EAWYN

Pozeral som sa na svojich priateľov ako pomaly zosadali. Ako sa medzi sebou doťahovali ako vždy keď boli spolu. Pozeral som sa na každého jedného z nich.

Na hnedovlasého Artisa, ktorý mal po boku viac nožovako ktokoľvek iní z armády. Na Symara, ktorý nikam neodchádzal bez šatkycez vlasy na hlave. Ragar, ktorý mal na sebe len to najdrahšiea najčistejšie oblečenie. Feshir, ktorému chrbát zdobil najdrahší luk natrhu. A na Neyrisa, ktorému bok zdobila pomocná palička na vrhanie mágie,spolu s dvomi dýkami. 

Usmial som sa. Boli sme znova spolu. Konečne po takej dlhej dobe. Pozeral som sa na nich a nepochyboval, že boli stále rovnakí ako aj predtým. Rovnaká partia, do ktorej sme patrili.

„Ako je možné, že vždy keď ťa vidíme, máš viac nožov?" spýtal sa Dway Artisa, ktorý k nemu zdvihol prst.

„Nikdy nepodceňuj pripravenosť. Čudoval by si sa, koľko nožov dokážeš v boji stratiť."

„Dostal ho od jednej hostinskej. Za odmenu," pošepkal Neyris a Artis do neho takmer niečo hodil. Zasmiali sme sa.

Po ich príchode už nikto nikoho nevnímal. Matka a aj ostatní zaliezli späť do hradu a nečudoval som sa. Vyslovene sa jej nepáčilo, aký uvoľnený som pri týchto vojakoch bol, pretože vraj podkopávali moju autoritu. Nikdy som jej požiadavkám nevyhovel.

„Takže hento je Thaleia? Tá malá potvora, ktorá liezla vždy kam nemala?" spýtal sa Symar a všetci sa obrátili k nej. Stála neďaleko od nás. Opierala sa o múr pri schodoch a sledovala armádu.

„Aj keď je to hľadaný zločinec, musím uznať, že je to kočka," zasmial sa Artis a prezrel si ju. „Vážne nádherná žena."

„Je pravda, že patrí k alkarám?" spýtal sa Neyris a pozrel sa na mňa. „Dostali sa k nám len posledné správy, najmä čo sa týka jej."

„Áno, je to tak," odpovedal Dway. Neyris prikývol.

„V tom prípade som rád, že nevie používať mágiu. Netušil by som, ako si s ňou poradiť," povedal a chytil sa svojej paličky. Usmial som sa.

„Alkaru vie zabiť len alkara. To snáď vieš," žmurkol som na neho a pohol sa od nich.

„To nemôžeš vedieť!" zavolal za mnou, no len som sa zasmial a pristupoval k nej. Všimla si ma ako k nej idem a s úsmevom na tvári sa na mňa pozrela. Niečo mi však na jej pohľade nesedelo. Bola smutná.

„Tak ako? Zmenili sa?"

„Vôbec. Sú to rovnakí šialenci ako aj predtým."

„Tak potom bude ľahké sa s nimi rozprávať."

„Niečo sa deje?" Pozrela sa na mňa. „Zdáš sa mi smutná."

„A prečo? Nemám dôvod," povedala a mykla plecom. Vedel som, že klame. A vedel som aj dôvod jej smútku. Stála sama. Od všetkých čo najďalej, zatiaľ čo ja som bol medzi svojimi priateľmi. Ona ich nemala. Už som bol smutný aj ja. „Ale no tak, čo je? Veď vieš, že je to tak."

„Nepáči sa mi to. Nie je to spravodlivé."

Zasmiala sa. „Tak to v tejto dobe je. Nič si z toho nerob," povedala a pohla sa so mnou k ostatným. „Mám to, čo som si zaslúžila. Príde čas, kedy sa mi všetko vráti späť."

„To dúfam," povedal som a spolu sme prišli k ostatným. Hádali sa a stále sa rozbaľovali, no keď sme sa k nim postavili, spozorneli. Teda najmä Artis, ktorý si ju obzeral od hlavy až po päty. Nepáčilo sa mi to.

„Naposledy keď som vás videla, boli ste rozhodne menej hluční," poznamenala a Feshir sa zasmial.

„A ty menej drzá," ukázal na ňu. „Kde sa toto vzalo? Odkiaľ vieš tak dobre bojovať?"

„Trénovala som. Chceš to tiež vyskúšať?" spýtala sa tajomne, no hneď odstúpil.

„Kdeže. To nechám na iných," povedal a ostatní sa mu začali smiať, že je zbabelec.

„Thaleia!" skríkol zrazu dievčenský hlas a my sme sa všetci hneď obrátili. Z hlavného vchodu k nám bežala Flea.

„No páni, to je kto?" spýtal sa Symar.

„Nie je to Flea? Tá Wyllina pomocníčka?" spýtal sa zamračene Artis.

„Nemala náhodou pehy?"

„To je teraz jedno," zavrčal som na nich a pozoroval, ako sa vrhla k Thaleii a chytila ju za ruky.

„Čo sa stalo, videla si ducha?" usmiala sa na ňu, no ona mala v očiach zdesenie.

„Tie jedy, sú preč," povedala a videl som ako Thaleia zbledla.

„Jedy?" pristúpil som k nim a hneď vyrozumel, že sa jedná o niečo vážne.

„Ako to myslíš, že sú preč," spýtala sa Thaleia pokojne.

„Zmizli. Mali sme ich ukryté v skrinke, no keď sme ich chceli preskúmať, neboli tam. Skrinka bola otvorená," povedala a mávla rukami. Celá bola zadýchaná, akoby bežala celú cestu a hľadala ju. „Nevzala si si ich náhodou?"

„O akých jedoch hovoríme?" spýtal sa Ragar a pristúpil medzi ne. „Nie jedovaté, akože smrteľne jedovaté, však nie?"

„Nie, nevzala som ich," povedala Thaleia a zazrela na neho. Potom sa však obrátila ku mne. „Neopováž sa niečo zjesť alebo vypiť predtým, ako to ochutnám ja. Je ti to jasné?" zavelila a Ragar po mne šokovane šibol pohľadom.

„Čo chceš akože robiť? Myslíš, že ich vzal Arlowe alebo Dynir?"

„To ja neviem, ale-," povedala a vtom sa ku mne postavil generál.

„Myslím, že je načase, aby sme sa porozprávali, Eawyn," povedal prísne a položil mi ruku na rameno. Preglgol som. „Dobre som vyrozumel, že boli na tomto hrade jedy?" spýtal sa a prebodol očami Thaleiu.

„Áno, doniesla som ich osobne Wylle a čo má byť? Netušila som, že ich niekto čmajzne."

„Aký bol dôvod, že si ich sem niesla?"

„Aby získala protilátky," povedala a vtom sa k nám všetci nahrnuli, akoby zle počuli. „Ak mi neveríte, spýtajte sa Wylly. Nemala nič proti."

Pozrel som sa na ostatných. Všetci stáli na kope a pozorovali Thaleiu. Dway však ako jediný stál vedľa mňa a vydychoval. „Hovoril som ti, že je to blbosť," šepol mi, no zazrel som po ňom.

„Dobre, vyzerá to tak, že sa tu niečo deje," vydýchol si Dowell a všetci sme sa k nemu obrátili. „Vidím to tak, že musím zakročiť. Thaleia!" zvolal a ona sa inštinktívne vystrela. „Choď s Fleou za Wyllou a vyriešte si tento problém. Nemôžeme dovoliť, aby sa tu pohybovali jedy. Eawyn a Dway," pozrel sa na nás. Tiež sme sa vystreli. „Vy dvaja nás okamžite zavediete dovnútra a oboznámite nás so situáciou. Ak som dobre pochopil, odvolal si dvoch veliteľov z funkcie a vyhnal ich z hradu. Spolu s nimi aj väčšinu vlády," povedal a ostatní sa na nás pozreli. „Potrebujeme vysvetlenie!"

„Áno, pane," zvolali sme obaja naraz a hneď sme sa aj na seba pozreli. Jeho autorita na nás tak doľahla, že sme si to ani neuvedomili. Rozdelil nám úlohy, akoby mu tu všetko patrilo. Nejako mi to neprekážalo.

„Myslím, že som sa vyjadril jasne," ozval sa zrazu generál. Pozrel som sa na neho, no on sledoval Thaleiu, ktorá zostala stáť a ani sa nehla.

„Je mi ľúto, generál. Poslúchnem rozkazy len od kráľa," odpovedala a ostatní sa na mňa prekvapene pozreli. Tiež som bol v šoku. Dowella to však nevyviedlo z miery a pohol sa k nej.

„Ak si zabudla kto som, pripomeniem ti to. Možno som prehral v súboji, v autoritách sa mi nevyrovnáš."

„To je pekné, no platí čo som povedala. Uzavrela som dohodu s kráľom a nie s vami."

„Uzavrela si dohodu s kráľovstvom, ktorého je on súčasťou. Budeš plniť príkazy všetkých nariadených, bez výnimky," zasyčal, no Thaleia sa nedala zlomiť. Vedel som však o čo jej išlo. Ak by poslúchla jeho rozkaz, musela by to urobiť aj nabudúce. Chcela sa tomu vyhnúť.

„Nerobte si zo mňa nepriateľa, generál. Nemuselo by sa vám to vyplatiť."

Atmosféra hustla a netušil som, ako to prekaziť. Nemohol som zasahovať a ani som nevedel čo iné urobiť. Stáli proti sebe dve veľké osobnosti.

„Tak dosť, prosím!" skríkla zrazu tá najnepravdepodobnejšia osoba. Všetci sa obrátili k Flei, ktorá sa triasla na schodoch. „Prosím, generál, nehovorte tak s ňou. Zachránila mi život a nezaslúži si, aby ste s ňou takto jednali. Je zranená, musíme sa na ňu pozrieť. Thaleia, prosím, poď so mnou. Wylla nás čaká," chytila ju za ruku a už ju ťahala. Ona sa však predsa len pozrela na mňa. Len som prikývol a bez slova obe odchádzali preč.

„Zranená? A prečo?" spýtal sa Symar a obrátili sa ku mne.

„Zo včerajšieho boja."

„Nebodaj sa ju snažil niekto zabiť? Nečakané," zasmial sa Neyris, no zazrel som po ňom.

„Vlastne sa včera niečo stalo, čo viedlo k odvolaniu Dynira a Arlowa," povedal Dway a hneď sa ho vypytovali, no ja som si všimol generála, ktorý sa pozeral stále na miesto, ktorým Thaleia odišla.

„Dowell? Všetko v poriadku?" spýtal som sa ho a ostatní stíchli a pozreli sa na neho. Nič nepovedal, len mlčky stál. Nakoniec sa obrátil a pozrel mi do očí.

„Bojovala so mnou so zraneniami. Až teraz som si všimol obviazané rameno a nohu," povedala a ja som prikývol. Nahneval sa a pristúpil ku mne. „Musíme sa vážne porozprávať, Eawyn. Chcem vedieť pravý dôvod, pre ktorý si ju sem priviedol. Žiadne klamstvá, len pravdu. Je ti to jasné?" zavrčal a ani nečakal na odpoveď.

S krikom sa pobral za nás a usmerňoval ostatných vojakov. Preglgol som a zostal nehybne stáť. Ak som si myslel, že to prejde hladko, mýlil som sa.

Sedeli sme v tmavej miestnosti ukrytej hlboko v hrade, kde neboli žiadne okná, ktoré by vpúšťali svetlo. Miestnosť mala vysoký strop, na okrajoch mala veľké stĺpy, ktoré udržiavali strop a kamennú dlážku. Okolo neboli žiadne iné stoličky ani lavice, len jeden jediný okrúhly stôl v miestnosti.

Táto miestnosť sa využívala na najtajnejšie porady, aké kráľovstvo potrebovalo preberať. Čo sme preberali, sa nemohlo dostať von medzi ľudí. Boli to tajné informácie, ktoré sa týkali bezpečnosti krajiny. Predtým boli v tejto miestnosti velitelia Dynir, Arlowe a aj iní šľachtici, ktorí však s nimi odišli. Zostalo len pár, no tí napokon nechceli mať kvôli bezpečnosti nič spoločné s riadením krajiny. Ich strachu som rozumel, no nemohol im vyhovieť. Nie tak ľahko.

Keďže vláda padla, bol som nútený založiť novú. Lenže tentoraz som to chcel urobiť z ľudí, ktorým som bezvýhradne dôveroval. V miestnosti boli len tí, ktorým som bol ochotný zveriť život.

Generál Dowell, ktorý sa na mňa celý čas mračil, čo som hovoril. Symar, Artis, Ragar, ktorý mal vyložené nohy na stole. Feshir, Neyris a Dway, ktorý sa tiež ľahostajne opieral o stôl a pozoroval každého v miestnosti. Plukovník Cormack, ktorý sedel so založenými rukami a nepovedal ani slovo. Aldgar, ktorý počítal financie. Engerran a napokon Braxley a Wylla. Všetci dôležití ľudia na hrade.

Keď sa dvere za nami prísne zatvorili, spustil som. Povedal som im úplne všetko, čo sa stalo behom cesty s Thaleiou a čo všetko som sa vďaka nej dozvedel. Nevynechal som žiadnu hrôzu. No najviac zo všetkého som si dal záležať na tom, aby som povedal všetko o vojvodovi z Nehemitu. Ukázalo sa, že on ich zo všetkého zaujímal najviac. Predsa len, hrozba napadnutia kráľovstva bola veľká.

„Je tu jeho dcéra, je tak?" spýtal sa Ragar a očistil si nohavice. „Mala byť kráľovnou?"

„Boli by sme vôbec pozvaní na svadbu?" zapotil Artis, no len som prevrátil očami.

„Tak to vyžadovala matka," povedal som. Ona sa naschvál v miestnosti nenachádzala. Bohužiaľ som jej nemohol veriť, nakoľko sa nevedela od niektorých vecí odosobniť. Braxley bol iný prípad. Chcel, aby som mu dokázal ako budem vládnuť. Mal som to v pláne.

„Myslela si, že bude dobrý nápad spojiť naše rodiny," povedal. „Overmaine má na svojom území dosť veľký vplyv."

„Počul som," povedal generál a vzdychol si. „Nemáme však žiadne dôkazy, že je to pravda. Môže chcieť zlato k niečomu inému," dodal, no pokrútil som hlavou.

„Nie, všetko k tomu nasvedčuje. Thaleia si je tým istá," povedal som a hrýzol si do pery. Nemohol som im povedať o jeho posadnutosti trónom a myšlienke, že je jeho rodina právoplatnými kráľmi. To by neprešlo.

„Prepáč a odkedy nás zaujíma, čo tá žena povie?" spýtal sa Symar. „Máme veriť, že ti povedala pravdu a snaží sa nám pomôcť? Čo keď je na strane Overmaina a mala za cieľ sa sem dostať? To sa jej podarilo."

„Nie, nie je špehom!"

„Prečo nie? Je predsa zradkyňou," pripojil sa Neyris a pomykal plecami. „Nečudoval by som sa, ak by bola na jeho strane."

„Bojovala včera s gormutmi. To by zradkyňa neurobila!"

„Zradkyňa by taktiež nevraždila kráľov," podotkol Braxley a ja som sa prudko nadýchol. Nemohol som argumentovať. Svojou pravdou ma úplne odrovnali a nedokázal som s tým nič robiť.

„Je pravda, že je Thaleia zločinec. No uvedomte si, že sem aj tak prišla z vlastnej vôle," ozvala sa prekvapivo Wylla, na ktorú sme sa všetci pozreli. „Bola tam vonku, slobodná. No aj tak sa vrátila s kráľom a zotrváva na mieste, kde ju nenávidí dokonca aj potkan z pivnice. Vedela, že tu nebude vítaná, no aj tak sa vracala."

„Čo tým chceš naznačiť?" spýtal sa generál.

„Ona niečo vie. Niečo, kvôli čomu sa sem vrátila, i keď vedela, že ju tu čaká smrť," vyhlásila a ostatní sa na seba zmätene pozerali. Ja však ohromene. Jej slová ich donútili premýšľať. „Navrhujem, aby zostala kráľovou alkarou, ako si náš kráľ želá. Vyzerá to tak, že viete niečo čo my nie, no ešte nie ste pripravený nás o tom informovať," pozrela sa na mňa a ja som bez váhania prikývol. „Thaleia už veľa ráz za tých pár dní dokázala, že sa jej dá veriť. Je tu pre niečo iné, ako nám škodiť. Preto počkajme a pravdu sa dozvieme."

Pozrel som sa na ostatných a sledoval ich reakcie. Zvažovali jej slová a zamysleli sa nad nimi. Prvý prehovoril generál. „V poriadku, to dáva zmysel," povedal a prikývol, pričom sa pozrel na mňa. „Vyzerá to tak, že zaryto bude počúvať len tvoje rozkazy. Nakoľko si ju sám vyhlásiť za svoju kráľovskú alkaru, preberáš za ňu zodpovednosť. Ak urobí čokoľvek, čo bude v rozpore s našimi zákonmi a bezpečnosťou, spravíš, čo je potrebné. Rozumieme si?"

„Nemusíš mi to hovoriť, Dowell," povedal som prísne. „To bolo mojím cieľom od úplného začiatku."

„Výborne, preto by sme mali pokračovať v ďalších záležitostiach, ktoré nás ťažia."

Hovorili sme dlho. Takmer do noci sme preberali situáciu v krajine, no najmä na strane nepriateľov. Nemali sme o ich postupoch žiadne informácie a nevedeli, čo mali za lubom. Potrebovali sme to zistiť, a to čím skôr. Nemohli sme byť nepripravení.

Do svojej izby som sa dostal neskoro v noci. Možno okolo jednej. Z celého dňa som bol taký vyčerpaný, že som si potreboval vydýchnuť. Od rána som bol nervózny z príchodu generála, až som sa bál, že mi poriadne vynadá. Napokon všetko dopadlo pomerne dobre. Vzal si aj s plukovníkom na starosti vojakov a postará sa o to, aby boli všetci na svojich miestach. Engerran sa ponúkol, že začne s tvrdým výcvikom, pretože sa mu zdalo, že vojaci poľavili. Obom som bol vďačný.

Zatvoril som dvere do izby a pozrel sa dnu. Ako vždy som v nej mal tmu.

„Dnes si prišiel neskoro. Hádali ste sa?" spýtala sa Thaleia. Sedela v strede postele a pozerala sa na mňa. Usmial som sa a pohol sa k nej. Pohľad na jej tvár mi zlepšilo náladu.

„Potrebovali sme dojednať pár vecí, keďže stará vláda padla. Musel som sa postarať o novú a myslím, že táto je lepšia než tá predtým," povedal som a sadol si na kraj postele. „Sú tam len ľudia, ktorým dôverujem. Myslím, že čoskoro nebudeme mať problémy."

„Máš na mysli najmä mňa, však?" spýtala sa a zahľadel som sa na ňu.

„Wylla ich presvedčila, že si tu z nejakého dôvodu," pozrel som sa jej do očí a ona neuhla pohľadom. „A keď nadíde pravý čas, ukáže sa z akého. Tiež tomu verím."

„Nespýtaš sa ma na to?"

„Nie," odvrátil som sa a zohol, aby som si dal dole čižmy. „Nech je to čokoľvek, verím ti. Verím, že to nie je nič, čo by ohrozilo krajinu. Chcem však, aby si bola opatrná," povedal som a hodil na zem druhú čižmu. Obrátil som sa k nej. „Odteraz tu bude viac vojakov a aj oni. Budú na teba dohliadať a ak urobíš niečo zlé, nebude cesty späť. Nebudeš mať žiadnu druhú šancu."

Prikývla. „To je riziko, s ktorým som sem išla. Neboj sa, Eawyn," žmurkla na mňa, „ja viem, čo robím."

Veril som jej. Nech predo mnou tajila čokoľvek, rozhodol som sa, že sa jej na to pýtať nebudem. Nebola by na to vhodná chvíľa a chcel som, aby mi to povedala sama. Nech už išlo o čokoľvek. Pozrel som sa však na ňu a všimol si, že nemá obväz ani na ramene, ani na nohe.

„Rany sa ti zahojili?" spýtal som sa a ona si nohu vystrela.

„Samozrejme. Mal si vidieť Andresa a Fleu, keď mi dali dole obväzy a tam žiadne jazvy. Nakoniec mi to za tie vypuklé oči naozaj stálo," zasmiala sa, no ja som sa len pousmial. Naklonil som sa však k nej a dotkol sa perami jej stehna. Stuhla.

„Nepáči sa mi, že ťa zranili," pošepkal som a chytil ju za nohu, zatiaľ čo som jej bozkával jemne stehno, presne na miestach, kde mala predtým zranenie. „Viem, že sa rýchlo vyliečiš, no mala by si si dávať pozor." Neodpovedala.

Priblížil som sa k nej bližšie a bozkával ju ďalej. Každý kúsok stehna, hladil som ho, láskal a zanechával na ňom bozky. Pokračoval som však vyššie a dotkol sa rukou jej boku, ktorý som jej zovrel. Pobozkal som ju na odhalenú časť boku a pokračoval vyššie. Cítil som ako zatajovala dych, no aj ako sa jej to páčilo.

Dotkol som sa perami jej kľúčnej kosti a bozkával ju. Rukou som jej zatiaľ odhaľoval ľavé rameno. Bozkával som aj ten, aby som zmazal bolesť, ktorú cítila. Ktorú určite cítila, i keď každému povedala, že nie. Každý cíti bolesť, a to znamená, že aj ona.

Chytil som ju za tvár a pritiahol si k sebe jej pery. Bozkával som ju vášnivo, jazykom som sa hral s tým jej a priťahoval si ju k sebe čo najbližšie. Pustil som jej tvár a dával jej opatrne dole kabát. Hladil som jej ramená a neodtrhol pery od tých jej. Vyzlečený kabát som jej hodil preč a chytil ju za boky, aby som si ju posadil do lona.

Objala ma okolo krku a bozkávala, zatiaľ čo som ju objímal okolo pása a dotýkal sa jej tela. Toho nádherného tela, ktoré patrilo len mne. Cítil som ako jej horí pokožka, cítil som zimomriavky po celom jej chrbte, na ktorom som sa jej dotýkal. Tak veľmi som chcel aj ten zvyšok z nej vyzliecť. Vziať si ju a vášnivo pomilovať. No nemohol som.

Zadychčane sme sa od seba oddelili a dýchali dych toho druhého. Zdvihol som k nej ruku a odhrnul jej vlasy z tváre. Usmial som sa na ňu. „Môžem mať naozaj hrozný deň, kedykoľvek som s tebou, hneď mi ho zlepšíš. Máš nado mnou úplnú moc."

Žiarivo sa usmiala. „To sa niekedy bude hodiť," pošepkala a znova ma pobozkala.

Všetko to bola pravda. Dodávala mi energiu každý jeden deň. Dodávala mi aj odvahu, aby som krajinu zmenil k lepšiemu. Aby som ju ochránil. Tak veľmi som túžil, aby to vedeli aj ostatní a nie iba ja.

Vtom sme však začuli pred dverami kroky. Thaleia sa odo mňa okamžite odtrhla a skôr než som niečo povedal, dvere sa prudko otvorili. Stál v nich Braxley aj s Artisom a Raganom.

„Čo je?" spýtal som sa a zliezol z postele, aby som k nim podišiel. Mali na tvárach šokujúce správy.

„Prišiel list od vojvodu Overmaina," povedal Braxley a ja som nadvihol obočie.

„List?"

„Žiada pre svojho vyslanca audienciu u kráľa. Hneď zajtra ráno."