EAWYN

Pozeral som sa s nenávisťou v očiach na toho chlapa ako odchádza a nikto mu v tom nezabránil. Nie, keď zistili, že má na svojej strane alkaru. Nebezpečnú alkaru. Obrátil som sa na Thaleiu a videl zdesenie. Nikdy som na nej nevidel strach. Nebála sa ničoho, ale zmenilo sa to. Zohla sa k malej dýke, ktorú chytila a ukryla. Niečo vedela.

„Myslím, že máme problém," ozvalo sa vedľa mňa, a preto som sa obrátil.

„Dvadsaťpäť tisíc vojakov?" povedal ohromene Feshir. „Kde preboha toľko chlapov vzal?!"

„Podplatil si ich zlatom, čo iné," povedal Dway a pozrel sa na Thaleiu. „Ešte k tomu tá druhá alkara. Kto to je?" spýtal sa a všetci sme sa pozreli na Thaleiu. Mlčala, no po chvíli sa obrátila a preglgla.

„Volá sa Zelija. Je jednou z nás a je mocná. Inak by sa alkarou nestala."

„Používa najmä luk a šípy?" spýtal sa Neyris a ona prikývla.

„Vtedy v aréne," ozval som sa a pozrela sa na mňa. „Ako aj odkaz od Overmaina, že príde. To bola ona?" Prikývla. „Chcela ťa zabiť."

„Nie!" zvolala a pristúpila ku mne. „Neporušila by pravidlá. Nikdy!"

„Aké pravidlá?" zaujímal sa Symar. Pozrela sa na nich.

„Jedno z pravidiel alkar je nikdy nebojovať medzi sebou. Je to prísne zakázané a trestá sa smrťou."

„A prečo spolu nemôžete bojovať?" spýtal sa Dway a ona sa mu vážne zahľadela do očí.

„Pretože boj alkar nie je bezpečný. Pre nikoho," zdôraznila. „Pohltil by celú krajinu a poviem vám, takú katastrofu si neviete predstaviť."

„Ale ona na teba zaútočila," povedal som a pozrela sa na mňa. „Urobila to, aj keď poznala pravidlá?"

„Musela to urobiť z donútenia. Nie je jednou z tých, čo pravidlá porušujú. Obzvlášť také závažné," povedala a prikývol som.

„Musíme sa pripraviť. Všetkých zvolajte! Ak Overmaine myslí vážne, čo hovoril, napadne hrad. Musíme sa na neho pripraviť," zavelil som a všetci sa pobrali na miesta. Ja som sa však pozrel hneď na Thaleiu a pristúpil k nej. „Trasieš sa," pošepkal som a ona sa pozrela na svoje ruky.

„Prepáč," šepla, no pokrútil som hlavou.

„Prečo si zaváhala kvôli tej dýke?" spýtal som sa a ona ku mne zdvihla pohľad. „A kto je ten chlap, o ktorom hovoril?"

Mlčala. Nechcela mi to povedať, aj keď sme spolu stáli sami.

„Prosím, nepýtaj sa nič. Sú veci, ktoré nesmieš vedieť. Pre vlastnú bezpečnosť."

„To nemyslíš vážne, Thaleia. Mne tu ide o teba!"

„Ja viem," povedala potichu. „Prosím, nechaj ma, nech si to premyslím. Zelija všetko zmenila. Vôbec som netušila, že tu je a ani že s ním. Musím si to premyslieť. Prosím, teraz to nechaj tak," povedala a smutne sa na mňa pozrela. Nemohol som inak, než prikývnuť.

Hrad bol úplne pohltený v chaose. Vojaci bežali na všetky strany, rozostupovali sa a velitelia kričali príkazy. Ja sám som bol v tom dianí a hovoril, čo treba robiť.

Dvadsaťpäť tisícová armáda. Dvakrát taká veľká, akú sme mali my. Ak by sa na nás vrhli úplne všetci, v počte by sme prehrali skôr než by vstúpili do mesta. Museli sme sa proti tomu nejako obrniť, no najmä sme museli zachrániť aj obyvateľov mesta. Nariadil som preto okamžitú povinnosť boja. Najmä pre mágov. Vedel som, že sa pod každým úradom, alebo iných miestach v meste nachádzali podzemné kryty, ktoré sme vytvorili v prípade vpádu nepriateľov. Keď sa ozvali varovné rohy, signalizovali tak prichádzajúcu vojnu. Netušil som, kedy Overmaine zaútočí, a preto sme poslali špehov, ktorí to mali zistiť. Vedel som, že nebude ďaleko.

„Myslím, že máme odpoveď na otázku, či bude Thaleia bojovať s nami alebo proti nám," ozval sa Symar, keď vedľa mňa stál s Dwayom a Artisom. „Teraz, keď tam má jednu ako je ona, bude ju chcieť poraziť."

„Ja som o jej strane nikdy nepochyboval, Symar," odpovedal som a odvrátil sa. „Nemali by ste ani vy."

„Hovoríme tu o zradkyni. Tak rýchlo a ľahko jej zas neuverím," podotkol a podráždene som sa na neho obrátil.

„Mali by sme vymyslieť plán, ako sa cez neho prebojovať," prerušil nás Dway. „Nemá veľkú výhodu v boji. Hradby sú pevné, tak ľahko ich nič neprerazí a more vieme kedykoľvek znepokojiť, čiže aj na lodiach by to bolo ťažké."

„Nemá náhodou medzi sebou len mužov, ktorí neovládajú mágiu?" spýtal sa Artis, no pokrútil som hlavou.

„Nesústredil by sa len na obyčajných vojakov. Nie je taký hlúpy."

„Ale keby, tak by sme mali vyhraté," zhodnotil. „Medzi tým, kto mágiu ovláda a tým kto nie, je mág rozhodne víťazom," povedal a ja som sa k nemu obrátil.

„Thaleia mágiu neovláda a som si celkom istý, že by si nemal šancu. Nikto z nás," povedal som a keď som videl, že nad tým premýšľal, odvrátil som sa a kráčal preč.

Nepochyboval som, že aj napriek počtu sme mali nádej na víťazstvo. Aj keby som sa o to mal postarať sám. Lenže aj keď to nepovedal nikto nahlas, problémom bola tá druhá alkara. Vojaci mi povedali a aj generál, príbehy o ich bojoch. Aké sú silné a veril som všetkému. Ak sa alkara zapojí do boja, je to úplne niečo iné. Dokázala by čeliť aj desaťtisícovej armáde, takú ohromnú silu v sebe mali. Ak sme mali takú na strane nepriateľa, prišli by sme o veľa mužov.

Kráčal som po chodbe a chcel ísť za generálom. Lenže keď som práve prechádzal okolo jednej izby, zrazu sa dvere otvorili a vynorila sa z nich ruka. Prekvapene ma schytila za šaty a vtiahla dnu. Cítil som, ako ma strčila o dvere a následne prilepila pery na moje.

Chytil som ju drsne, no zároveň jemne za tvár a pritiahol k sebe. Bozkávala ma vášnivo, miestami sa mi zdalo, že zúfalo. Objal som ju, no nepohli sme sa. Jazykom sme ochutnávali toho druhého, vpíjali lásku medzi nami a nedovolili aj napriek vážnej situácii, aby nás rozdelila.

„Už si sa upokojila?" spýtal som sa jej šeptom, keď sa odo mňa odtrhla, no stále ma pevne držala a nepustila ma. Prikývla. „Povedz mi, čo ťa trápi."

„Zatiaľ ešte nič," šepla a usmiala sa na mňa. „Len som nechcela, aby si mal o mňa obavy," usmiala sa. Zdvihol som ruku a odtiahol jej pár červených pramienkov vlasov z tváre.

„To budem mať vždy," usmial som sa. „Stojím na tvojej strane, Thaleia. Vždy to tak bude," povedal som jej a ona prikývla.

„A ja zas na tvojej," povedala. „Nedovolím, aby si prišiel o trón. Nikdy nedovolím, aby mesto padlo."

„Vedomie, že ťa mám na svojej strane, po mojom boku, je celkom postačujúce," usmial som sa a ona sa ku mne naklonila. Počul som, ako zamkla dvere.

„Keďže to teraz bude na hrade chaotické, mali by sme využiť každú chvíľu, aby sme spolu mohli byť," šepla a perami sa obtrela o moje. Usmial som sa.

„Súhlasím." Prisal som sa perami na jej a schytil ju do náručia. Objala ma pevne okolo krku a nechala sa nadvihnúť, aby si omotala nohy okolo mojich bokov. Cúvol som s ňou do miestnosti a položil ju na stôl, ktorý v nej bol. Ani som netušil, kde sme to boli. Vzhľadom na okolnosti ma to vôbec nezaujímalo.

Rukami som sa dotkol jej stehien a prechádzal stále vyššie, čím som jej oblečenie odhŕňal, aby som si uvoľnil cestu. Naše pery sa celý čas neodtrhli od seba a bozkávali sme sa stále vášnivejšie. Naše dychy, spoločné teplo bolo to jediné, čo nás zaujímalo. Načiahla sa ku mne a dotkla sa môjho opaska. Dávala mi ho dole, až kým nespadol na zem a meč nezadrnčal o podlahu. Vyhrnula mi košeľu a rozopínala nohavice. Sajúc mi pery sa mi viac otvárala, až kým nebola úplne moja.

Otvoril som oči a pozrel do tých jej. Držala ma pevne rukou okolo krku a tou druhou sa pridržiavala stola, aby pri mojich pohyboch nespadla. Túžba po nej bola spaľujúca a chcel som stále viac, no nemohol som. Neboli sme u mňa v izbe, kde bola posteľ, na ktorú by som ju hodil. Preto mi stačilo aj to, čo som mal.

Pobozkal som ju znova. Chytil som ju oboma rukami za pás a prisunul k sebe bližšie. Túžobne mi vzdychla do pier, no nedovolil som, aby sa odtiahla. Nemohol som.

Vtom sme začuli, ako niekto skúšal kľučku a aj sa chcel dostať sa dnu.

„Eawyn," šepla vystrašene, no namiesto toho som pridal na tempe a prisunul sa ešte bližšie.

„Nezaujíma ma to," pošepkal som zúrivo. Aj keby niekto otvoril dvere a uvidel nás, nezaujímalo ma to. Chcel som byť len s ňou. „Milujem ťa, Thaleia," šepol som a bozkával ju ako šialený. „Tak veľmi ťa milujem a nechcem ťa stratiť," šepol som a videl ten pohľad. „Preto ťa prosím, neurob nič, čím by som o teba mohol prísť." Vzdychala, zanechávala bozky na tvári, no neodpovedala. Neodpovedala na vôbec nič.

Spečatil som preto tento príkaz vášnivým bozkom a zúrivým vrčaním, ktorý nasledoval.

Nakoniec sa do miestnosti nikto nedostal. Nevedel som, kto to bol, no nezáležalo na tom. Odišli sme bez toho, aby si nás niekto všimol.

Spolu sme išli preč z hradu a namierili si to k priestorom vojakov. Chcel som sa porozprávať s generálom a Thaleia sa pridala. Cestou sme sa rozprávali o možnom vpáde Overmaina, akoby sa medzi nami nič nestalo. Došlo mi, že to čo sa stalo, zostane ešte dlho presne tam. Nemohli sme si dovoliť byť spolu práve teraz, keď je to také vážne. Najprv sme sa tomuto problému museli postaviť.

„Poslal som poslov Baldwinovi a Indewenovi," oznámil mi Dway, keď sme sa objavili pri aréne. „Myslíš, že odpovedia?"

„Musia," povedal som a vzdychol si. „Je to aj ich krajina a majú povinnosť ju brániť."

Dway sa pozrel na Thaleiu, no tá mlčala. Mlčala celý čas. „Chcel som ešte o niečom hovoriť," povedal a pozrel sa na mňa. „Ide o ten tvoj, no skrat, vtedy na chodbe. Veľa ľudí sa ma už pýtalo, čo sa stalo."

Odvrátil som sa. „Nerád by som ich o tom znepokojoval. Zatiaľ to sám neviem."

„Chceš s tým aj niečo robiť?" spýtal sa a ja som sa zamyslel.

„Áno, hneď teraz. Radšej nech sa ku mne nikto nepribližuje."

Celý priestor kde sme sa nachádzali nemal žiadnu zeleň. Nebola by potrebná, pretože by ju toľko chlapov veľmi rýchlo udupali. Zem bola len piesčitá a kamenná, po ktorej išli kone, vozy so zásobami a aj vojaci v tvrdých čižmách. Matka a ani Romandra na takéto miesta nechodili, pretože sa im to priečilo a nebolo to miesto pre ženy. Zašpinili by si šaty, mohlo by sa im niečo stať. Toto miesto bolo výslovne pre bojovníkov, vojakov.

Sadol som si obďaleč všetkých vojakov, aby som im nestál v ceste a v tureckom sede si sadol na zem. Kým som nemal ešte žiadne povinnosti, musel som sa sústrediť aj na seba. Toľko sa toho za posledné dni udialo, že som nemal na nič čas. A vedel som, že ho čoskoro budem mať ešte menej.

Zatvoril som oči a položil si ruky na skrčené kolená. Sústredil som sa, dýchal zhlboka a aj vydychoval. Až kým som sa neobjavil v nekonečnej miestnosti, v podvedomí. Tentoraz netrvalo dlho, kým som svoju moc našiel. Obrátil som sa a bola tam.

Červená, hnedá, modrá a priezračná. Farby základných elementov žiarili a ich špirály boli snáď mocnejšie než predtým. Priblížil som sa k nim rukou a tá moc mi ju odhodila. Usmial som sa. No obrátil som sa vedľa nich. Biela špirála, ktorá znázorňovala ľad, bola takmer kryštalická. Videl som v nej ľadové krištáli, ktoré sa zoceľovali. Bol to krásny pohľad. Avšak pohľad mi smeroval na sivú farbu.

Objavila sa moc kovu a tá špirála bola naozaj zvláštna. Vo vnútri prúdila sivá a čierna moc, ktorá vytvárala všelijaké iskry, pripomínajúce tiene. Ešte to nebolo ono, no chcelo to trochu cviku.

Otec mi hovoril, že keď je niekto v podvedomí, priestor plynie inak. Celé podvedomie bolo pohltené v moci, ktorá znásobovala vnímanie toho, komu patrilo. Ako dieťa som si myslel, že na zlepšenie svojich mocí je potrebné trénovať. Neustále niečo z mágie tvoriť, moc používať a jedine tak sa v nej zlepším. Aj to bola cesta. Lenže zdĺhavá. Vnoriť sa do svojho podvedomia bola omnoho kratšia cesta, no náročnejšia.

Nie každý sa totiž dokáže do podvedomia dostať. Hovorí sa, že nie každý ho má. Iba tým silnejším sa to podarilo. Len tí, ktorí to dokázali, dokázali aj veľké veci. Stačilo sa len sústrediť na svoju moc a podmaniť si ju. Robil som to.

Vystrel som ku každej špirále ruky a sústreďoval sa. Chcel som si ich podmaniť, aby plnili moje príkazy. Chcel som, aby mi vyhoveli kedykoľvek som chcel. Bol som dosť silný na to, aby som to dokázal. Aldsea mi verila. Verila, že ma moc nepohltí a nezbláznim sa z nej. Verila, že ju budem niekedy potrebovať, ale najmä, že ju využijem pre spravodlivé účely. Nikdy sa zo mňa nestane tyran a ani dobyvateľ krajín. Netúžil som po takej moci. Jediné čo som chcel, bolo ochrániť svoju krajinu.

Zrazu, keď moje ruky mierili k fialovej špirále, niečo sa dialo. Niečo, nad čím som sa mračil. Špirála ma neprijímala. Kedykoľvek som k nej chcel mávnuť rukou, nedovolila mi to. Stále ma od seba akosi odpudzovala. Otvoril som oči a uvidel to. Nevedel som ako, ale podarilo sa mi ju prebudiť.

Fialové iskričky putovali po špirále a hýbali sa ako hady. Bol to zvláštny pocit. Nevedel som vyčítať, čo je to za moc. No vedel som, že bola mocná. Naozaj mocná. Asi som ešte nebol dosť stabilný, aby som si ju osvojil. Preto som od nej odstúpil. Nehrnul som sa vpred. Nechcel som sám seba posunúť nad hranice chápania. Chcel som, aby sa prebudila vtedy, keď to sama uzná za vhodné.

Otvoril som oči. Dýchal som príliš sťažka, akoby som bol dlhý čas preč, i keď prešla možno hodina, dve. Lenže keď som sa obzrel okolo seba, naskytol sa mi ohromný pohľad.

Okolo mňa sa totiž pohybovalo šesť žiarivých plameňov v tvare gule, ktoré znázorňovali energiu vo mne. Videl som červený plameň, odzrkadľujúci oheň, z ktorého naozaj vychádzali malé plamene. Modrú vodnú guľu, z ktorej kvapkali kvapky vody. Hnedá guľa, miestami s popraskaným povrchom, z ktorej sa odlupovali kúsočky kamienkov. Priezračná, ktorú takmer nebolo vidieť. Biela, celkom zľadovatená guľa. Nakoniec sivá, znázorňujúca kov. Povrch bol sivo-čierny a hladký. Pulzovala v ňom veľká moc.

Všetky tieto gule sa okolo mňa pohybovali rovnakým smerom a rovnakou rýchlosťou. Akoby znázorňovali, že sú kompletné. Že sú moje a patria mi. Usmial som sa. Nikdy som nič podobné nevidel. Bola to nádhera. Vidieť vlastnú moc na vlastné oči.

Nadchádzajúca vojna bude strašná. Prvá, ktorá sa vôbec za stovky rokov odohrala. Nikdy sme nemali medzi sebou problémy. A keď aj áno, nikdy to neboli vojny dvoch veľkých armád. Vždy menšie skupiny a vždy sa to rýchlo vyriešilo. Overmaine to chcel skaziť. Chcel si podmaniť trón a zabíjať ľudí. Nemohol som mu to dovoliť.

Postavil som sa, pretože ma už začali bolieť nohy. Plamene mojej moci okolo mňa stále poletovali. Nevšímal som si ich a obrátil sa. Lenže keď som to urobil, zastavil som sa v prekvapení.

Niekoľko vojakov sa pozeralo na mňa s otvorenými ústami a spracovávali, čo videli. Okamžite mi došlo, že videli tie plamene. Začal som sa po nich oháňať, aby zmizli a po niekoľkých pokusoch sa mi to podarilo. Žiarivo som sa usmial a odchádzal rýchlo preč, aby som na seba nepútal až prílišnú pozornosť.