THALEIA

Ničomu som nerozumela. Všetko prebehlo tak rýchlo, tak nečakane. Celý čas som ani nedýchala. Takmer som ich nepočula. Vnímala som len matné obviňovanie.

Lenže vtom Eawyn zbavoval funkcií svojich veliteľov. Odoberal im hviezdy, majetok a vykázal ich z krajiny. Šokovalo ma to. Keby ma nezastavil, dohovorila by som mu. Nič mi nepovedal. Nikomu nič nepovedal. Iba sedel a zbavoval funkcie dvoch veľmi dôležitých ľudí v jeho armáde. Poslal ich preč.

Zmätene som pozerala na takmer polovicu sály, ktorá ju opúšťala na čele s Dynirom a Arlowom. Všetci tí, ktorí nesúhlasili s verdiktom ich kráľa. Došlo mi, že to boli tí, ktorí nesúhlasili ani so mnou. Odišlo ich príliš veľa. V miestnosti nás oproti začiatku zostalo veľmi málo.

Pozrela som sa na Dwaya. Postavil sa mi po boku a bránil so mnou kráľa. Nevedela som prečo to urobil, a preto som sa nepýtala. Obaja sme sa však obrátili na nášho kráľa, ktorý stál nad nami, v plnej svojej kráse. Na tvári mal prísny pohľad, vypätú hruď a zamračenie. Vyzeral presne ako jeho otec, ktorý si stál za svojím rozhodnutím. Stále som však nemohla prísť na to, či toto bolo to správne rozhodnutie.

„To snáď nie je pravda," šepla jeho matka, ku ktorej som sa obrátila. Stála pod schodmi a držala sa za vlasy. „Ako si to mohol spraviť?"

„Urobil som, čo bolo nutné," odpovedal Eawyn.

„Nutné? Práve si si zvolil vrahyňu namiesto vlastných ľudí!" skríkla a ukázala na mňa. „Vrahyňu vlastného otca!"

„Nenúť ma, aby som sa opakoval, matka!" zahrmel a pozrel sa na ňu. „V tomto nešlo o ňu, ale o mŕtvych mužov. Mužov, ktorých nechali zomrieť."

„Ako niečo také-," začala, no zdvihol ruku a umlčal ju.

„Nehodlám sa o tom viac baviť! Svoje rozhodnutie nezmením," zavelil a odvrátil sa od nás. Pozrela som sa späť do miestnosti a videla znepokojenie na ostatných. Kto vôbec zostal? Šľachtici? Niekto z pôvodnej vlády?

„Vláda je nekompletná," ozval sa Braxley a obrátila som sa za ním. Všetci sme sa na neho pozreli. „Odišla väčšina, nemá kto vládnuť."

„Som podľa teba nikto, Braxley?!" spýtal sa a obrátil sa k nemu.

„Ako chceš vládnuť sám celému kráľovstvu?" skríkol na neho a Eawyn nadvihol bradu. „Dobre, povedzme, že tomu rozumiem. Ak naozaj Dynir aj Arlowe zanedbali povinnosti a dovolili smrť tých mužov, vyhodiť ich bolo správne. Ale prečo aj ostatní? Boli medzi nimi dôležití ľudia z celého mesta! Budeme ich potrebovať!"

„Nebudem sa opakovať, Braxley!"

„Fajn!" skríkol a rozhodil rukami. Vzápätí sa k nemu pohol a prstom mu bodol do hrude. „Toto je tvoj bordel. Uprac si ho sám! Nebudem sa pozerať, ako štveš celé kráľovstvo do záhuby, kvôli tomu, že si zarytý hlupák!" skríkol a s tými slovami odchádzal preč.

Kráľovná sa prekvapene pozerala na oboch synov, no chytila si šaty a bežala za mladším. Miestnosť sa začala v tichosti vyprázdňovať a nakoniec sme pri tróne stáli len my traja.

Eawyn, Dway a ja.

Pozrela som sa znova na Eawyna, no on nám stál chrbtom a pozeral sa cez okno. Nemal na svojej strane nikoho.

„Urobil si to preto, pretože zajtra prídu ostatní?" spýtal sa Dway, no Eawyn sa neobrátil. „Dobre vieš, že aj medzi nimi sa nájdu takí, ktorí boli obom verní. Ak prídu, nie je isté, že ti podržia stranu."

„Viem."

„A čo vláda? Nemáš vládu, ktorá by s tebou ovládala krajinu. Braxley mal pravdu. Nemôžeš vládnuť celému kráľovstvu úplne sám."

„Celá vláda bola skorumpovaná!" skríkol a obrátil sa k nám. „Všetci čo odišli prijímali úplatky, alebo sami uplácali. Myslíš, že to neviem? Myslíš, že neviem odkiaľ mali majetky? Od iných ľudí, ktorých zradili!"

„Niečo také nemôžeš vedieť!" bránil sa Dway, no Eawyn sa obrátil ku mne.

„Mýlim sa snáď?" Dway po mne šibol pohľadom. Akoby nemohol uveriť tomu, že k tomu mám čo povedať.

„Kráľovská pokladnica je prázdna," odpovedala som a on otvoril ústa.

„Ako si sa tam-!"

„Dôvod, pre ktorý Dynir navrhol aby armáda odišla bol ten, aby sa dostali všetci verní kráľovi preč z mesta. Uvedomil si si, že tu zostali tí, ktorí ho len využívali? Dávali ste peniaze kade tade, až vám nič nezostalo."

„Ty si to vedel," povedal a pozrel na Eawyna. „Vedel si to, a preto si ich vyhodil."

„Aj. Dnešná situácia k tomu dopomohla," povedal a odvrátil sa. „Stojím si za mojimi slovami, Dway. Nešlo o Thaleiu, aby som ju nebodaj bránil. V žiadnom prípade. Išlo o tých mužov. O tých, ktorí zomreli úplne zbytočne, pretože ich nechali zomrieť."

„Čo však budeš robiť? Nemáš vládu. Ako budeš riadiť krajinu?" spýtal sa a to zaujímalo aj mňa.

Jeho otec chcel z vlády odvolať tých, ktorí sú skorumpovaní. Ktorí sa dostali do vlády klamstvom alebo úplatkárstvom. Eawyn to vedel, pretože našiel všetky papiere, ktoré som jeho otcovi zhromaždila. Všetko tam bolo. Podpisy všetkých, na čele s veliteľmi Dynirom a Arlowom. Oni dvaja všetko chceli. Boli verní kráľovstvu, ale chceli viac.

No s kráľom som sa nikdy nerozprávala o tom, čo bude ak vláda padne. Kto v nej bude ďalej? Kráľ samotný nedokáže riadiť celú krajinu. Nad tým, čo bude potom som sa s ním nikdy nestihla rozprávať. Nevedela som preto, čo Eawyn zamýšľal.

„Zistíte to zajtra. Teraz sa musíme sústrediť na armádu, ktorá má doraziť," povedal s povzdychom. „Môže sa stať do zajtra ešte veľa. Chcem, aby ste boli na všetko pripravení."

Dway sa na mňa pozrel, no rozhodol sa odísť. Zostal ako jediný na hrade, ktorý bol vysoko postaveným vojakom. Všetci ostatní boli preč.

Obrátila som sa späť na Eawyna a videla, ako sa stále pozeral von oknom. Netušila som, čo si mám myslieť. Nevedela som či je vystrašený, alebo či vedel čo robí. Prvýkrát som naozaj nevedela, čo sa bude diať.

„Veríš mi?" ozval sa zrazu a prudko som k nemu obrátila hlavu. Civela som na neho, či to myslel vážne, no stíchol. Usmiala som sa.

„Áno."

„Tak potom zajtra sama spoznáš, že som nejednal na základe impulzu," povedal a s vážnym pohľadom sa ku mne obrátil. „Ešte jedna vec. Od zajtra ťa už odo mňa nebude čakať žiadna podpora. Na všetko budeš sama."

„Na všetko?"

„Áno," prikývol. „Už sa ťa nebudem zastávať. Už tvoj názor nebudem brať do úvahy, pokiaľ na to nebude opodstatnený dôvod. Budeš na všetko sama a svoju cestu si budeš musieť prebiť vlastnými silami, nie tými mojimi," povedal a ja som na neho hľadela.

„Rozumiem." Pochopila som, čo sa tým snažil povedať. Netrestal ma, práve naopak. Od zajtra to bude naozajstné prežívanie.

„Budeš mi stáť po boku a plniť každý príkaz," povedal a vtom ku mne pristúpil. Zdvihla som hlavu a pozrela mu do očí. „Pokiaľ sa týka časov, kedy budeme sami, očakávam, že sa k tomu náležite postavíš. Vyjadril som sa jasne?"

Usmiala som sa na neho. Bol vážny, no aj tak skrýval pocity ku mne. Bol zlatý.

„Áno, vaše veličenstvo," pošepkala som a naklonila sa, aby som ho pobozkala. Bozk premenil na vášnivý a prisunul sa ku mne.

Celú noc sa našťastie nič nestalo. Strážila som hrad na streche a pozorovala každý kút, pripravená zasiahnuť. Od ľudí z hradu som zistila, že Arlowe, Dynir a všetci ich ľudia opustili svoje domovy a aj hlavné mesto. Netušili sme kam odišli a ani čo budú robiť. Určite mali v srdciach nenávisť a krivdu, ktorá mohla prerásť do niečoho nebezpečnejšieho.

Dúfala som, že ak k tomu dôjde, budeme na to pripravení.

Momentálnou prioritou bolo, aby sa všetci vrátili späť. Boli preč vyše roka, bez podstatných informácií. Počula som, že sa tam takmer pozabíjali, pretože nemali z hradu žiadne informácie, ani od kráľa. Nevedeli na čom sú a ani či sú všetci v poriadku. Žiť tak v nevedomí niekoľko mesiacov, to by štvalo aj mňa. A teraz sa táto armáda vráti a netušila som v akom stave.

Eawyn mal plán. Vedel, čo bude robiť a na to potreboval armádu. Mal tam ľudí, ktorým veril. Svojich priateľov, s ktorými bojoval po boku vo vojnách. Lenže tých na mesiace opustil a nechal ich bez informácií. Netušili sme, či sa ich lojalita voči kráľovi nezmenila. Nevedeli sme, či vojaci a priatelia, ktorí predtým odišli, budú rovnakí ako tí, ktorí prídu.

Až do desiatej vládla na hrade nervozita. Chodby boli tiché, nikto nevyslovil ani slovko a ani sa medzi sebou nehádal. Žiadne rozkazy, žiadny krik. Ticho, akoby nikto na hrade nebol. Eawyn sedel na tróne s rukami na kolenách a očakával príchod armády. Sedel tam od rána a nikto iný v miestnosti nebol. Stála som vo dverách a sem-tam k nemu nazrela, no nepohla som sa ďalej. Mlčky pozoroval dvere a čakal príchod posla, ktorý oslávi príchod armády.

„Už by tu mali byť," šepla som a pozrela na Dwaya. Stál neďaleko odo mňa a tiež dával pozor na kráľa. „Nestalo sa im po ceste nič?"

„Prečo to nejdeš zistiť?!"

„Nemôžem ísť nikam," zavrčala som a on sa uškrnul.

„Aká to smola," povedal a odvrátil sa. „Čudujem sa, že nemáš strach. Na čele armády príde generál."

Nadýchla som sa. „Generál Dowell." Bol to veľmi mocný muž, ktorý ovládal dokonale svoju mágiu, no ešte lepšie meč. Je postrachom celej armády a aj široko ďaleko. Čo však bolo najdôležitejšie, celým srdcom verí v kráľa a položil by za neho život. Je to verný služobník kráľa a kráľovstva. Presvedčiť jeho, bude naozaj problém.

„Veličenstvo!" skríkol vojak, ktorý medzi nás prefrčal a vošiel do sály. Obaja s Dwayom sme sa postavili za neho a počúvali. „Sú tu."

Hrad sa akoby prebral z tranzu. Sluhovia pobehovali po chodbách, dvorné dámy s nimi a vojaci tiež. Všetci sa chceli ísť pozrieť na prichádzajúcu niekoľkotisícovú armádu.

Zastala som v okne a cezeň sa pozerala na rovinu, na cestu, ktorá viedla k hlavnej bráne. Aj spoza zatvorených okien som počula trúbenie rohov a bubny, pretože armáda dávala najavo, že prichádza. Všetky hlavné brány sa pomaly pootvárali a vtom som ich zazrela.

Desaťtisícovú armádu jeho veličenstva, ktorá zaplnila celú rovinu a mierila do mesta. Keď som sa na ňu pozerala, bola obrovská. Takto pohromade tvorila neuveriteľnú silu, ktorá by zmietla kohokoľvek. Ak by povstalci zaútočili, nemali by šancu.

Prechádzali cez brány, zaplňovali ulice a ľudia ich vítali. Jasali a tešili sa, pretože ich milovaní sa po náročných mesiacoch vracali späť domov. Pozrela som sa vedľa seba a uvidela pri mne stáť Eawyna. Pozeral sa so mnou na jeho armádu, ktorá sa konečne vrátila domov. Lenže potom si so mnou vymenil pohľady a vyrazil.

Kráčala som za ním a po ceste sa k nám pridali aj vojaci na čele s Dwayom. Všetci prišli privítať dôležitých ľudí celej armády. Srdce mi búšilo veľmi rýchlo a možno som bola nervózna. Bolo to totiž prvýkrát, čo za takú dlhú dobu budem stáť proti takej armáde. Zvyčajne som pracovala v pozadí, tam, kde ma nevideli. Ale teraz budem mať pred sebou armádu zabijakov. A ani jedného určite nepoteší, že budem stáť vedľa ich kráľa.

Zvuk kopýt sa ozýval po celom kráľovstve, no mierili aj k nám. Síce nie celá armáda, no dostatočne veľká na to, aby zaplnili celé nádvorie. Vychádzali sme práve pred bránu, keď vchádzali na nádvorie. Videla som ako držali v pozadí v rukách erby kráľovstva a ohlasovali svoj príchod.

Eawyn zostúpil až na prostredný schod, no vzápätí pokračoval až na samý spodok, kde na nich čakal. Sám očakával príchod svojej armády. Zostala som stáť pri bráne. Pri nej stáli aj kráľovná Elliana, princezná Romandra, princ Braxley a aj Wylla Folcey, a iní. Dway stál pár krokov za Eawynom, no nikto nebol pri ňom.

Armáda sa blížila na čele s generálom. Rozostúpili sa na celom území nádvoria a úplne ho pohltili. Ak by sa ukázalo, že budú chcieť zvrhnúť kráľa, budem ho vedieť ubrániť pred vlastnými ľuďmi?

Generál Dowell zastavil koňa niekoľko metrov od kráľa. Pozerali sa na seba, no neprejavovali žiadne emócie. Ani sa neusmieval, no ani nemračil. Najhoršia emócia, ktorá neprejavovala vôbec nič. Všimla som si piatich mužov, ktorí stáli vedľa neho a tiež zosadli z koní. Tvárili sa rovnako. Nečitateľne. Nikto z nich sa však ku kráľovi nepohol. Vo vzduchu vládlo hrozné ticho.

Vadilo mi to. Nemala som to rada. Bola som zvyknutá na iné zaobchádzanie. Preto som toto mučivé ticho hodlala porušiť.

Vyskočila som na múr vedľa schodov a následne na stĺp, aby som sa vystrela. Úplne všetci ma videli.

„Čo to stváraš?" zavrčal na mňa Braxley, no ja som dala ruky v bok a pomykala plecami.

„Pozerám sa na obrovskú armádu Erellonu," povedala som s úsmevom a vedela, že sa na mňa všetci pozreli. Generál tiež. Preto som spojila ruky za chrbtom a pokračovala po múre až na spodok. „Páni, nikdy predtým som nevidela toľko mužov pohromade. Kto by bol povedal, že sa sem zmestia? Ak by sa sem navalili všetci, čo by preboha dostali jesť? Veď by pojedli aj kone," hovorila som nahlas a smiala sa.

Zastavila som sa na poslednom kraji múru, presne vedľa Eawyna. Zdvihol ku mne pohľad. Vedela som, že je nervózny a má strach. Mal to v očiach. Zoskočila som k nemu a pozrela mu pobavene do očí.

„Prosím, povedz, že bude nejaká oslava. Predstav si všetko to jedlo!" zasnívala som a už cítila v ústach sliny, pri predstave tej dobroty. Dlho som nič nejedla a bolelo ma brucho.

Lenže vtom som začula tasenie meča a v momente som uskočila. Urobila som niekoľko sált vzad a skrčená sa postavila ďaleko od schodov a Eawyna.

„Generál Dowell, dlho sme sa nevideli," zašvitorila som a mierne sa postavila. Všetci sa na nás pozerali.

„Thaleia Mastroianni. Celú cestu som premýšľal či je to všetko pravda a pozrime sa. Naozaj si sa vrátila späť odkiaľ si prišla," povedal a s mečom sa pohol ku mne. Na mieste, kde na mňa zaútočil, zostala priehlbina v zemi. Mal naozaj obrovskú silu.

„No viete. Aj keď ste ďaleko, vždy sa nakoniec vrátite domov," povedala som a on sa uškrnul.

„To sa ešte uvidí," povedal a vtom sme sa pohli.

Naraz sme k sebe vyrazili a keď som vytasila svoj meč, zrazil sa s tým jeho. Ozvala sa dunivá rana, ktorá dokonca vyslala aj miernu tlakovú vlnu. Pozrela som sa do jeho prísnych očí a vzápätí sme sa od seba odrazili, no zaútočili znova.

Vedela som, že k niečomu podobnému dôjde. Generál, najvyšší veliteľ kráľovského vojska a oddaný služobník kráľa, by nikdy neprijal zradkyňu, ktorá zavraždila predošlého kráľa. Aj za risk trestu smrti od kráľa, od jeho príkazov, neposlúchol by. Preto sa na mňa vrhol, bojoval so mnou a snažil sa ma zabiť.

Netušila som ako dlho sme bojovali, no prišlo mi to ako večnosť. Lenže určite neubehlo ani pár minút. Všetci okolo nás stále mlčali a pozorovali nás.

Vtom mi však v jednom momente vyrazil z ruky meč. Bola som neopatrná a stalo sa. Meč mi odskočil pár metrov odo mňa, no nepozrela som sa naň. Rozkročila som nohy a pozerala sa na generála. Bez úsmevu, bez emócií.

Pozrel mi do očí. Zvieral v ruke meč a vražedne sa na mňa pozeral. Každý jeho pohľad som opätovala. Čakala som ďalší krok. Urobil ho.

„Vzdávam sa," povedal nahlas a meč okamžite založil späť do pošvy. Vojaci na schodoch a aj kráľovská rodina sa na seba pozerali, avšak len armáda a kráľ sa nepohli. Vystrela som sa.

„Tak to bolo vážne úbohé, generál!" ozval sa so smiechom muž vedľa jeho koňa.

„Mohli ste sa aspoň snažiť!" pridali sa ďalší a hromadne sa začali smiať.

„Buďte ticho, vy smradi!" zahriakol ich, no neprestávali sa smiať. „Bolia ma ruky," povedal a niekoľkokrát zovrel a vystrel päsť. Bez meča som sa pohla ku schodisku a obaja sme sa pozreli na kráľa. „Dúfam, že proti tomu nič nemáš."

„Isteže nie, generál," odpovedal a hľadel mu do očí. Generál bol o pol hlavy vyšší a hrdo k nemu pristúpil. Pozrel si jeho tvár a vzdychol si.

„Mal si to tu ťažké, synak. Nič sa však neboj," povedal a chytil ho za hlavu, ktorú si následne pritiahol k sebe. „Už sme všetci späť po tvojom boku." Gesto jediného muža, ktorý si to mohol dovoliť. Generál bol po kráľovi najmocnejším mužom v krajine. V čase neprítomnosti sa najmä on stará o armádne záležitosti. Zaujímalo ma, ako prijal svoj odchod k hraniciam.

„Bolí ma zadok."

„Nemáte niečo na jedenie?"

„Hej, nevšimli ste si náhodou či nemáme novú bránu?" Z koní zosadali aj ostatní. Ticho skončilo a konečne sa hrad a nádvorie prebralo späť k životu. To znamenalo, že aj priatelia Eawyna. Jeden za druhým zoskakovali zo sediel a naťahovali sa. Jeden dokonca aj spadol na zadok a ostatní sa mu smiali. Usmiala som sa.

Stála som obďaleč a pozorovala ich. Na mužov, na priateľov, ktorí sa takú dlhú dobu nevideli. Na puto medzi vojakmi, ktorí spolu zažili všetko zlé. A ja som stála sama. Pretĺkala som sa životom odjakživa sama a nemala po boku nikoho. Roky som doslova prežívala, aby som dokázala ochrániť kráľa a aj kráľovstvo.

Tá noc a aj moje rozhodnutia ma stáli všetko. Nemala som právo na nový život a ani na priateľov. Mohla som byť rada, že žijem. Odvrátila som sa a pozrela sa na meč, ktorý ležal ďaleko od vojakov. Pohla som sa s k nemu. K jedinému priateľovi, ktorý mi toľkokrát zachránil život.

Zohla som sa k nemu a chytila ho za rukoväť. Nemohla som byť smutná. Čo sa stalo, to sa stalo. Nemohla som to vrátiť späť. Vybrala som si tento život aj za takú cenu. Stálo mi to za to.

Obrátila som sa a usmiala sa na kráľa.

On mi za to stál.