THALEIA

Bola som nervózna, a to som bola málokedy. Vlastne už dlho nie, ale tentoraz to bolo silné. Nemala som dobrý pocit z toho, že mal prísť Overmaine. Ten človek bol veľmi nadutý, zahľadený len do seba a do moci, ktorú veľmi chcel. Ktorú potreboval. Urobil by pre ňu čokoľvek. Dokonca aj zabíjal.

Keď som premýšľala na začiatku, kto bol tým, kto zabil kráľa Godarda, bol prvý na mojom zozname. Ale zistila som, že to on nebol. Bol to niekto iný.

„Tak čo, pripravená zradkyňa?" Postavila sa vedľa mňa kráľovná Elliana a spolu so mnou sa pozerala cez okno na hlavnú bránu do mesta. Usmiala som sa.

„Na čo také?"

„Ak ťa Overmaine chce, dostane ťa," povedala a pozrela nechápavo na mňa. „Dúfam, že si nemyslíš, že sa z toho dostaneš, však nie?!"

„Vaša túžba dostať ma z hradu je obdivuhodná," usmiala som sa a odvrátila sa. „Dokonca by ste aj paktovali s nepriateľom," len mykla plecom.

„Urobila som, čo bolo nevyhnutné," priznala. Myslela som si, že to bola Ismanna, no kráľovná sa na túto rolu hodila viac než ona. „Ak odídeš, vyriešia sa naše problémy. Doteraz sme žiadne nemali a pozrime sa. Po tvojom príchode sa to zmenilo."

„Prečo si len nepriznáte, že ste tie problémy skrývali?" Pozreli sme sa na seba. „Boli tu, len skryté a moja prítomnosť s tým nemá vôbec nič spoločné."

„To hovoríš ty. Ja viem svoje," odpovedala a tvárila sa tak pyšne, ako sa kráľovná mala. Bola to prísna žena a veľmi disciplinovaná. Keď som ako dieťa neuznávala etiketu, nikdy sa jej to nepáčilo. Prakticky ma nikdy nemala rada. Nečakala som zmenu.

„Snažila som sa ochrániť vášho syna držaním Overmaina čo najďalej a vy ste ho sem pozvali. Čo urobíte, keď zistíte, že ste sa mýlili?"

„Prosím ťa," uškrnula sa. „To vy všetci pochopíte, že spojením sa s vojvodom vyriešime naše problémy. Spojíme sily a krajina bude prekvitať. Žiadna iná krajina sa k nám nepriblíži."

„Ste naivná, ak si myslíte, že on je tou cestou. Ale nebojte sa," povedala som a obrátila sa k nej, „budem tam, aby som vás z tohto omylu vyviedla."

Odchádzala som preč a nechala ju stáť pyšnú za sebou. Myslela si, že robila dobro pre kráľovstvo a aj pre svojho syna. Vedela som, že mojím slovám neuverí a ani tomu, že robí chybu. Musela som jej to jednoducho ukázať.

Kráčala som chodbou a počula zvuky rohov, ktoré oznamovali príchod vojvodu. Slúžky okolo mňa bežali, pripravené plniť pokyny, no ja som si dávala načas. Nechcela som sa s tým chlapom stretnúť. Nechcel ma totiž zabiť kvôli smrti jeho syna. Chcel niečo iné. Horšie. A to som nemohla dopustiť.

Overmaine a ďalší dvaja vojvodovia boli považovaní za veľmi silných a vplyvných ľudí. Zatiaľ čo ani jeden sa nenachádzal vo vláde, stále boli neoddeliteľnou súčasťou kráľovstva. Každý z nich spravoval vo svojej moci nejaké územie krajiny, o ktoré sa mali starať. Dvaja z nich to dodržiavali, on však nie. Robí zo seba toho najmocnejšieho a nebojí sa to dať najavo ani pred kráľom. Dokonca ani pred tým predošlým.

Všetci traja boli povolaní do hradu len za mimoriadne dôležitých okolností. Jednou takou bolo priame ohrozenie kráľovstva, teda vojna. Zatiaľ ich prítomnosť nebola nutná, no čoskoro bude.

S Eawynom sme sa o mojom postavení pred Overmainom nerozprávali. Ani jeho priatelia mi nič nepovedali. Domnievala som sa, že majú medzi sebou nejaké nepísané pravidlo, ktoré súvisí so mnou a mojou reakciou dnes v sále. Boli totiž len dve možnosti, ako to podľa okolností zvládnuť. Buď ma vydajú vojvodovi, alebo nevydajú. V oboch prípadoch je možnosť napadnutia hradu, lenže len v jednom prípade by som im mohla pomôcť. Toto bola jedna zo skúšok, ktoré som očakávala. Moja odpoveď bola od začiatku jednoznačná.

Pokračovala som pomaly chodbami a niekedy sa aj zastavila pri nejakom obraze, ktoré viseli na stenách. Na obrazy ľudí, potomkov a rodiny generácie kráľov. Niekde som videla nakreslené aj rôzne kúty krajiny, mapy a všelijaké iné maľby, ktoré som nemala náladu skúmať.

Chodby boli prázdne. Žiadne služobníctvo, dvorné dámy, šľachtici, nikto. Len ja a nikto iný. Eawyn už asi prijal Overmaina a práve rokovali. O čom, alebo o kom, to som netušila. Ale tie nudné reči sa mi nechcelo počúvať. Podliezanie, podkopávanie autority. To nebolo nič pre mňa. Radšej som chcela prísť na tú šťavnatejšiu časť.

Keď už bol naozaj čas, pohla som sa chodbou do trónnej sály. Predpokladala som, že pred dverami budú dva typy vojakov a rovnako aj v miestnosti. Tí, ktorí patrili kráľovi a naopak tí, čo Overmainovi. Ten chlap mal na svojej strane najmä hrdlorezov, ktorých bavilo trhať končatiny a prelievať tú najodpornejšiu krv. Vyžívali sa v zabíjaní svojich nepriateľov. A presne taký bol aj on. Chcel si všetko a všetkých podmaniť silou a peniazmi. Moc bola nadovšetko. Takí ľudia sa k nemu hodili.

Kráčala som a mala pred sebou sálu. Dokonca aj pred ňou stáli ľudia a pozerali sa dovnútra. Boli nervózni a dokonca sa báli. A pri pohľade na mňa sa to zhoršilo. Niektorí sa začali báť, no nevedela som presne o koho sa báli. Pochybovala som, že o mňa, no ich pohľady to nasvedčovali. Preto som ich jednoducho odignorovala a pyšne vošla do miestnosti.

Tam to bolo takmer narvané. Ľudia na jednej strane miestnosti, na druhej a aj v strede. Tí patrili Overmainovi, ktorý bol úplne vpredu a rozprával sa s kráľom. Alebo sa skôr hádal. Nevidela som ľudí vpredu a ani kde stáli ostatní. Preto som sa pohla pomedzi vojakov, ako štíhly kmeň stromu a pohýnala sa vpred. Mala som rada teatrálne výstupy. Bola som v nich expert.

„...nesúhlasím!" skríkol Overmaine, a preto som vedela, že som blízko. „Niečo také nemôžete rozhodnúť bez toho, aby ste to s nami prediskutovali! Jednali ste na vlastnú päsť!"

„Bolo to moje rozhodnutie a správne, vojvoda," odpovedal kráľ. „V prvom rade bol nezmysel, aby odchádzali. Strávili tam mesiace a úplne zbytočne!" Hneď mi došlo o čom hovorili.

„Všetci sme sa na porade zhodli, že to je najlepšie riešenie vzhľadom na situáciu!" zvolal Overmaine. „Nezdá sa mi správne, že ste sa svojvoľne rozhodli toto rozhodnutie ignorovať!"

„Neignoroval som nič!"

„Tak prečo ste ich volali späť?" skríkol a ja som sa nestíhala čudovať. Toho chlapa vôbec nezaujímalo, že zvyšuje hlas na svojho kráľa. „Gadaheer postupuje ďalej! Pohlcuje ostatné krajiny a vy namiesto toho, aby ste ich bránili, ste ich povolali naspäť? A prečo? Aby ste si zachránili vlastný zadok a na svoju krajinu zabudli!" skríkol a ozvali sa pohoršené hlasy, dokonca sa mierne tasila oceľ.

„Dávajte si pozor na jazyk, vojvoda!" zahrmel kráľ, no on sa len smial.

„A nie je to tak? Všetci sú tu! V hlavnom meste a celá krajina je nechránená!"

„Je k tomu dôvod!"

„Kedy ich plánujete vyslať na hranice? Či to nebodaj neprichádza do úvahy?"

„Mám v pláne to urobiť! Treba však celú situáciu preveriť! Nikto nás doposiaľ nenapadol a nie je dôvod myslieť si, že sa to zmení!"

„Tak nie je dôvod?!" zasmial sa z plného hrdla. „Zdá sa vám vojna na východe úplne neviditeľná, či čo?!" Jedno som mu musela uznať. Vedel naozaj perfektne hrať a rečniť. Svojím hnevom si mohol k sebe privolať ľudí a presvedčiť ich o svojej pravde. Ak by mal na strane nebodaj aj obyvateľov krajiny, Eawynov nárok na trón by bol ohrozený.

„Nemáme informácie o postupe nepriateľov."

„Nie? Ešte nemáte? Ona vám ich nedala?" spýtal sa a na chvíľu nastalo ticho. „Myslel som si, že v tomto čase by ste od nej už všetko vedeli."

„Neviem koho máte na mysli, vojvoda." Zasmial sa.

„Prosím vás. Nebuďte hlúpy," povedal s posmechom. „Tú vašu historku si hovorte pre toho, kto tomu uverí. Ja teda nie. Tak, kde teda je? Nikde ju nevidím. Alebo ju máte zatvorenú vo svojej izbe ako kráľovskú kurvu?" spýtal sa a znova to zaburácalo, no tentoraz omnoho hlasnejšie.

„To sú fakt silné reči. Fuj, kde sa to vo vás berie?" spýtala som sa nahlas a v momente sa obrátil. Zamračila som sa. „Kráľovská kurva? To ste nemohli povedať napríklad milenka, kurtizána alebo pobehlica?" zvolala som. „To by som ešte prijala."

Celá sála sa na mňa pozrela. Eawyn stál, nevedela som, či bol vystrašený alebo nervózny. Môj pohľad smeroval na vojvodu. Mračil sa na mňa, no v jeho očiach som nevidela nenávisť, len opovrhovanie.

„Dala si si načas, dievča. Kde si sa doteraz túlala?" spýtal sa ma pokojným hlasom. Prevrátila som očami.

„No viete, vykrádala som kráľovskú pokladnicu a ešte jedno temné miesto. Viete, aké majú dobré víno?" povedala som a mľaskla perami. „Vynikajúce."

„To teda určite. Takže si sa nudila," povedal a ja som pomykala plecami. Zdvihol ku mne ruku a chytil ma za bradu, aby si ma prezrel. „Naposledy, keď som ťa videl, bola si od krvi a mala hnev v očiach. A ešte k tomu držala v ruke niečo, čo patrí mne."

„Myslela som si, že to posledné bude, že som zabíjala vášho syna," povedala som a napätie ešte viac zhustlo. „To ste už na neho zabudli?"

„Bohužiaľ, stávajú sa nehody," povedal a pustil ma, no odstúpil, aby si ma prezrel. Dokonca som sa pred neho postavila a po špičkách sa obracala.

„Páčim sa vám?"

„Hm, nečudoval by som sa, keby ťa chcel pretiahnuť úplne každý na tomto hrade," vyhlásil a ja som si zakryla pohoršene ústa. Niektorí tento nesúhlas zdieľali.

„Tak sa nehovorí v prítomnosti kráľa, vojvoda," povedala som a obrátila sa na Eawyna. Moje divadlo sa mu nepáčilo a veľmi sa na nás mračil. „I keď si myslím, že ste ho naštvali aj bez toho," povedala som a začala k nemu cúvať. Pozoroval ma prísne a aj jeho priatelia, ktorí stáli pod trónom a pozorovali ma. Na čele s generálom.

„Takže? Chceli ste ju? Tu ju máte," povedal Eawyn a ukázal na mňa, keď som sa pri ňom zjavila a prešla rukou po tróne. „Avšak premýšľam načo by vám bola, keď vám nevadí ani smrť vlastného syna."

„Mám s ňou svoje plány, veličenstvo," kývol ku mne hlavou. „Je pre mňa veľmi dôležitá."

„Nehovorte," zasmial sa. „A k čomu presne?"

„Povedzme, že to čoskoro zistíte," usmial sa a prikývol. „Nevyzeráte však, že by ste sa jej vzdali. Mám pravdu?"

„To nie, vojvoda. Je to kráľovská alkara. Určite chápete môjmu dôvodu."

„Jasné, alkary," uškrnul sa. „Je ich veľa, viete? Môžete si vybrať inú," povedal, no Eawyn mlčal. „Avšak vy chcete presne túto. Nevzdáte sa jej?"

„Mám s Thaleiou dohodu. Nehodlám ju porušiť, aj keď sa jedná o ňu."

„V tom prípade to komplikuje situáciu," povedal vojvoda zrazu vážne. Vystrela som sa, pretože to prišlo. „Ak ju tak chcete, nechajte si ju. Tá mrcha mi pije nervy už večnosť. Avšak čo sa týka vás, to je už iná vec."

Pozrela som sa na generála a ostatných a videla, ako spozorneli. Každému jednému smerovala ruka k meči a zbrani.

„Čo to má znamenať?" spýtal sa Eawyn.

„Nepáči sa mi ako riskujete životy vlastných ľudí, veličenstvo," povedal a spojil ruky za chrbtom a začal sa prechádzať popred trón. Vzdialenosť medzi ním a kráľom bola stále veľká. „Najprv ste odvolali vlastné vojsko mimo hrad a nechali ho nechránený, vrátane obyvateľov v ňom. Následne ste zanedbali bezpečnostné opatrenia v krajine v dobe chaosu s prírodou, čo viedlo k smrti stoviek ľudí. Vaše neustále odďaľovanie povinností spôsobilo pokles trhu, ekonomiky a aj hospodárstva. Ďalej ste bez akéhokoľvek vysvetlenia opustili hrad so zradkyňou, ktorá brutálne zavraždila vášho otca kráľa a odišiel s ňou ktovie kam do krajiny bez ochrany, vysvetlenia a nechali hrad úplne bezbranný. Následne ste sa vrátili po niekoľkých dňoch s ňou v sprievode a dokonca ste ju na druhý deň vyhlásili za svoju kráľovskú alkaru!" Vymenoval všetko zlé, čo sa mu hodilo. Pozorovala som ostatných ľudí a videla, že tie slová na nich zapôsobili. Nie však v dobrom slova zmysle. „Ešte pokračujem. Potom ste z nepochopiteľného dôvodu odvolali svojich vlastných veliteľov z funkcie, zbavili ich právomocí a vyhostili ich, spolu s početnou skupinou rady a vlády vlastnej krajiny. Nechali ste si však po boku človeka, ktorý nerobí nič iné, len problémy obyvateľom, zabíja vašich vojakov a napokon ešte aj útočí na deti v akadémii?" spýtal sa prižmúrene a rozhorčene sa zasmial. „Ako takéto správanie vysvetlíte, veličenstvo!"

Všetci sa pozreli k trónu. Zhrnul úplne všetko zlé, čo sa za posledné dni stalo a využil to vo svoj prospech. Neuveriteľné podkopanie autority. Všetci len tak lapali po dychu. Dokonca aj ja. Čakali na slová kráľa, ktorý však dlho mlčal.

„To je všetko?" spýtal sa zrazu ľahostajne a Overmaine sa zamračil. „Výborne. Armádu som poslal preč z dôvodu, pretože som obdržal listy, kde sa písalo o možnom vpáde do krajiny. Spomínam si, že ste boli prvý, kto navrhol, aby sa tam všetci vydali. Pokiaľ si spomínam, trvali ste na tom, že s nimi pôjdem aj ja, čo som rázne odmietol. Hrad bol zabezpečený, pretože som v ňom zostal a bránil ho. Určite chápete, že by som sa dokázal postarať o akéhokoľvek nepriateľa," spustil a pritom sa rovnako prechádzal ako Overmaine. „S prírodou sme bojovali ako sa dalo a vždy som posielal na všetky dôležité miesta mágov, aby sa o krajinu postarali, i keď to už nebolo možné. Avšak určite rozumiete, že zastaviť samotnú prírodu je nemožné, preto sme sa snažili ako sa dalo. Nepamätám si, že by sme od vás prijali akúkoľvek pomoc. To len pripomínam. S Thaleiou som odišiel, a všetci o tom vedeli. Ukázala sa v krajine hrozba veľkého počtu gormutov, o ktorých vedela len ona a v záujme krajiny a jej bezpečnosti som opustil svoje povinnosti, aby som sa o hniezdo postaral, čo sa aj stalo. Vďaka za vašu starosť, prežil som to. Vrátil som sa aj s ňou z jednoduchého dôvodu. Je to alkara a ako som zistil, veľmi nebezpečná. Stál som teda pred voľbou. Buď ju zabijem a pomstím otca, alebo ju pustím do hradu a budem mať na očiach, zatiaľ čo mi povie všetky hrôzy, ktoré sa v krajine stali. Vybral som si druhú možnosť z dôvodu, že je lepšie mať úhlavného nepriateľa po boku, ako niekde, kde ho nevidíte. Za celý čas čo tu bola ma informovala o skorumpovanej vláde, tej vláde, ktorú ste podporoval vy sám, a ktorú som následne prepustil. Ak mi neveríte, dokumenty, záznamy a iné skutočnosti túto pravdu potvrdia. Kedykoľvek si ich môžete prezrieť. Zároveň, Thaleia nikoho nezabíjala a viete to vy a aj ja. Sú svedkovia, hneď niekoľko, ktorí túto pravdu znova potvrdia. A čo sa týka napadnutia žiaka v škole, neviem prečo to vôbec skúšate. Bola neozbrojená, nikoho sa ani len nedotkla a znova, podotýkam, boli svedkovia, ktorí túto pravdu potvrdia," povedal a následne zostal stáť. „Ak na mňa chcete útočiť, vojvoda, nech sa vám páči. Vaše klamstvá odhalím kedykoľvek a za hocijakých podmienok."

Bola som na neho pyšná. Tá reč, to všetko čo povedal, to boli slová hodné kráľa. Pozrela som sa aj na ostatných a videla im v očiach rešpekt. Znova dokázal, že je naozaj kráľom.

„Hm, aké milé. Na všetko ste si našli výhovorku," zasmial sa Overmaine.

„Naozaj? Nájdete si ich aj vy?" spýtal sa a on sa zasmial.

„Nemám čo skrývať."

„Nie? A čo bane vo Wistare. Zlaté bane, v ktorých nútite vlastných ľudí pracovať ako otrokov. To vám nič nehovorí?" spýtal sa a sálou sa ozvala hlasná vrava. Overmaine sa usmial. „Lewolt Clowe sa nezmienil o vpáde nepriateľov?"

Zazeral na neho. Možno toto bola jeho slabina, o ktorej nechcel hovoriť. Akoby sa v ňom niečo zlomilo. Ukázal na tvári zlomyseľný úsmev. Spozornela som.

„Viete, čakal som na deň, kedy sa o tom dozviete. Alebo, ako už chápem, sám ich navštívite," povedal a Eawyn sa rozzúril.

„Nebudete ich ani popierať?"

„A prečo by som mal?" zasmial sa. „Je čas," povedal a v momente som sa postavila kúsok pred Eawyna. Prekvapilo ho to. „Chcel som to oddialiť ešte o pár mesiacov, no bohužiaľ. Stane sa to príliš skoro."

„O čom to hovoríte?"

„Nie ste vôbec spôsobilý, aby ste vládli, Villar. Nikdy ste neboli. Celá vaša rodina nebola!" vyhlásil a vtom všetci vojaci, na oboch stranách tasili zbrane. Smial sa. „Ohrozujete vlastných ľudí, vlastnú rodinu a to si hovoríte kráľ? To je azda vtip!"

„Urobili ste chybu, Overmaine!"

„Nie, to vy ste urobili chybu, keď ste sa ujali trónu," povedal a zazrel na neho. „Všetci vedeli, že ste nie dobrý na to, aby ste kraľovali. Vaše patetické a hlúpe rozhodnutia. Plač a nezmyselná nenávisť k osobe, ktorá aj tak po rokoch stojí po vašom boku. Keby ste boli múdry a vzdali sa vlády nad Erellonom, už dávno by táto krajina prosperovala."

„Myslíte zlatom, ktoré si pätnásť rokov skladujete?"

„Nielen," žmurkol na mňa. „Ale ešte by sme sa mohli dohodnúť. Predtým, ako tu vypukne vojna," povedal a ja som sa zamračila.

„Hovoríte, že si chcete podmaniť trón? Prosím vás. Nikdy takú šialenosť nedocielite."

„Mýlite sa, veličenstvo. Možno si myslíte, že som slaboch, no vy nemáte na svojej strane dvadsaťpäť tisícovú armádu," zdôraznil a všimla som si, že Eawyn preglgol. Všetci preglgli. Taká armáda bola dvakrát väčšia než tá naša. Naozaj sa mu podarilo za tie roky skryť toľko chlapov? To zlato bolo jeho najväčší tromf.

„Nikdy hrad nedobijete. Vlastne sa odtiaľto nikdy nedostanete," povedal Eawyn nezlomne. Znova sa zasmial.

„Nebudem mať pokoja, dokým trón nebude môj. Dokým celý Erellon nebude patriť mne. A dokým vy, Eawyn Villar, nebudete mŕtvy!"

Vrhla som sa vpred. Ani som nepočkala. Ani som sa neobzrela. Nikto nestihol skríknuť. Nikto ma nestihol zastaviť. Jediným rýchlym pohybom som sa k nemu blížila a pozerala sa na jeho úškrn. Takmer som ho mala, no prekvapilo ma nečakané.

Dostala som silný úder do hrude, ktorý ma odrazil ďaleko od Overmaina a dokonca aj od kráľa. Letela som plnou rýchlosťou a vrazila chrbtom najprv do stola a vzápätí do steny, po ktorej som sa zviezla na zem. Bolesť bola neuveriteľná a okamžite som ju spoznala.

Neváhala som a hneď som sa postavila do bojovej pozície. Predo mnou sa vytvoril priestor, ktorý mi dovoľoval pozerať sa priamo na Overmaina a osobu zahalenú v čiernom kabáte. Na osobu, ktorá stála pred ním a chránila ho. Všetci, ktorí boli pri mne šokovane cúvli. Nikto nám nechcel stáť v ceste. Videla som, že je Eawyn v šoku a s ním aj ostatní. Bolo to totiž prvýkrát, čo ma niekto takýmto spôsobom odrazil.

„Ako vidíte, nemám na svojej strane slabochov," zasmial sa Overmaine, no ja som sa vrhla znova vpred a tá osoba sa vrhla ku mne.

Naše päste, nohy a celé telo spolu zápasili. Lietali dýky, nože a všetko, čo som považovala za nebezpečné. Nedokázala som ho však vôbec zasiahnuť. Jeho údery boli rovnako tvrdé, ako moje. Tú silu som poznala. Tie pohyby tiež. A aj tú osobu.

V jednom momente ma odrazila od seba do dostatočnej vzdialenosti. Siahla pod kabát a keď som uvidela hrot šípu a luk, vrhla som sa vpred.

Namierila luk priamo na Eawyna a v plnej rýchlosti šíp vystrelila. Kým sa však ktokoľvek nadýchol, stála som pred kráľom a držala hrot šípu tesne pri jeho tvári. Od šoku odstúpil, no ja som sa pred neho postavila ako štít a šíp v ruke zlomila.

„Tak to si nemala," zavrčala som a pozerala sa na ňu. Držala v ruke luk a stále ho mala napnutý a smeroval na mňa. „Vieš vôbec čo robíš? Zelija!" skríkla som a až potom zložila luk.

Bola presne taká istá, ako keď som ju videla naposledy. Nevinná tvár dievčaťa, no smrtiaca pokiaľ to bolo dôležité. Používala k boji luk a šípy, ktorými dokázala zasiahnuť aj cieľ vzdialený kilometre ďaleko. Všetko zrazu do seba zapadalo.

„Zelija!" zvolala som znova, lenže ona sa vystrela a neodpovedala. Niečo bolo zle. Neboli sme nepriateľkami. Vychádzali sme spolu. Nikdy by ma nenapadla. Nikdy by neporušila pravidlá.

„Nevedel som, že sa vy dve poznáte," zasmial sa Overmaine a postavil sa vedľa nej. Keď sa jeho ruka dotkla jej pása, zasyčala som a bola pripravená zakročiť. „Ako vidíte, Villar. Nie ste jediný, kto má na svojej strane alkaru," povedal a začula som šumenie a šokujúce mrmlanie. Nie. Túto jeho posilu nikto nečakal. „Asi by ste mali prehodnotiť svoje postavenie."

„Nemyslím si," povedal Eawyn a postavil sa vedľa mňa. Vymenili sme si pohľady. „Zostanem, kde som."

„V tom prípade to budete mať veľmi ťažké. Ty rovnako, Thaleia," povedal a zaškeril sa. Ja som však sledovala Zeliju.

„Porušila si pravidlá, Zelija! Alkary ťa roztrhajú na kusy," zavrčala som, lenže ona aj tak mlčala a hrdo zdvihla hlavu. „Našou povinnosťou je slúžiť kráľom a nie zradcom!" skúsila som to, no stále mlčala. Niečo bolo zle. Toto nebola ona.

„Môžeš sa snažiť ako chceš, nepochodíš. Patrí mi," povedal a pohladil ju po tvári. Nahnevala som sa ešte viac. „Chcel som, aby si sa ku mne pridala. Aby si bola na mojej strane. Bola by škoda, keby si zomrela. Taká krásna žena. Naozaj škoda," povedal, no ja som sa usmiala.

„Na mňa nemáte, Overmaine. Ani Zelija nie. A ona to dobre vie," kývla som k nej a potvrdilo mi to jej preglgnutie.

„Áno, ja viem, že nikto z tejto miestnosti ťa nemôže zabiť. Avšak on áno," povedal a hodil mi k nohám dôkaz.

Zdesila som sa. Úprimne a cielene som sa zdesila a dokonca o krok ustúpila. Zdvihla som šokovane pohľad a cítila, ako ma obalilo teplo. V momente som sa pozrela na Zeliju a spozorovala tú pravdu v očiach. Tú neuveriteľnú a vražednú pravdu, ktorú sme mali pred očami.

Pred týmto sme už nemohli utiecť.

„Mám ti odovzdať tie najkrajšie pozdravy," smial sa Overmaine a všimol si moje zaváhanie. Nie len on. „Čoskoro si vezmem, čo mi právom náleží. A vy všetci oľutujete, že ste sa postavili na stranu rodu Villarovcov," povedal a otočil sa na odchod. Pozrela som sa poslednýkrát na Zeliju a pristúpila k nej, no keď som sa znova pozrela na zem, spozornela som.

Nepohla som sa. Nepohla som sa ani na krok, aby som im zabránila v odchode. Nechala som ich odísť. Nepriateľa kráľa a kráľovstva. Lenže hrozba, pred ktorým obaja stáli, bola horšia než som si myslela.