EAWYN

Kráčal som zúrivo a ani nevedel kam. Mal som úplne zatemnený úsudok, nedokázal som normálne myslieť, nie to ešte hovoriť. Znova som sa dostával do čias, kedy som chcel všetko okolo seba spáliť. Bol som bezbranný a nemohol som s nikým hovoriť.

Vzdávala sa. Videl som jej to na tvári. Vzdávala sa a samú ju to bolelo. Sám som si hovoril, ako dlho to ešte vydrží znášať. Všetku tú nenávisť. Všetku tú nespravodlivosť okolo nej. No najmä vedomie, že jej nikto neverí, keď urobí dobro. Keď nikto neprejaví ani trochu sympatie. Muselo ju to zožierať. A zožieralo to aj mňa.

Začal som prudko dýchať, zastavil som sa a hruď sa mi rýchlo nadvihovala. Bol som taký nahnevaný, že som sa nevedel ovládať. Všetko to bolo kvôli mne. To kvôli mne znášala tú krutosť. To kvôli mne nikdy neodišla.

Zbieralo sa to vo mne ako ničivá sila, ktorá zrazu, z ničoho nič, vybuchla.

Skríkol som, spadol na kolená a cítil, ako moja moc presahuje všetky hranice. Cítil som, ako sa celý hrad triasol a ako všetci cítili moju moc. Držal som sa za uši, kľačal na kolenách a nevedel dýchať. Triaslo sa úplne všetko. Celé moje telo a so mnou celá chodba.

Začul som výkriky. Ženské, ktoré volali o pomoc, no nezdvihol som hlavu. Nevedel som sa ovládať. Nevedel som ovládať vlastnú moc, no najmä hnev, ktorý ma úplne pohlcoval.

„Eawyn!" skríkol známy hlas. Myslím, že jedného z mojich priateľov. Počul som ako pribehovali ďalší. No neotvoril som oči. Prečo by som to robil? Iba by som sa pozrel pravde do očí.

Zničil som jej život. Mala pred sebou budúcnosť. Mohla si žiť krásne, bez starostí a šťastná. Ja som to všetko zničil. Nedokázal som sa cez to preniesť. Tá ťažoba z viny ma ubíjala, aj keď som si hovoril, že na to zabudnem. Že budem stáť pri nej, a to mi bude stačiť. Že to odčiním svojimi skutkami. Ale zmenilo sa niečo? Nie. Museli ju brániť iní, ospravedlňovať, i keď som ja žiadne duchaplné výhovorky nemal.

„Nevieme sa k nemu dostať!" kričali ľudia okolo mňa.

„Jeho moc to nedovoľuje!"

„Čo je to za moc?!"

„Do riti, hýbu sa všetky meče!"

Z očí mi tiekli slzy. Bolelo to. Nevedel som sa ovládať a celé telo ma bolelo. Moc bola príliš veľká. Ničila ma zvnútra. Akoby ma celého zožierala. Bola taká mocná, že ku mne nikoho nepustila. Počul som, ako sa ku mne snažia dostať, hýbať so mnou, aby som sa prebral, ale nikto nemal tú silu, aby sa ku mne dostal.

„Eawyn," šepol jemný hlas, ktorý sa nado mnou skláňal. Popadal som dych, začal lepšie vnímať okolie, no stále som bol mimo reality. Cítil som, ako si kľakla predo mňa a ucítil aj ruky na ramenách. „Počúvaj môj hlas," pošepkala znova a jej hlas bol veľmi blízko. Dýchal som prerývane. „Si v poriadku. Všetko je v poriadku."

Nie, nebolo! Prečo to hovorila? Nič nebolo v poriadku! Bola zranená, obviňovaná, i keď nič zlé neurobila. Dokonca aj keď bola zraniteľná, aj vtedy ich napadlo, že by bolo ľahké ju zabiť. Prečo? Veď nás všetkých chránila.

„Ovládni to, Eawyn."

„Nemôžem," pošepkal som a cítil na tvári slzy. Cítil som rovnakú beznádej, akú som cítil v deň smrti otca. Lenže tentoraz to bolo omnoho horšie.

„Dokážeš sa cez to preniesť," povedala a pevne ma držala za ramená. „Dokážeš to."

„To nemôžeš vedieť!" skríkol som nahlas a spustil ruky na zem. No hlavu som stále nezdvihol.

„Musíš sa prestať pozerať do minulosti a sústrediť sa na prítomnosť a budúcnosť. To je to dôležité," povedala a pomaly som cítil, ako moja moc ustupovala. Začal som normálne dýchať a aj srdce mi prestalo biť veľmi silno.

Zdvihol som pohľad a pozrel jej s uplakanými očami do tých jej. Usmievala sa na mňa. Držala ma pevne za ramená a usmievala sa. Veď bola zranená. Stále som na jej tvári videl krv. No aj tak pevne držala mňa a upokojovala ma.

„Dokážeš mi niekedy odpustiť?" spýtal som sa a vôbec ma nezaujímalo, či nás niekto počuje. Usmiala sa a pustila mi ramená, zatiaľ čo mi dlane priložila na ruky, ktoré som mal na zemi.

„Veď ja som ti odpustila už dávno," povedala s úsmevom a pozerala sa na mňa. Musel som vyzerať hrozne.

Zhlboka som sa nadýchol a vystrel sa. Niekoľkokrát som sa nadýchol a aj si dlaňami utrel tvár, aby som sa spamätal. Bolo po všetkom.

„Myslím, že sme objavili druhú novú moc," pošepkala zrazu a ja som spozornel.

„Čože?" prekvapilo ma to, no ukázala okolo seba.

Všade okolo mňa boli zbrane, meče, príbory a vlastne úplne všetko, čo bolo z kovu. Vytreštil som oči a obzeral sa okolo seba ako blázon. Niečo podobné som jakživ nevidel.

„Eawyn?" oslovil ma niekto a obrátil som sa. Preglgol som.

Pár metrov od nás stál Artis, Dway, Feshir a generál. Všetci štyria sa pozerali na nás a báli sa čo i len trochu priblížiť. Pozrel som sa späť na Thaleiu, no tá vstávala.

„Mali by sme ísť, kým si to niekto všimne. Urobil si veľký rozruch," povedala a podávala mi ruku. Prikývol som a chytil ju, aby mi pomohla sa postaviť. Odstúpila odo mňa, no vtom sa ku mne hrnul generál. Na jeho tvári bol hnev.

„Môžeš mi vysvetliť, čo sa práve stalo?" spýtal sa zúrivo a pozeral mi do očí.

„Prestal som sa ovládať. Mrzí ma to, nechcel som vás vystrašiť," povedal som hneď, no on pokrútil hlavou.

„Ja som mal na mysli niečo iné!" zavrčal a jeho pohľad smeroval k Thalei.

„Hej, ty vieš ovládať ľad aj kov?" spýtal sa Artis a aj oni traja ku mne pribehli a obklopili ma.

„Čože ľad?"

„To vážne?"

„Fakt, úplne mi to vypadlo z hlavy, lebo sa toho v akadémii toľko udialo," vysvetlil a Dway sa na mňa pozrel.

„Si v poriadku? Preboha, čo sa to deje?"

„Vážne máš práve šesť elementov?" spýtal sa s dôrazom Feshir a ja som nad ich otázkami úplne skamenel. Nedokázal som im odpovedať, no vtom som sa obrátil. Sledoval som, ako generál odchádzal a za ruku vláčil Thaleiu. Zdesil som sa, no musel som ich nechať ísť.

„Všetko vám poviem, no radšej teraz zmiznime," zavelil som a všetci štyria sme sa z chodby rozbehli preč.

Dway mi povedal, že nikto okrem nich nič nevidel. Všetci cítili niečo mocné, no len oni naozaj videli, čo a kto to spôsobil. Povedal mi, že Thaleia ku mne pribehla ako prvá. A že ako jediná ku mne dokázala pristúpiť. Nepočuli vôbec nič, čo mi hovorila. Hovorila príliš potichu a hnevalo ich, že sa zmohli len na prizeranie. Že mi nedokázali pomôcť.

Nemohol som im vysvetliť všetko, ale niečo som im povedať musel.

Sedeli sme všetci siedmi v záhrade pri malom jazierku a pozorovali prírodu okolo nás. Neďaleko sme videli behať dvorné dámy, služobníctvo, no nikto sa k nám nepribližoval. Vedeli a aj videli, že sa jedná o súkromný rozhovor a nechceli zasahovať. Oceňoval som to.

Sedeli sme spolu hodiny, kedy som im povedal čo sa mi stalo. Vymýšľal som si, niektoré fakty prekrútil a v niečom neklamal. Že som sa na ceste začal cítiť zvláštne, začali sa okolo mňa diať zvláštne veci a aj sa prejavovali nové moci, o ktorých som doteraz nevedel. Netajil som to z dôvodu, že by som bol pyšný, ale preto, pretože som tomu nerozumel. Nevedel som, čo mám robiť, a preto som si to nechal pre seba.

„Thaleia to vedela od začiatku?" spýtal sa Dway a ja som bez slova prikývol. „Preto sa pri tebe často motala. Aby ti zabránila v prípadnom skrate?" spýtal sa a znova som prikývol. Nebola to síce pravda, ale ak by tomu uverili, bolo mi to jedno. Ak by vedeli pravdu, v živote by mi neuverili.

„Prečo to však ako jediná vedela?" spýtal sa Symar.

„Stáli ste tam štyria, no ani jeden ste sa k nemu nevedeli priblížiť. A ona to dokázala hravo? Nechápem," pridal sa Ragar a ja som si tiež s povzdychom vzdychol.

„Tiež nechápem prečo. Moc alkar asi siaha za hranice rozumu," povedal som a usmial sa. Mohla to byť pravda.

„Ak sa o tom dozvedia iné krajiny, budeš pre nich predstavovať hrozbu," ozval sa Artis. „Už teraz si so štyrmi elementmi nebezpečný. Čo bude potom?"

„Aspoň budú vedieť, že sa k nemu nemajú priblížiť," zasmial sa Neyris.

„Bude terčom! Čo tomu nechápeš? Bude hrozbou a ja nechcem prísť o ďalšieho kráľa," zvolal a pritom sa na nás pozrel. Potom sa však odvrátil. „Ani o brata," dodal tichšie, no všetci sme ho počuli. Vzdychol som si a poklepal ho silno po ramene.

„Nateraz to viete len vy. Pohovorím si s generálom a utajíme to. Avšak teraz je dôležitejšie niečo iné."

„Myslíš ten ultra extra rýchly šíp s odkazom, ktorý znova videla iba Thaleia a odrazila ho dokonca aj zranená? Áno, to je dôležité," usmial sa Neyris. „Schopnosti tej ženy sú dňom či dňom viac otázne. Kde sa to v nej preboha berie? Veď to bola šľachtičná."

„Ktorá prvýkrát zabila, keď mala dvanásť," odpovedal Artis.

Ozvalo sa hromadné: „Čože?" Prikývol.

„Neopatrne nám to v koči povedala. Že zabila nejakého tlsťocha, keď mala dvanásť."

„Čože? Tým chceš povedať, že vraždila ešte predtým, ako zabila kráľa?" Nastalo ticho. Všetci to chceli pochopiť, no na to potrebovali viac ako deň. Vedel som o tom svoje.

„Mal som na mysli audienciu od Overmaina," povedal som nahlas a im svitlo.

„Ou."

„Uvidíme, čo sa bude diať, keď príde," zhodnotil Dway. „Ak preukáže čo i len malou časťou, že ťa chce zosadiť z trónu, z hradu sa nikdy živý nedostane. Ak bude však chcieť iba Thaleiu, tak to bude zas len na tebe," povedal a pozrel sa na mňa. Prikývol som.

„Poviem vám to raz a dúfam, že naposledy. Thaleia z hradu neodíde," povedal som vážne a všetci sa na mňa pozreli. „Nepoviem vám dôvod, pretože na to ešte nie je čas. Všetko sa dozviete, avšak dovtedy, mi prosím verte. Nerobím a ani by som neurobil nič, čo by ohrozilo krajinu a už vôbec vaše životy. Záleží mi na vás, a to je dôvod, pre ktorý tu je," povedal som a na každého sa zahľadel. Naozaj som im neklamal.

Odvrátili sa odo mňa a vymenili si medzi sebou pohľady. Na tvári sa im zjavovali úsmevy.

„To ti na nás musí naozaj veľmi záležať, keď si sem priviedol ženu, ktorú nenávidíš," zasmial sa Feshir a hodil som do neho kameň.

„Môžem to vziať späť!" zvolal som a záhradou sa ozval náš smiech.

Keď sa stmievalo, vrátili sme sa späť do hradu a zvolali naliehavú radu. Celá vláda sa stretla v tmavej miestnosti, aby sme prediskutovali návštevu Overmaina. Nikomu sa to nepáčilo a hľadali za jeho činom motív, no ťažko sme na niečo prišli. Dohodli sme sa, že zdvojnásobíme vojakov na hradbách a aj na hrade. Pre každý prípad.

Generál sa na mňa celú poradu ani raz nepozrel. Odpovedal mi na otázky, ale nehovoril so mnou. Nechcel som rýpať, a preto som ho nechal. Prekvapení som mal na jeden deň už dosť.

Pred polnocou som sa vracal do izby. Stále som bol roztrasený z celého dňa a potreboval som si oddýchnuť. No najmä som potreboval vidieť Thaleiu. Vedel som, že ma bude čakať v izbe, ako aj každý jeden deň. Preto som sa tam hnal, aby som ju videl čo najskôr.

Lenže keď som dvere otvoril, nebola v miestnosti a ani na posteli, kde zvyčajne. Obzeral som sa, pričom som zatváral dvere a aj ich pre istotu zamkol.

„Thaleia?" ozval som sa a dával si dole kabátec.

„Tu som," zakričala z kúpeľne a s úsmevom som sa k nej pohol. Pootvoril som dvere a hneď ma ovalila para a teplý, až horúci vzduch.

Mal som veľkú kúpeľňu s obrovskou vstavanou vaňou. Bola vykachličkovaná a pripomínala skôr kúpele. Trvalo niekoľko hodín, kým sa celá naplnila vodou. Avšak pre schopného mága, to bola chvíľka. Vyzul som si čižmy a dával dole meč, zatiaľ čo som vstupoval bližšie. Jej oblečenie ležalo mokré na zemi aj s mečom, ktorý mala znova pri sebe. Bola ponorená až po krk v teplej vode, do ktorej si dokonca dala aj bublinky. Niekoľko bubliniek.

„V živote som tu nemal toľko bubliniek," povedal som a dal si dole košeľu.

„To je škoda. Vieš aká je to paráda?" spýtala sa a obrátila sa ku mne. Mala už mokré vlasy a odplávala trochu od okraja. Jej krv už bola preč a nevidel som ani viditeľné zranenia. Dokonca ani modriny. Akoby sa jej nič nestalo. Lenže ona cítila bolesť. Táto kúpeľ bola výborná na jej zabudnutie. „Pridáš sa ku mne?" spýtala sa, keď som si sadol s rozopnutými nohavicami pri okraj, no nešiel k nej.

„Radšej by som sa na teba pozeral," usmial som sa, no ona sa zasmiala a znova si poplávala. Vzdychol som si a sklonil pohľad. „Mrzí ma to."

„A čo?"

„Moje správanie," spresnil som. „Tvárim sa a neovládam, akoby som bol ja ten ublížený. Akoby na mne záležalo, i keď si to ty, kto je dôležitý. Znova si sa o mňa musela báť, a to len preto, pretože som sebec."

„Zľakol si sa, že to vzdávam," povedala a ja som mimovoľne prikývol. „Nebol by si ďaleko od pravdy."

„Mrzí ma to."

„Vieš, prečo som to doteraz nevzdala? Pretože mám pred sebou cieľ. Cieľ, ktorý chcem dosiahnuť. A keď ho dosiahnem, dokončím to. Ale nevzdala som to aj kvôli tebe," povedala a zrazu som počul jej hlas blízko. Zdvihol som hlavu a videl ju pri okraji. Usmievala sa na mňa. „Všetka tá bolesť, to ponižovanie a nenávisť, to všetko stojí za to Eawyn, ak sa na mňa jednoducho usmeješ. Viem, že to stálo za to. Že aj keď mi ostatní neveria, ty áno. Aj keď ma ostatní nenávidia, ty ma miluješ. A to je pre mňa dôležité."

„Môže to tak už byť navždy."

„A nech," usmiala sa a priblížila sa bližšie. „Ak to znamená, že mi budeš veriť, tak mi na ničom inom nezáleží."

„Prečo to robíš?" spýtal som sa s úsmevom a ona pomykala plecami.

„Možno ťa milujem viac než si myslíš."

Civel som na ňu a nebol som schopný sa ani usmiať. Jej slová som bral až príliš vážne, pretože som im veril. Celým srdcom.

„Aj ja ťa milujem," povedal som a naklonil sa k nej. Naše pery sa stretli. Jej mokré, od teplej vody, ktoré ma hneď obalili horúčavou. Vtom ma chytila okolo krku a následne potiahla, takže som celý spadol do vody.

Pod vodou som počul jej smiech a keď som sa vynoril, aj som ho videl. Nádherný smiech.

„Rozprávali ste sa o Overmainovi?" spýtala sa a plávala predo mnou, zatiaľ čo ja som sa oprel a prehrabol si mokré vlasy od vody. Usmial som sa a prikývol.

„Plukovník zabezpečí všetko potrebné a aj zväčšia počet vojakov. Musíme byť na všetko pripravení."

„Hmm," zamračila sa a nič nehovorila. Pritom našpúlila pery, no stále nič nehovorila.

„Niečo sa ti nezdá?"

„Áno, jeho správanie," povedala a odvrátila sa. „Obaja vieme, že chce tvoj trón. Pripravuje sa na to pätnásť rokov. Prečo však nezakročil skôr? To je niečo, na čo neviem prísť," povedala a obrátila sa ku mne.

„Ak by to chcel mať bezpečnejšie, zaútočil by keď som bol mladý. Už pred ôsmimi rokmi." Prikývla.

„Mal by to jednoduchšie, lebo si bol slabší. Lenže namiesto toho sa s tebou len hádal, nesúhlasil s rozhodnutiami a nič nerobil. Čo sa zmenilo?"

To bola dobrá otázka. Ak by chcel hrad, mal by ho dávno. Lenže on čakal, no na čo?"

„To zistíme zajtra," povedal som a prstom som ju k sebe zavolal. Usmiala sa a priplávala ku mne. „Keď príde, ukážeš sa mu?" spýtal som sa, keď si mi sadla na nohy a chytila okolo krku.

„Áno. Určite mu o mne povedala tá tvoja Ismanna. Nemá cenu klamať," povedala a pri tých slovách som sa zamračil. „Prepáč, ale určite to bola ona."

„Ja viem, ale nechcem, aby si ma s ňou spájala. Zajtra odíde so svojím otcom."

„A keď nie?"

„Donútim ju," povedal som a pokrútil hlavou. „Po svojom boku chcem len teba a nijakú inú."

„Aj to len v noci a tajne," povzdychla si, no pohladil som ju po tvári a usmial sa na ňu.

„Príde deň, kedy mi budeš stáť po boku, láska moja. A keď ten deň nastane, všetky klamstvá, ktoré boli o tebe povedané, zmiznú. Budem ti stáť po boku, už navždy," pošepkal som a spojil naše pery v tomto sľube, ktorý som mal v pláne dodržať.