa, no nezastavila sa. Potrebovala som hovoriť s Eawynom, a najlepšie osamote.

„Mali sme pre teba návrh," povedal Artis zrazu a prekvapilo ma to natoľko, aby som sa zastavila a pozrela sa na nich.

„Neviem či sa mi páči kam to smeruje," povedala som s úsmevom.

„Ide o tvoj štýl boja," povedal Neyris a ja som nadvihla obočie. „To všetko ťa naučili alkary?"

„Základy som už mala," povedala som a pozrela mu do očí. „Snáď po mne nechceš, aby som ti pomohla s tréningom," spýtala som sa a obaja si vymenili pohľady. Zasmiala som sa. „Vy chcete pomoc odo mňa? Od zradkyne? To snáď nie."

„Musíme predsa využiť aj schopnosti nepriateľa, nie?" povedal a ja som sa nadýchla. Nepriateľa a nie spojenca. Iné som nečakala.

„Čo z toho budem mať?" spýtala som sa a nadvihla obočie. „Vy niečo chcete, tak mi dajte dôvod vám pomôcť."

„Nemôžeš to urobiť z dobrej vôle?" spýtal sa Artis a zamračil sa. Priblížila som sa k nemu.

„Som predsa nepriateľ. Nemám dobrú vôľu," odsekla som a všimla si jeho prekvapenie. Bez ďalšieho slova som sa od nich pohla preč.

Nemalo by ma to prekvapovať a ani nie. Lenže počúvať tie slová niekoľkokrát denne, ma už začalo unavovať, no najmä otravovať.

Pokračovala som už pomedzi záhrady a namierila si do budovy farmaceutov. Ani som netušila, prečo ma nohy viedli na to miesto. Asi kvôli tomu, že tam boli osoby, ktorých spoločnosť mi neprekážala.

Lenže vo vnútri bol ešte horší neporiadok ako inokedy. Všade boli krabice so sklenenými fľaštičkami naplnené rôznymi tekutinami, obväzy a iné pomôcky pre lekárov. Opatrne som pomedzi ne prechádzala, aby som ich neponičila.

Pozrela som sa do veľkej miestnosti a videla Fleu, ako ráta bylinky, Andresa ako odnáša krabice a Enell, ktorá fľaštičky napĺňala. Wylla nikde nebola.

„Vyzerá to tak, že ste v pohotovosti," ozvala som sa a všetci ku mne zdvihli hlavy. Flea sa na mňa bezmocne pozrela a so smrknutím sa odvrátila.

„Áno. Sme totiž najdôležitejšími ľuďmi v armáde," odpovedal Andres a položil krabice na zem. Vošla som k nim a prikývla.

„To ste. Bez vás by bolo veľa zranených," povedala som a položila Flei ruku na rameno. „Máte toho dostatok?" Pozrela som sa na Andresa.

„Dúfajme, že to bude stačiť," povedal a odchádzal z ďalšími krabicami. Nadýchla som sa a pozrela na Fleu. Pri dotyku jej ramena som cítila, že sa celá triasla a mala v očiach slzy, ktoré si stále utierala.

„Je to pre teba prvýkrát?" spýtala som sa jej jemne a ona prikývla. „Určite ťa na to Wylla pripravovala."

„To áno," povedala chrapľavo. „Lenže zažiť to je niečo úplne iné," povedala, no usmiala som sa.

„Nemusíš sa báť," stisla som jej rameno. „Budeš v poriadku a žiadny nepriateľ sa k tebe nedostane. Môžeš byť pokojná," ubezpečila som ju. Klamať som jej nemala v pláne.

Zrazu zdvihla hlavu a pozrela sa na mňa. „Aj ty budeš bojovať?" spýtala sa a ja som sa zatvárila, akoby som nerozumela.

„Samozrejme, prečo?"

„Pretože ťa všetci neznášajú," povedala a ja som sa pozrela na Enell. Tiež sa na mňa pozrela. „Všetci ťa za tvojím chrbtom ohovárajú, prajú ti smrť. Prečo by si im aj napriek tomu mala pomáhať?"

„A prečo nie?!" spýtala som sa a ju to prekvapilo. Usmiala som sa. „Majú dôvod ma nenávidieť a priať mi smrť. Môžem sa im pomstiť tým, že ich ponížim zachraňovaním ich zadkov a tým, že to prežijem," žmurkla som na ňu a odtiahla sa, že pôjdem. „Dávajte na seba pozor, dobre? Ak by sa vám niečo stalo, mrzelo by ma to."

Nečakala som na odpoveď a odchádzala preč. Nemohla som najdôležitejších ľudí v celej armáde zdržovať od práce. Vedela som však, že oni traja sa v boji neocitnú. Boli len farmaceuti, ktorí lieky vytvárali a pomáhali zraneným. Ale skutoční lekári, ktorí chodia na bojisko, tí sú na hrade. Alebo v meste, kde čakali na pokyny.

Celé mesto bolo zalarmované a každý bol pripravený brániť svoje mesto. Možno, keď k tomu dôjde, budú musieť aj obyčajní ľudia zasiahnuť do boja. Dúfala som, že taká možnosť nebude.

Ani som nevedela ako, no dostala som sa do hradu. Moje nohy kráčali smerom, ktorým chceli a neovplyvňovala som ich. Kráčali tam, kde chceli byť. Po boku kráľa.

Chodbami sa pohybovali slúžky, behali vojaci zo stranu na stranu a už ich vystrašené pohľady hovorili, že sa vrátili špehovia so zlými správami.

Zahla som do chodby, ktorá viedla do knižnice a videla z nej vybehovať vojakov a ďalších zase vchádzať. Všetci dôležití, boli na jednom mieste.

„...pravda? A to som si myslel, že len preháňal," povedal so smiechom Feshir, ktorý sedel pri stole a pozeral sa na mapu. V miestnosti bola celá vláda, no aj iní vojaci. Rôzni kapitáni oddielov armády, velitelia skupín a aj riaditeľka Aravis Einarová a Lysabel Seibertová. Všetci sa zapojili do obrany krajiny a aj mesta. Oprela som sa pri vchode o stenu a počúvala ich.

„Áno, pretože to je fakt smiešne," ohriakol ho plukovník a sotil Artisovi nohy zo stola, ktoré na ňom mal vyložené. „Vy dvaja by ste mali začať brať situácie vážne. Uvedomte si, že ideme do vojny."

„My to vieme."

„Videli špehovia aj niečo iné?" spýtal sa s povzdychom Eawyn a pozrel na generála. „Niečo museli vidieť."

„Majú medzi sebou aj mágov," odpovedal. „Čo sme aj čakali. Videli však len pozemné jednotky, nikde sa ani nehovorilo o možnosti vpádu cez more."

„To je dobre. Takto sa môžeme sústrediť len na jednu stranu."

„Avšak povedali, že odtiaľ vychádzala taká zvláštna energia. Taká mocná," povedal Dway.

„Žeby mali na svojej strane silného mága?" spýtal sa Artis.

„Podľa mňa to bola tá druhá alkara," povedal Neyris. „Predsa len, mala rovnakú energiu a vyzerala mocne, ako aj Thaleia."

„Veľmi by som ich neporovnával," povedal plukovník. „Zdalo sa mi, že je Thaleia silnejšia."

„Bude za nás bojovať?"

„Áno, bude," odpovedal Eawyn. „Ale máte pravdu. Tá druhá alkara je silná. Ani Thaleia nevie, prečo na ňu zaútočila a ani prečo sa pridala na stranu Overmaina."

„A nemali by sme to zistiť?" spýtal sa Braxley, ktorý sa vedľa neho postavil. „Možno by sme zistili aj niečo iné. Podstatné."

„To nevieme. Možno to nič neznamená," povedal a vzdychol si.

„Pane, ozvali sa aj vojvoda Baldwin a Indewen. Obaja prisľúbili svoju pomoc, na ktorú sa začali pripravovať," povedal plukovník Cormack a všetkým sa rozžiarili tváre.

„Koľko vojakov privedú?" spýtal sa Braxley.

„Vojvoda Baldwin má na svojom území dohromady tritisíc vojakov," odpovedal Symar a pozrel ďalej do papiera. „A vojvoda Indewen ich má štyri," dokončil a papier položil. „To by bolo dohromady sedemnásť tisíc vojakov. Nech počítam ako chcem, stále potrebujeme osem tisíc vojakov."

„Tých nemáme," vzdychol si Dway a Eawyn sa oprel rukami o stôl. „Musíme ich premôcť inak ako v počte síl. Je jasné, že majú prevahu. Avšak počet vojny nevyhráva."

„Musíš uznať, že to dosť zaváži," povedal Braxley a ukázal na mape. „Pred mestom je veľká rovina bez hôr, či kopcov. Aj keby sme ich chceli prekvapiť, nevieme to urobiť, pretože široko ďaleko sú tu len polia a žiadne lesy. Nemáme ich ako prepadnúť."

„Nastražíme pasce."

„Na to nie je dosť času," oponoval. „Špehovia povedali, že majú v pláne vyraziť za šesť dní. To je príliš málo času. Sú blízko a nemáme čas na zložité prípravy obrany."

„A okrem toho je vojvoda Indewen ďalej a bude mu trvať len štyri dni, kým s celou armádou dorazí," pridal sa Dway. „Baldwin tu bude o dva dni. S ním sa ešte spojiť dokážeme a aj niečo dohodnúť. Avšak bude to všetko príliš natesno."

Zovrela som pery. Všetko to bolo príliš skoro. Nemali sme čas na prípravu a ani na zosynchronizovanie. Bude problematické takú veľkú armádu pripraviť na boj, ktorý ich čakal. Eawyn to vedel a aj tak si nevedel rady.

„Musím povedať, že okrem početnej prevahe, mi robí starosti tá alkara," ozval sa generál a založil ruky na hrudi. „Ak je pravda, že dokáže mieriť šípom do neuveriteľnej vzdialenosti, môžeš každú chvíľu schytať šíp do hlavy," pozrel na Eawyna. „A Thaleia pri tebe nebude stále, aby tomu zabránila."

„Uznávam, že ma často prekvapila nepripraveného. To sa už nestane."

„Myslím si, že by sme sa jej mali zbaviť. Alebo aspoň zistiť jej motív. Bolo nad slnko jasné, že je tam z donútenia. Ak by sa nám ju podarilo pretlačiť na našu stranu, mali by sme k dobru dve alkary," povedal Neyris. „V tom prípade by sa rapídne otočila vojna v náš prospech."

„Myslíš, že tie dve by ich vedeli zastaviť?"

„Niečo na tom je," prikývol generál a aj plukovník. „Vieme, čo sú alkary zač. Sú mocné. Už len jednu mať na svojej strane je úspech, aj keď je to Thaleia. Ak by sa však k nám pridala aj tá druhá, zmenil by sa priebeh hry."

„Ako ju však presvedčiť? Je v sídle nepriateľa. Pochybujem, že bude ľahké sa k nemu dostať."

Ale nie nemožné.

Rozprávali sa ďalej o možnostiach, no vedela som tú jedinú.

Eawynov pohľad pátral po miestnosti, až kým nenašiel moje oči. Stála som nenápadne pri vchode, opierajúc sa o stenu. Pozeral sa na mňa a na chvíľu sa dokonca aj usmial, lenže keď si všimol môj vážny pohľad, pochopil.

Odchádzala som. Nikto z nich sa alkare nevyrovnal, dokonca ani Zeliji. Bola som jediná, ktorá ju mohla zastaviť, dostať od Overmaina. Preto som musela odísť. No najmä zistiť, či mal naozaj na svojej strane toho mocného Felda. Ak áno, musela by som zastaviť aj jeho. Neboli na takú moc pripravení. Nikto z nich.

Odtiahla som sa od steny, no pozrela sa Eawynovi do očí. V očiach som mu videla paniku, strach o mňa a nesúhlas s mojím odchodom. Lenže aj keď s tým nesúhlasil, neprehovoril. Neukázal miestnosti a ani ľuďom v nej, že som tam. Mlčal. Jeho srdce s mojím odchodom nesúhlasilo, lenže rozum vedel, že to tak musí byť.

Neusmiala som sa. Nebolo to potrebné. Vrátim sa späť.

Do jeho náručia.