THALEIA

S vytreštenými očami som sa pozerala pred seba a myslím, že som mala otvorené aj ústa. Niečo také som totiž v živote nevidela. Ani som si nemyslela, že je to možné.

Pozerala som sa na piatich študentov v čiernych a červených uniformách, ktorí mali členky obalené v ľade, ako aj celý priestor okolo nich. Ja a Artis sme boli v poriadku. Lenže oni nie. Prekvapene a šokovane sa pozerali okolo seba a dokonca sa aj zdesili. Nečudovala som sa im. Práve videli pred sebou mágiu, ktorú nedokázal nikto z nich. Nikto z mesta.

Až na jedného.

Nasledovala som pohľadom ľadovú cestičku, ktorá ukazovala za majiteľom mágie. Všetci sme sa obzreli na vrchnú časť haly a uvideli pri zábradlí stáť s vystretou rukou kráľa Erellonu. Ten pohľad bol dychberúci. Pozerala som sa na muža, ktorý sa prísne pozeral na študentov akadémie a ako ich schladil, doslova, jediným mávnutím ruky.

„To je kráľ," ozval sa šepot a výkriky v celej miestnosti a on zoskočil na plochu a za pätami mu išiel Neyris. Tiež šokovaný nad tým, čo sa práve stalo.

„Eawyn, táto situácia," začal Artis, keď k nám prišiel, no rukou ho umlčal, pričom sa pozrel na mňa.

„Viem všetko," odpovedal a pozrel sa na študentov pred nami, ktorí boli stále prilepení ľadom k zemi. „Ako mi vysvetlíte túto situáciu?" spýtal sa a chlapec úplne vpredu ukázal na mňa.

„Snažili sme sa ochrániť Halen, ktorú táto žena ohrozila! Nevidíte, že je zranená?"

„Áno, vidím, že je zranená," povedal Eawyn, no nemyslela som si, že myslel žiačku. „Takže? Čo sa teda stalo?" spýtal sa a ozvali sa mnohé hlasy.

Žiaci kričali, ako som ohrozila žiačku a zranila ju pri pokuse ju zabiť. Ako som vpadla neoprávnene medzi nich a chcela im ublížiť. Hovorili, ako som ich ohrozovala zbraňou, ktorú som pri sebe nemala, a ako som sa im vyhrážala smrťou. Nezabudli spomenúť fakt, že som ich slovne urážala a priala im smrť.

Nad každým obvinením som prevracala očami a žasla nad vynaliezavosťou situácie. Tí piati ani len v miestnosti neboli, keď sa to stalo. Uverili rečiam všetkých ostatných a aj toho namysleného fagana, ktorého bránili. Usmieval sa a uškŕňal za ich chrbtami, akoby sa mu nemohlo nič stať.

„Bránili sme našu spolužiačku!" zvolalo dievča v čiernom a Eawyn sa k nám obrátil.

„Tak prečo nestojí na vašej strane?"

„Nechcú nás k nej pustiť! Nevidíte, že ju majú ako rukojemníčku?"

Obrátila som sa na dievča, ktoré mohlo byť omnoho viac zranené, keby som nezasiahla. Tomu faganovi sa mágia totálne vymkla spod kontroly a takmer zabila to dievča. Keby som nevtrhla na plochu a neodtiahla ju, mohla skončiť aj s horšími zraneniami. Sama som nejaké utrpela, a to len preto, pretože som váhala.

Od začiatku som vedela, že je niečo zle. Uťahoval si z nej, smial sa a mňa vôbec nevnímal. Sedela som na zábradlí a rozprávala sa s Artisom, zatiaľ čo na mňa ostatní gánili. No iba som sa chcela pozrieť. Nič viac.

„To neospravedlňuje, že ste chceli zaútočiť na neozbrojených ľudí," ozval sa Eawyn, a preto som sa k nemu obrátila. „Ako mi to vysvetlíte?" spýtal sa a všetci sa na nás pozreli, aby si nás prezreli.

„Ale veď oni-."

„Vidíte, že majú v rukách zbrane?"

„Ona-!"

„Alebo mágiu?"

„Vaše veličenstvo-," ozval sa profesor, no Eawyn ho umlčal.

„Práve ste chceli zaútočiť na neozbrojených ľudí a mohli ich zraniť. Vážne zraniť, vrátane vašej spolužiačky," povedal prísne a žiaci pred ním očerveneli od hanby. „Nespomínam si, že sa podobné správanie v minulosti tolerovalo. Nebude sa ani teraz."

„Naozaj chcete brániť zradkyňu?" spýtal sa žiak, ktorý stál schovaný za čiernymi a červenými uniformami. Táto otázka vyvolala rozruch a všetky deti kričali. Bol to chaos a za všetko mohol on. Pozerala som sa do jeho očí a videla úškrn a víťazstvo. Čo všetko môže spôsobiť jedna jediná otázka?

Nepohla som sa. Celý čas som nepovedala vôbec nič. Radšej. Nechcela som sa brániť a ani vysvetľovať. Aj tak by sa moje slová nestreli s pochopením. Bola som nútená len stáť a prijímať hrôzy a nespravodlivosť. Vlastne to nebolo nič nové.

Zacítila som však mágiu. Niekto bude útočiť. Obzrela som sa a hneď vedela kto. Vystrašené deti robia veci, ktorým nerozumejú. Preto, keď na mňa vystrelila svoju mágiu, zdvihla som hrdo bradu a nechala sa zasiahnuť.

„Preboha!" skríkli úplne všetci a okolo nás sa rozvíril prach. Mágia pokračovala a aj útoky. Boli to cielené útoky, ktoré mierili priamo na mňa. Cítila som bolesť, neuveriteľnú bolesť, ktorá mi prechádzala cez kosti až do mozgu. No aj tak som stála a nechala na seba útočiť nekontrolovateľnými útokmi. Mohla som uskočiť. No ak by som to urobila, dievča, ktoré som chránila vlastným telom, by bolo zranené.

„Tak dosť!" skríkol mocný kráľov hlas tak ohromne, že nastalo ticho v celej miestnosti. „Thaleia!" zvolal a prach z celej plochy sa začal usmerňovať, pretože použil vzduch, aby ho oddialil. Pomaly sa začal ukazovať priestor a videla som ho k nám pribehnúť aj s Artisom. A keď bol všetok prach preč, naskytol sa im pohľad, aký sa nevída často.

Stála som pevne na nohách, s roztrhaným oblečením, krvavá od útokov, no stála som priamo. Kryla som vlastným telom dievča, ktoré sa krčilo podo mnou a žiaden útok ju nezasiahol. Bola vystrašená a nečudovala som sa. Aj ja by som bola na jej mieste.

Pozrela som sa pred seba a videla zdesený pohľad Artisa a Eawyna. Vyvaľovali na mňa oči. Zdržali sme sa však pridlho. Ak bol Eawyn tu, ich porada sa skončila. Mohli sme ísť.

„Tak, to by sme mali," povedala som s povzdychom a obrátila sa na obecenstvo. Uvidela som ju stáť odhodlane, no keď videla, že mi absolútne nič nie je, zdesila sa.

Vyčarila som veľký úsmev a vyskočila. Skočila som smerom k nej a dopadla nohami na zábradlie v podrepe, odkiaľ som jej pozrela do očí. Mala krásne dlhé blond vlasy, všelijaké šperky, a preto som hneď vedela, že je to dcéra niekoho dôležitého. Usmiala som sa na ňu.

Videla som v jej očiach strach a možno by som jej aj niečo povedala, no nestála mi za to. Obrátila som sa späť na plochu a pozrela do očí toho dievčaťa. Ani len nezdvihla hlavu, taký mala strach. Na malý moment som sklonila smutne pohľad, no rýchlo som si vzdychla a postavila sa.

„Tak čo, pôjdeme?" Nečakala som na odpoveď. Kráčala som po zábradlí a nakoniec zoskočila k žiakom. Všetci sa na mňa udivene pozerali a uhýnali sa mi z cesty. Pri dverách som videla riaditeľku a aj Seibertovú, no mlčali. Žmurkla som na obe a odchádzala preč.

Kráčala som chodbou a išla smerom k východu. Nebola to vôbec silná mágia, ktorá ma zasiahla. Prakticky amatérska, ale jej intenzívne útočenie so mnou predsa len niečo urobilo. Bolela ma hlava a točil sa mi celý svet. Ani som nevedela ako kráčam a či vôbec. Možno som bola aj príliš unavená, no na tom nezáležalo. Chcela som ísť preč, a to čo najskôr.

Vonku ma ovalil teplý vzduch a aj horúčava. Čo mi na vedomí moc nepridalo, ale nemohla som sa sťažovať. Pred sebou, možno trochu vzdialený, stál koč, ku ktorému som mierila.

„Thaleia!" zvolal niekto, no neobrátila som sa a len si pretrela oči. „Si v pohode?" pribehol ku mne Artis, no skepticky som sa na neho pozrela.

„Prosím ťa. Veď ťa to absolútne nezaujíma," povedala som a mávla rukou. „Ale to je v poriadku. Nikto sa predsa nebude zaujímať o zdravie zradkyne a vrahyne, však?" žmurkla som na neho a chcela chytiť kľučku koča, no nejako som nemohla nájsť silu ich otvoriť. Kedy som bola naposledy taká zoslabnutá?

Vtom sa z druhej strany vynorila ďalšia ruka, no tú som spoznávala. Otvoril mi dvere a ja som bez slov vošla. Sadla som si k oknu najďalej od dverí a sadla si na skrčené nohy. Zatvorila som oči a vydýchla si. Chcela som pokoj.

Nebola som zranená, ale unavená. Nezastavila som sa od doby, čo som prvýkrát po ôsmych rokoch prišla na hrad a musela odviesť Eawyna do Aldsey. Nespala som takmer veky a musela som byť vždy na všetko sústredená. Potom sme sa vrátili späť na hrad, kde som čelila ďalším nenávistným pohľadom, zaobchádzaním ako s tou poslednou a aj reči, ktoré sa niekedy nepočúvali ľahko. Bola som unavená.

Niekedy, keď som len tak sedela a pozerala sa na krajinu, hovorila som si, či mi to vôbec za to stojí. Či som nespravila chybu, keď som neodišla a nestarala sa o seba. Že som nezačala život niekde, kde by som bola v bezpečí. Premýšľala som, čo by sa stalo, ak by som v tú noc nešla potajomky von.

„Nikdy som si nemyslel, že ju niekedy uvidím takú bezbrannú," ozval sa Neyris v koči. Nevidela som vôbec nič a nechcela som otvoriť oči. „Napadlo vám to tiež?"

„Čo?" spýtal sa Artis.

„Zabiť ju," povedal bez emócií. „Teraz je tu. Úplne bezbranná. Ak by sme urobili jeden ťah, bolo by po nej."

„To má byť azda vtip!" povedal prísne Eawyn.

„Nehovorím, že by som to urobil," bránil sa. „Ale napadlo mi to."

„Mňa tiež," priznal sa Artis.

„Na malý moment som si to aj predstavil. Pomstili by sme smrť tvojho otca. Nášho kráľa. Nikto by nám to nebral za zlé," povzdychol si. „Ale aj tak by som to nedokázal urobiť," pošepkal posledné slová a na chvíľu zavládlo ticho.

„Kvôli čomu? Prieči sa ti zabiť niekoho, kto je v bezvedomí?" spýtal sa Eawyn.

„To nie. Nie kvôli tomu."

„A kvôli čomu potom?"

„Pretože by som nezabil zradkyňu, ale Thaleiu," povedal a tie slová ma prekvapili.

Koč nami hegal na všetky strany, studený vzduch mi vrážal do tváre a rozfukoval mi vlasy. Jediný dôvod, pre ktorý som si dovolila zatvoriť oči a tváriť sa zraniteľne bol ten, že so mnou v koči sedel Eawyn. On by im nedovolil, aby mi niečo urobili. Aj keby mal prezradiť city ku mne. Z jeho priateľov a vlastne ani nikomu z hradu som nedôverovala. Verila som Wylle, možno aj Flei a Andresovi, ale nedôverovala som im. Nikomu som nedôverovala.

Prebrala som sa, keď sme stúpali po príjazdovej ceste k hradu. Celý čas si tí traja v koči niečo hovorili, no nepočula som nič. Nesústreďovala som sa na nich. Chcela som si oddýchnuť. Otvorila sa nám veľká brána a pokračovali sme ďalej. Všetkých bude určite šokovať, čo uvidia. Možno by sa aj zasmiali. A možno by im ani neprekážalo, keby sa ma predsa len zbavili. Mali by pokoj a možno aj ja.

„Nevyzerá byť zranená," ozval sa Neyris.

„Skôr unavená," potvrdil Artis. „Čo vlastne celé dni robí?"

„Ja neviem," odpovedal Eawyn. Mal v hlase starosť. Dvere koča sa otvorili, no nikto nevychádzal von.

„No páni, čo sa jej stalo?" zvolal so smiechom Symar, no následne som začula preglgnutie.

„Vážne, čo sa jej stalo?" spýtal sa Ragar. „Je celá od krvi. Je to jej krv?"

„To jej urobili deti?"

„Uhni, nech ju vezmem," povedal Artis a už sa ku mne načahoval, no vtom som mu schytila zápästie a pozrela sa na neho. Prekvapilo ho to.

„Nechytaj ma," povedala som, lenže on sa ani nehol.

„Mala by si ísť k Wylle. Nech sa na teba pozrie," povedal vážne, no začala som sa smiať.

„O svoje zranenia sa viem postarať aj sama," povedala som a odstrčila som ho. Postavila som sa a vyšla z koča na zem. Pozrela som sa na Symara, Ragara a Feshira. Všetci na mňa vyvaľovali oči. To ich zízanie mi vadilo a s povzdychom som si pretrela oči a vykríkla.

„Bože! Som strašne unavená!"

„To vidíme," zasmial sa Feshir a odstúpila som od nich, no znova sa mi zatočila hlava. Jedla som vôbec od rána? Mierne som sa zakolísala a takmer sa zatackala, no zrazu som ucítila ruku na boku a prestala som padať.

„Som v pohode," odpovedala som a ani sa neobzrela. Jeho zovretie zosilnelo.

„Artis, vezmi ju za Wyllou," zavelil Eawyn a už mi jeho postava zatieňovala pohľad.

„Nedotýkaj sa ma. Varujem ťa," povedala som varovne a Eawyn ma pustil.

„Kráľove rozkazy," pomykal plecami a už sa ku mne načahoval, no vtom som ho prudko odstrčila aj s Eawynom, ktorému som vytiahla z pošvy meč a obrátila sa k bráne.

Začula som výkrik, no následne obrovský výbuch.

Stála som pred Eawynom, v jednej ruke som držala meč a v druhej čepeľ obrátenú k bráne. Odrazila som od neho šíp, ktorý ma svojou silou posunul o pár krokov vzad. Jednou nohou som sa zaprela a udržala sa na nohách.

Okolo mňa sa zalapalo po dychu, no pozrela som sa na zem. Vystrelený šíp sa zabodol do zeme a videla som, ako na ňom bol pripevnený pergamen. Zohla som sa a zdvihla ho. Následne som sa s mečom v ruke obrátila a podávala ho Eawynovi.

Neprehovoril. Nikto z nich. Stáli ako obarení a pozerali sa na mňa. Nevedela som či boli zdesení, alebo skôr ohromení. Tak či onak, čakala som.

Eawyn sa ku mne načiahol a vzal si pergamen. Otvoril ho a začal čítať. Už po prvých riadkoch sa začal mračiť a keď ho dočítal, celý ho dokrkval.

„Čo to do riti bolo?" spýtal sa Feshir a Eawyn na nich pozrel.

„To bol Overmaine. Zajtra príde na audienciu."

„No páni," zasmial sa Symar. „Ten chlap si fakt dáva načas. To ju chce tak veľmi zabiť?" spýtal sa a pozrel sa na mňa. „Dokáže ju vôbec niekto zabiť?" šepol, no pozeral sa na mňa. Usmiala som sa.

„Každý jeden z vás ma chce vidieť mŕtvu. To rešpektujem, no viete vôbec ako to urobiť?" spýtala som sa a šesť párov očí sa na mňa zahľadelo.

„Dýkou do srdca by stačilo, nie?"

„Alebo odseknutím hlavy?"

Zasmiala som sa. „Skúste to a uvidíte, či zomriem," žmurkla som na nich a pohla sa k Eawynovi.

„Nikto nedokáže prežiť bez hlavy," zamračil sa Neyris a dal ruky v bok.

„Si si tým istý?" spýtala som sa a podávala meč Eawynovi. Lenže ten si ho nebral, a preto som sa na neho pozrela. Premeriaval si ma a nič nehovoril, ani neurobil.

„Eawyn?" oslovili ho a na to mi schmatol meč a obrátil sa zúrivo k Artisovi.

„Povedal som ti, aby si ju vzal k Wylle!" zavrčal a zazrel po ňom. Artis preglgol a prikývol. Následne sa obrátil a odchádzal preč. Pozerala som sa na jeho chrbát a snažila sa spracovať posledné hodiny. Bolo toho strašne veľa.