EAWYN

Pozeral som sa ako odchádzala preč a cítil, ako mi silno bilo srdce bolesťou. Stalo sa to pred štyrmi rokmi. Rok po tom, čo sa stala alkarou. Už v tej dobe robila všetko, aby chránila kráľovstvo a aj ľudí v ňom. Nezaslúžila si, aby sa na ňu ostatní pozerali podozrievavo.

„Takže," ozval sa Ragar a všetci sme sa na neho pozreli. „Ak tomu rozumiem správne, máme pred sebou voľbu. Buď pristúpime na požiadavku Overmaina a privedieme mu Thaleiu, alebo ho odignorujeme a Thaleiu nevydáme. Ak by sme ju vydali, je pravdepodobné, že ju ten chlap zabije a následne by mohol napadnúť hrad. Ak ju však nevydáme, môže ho napadnúť tak či tak. Takže v podstate je otázka, či sa postavíme na stranu Thalei alebo nie," zhodnotil a postavil sa. „Na stranu ženy, ktorá pred ôsmimi rokmi zabila nášho kráľa a ušla. Na stranu zradkyne, ktorá sa však vrátila a ako to tak vyzerá, z tieňov chránila ľudí z krajiny. Neviem ako vy, ale ja som zmätený," povedal a našpúlil pery. Povedal to naozaj presvedčivo a každé slovo bola pravda.

„Otázka zostáva, či jej budeme veriť," povedal Neyris. „Všetko okolo nej je záhadou a neviem, či by som jej dokázal zveriť naše životy. Nedôverujem jej a mätie ma," povedal a povzdychol si. „Zabila jeho syna, aby ochránila unesené dievčatá? Preboha! Veď to by zradkyňa neurobila!"

„Možno klame," povedal Braxley. „Nemáme dôkaz, že je to pravda."

„Neklamala by," odpovedal som, no pochybovačne sa na mňa pozrel.

„Aj tak."

„Najprv je dôležité zistiť plány Overmaina," ozval sa generál a pozrel na nás. „Nevieme, čo zamýšľa. Len sa domnievame, že chce napadnúť hrad a aj trón. Ak sa dozvie správy a následne príde, vtedy sa rozhodne. A vtedy všetci uvidíme, na koho strane Thaleia naozaj stojí."

„Čo naznačuješ?" spýtal som sa.

„Ak Overmaine príde a ohrozí trón, má dve možnosti. Buď odíde a vykašle sa na nás s tým, že nebude riskovať a bude si chcieť zachrániť vlastný krk. Alebo sa postaví na našu stranu a bude s nami proti nemu bojovať. Dovtedy necháme veci aké sú a toto stretnutie rozhodne. Súhlasíte?" spýtal sa a všetci prikývli. So mnou ako prvým.

Zhodla sa na tom väčšina, preto som mohol byť aspoň na chvíľu pokojný. Nečakal som zo stretnutia s vyslancom nič dobré a ako sa ukázalo, ani nebolo. Prišiel si len určovať podmienky. Také niečo by neobstálo u žiadneho vládcu. Myslí si, že má navrch. Bolo načase mu ukázať, ako veľmi sa mýlil.

Kráčal som po nekonečných schodoch do južnej veže a zadychčane otvoril dvere na pracovni. Tejto miestnosti som sa vyhýbal takmer roky, pretože som ho nechcel vidieť a nechcel som mať s ním nič spoločné. Vedel niečo čo nikto iný a keďže som s tým nedokázal nič robiť, jeho prítomnosť mi to neustále pripomínala.

Myslel som si, že bude prvý, kto za mnou v deň návratu príde a bude sa ma vypytovať na všetko možné. Neukázal sa. Od môjho príchodu som s ním a ani s jeho učňom nehovoril. Vlastne ich oboch nikto od nášho príchodu nevidel. Preto mi došla trpezlivosť a šiel za ním.

Miestnosť mala vysoký strop, na ktorom poschodí mal vlastnú knižnicu. Videl som knihy, spisy, mapy, všeličo možné. Na prízemí mal neporiadok, zapálený oheň v krbe a veľa fliaš vína. Porozhliadal som sa, no nikde som ich nevidel. Ale potom som začul zvuk a z chodby pod poschodím prichádzal.

Mal na sebe plášť a v ruke knihu. Nepozeral sa na mňa, ale do knihy.

„Dlho sme sa nevideli, Rhett," oslovil som ho a on sa zastavil a pozrel sa na mňa. Prekvapilo ho, že ma vidí a preglgol. Pozrel sa ku dverám.

„Prepáčte, vaše veličenstvo, nevšimol som si váš príchod," povedal a odvrátil sa. Jeho správanie sa mi nepáčilo. Akoby sa niečo zmenilo.

„Čo sa deje, Rhett? Od môjho príchodu som vás nevidel. Vzhľadom na okolnosti sa mi to vôbec nepáči."

„Mal som prácu."

„Tú máte vždy. Ale zakaždým ste si našli čas, aby ste ma poučovali. Čo sa zmenilo tentoraz?" spýtal som sa a on sa zastavil chrbtom ku mne.

„Priviedli ste ženu, ktorá vám zavraždila otca," odpovedal ticho, no aj tak som ho počul. Vzdychol som si. Vedel som, že je to tak. Môjho otca mal veľmi rád. Stál mu po boku niekoľko rokov a bol jeho verným služobníkom, ak nie priateľom. Jeho smrť ho zasiahla. Bolo jasné, že sa mu nebude páčiť, ak bude osoba, ktorá ho údajne pripravila o život, späť na hrade.

„Je k tomu vysvetlenie."

„Áno, počul som," obrátil sa ku mne. „Urobili ste z nej kráľovskú alkaru. Nech už poviete čo chcete, nemení to nič na fakte, že ste ju sem priviedli. Neodpustiteľný čin."

„Pozor na slová, Rhett."

„Odpustite mi, veličenstvo," povedal a zdvihol ku mne bradu. „Som nesmierne rád, že sa vám podarilo Aldseu zastaviť. Neviete si ani predstaviť ako mi odľahlo, keď som sa to dozvedel a som rád, že sa všetko vrátilo do koľají, aké mali byť. Avšak nikdy neprijmem fakt, že ste ju sem napriek tomu priviedli," povedal a ja som si vzdychol. Pozeral som sa na starého muža, ublíženého a zraneného.

„Čo teda chcete robiť?"

„Budem sa venovať svojej práci, ako to bolo aj doteraz. Aj tak moju prítomnosť vo vláde neschvaľovali, ako ani vaša matka kráľovná. Ak dovolíte, budem sa zdržiavať prevažne tu," odpovedal a pozeral sa s očakávaním na mňa. Vedel som, že ak by som s tým nesúhlasil, odišiel by. A to som mu nemohol dovoliť. Nie, ak k tomu nemal dobrý dôvod.

„Nech je po vašom," odpovedal som a odchádzal preč. Pri dverách som sa však ešte zastavil. „Príde deň, keď moje rozhodnutie pochopíte, Rhett," povedal som a obrátil sa k nemu. Pozrel sa na mňa. „Som si tým istý."

Tak rýchlo som sa hrnul nahor, no späť som schádzal pomaly. Svojím rozhodnutím priviesť sem Thaleiu som zradil mnohých ľudí. Matka sa ku mne správala inak, Braxley to neschvaľoval a Romandra bola zatvorená v izbe a s nikým sa nerozprávala. Rhett bol odradený a tiež mi to vyčítal. Priatelia sa tvária, že tomu rozumejú, no nebolo to tak. Verili mi, že som sa rozhodol z nejakého dôvodu. Verili, že viem, čo robím, no mali starosti. Mali starosti o mňa. Báli sa, že sa mi niečo stane. Viem to, pretože som ich počul.

Počul som ich medzi sebou sa rozprávať, ako sa im nepáči, že je Thaleia voľne na hrade. Že sa pohybuje a nikto nevie kade. Boja sa, že prídu o svojho kráľa, no tentoraz sa boja, že prídu o priateľa. O brata, ktorého vo mne videli. Nemohol som im povedať, že to nehrozí. Nemohol som im povedať, že jej prítomnosť som vyhľadával sám. Že som s ňou chcel byť. Musel byť. Nepochopili by to.

Preto to záviselo od nej. Ona sama musela ukázať kto v skutočnosti je a čo je jej cieľom. Musela ukázať, že nie je hrozba, ale naopak priateľ. Chránila krajinu a aj ich celé roky. Raz to niekto musí vidieť bez toho, aby sa na ňu pozerali ako na nepriateľa.

„Vaše veličenstvo," obrátil som sa a pozrel sa na plukovníka Cormacka.

„Plukovník, myslel som si, že budete s Engerranom v aréne dohliadať na výcvik vojakov. Aké sú výsledky?"

„Nie také strašné, ako sme sa domnievali," odpovedal a usmial sa. „Vojaci nezabudli na svoj výcvik, aký sme im poskytli. So zbraňami to vedia dobre a majú dobré výsledky."

„Ale?"

„Týka sa to najmä mágov," povedal s povzdychom. „Nie sú takí priebojní, ako by sme čakali. Tí s červeným ocenením sú výnimkou. Vedia čo sa od nich očakáva. Ostatní však vyzerajú rezervovane a neviem čo je vo veci. Som vojak a nie mág," povedal a zastavil som sa, aby som sa na neho pozrel.

Vojakov mali na starosti najmä vojaci ako bol generál, plukovník, výcvikový kapitán a iní kapitáni. Mágov však mali na starosti mágovia. Odjakživa medzi nimi panovala nevraživosť a súťaženie, pretože si obe strany mysleli, že sú lepšími než ten druhý. Nie vždy sa zhodli. A práve mágovia si mysleli, že nepotrebujú tak trénovať ako vojaci.

„Rozumiem," vzdychol som si. „Asi by som sa mal zastaviť v akadémii. Pohovoriť si s profesormi," povedal som a on prikývol.

„Určite to bude dobrý nápad. Každá sila sa nakoniec bude hodiť," zhodnotil a odchádzal preč. Vonku sa už pomaly stmievalo. Bol som už unavený a naozaj som si potreboval oddýchnuť. Pohol som sa preto cez chodbu smerom do svojej izby.

Ako náhle som však zabočil, do niekoho som vrazil. „Ach, pardon," vyhŕkol som a videl, že držím za ramená Thaleiu. Zmiatlo ma to a ona sa začala smiať.

„No páni, nad čím si premýšľal, keď sa nepozeráš pod nos?" spýtala sa s úsmevom a ja som sa na ňu zahľadel.

V momente mi srdce podskočilo. Hneď ako som ju uvidel. Ak toto nebolo znamenie, tak som už nevedel aké by bolo.

„Rozprával som sa s plukovníkom a povedal, že by bolo dobré navštíviť akadémiu," povedal som a spolu sme sa pohli po chodbe.

„Fakt? Tie naduté hlavy poteší tvoja návšteva," usmiala sa. Cestou sme nikoho nestretli.

„Vlastne som chcel, aby si išla so mnou," povedal som a ona sa na mňa šokovane pozrela. „Fakt, aby ťa spoznali."

„Veď ma poznajú."

„Myslel som inak," prevrátil som očami. „Mágovia sú pyšní a trochu ich vyviezť z omylu by im nezaškodilo," povedal som a otvoril dvere na svojej izbe. Nasledovala ma.

„Ako myslíš. Neviem, či sa to bude ostatným páčiť, ale ako povieš. Plním tvoje príkazy," podotkla a pobavene som sa k nej obrátil.

„Mne sa skôr niekedy zdá, že ja plním tvoje," povedal som a ona sa oprela o dvere. Usmiala sa. „Svojimi informáciami ma posúvaš určitým smerom. Tým, ktorým chceš, aby som išiel. Takže kto má nad kým kontrolu?"

„Snažím sa ťa chrániť," pomykala plecami.

„Áno, ja viem," povedal som a s úsmevom sklonil pohľad. Prečo váham? Nie je dôvod na váhanie. Bol som len zbabelec, ktorý sa bál. Mal strach zo všetkého, no nemusel som mať. Už stála pri mne a nikam nešla. Poznal som pravdu a zmieril sa s ňou. Nikam neodchádzala. Bál som sa, že odíde, že ma opustí, no jej to ani len na um neprišlo. Prečo som bol teda stále zbabelcom?

„Už vidím ako Braxley očervenie od nesúhlasu. Za ten pohľad mi to bude stáť," povedala a chytila kľučku. „Nespi dlho, inak to zajtra nevybavíme," žmurkla na mňa a otvorila dvere, že odíde. Pohol som sa rýchlo k nej.

Dlaň som položil na dvere a zatvoril ich. Prekvapilo ju to a obrátila sa ku mne. Pozrel som sa zvrchu na ňu a prišpendlil ju k dverám. Obe ruky som jej priložil pri hlavu a dal najavo, že nikam nepôjde.

„Čo všetko si ešte poza naše chrbty urobila, keď si krajinu chránila?" spýtal som sa a pozeral sa jej celý čas na pery. Znervóznela.

„Je toho veľa. Musíš byť konkrétny."

„Začneme s povstalcami," povedal som a ona zovrela pery. „Urobila si niekedy niečo, čím si nás ochránila?"

„Možno," odvrátila sa. Zdvihol som však prst a prisunul ju späť. „Pár dní pred tvojimi narodeninami chceli vyhodiť do vzduchu hlavnú bránu. Neboli ich veľa, ale škody by to napáchalo."

Spomenul som si na hlásenie od vojakov, ktorí našli mŕtve telá povstalcov pri múre. Nikdy sme sa nedozvedeli kto ich zabil a ani prečo. Mal som pred sebou osobu a aj dôvod.

„Nikdy ti nebudem môcť za všetko, čo si pre nás urobila, poďakovať. Asi by som sa ti ďakoval po zvyšok života."

„Neurobila som to preto, aby si mi bol za to vďačný," usmiala sa na mňa a ja som prikývol.

„Áno, ja viem," šepol som a ona sa na mňa zahľadela. Usmial som sa. „Milujem ťa, Thaleia," povedal som hľadiac jej do očí. Od prekvapenia pootvorila pery. „A budem ťa navždy milovať."

Náruživo som pritlačil pery na tie jej a bozkával ju. Bola zmätená, prekvapená. No chytil som ju oboma rukami za tvár a viac neváhal. Bola mojím svetom, mojím životom. Chcel som byť s ňou, dokazovať jej svoju lásku každý jeden deň. Tak veľmi som ju miloval, že by som sa kvôli nej vzdal úplne všetkého čo som mal. Vrátane trónu.

Chytila ma za tvár a bolestivo bozkávala. Počula ich. Počula slová, ktoré nečakala, že ich niekedy ešte počuť bude. Bol som tu pre ňu a bol som pripravený ju nimi obdarúvať každý deň.

Chytil som ju do náručia a začal s ňou cúvať. Na zem padali naše zbrane, opasky a meče, ktoré zacvendžali o podlahu. Navzájom sme chytili kabáty toho druhého, ktoré sme si dávali dole a hádzali o zem. Objal som jej štíhle telo okolo pása a cítil, ako jej srdce rýchlo bilo. Nechcel som, aby prestalo.

„Už žiadne váhanie," šepol som jej na perách a ona rýchlo prikyvovala. Schytila mi košeľu a roztrhla ju jediným potiahnutím. Bola na franforce a padla na zem. Dotkla sa mojej hrude a prebehla ňou dlaňami. Zaklonil som jej hlavu, aby som jej bozkával krk a pritom s ňou nestále cúval. Moja posteľ bola neuveriteľne ďaleko.

„Mal by si sa naozaj naučiť ovládať svoje emócie," podotkla a natiahla mi zubami spodnú peru. Zasmial som sa.

„Pri tebe sa mi to nikdy nepodarí." Chytil som ju za zadok a vyšvihol na seba. Omotala sa nohami okolo mňa a ja som sa kolenami dotkol postele, na ktorú som ju položil.

Bozkával som ju o to viac. Vášnivo a dráždivo som sa hral s jej jazykom a nedovolil, aby bola medzi nami akákoľvek medzera. Prisúval som sa k nej stále bližšie a bližšie. Aj keď to už nešlo. Bol som si istý, stále som veril, že ešte medzi nami niečo je. Chcel som aj to niečo zničiť a nikdy nedovoliť, aby sa to vrátilo späť.

Z našej prvej spoločnej noci som si veľa nepamätal. Vždy ma za to hrýzlo svedomie, pretože sa to stalo a ja som si to ani len nepamätal. Niekedy mi prišlo, že na tom bola rovnako. Tá noc, to sme neboli my. To boli len dvaja ľudia, opití ľudia, ktorí chceli na všetko zabudnúť a bolo im jedno s kým. Bola to úžasná noc, no s nesprávnym cieľom. Nechcel som, aby sa to zopakovalo.

Keď som držal jej nahé telo v náručí a dotýkal sa jej tým mojím, bol to pocit, aký som nikdy predtým nezažil. Držal som a bozkával v náručí ženu, ktorú som miloval celým svojím srdcom. Neustále som jej to šepkal, hladil ju a bozkával ďalej. Jej úsmev na tvári, ten úprimný úsmev plný lásky a nehy, to bolo niečo, čo bolo určené len mne. Čo som nechcel, aby ktokoľvek iný mal.

Pohyboval som sa jemnými pohybmi a celý čas neoddelil naše pery. Pomedzi ne mi vzdychala do tváre, jemne mi škriabala chrbát od slasti a túžby po mne. Túžby, ktorá vo mne horela. Túžba po nej. V jednom momente do mňa postrčila a prevalila ma na chrbát. Pozrel som sa jej do očí, po celom tele som cítil pot a žiadostivo sa na ňu pozrel.

Nakláňala sa nado mnou, vpíjala ma očami a pobozkala. Zovrel som jej boky, pritlačil ju k sebe a počul jej vzdych. Vzdych, ktorý vo mne prebudil omnoho väčšiu túžbu.

V celej miestnosti bolo teplo. Nepočuli sme nič len naše vzájomné vzdychy a pohyby postele. Nevedel som koľko času prešlo a ani ma to nezaujímalo. Nechcel som, aby naša noc skončila. Chcel som, aby trvala večnosť. Aby sme sa nikdy z izby nedostali von a boli len spolu.

Sedel som s ňou a držal ju v náručí. Pohybovali sme sa ako jeden, pozerali si do očí a bozkávali sa. Naše lepkavé telá sa navzájom dotýkali, cítili teplo a horúčavu toho druhého. Držal som ju za tie nádherné vlasy, na ktoré som myslel každú noc. Prepletal som si ich pomedzi prsty a priťahoval si ju stále bližšie.

Boli sme spolu. Ako jeden človek, jedna duša.

Tento jeden okamih, tento moment, upevnil vieru, ktorú sme k sebe pociťovali. Vieru a lásku k tomu druhému, ktorá nemohla byť nikým a ničím zničená.