EAWYN

„Na západnej bráne nás prepadli gormuti!" Ako náhle to povedal, vstal som zo stoličky a tá padla na zem. V miestnosti nastalo chvíľkové ticho, no okamžite sa to zmenilo kričaním rozkazov.

Vyletel som z miestnosti a po boku mal Dwaya, ktorý ma nasledoval. Gormuti sa neukázali už celé dni. Počul som, že sa nijakí v okolí ani nenachádzali, preto som záležitosť s nimi oddialil. Tak som sa sústredil na vrátenie armády späť do mesta, že ma ani len nenapadlo, že by sa tu mohli objaviť. Dúfal som, že ich nebude veľa a vyhneme sa stratám.

„Priveďte môjho koňa," zavelil som vojakovi, ktorý sa rozbehol napred. „Do riti. Priveľmi sme sa zdržali," zavrčal som. Hnal som sa najmä kvôli tomu, že sme so sebou nemali veľa vojakov. Zvyčajne bolo pri každej bráne niekoľko vojakov, no kvôli malému počtu ich tam bolo menej. Možno tridsať. Ak by bolo gormutov málo, mohli ich zastaviť. No ak veľa, bol by to problém.

Vyrazil som hlavný vchod a uvidel na konci kone a aj Albeusa. Obaja sme sa k nim rozbehli a spolu s nami aj vojaci, ktorých rýchlo zalarmovali.

„Kde je Thaleia?" spýtal sa rýchlo Dway, no nestihol som mu odpovedať.

„Nemá tu koňa. Hovorili, že odišla z hradu s nejakým dievčaťom," odpovedal jeden vojak a ja som si vymenil pohľady s Dwayom. Akým dievčaťom a prečo?

Nemohol som sa tým dlhšie zaoberať. Popohnali sme kone a rozbehli sa z brány.

„Nevidel som ani Dynira a Arlowa! Kde sú tí parchanti?" spýtal som sa počas cesty Dwaya, no ten kývol hlavou k bráne.

„Mali ísť k tej bráne. Určite budú obaja tam," povedal a prikývol som. Ak tam budú, aspoň bude sila vyrovnaná. Obaja mali dve hviezdy a zaslúžené skúsenosti z bojov. Ak som ich nemohol vystáť ako osobnosti, tak aspoň ako bojovníkov.

Uháňali sme cez ulice a pomedzi ľudí, ktorí sa nám uhýnali z cesty. Rozkríklo sa, že nás napadli gormuti, preto nám ochotne urobili cestu. Neutekali však preč a ukryť sa. Verili, že sa gormuti ďalej nedostanú a nechcel som ich dôveru sklamať. Popohnal som teda Albeusa rýchlejšie, aby sme naozaj nestratili veľa životov.

Netrvalo dlho a videl som bránu. Ľudia cez ňu utekali a kričali, zatiaľ čo ich strážnici okrikovali, aby si pohli. Z diaľky nás uvideli a hneď zavelili, aby uvoľnili cestu. Prefrčali sme bez slov pomedzi nich a cez bránu na druhú stranu. Už len kúsok. Jednali sme rýchlo, nemohlo ich postúpiť veľa. Mohli sme ich ešte zadržať.

Prešli sme domami a trhoviskom a mali na dohľad gormutov. Teda to, čo z nich zostalo.

Zastal som na kraji cesty a Dway vedľa mňa. Prekvapene som sa pozeral na Thaleiu, ktorá s nimi v diaľke bojovala a odrážala každý ich pohyb. Boli to veľké príšery, väčšie ako kone, no uhýbala sa im obratne a zasahovala každého z nich. Na zemi medzi padnutými gormutmi som však uvidel aj ľudské telá. Pozrel som sa viac a všimol si, že nejakí vojaci bojovali s ňou. Thaleia sa ich snažila chrániť a sústreďovala všetku pozornosť na seba. Všetkých gormutov lákala k sebe.

„Eawyn," oslovil ma Dway a obrátil som sa k nemu. Lenže on ukázal iným smerom.

Ohromene som sledoval pätnásť vojakov, ktorí stáli za veliteľmi Dynirom a Arlowom. Stáli v bezpečnej vzdialenosti od bojiska a gormutov a so založenými rukami na hrudi a spokojným výrazom sledovali bojujúcu Thaleiu.

Chytil som uzdu a zoskočil zo sedla. Dway sa na mňa zdesene pozrel, no ja som vytasil meč a mieril na pole. Cítil som ako mi horí celé telo, ako mi bije srdce tak silno, až mi chcelo vyskočiť z hrude. Celá zem okolo mňa sa otriasala a vzduch vial príliš rýchlo. Meč som mal po boku a vražedným pohľadom sledoval gormuta, ktorý sa na mňa vrhol. Uhol som sa mu a mávnutím mečom som mu odsekol hlavu. Jeho telo spadlo v strede pohybu na zem. Pokračoval som v ceste.

Ako keby som kráčal pomaly. Prechádzal som po tráve a míňal telá mŕtvych vojakov. Všade som videl krv, niekde aj dotrhané končatiny, priveľa smrti. Niektorí mali ešte otvorené oči, no v nich žiaden život. Zostal stáť posledný.

Thaleia sa k nemu obrátila, aby zastavila gormuta, ktorý sa k nemu vrhol, no mávol som rukou a pásik tenulinkej vody prešiel gormutovi cez hlavu. Padol na zem a vojak s ním. Zastavil som sa pred ním a z druhej strany Thaleia, ktorá sa na mňa zadychčane pozrela. Vojak na zemi medzi nami sa triasol a pozeral raz na mňa a raz na Thaleiu.

„Koľko ich zostáva?" spýtal som sa jej a ona kývla hlavou.

„Neviem, prichádza ich z lesa stále veľa," odpovedala a obrátila sa, aby sa vrátila do boja. Pozrel som sa na vojaka.

„Bež preč," zavelil som a sa vyteperil na nohy a rozbehol sa. Vzal som do ruky gombík z kabáta a strhol ho. Kabát mi padol na zem, no ja som sa pohol do boja.

Thaleia bojovala a ja som sa k nej pridal. Sekal som mečom, zosynchronizoval svoje pohyby s tými jej a jedinými rezmi zabili každého gormuta, ktorý okolo nás prešiel. Ich nehybné telá nám padali pod kolená, no hýbali sme sa a ani o jedného sa nepotkýnali. Boli sme ako jeden.

Ich vnútornosti a krv sme mali na oblečení. Cítil som ako sa mi kĺžu ruky, pretože som ich od nich mal mokré, no nezastavoval som sa. Nie, pokiaľ stále vychádzali z lesa. Ani som ich nepočítal. Zabíjal som ich, sekal mečom a aj mágiou, aby som ich zabil skôr než vyšli na rovinu. Ich rev sa mi zabáral do uší aj z iných strán, no neobracal som sa. Vedel som, že ak by sa na mňa čo i len jeden vrhol zo slepého uhla, Thaleia by ho dostala. Ako som kryl chrbát ja jej, kryla ho aj ona mne.

Nevedel som koľko času prešlo, no konečne padol posledný. Stáli sme na rovine plnej zavraždených gormutov, kde boli samé vnútornosti, ich zostatky, ale aj ľudské telá. Trochu som sa zadýchal, no nič to nebolo. Pevne som zovrel meč a obrátil sa k Thalei.

Bojovala dlhšie ako ja a aj chránila vojakov okolo seba. No ani tak nebola zadýchaná. Mala na sebe špinu, lepkavé nechutnosti a aj krv, ktorá patrila vojakom. Zahryzol som si do pery. Lenže medzi toľkou špinou som uvidel aj jej vlastné zranenia. Pristúpil som k nej.

„Si zranená," povedal som a ona sa ku mne obrátila. Pozrela sa na rameno, na ktorom mala dlhý rez a aj na stehno, z ktorého jej vytekala krv. V tom zhone si to možno ani len nevšimla. Pozrela sa však na mňa a videla moju starosť. Usmiala sa.

„Som v poriadku," ubezpečila ma, no vtom sa radšej odvrátila.

„Vaše veličenstvo, ste v poriadku?" dovalili sa k nám ostatní na čele s veliteľom Arlowom. „Ste zranený? Nič vám nie je?"

„Nie," odpovedal som, no stále som sa pozeral na Thaleiu.

„Prišli z ničoho nič. Nikdy som ich nevidel tak veľa," pokračoval. „Určite vyšlem niekoľko ľudí tým smerom. Možno ich bude viac."

„Áno, rozhodne ich pošlite," povedal som a stále ho ignoroval. Ešte niečo povedal, no potom odišiel preč. Po mojom boku sa zjavil Dway. Pozrel sa na mňa, no keď videl, že vnímam len Thaleiu, pristúpil bližšie.

„Aké sú rozkazy, Eawyn?!" spýtal sa ma a až po týchto slovách som sa k nemu obrátil. Videl v mojich očiach hnev. Rozumel jeho dôvodu.

„Postarajte sa o zranených a zbavte sa tých nechutných tiel," povedal som a vtom som sa zahľadel na telá svojich vojakov. „Opatrne s nimi," povedal som už jemnejším hlasom.

„Spoľahni sa," povedal a prikývol. Zahľadel som sa mu do očí.

„Nové správy od generála?"

„Dorazia zajtra."

Pozoroval som ako odstraňovali vojaci telá gormutov a opatrne svojich priateľov. Bola to spúšť, ktorá sa vytvorila behom pár minút. Nemal som na to slov. Thaleia utekala za Fleou, ktorú som videl skrčenú pri stane. Hneď ako sa pri nej objavila, hodila sa jej okolo pása a objímala ju so slzami v očiach. Upokojovala ju, no nedala si povedať. Mala veľký strach, no nedokázal som posúdiť o koho.

„Zavediem ju späť do hradu. Potrebuješ ma tu?" Súhlasil som a sledoval, ako s ňou odchádzala preč. Avšak predtým ako odišli, Thaleia zmizla v stane, pretože Flea niečo zabudla. Ten čas kedy bola preč som išiel za Fleou a spýtal sa jej. Jej odpovede mi stačili, aby som všetko pochopil.

Stál som naďalej na minulom bojisku a dával rozkazy každému, aby sa o všetko postarali. Chcel som si byť istý, že nám už nič nehrozí a nijaké monštrá sa k nám nevrhnú. Až keď som si bol naozaj istý, až vtedy som vyrazil naspäť do hradu.

Bol som ticho. Celú cestu som mlčal, aj keď mi veliteľ Dynir niečo hovoril. Niečo o tom, ako Thaleia nechala zomrieť pár vojakov, alebo dokonca niektorých zabila sama, pretože jej prekážali. Dával si záležať, aby ho počuli aj okolití vojaci, ktorí prišli so mnou. Keď som sa však pozrel na vojakov, ktorí boli na tom mieste s ním, všetci za radom mali sklonené hlavy a nepovedali vôbec nič. To mi stačilo.

Na hrade bola panika a chaos, no upokojoval som ich, že je po hrozbe a všetko bolo zvládnuté. Matka sa chytala za hlavu, keď videla môj odev a Braxley sa hneval, že som mu nedal vedieť. Oboch som ubezpečil, že je všetko v poriadku. Zhruba som im vysvetlil situáciu a následne som si Braxleyho zavolal na bok.

„Chcem, aby si za dve hodiny zvolal všetkých do trónnej sály," povedal som mu a on prikývol. „Vrátane všetkých vojakov, ktorí prežili. Tých, čo boli pri bráne."

„Rozumiem," povedal a následne ku mne pristúpil. „Je pravda, že Thaleia tým mŕtvym vojakom vôbec nepomáhala?" spýtal sa a ja som sa na neho zamračil.

„Urob, čo som povedal, Braxley." Bez ďalších slov som sa pohol preč. Nenamietal.

Kráčal som mimo hrad a namieril si to až k záhradám. Nebežal som, no išiel som rozhodne rýchlo. Koľko prešlo? Pätnásť minút? Pol hodina? Dve? Pokračoval som. Musel som tam čo najskôr ísť.

Keď som uvidel budovu, takmer som dnu vletel. Ani som si neuvedomil, že som bol zadýchaný.

„Myslím to vážne! Nič to nie je!" Počul som zvnútra pobavený smiech, no aj nahnevanú ženu.

„Mňa to vôbec nezaujíma! Okamžite sem poď."

„Nechápete, že je to plytvanie? Zajtra to bude preč."

„Prečo proste neurobíš čo hovorí? Prosím!" skríkla Flea a vtom som sa objavil na prahu dverí. Sledoval som Wyllu, ktorá držala v ruke obväzy a vražedne sa pozerala na Thaleiu. Na Fleu, ktorá stála pri nej aj s vedrom a handričkou. A na Andresa, ktorý stál pri dverách a zatarasil ich, akoby chcela Thaleia utiecť.

Tá začula pohyb a obrátila sa ku mne. Keď ma zbadala, usmiala sa a ukázala na tých troch. „Môžeš im prosím povedať, že som v pohode? Nechcú mi dovoliť odísť."

Wylla sa na mňa prísne pozrela a pohľadom mi naznačila, aby som to skúsil. Pohol som sa k Thalei.

„Ak si okamžite nesadneš, donútim ťa," zasyčal som jej pri tvári a ona zbledla. Nastalo ticho a videl som ako preglgla. Nič však neurobila, preto som sa k nej načiahol.

„Dobre, dobre!" skríkla a odskočila odo mňa. „Robíte z toho takú vedu. Viete vôbec, že alkary nepotrebujú lieky?" povedala a sadla si na stôl a vyložila nohu na stoličku. Na stehne mala tri škaredé škrabance od panvy takmer až ku kolenu. Dávala si dole aj čierny kabát a ukázala krvavú ranu na ramene. Bola veľmi hlboká.

Zaťal som zuby a zovrel pery.

„Ja tomu rozumiem, ale musíš to mať ošetrené," povedala Wylla a hneď jej začala utierať ranu na stehne, zatiaľ čo Andres rameno. Flea stála medzi nimi a držala obom vodu. „Čo keby sa ti tam dostala infekcia? Alebo zápal? Čo potom?!"

„Vyležala by som to," odfrkla.

„Nie! Ošetríme ti to a zaviažeme. Dám ti lieky proti bolesti!"

„Čože? To nie! Veď sú tu iní vojaci, ktorí to potrebujú viac než ja! Nechápete, že mrháte časom a aj prostriedkami?"

„Thaleia!" zahrmel som a ona sa ku mne hneď obrátila. „Nechaj ich, nech si robia svoju prácu. A už nechcem počuť ani slovo!" zavelil som prísne a ona hneď stíchla. Založila ruky na hrudi a odvrátila sa.

„Ďakujem, vaše veličenstvo," usmiala sa Wylla a naďalej čistila ranu na jej stehne. Pritom hovorila aké je to hlboké a ako jej to krváca, až sa čudovala, že dokázala bojovať a potom aj jazdiť na koni. Thaleia celý čas mlčala, no vysvetlil som jej, aké odolné telo alkary majú. Verila tomu, no verila aj ľudskému telu. Jej rany boli hlboké a aj bolestivé. Lenže Thaleia bola dobrá v skrývaní.

Hodinu ju ošetrovali, kým boli konečne hotoví. Zaviazali jej nohu a aj rameno, a následne sa pobrali vyhodiť krvavé obväzy. Zostal som s Thaleiou sám.

„Vôbec to nebolo potrebné a ty to vieš," ozvala sa a ani sa ku mne neobrátila. Pohol som sa k nej.

„To nie je pravda. Si zranená," povedal som a zastal vedľa nej. „Len za to, že sa ti rany rýchlo zacelia neznamená, že sa o ne nemusíš starať."

Prudko sa ku mne obrátila. „Načo míňať čas a lieky na niekoho, kto to nepotrebuje? Veď je to zbytočné," povedala, no pokrútil som hlavou. Pohol som sa k nej a dotkol sa jej líca.

„Prosím, nehovor akoby bolo v poriadku, že si zranená. To nie je," povedal som a cítil, ako sa po mojom dotyku upokojila. Hladil som ju ďalej. „Možno to zajtra zmizne, no chcem, aby si bola v poriadku. Dovoľ mi aspoň to," požiadal som a ona nakoniec prikývla.

„Nespýtaš sa čo sa stalo?"

„Nie," povedal som. „Viem všetko potrebné." Zahľadela sa na mňa, akoby z mojej tváre vedela prečítať odpoveď. Nič som však nepovedal.

„Toto si budeš dávať až kým-," vošla Wylla, a tak som rýchlo stiahol ruku. Thaleia sa odvrátila, no podľa Wyllinho pohľadu som tušil, že si niečo všimla, „ti nepoviem, že máš prestať," dopovedala a zahľadela sa na mňa. Mlčal som, no pohľad som jej opätoval. Mohla si zvoliť čo urobí, a to aj urobila. Odvrátila sa odo mňa a pohla sa k Thalei. „Rozumieš?"

„Jasné," odvrkla Thaleia a vzala si fľaštičku s tekutinou.

„Malo by ti to pomôcť proti bolesti."

„Žiadnu necítim," pošepkala a obaja sme sa na ňu pozreli. Vedeli sme, že klame. Wylla sa na mňa pozrela a veľmi som sa snažil skryť starosť, no nedokázal som to. Usmiala sa na mňa.

„Sú nejakí zranení vojaci?" spýtala sa následne a ja som prikývol.

„Áno. Prosím, postarajte sa o nich." Prikývla. Zavolala na svojich pomocníkov a hneď vybehli preč. Vo dverách sa však stretli s Dwayom, ktorý prišiel s Braxleym. Pozreli sa na nás, no následne iba na mňa.

„Zariadili ste čo som chcel?" spýtal som sa a Braxley prikývol.

„Áno. Všetkých sme zvolali do sály."

„Čo sa deje?" spýtala sa Thaleia, no obaja mlčali. Pozerali sa na mňa, no ja som sa obrátil k nej.

„Musím jednu záležitosť vyriešiť. Ty zostaneš tu," povedal som, no hneď na to sa postavila na zem a prísne na mňa hľadela.

„Kam ide kráľ, idem aj ja."

Pokrútil som hlavou. „Nie, povedal som, že zostaneš tu!" Pristúpila ku mne, až obaja inštinktívne siahli na meče.

„Skús ma zastaviť, ak si trúfaš," povedala mi pri tvári a prebodávali sme sa pohľadmi. Jeden musel ustúpiť a bol som to nakoniec ja.

„Fajn," povedal som a hneď sa pohol preč. Všetci traja mi boli za chrbtom.

Cestou sa Dway pýtal Thalei na jej zranenia, no povedala, že to nič nie je. Určite sa jej to pýtal zo zdvorilosti, no vedel som, že v tom bolo niečo viac. On tam totiž bol a videl, ako bojovala s gormutmi úplne sama. A aj ako chránila vojakov. Braxley síce ohŕňal nosom, nezáležalo na tom. On videl čo sa naozaj stalo.

Kráčali sme do hradu, do ktorého sme vstúpili. Vonku stále behalo služobníctvo a aj vojaci, ktorí sa starali o všetko potrebné. Vedel som, že všetci podstatní na nás už čakali v trónnej sále.

Cítil som sa pokojne. Necítil som nevraživosť a ani hnev. Kráčal som bez žiadneho výrazu a bol ticho. Lenže oni traja vedeli, že niečo nie je v poriadku. Z toho dôvodu celý čas mlčali a ani sa medzi sebou nehádali, ani si nenadávali. Vedeli, že ak by povedali čo i len slovko, pretrhlo by to kľud, ktorý okolo nás bol. Nechcel som sa rozzúriť tak skoro. Ešte k tomu nebola príležitosť. Tá príde.

V diaľke som už uvidel vojakov stojacich pred sálou a hneď sa vystreli. Nevšímal som si ich a prefrčal do sály. Tam bolo veľmi veľa ľudí.

Šľachtici, vojaci, velitelia, kapitáni a aj moja matka so sestrou a Ismannou. Sála bola plná a všetci sa medzi sebou rozprávali, až kým ma nezbadali. Nastalo ticho a všetci sa pozerali iba na mňa, ako som rýchlo kráčal stredom miestnosti a mieril až k trónu. Thaleia mi bola po boku, zatiaľ čo tí dvaja za nami. Všimol som si pohľady ostatných.

Keď uvideli Thaleiu, nakláňali sa k sebe, šepkali si, ukazovali na ňu a niektorí sa aj usmievali. Dynirove obvinenia preleteli hradom veľmi rýchlo. Všetci verili, že za všetko mohla Thaleia. Bol som veľmi rád, že dvaja ľudia, ktorí za to naozaj mohli, boli v miestnosti úplne vpredu.

Vyšiel som po schodoch až k trónu, na ktorý som sa bez slova posadil. Thaleia vyšla po schodoch tiež, no posadila sa na ne o dva nižšie, ako bol trón. Pozrel som sa do miestnosti a všetci ma sledovali, pričom prebodávali pohľadmi Thaleiu.

„Ako iste všetci viete, pred pár hodinami nás napadla horda gormutov. Všetky to boli príšery druhej a tretej triedy. Neboli také nebezpečné, ako tie väčšie, no vo veľkom počte narobia škodu," povedal som a sklonil pohľad. „Z toho dôvodu a najmä z ich prekvapivého útoku, bohužiaľ zahynulo niekoľko vojakov," povedal som potichu a na chvíľu stíchol. „Chcem, aby ste ich rodinám poslali odškodné. Zaslúžia si ho," povedal som a zahľadel sa na ministra Aldgara. Okamžite prikývol.

„Zistilo sa odkiaľ prišli?" spýtala sa matka, no ja som sa pozrel na vojakov.

„Bohužiaľ nie," odpovedal jeden z nich. „Zrejme putovali lesmi a narazili na nás. Nenašli sme na žiadny úkryt." Spokojne som prikývol.

„Takáto situácia sa predsa nemôže opakovať!" skríkol Baver. „Prišli sme o trinásť dobrých a statočných mužov. Nikdy ich nebude možné nahradiť."

„Bolo to úplné zlyhanie pokynov," ozval sa nespokojný Engerran. „Bolo tam príliš málo mužov na taký počet gormutov," povedal a obzrel sa okolo seba. Všetci súhlasne prikyvovali. „Kto ponesie zodpovednosť za také zlyhanie?"

„Nejde tu ani tak o zlyhanie," povedala matka. „Je pravda, že máme málo vojakov. Nemôžeme predsa uprednostniť jedno miesto pred druhým. Bolo tam toľko vojakov, koľko bolo potrebných," dodala, ale pokrútila hlavou. „Nie je to vina nikoho, avšak smrť tých mladých mužov by mala byť. Boli to predsa skúsení vojaci, vedení najlepším výcvikom," ukázala na Engerrana. „Kto ponesie zodpovednosť za ich smrť? Bola vôbec nutná? Nedalo sa jej predísť?"

Pozeral som sa na matku, ktorá smerovala otázky najmä na Thaleiu. Domyslel som si, že aj ona uverila klamstvám. Zahľadel som sa na Dynira a Arlowa. Obaja boli spokojní.

„Nemala by prevziať zodpovednosť Thaleia Mastroianni?" ozval sa niekto z davu.

„Áno! Prečo je tu? To kvôli nej zomreli tí muži!"

„Vraj im vôbec nepomáhala!"

„Zabila ich!" kričali medzi sebou a dožadovali sa spravodlivosti. Pozrel som sa na ňu a videl, ako sa ani nehla. Stále sedela na schodoch a bez žiadnych prejavov sa na nich pozerala. Tvárila sa, akoby ju to vôbec nezaujímalo a ani sa jej to netýkalo. Vedel som však, že ju to zraňovalo.

Obrátil som sa na Dwaya a ten sa pozrel na mňa. Vedel pravdu. Vedel, že ona nebola tou zlou. Že bojovala, aby vojakov zachránila. Lenže takýto dav, ako ho zastaviť? Spojili sa proti nej. Nech už by som chcel čokoľvek, väčšina vyhrávala. A v takýchto prípadoch, presadia svoju vôľu aj bez kráľa.

„Eawyn," oslovila ma pri tom kriku matka. Ľudia pomaly stíchli a pozerali sa na ňu. Mala na tvári víťazný úsmev. „Súhlasil si, že ak sa Thaleia dopustí čohokoľvek proti kráľovstvu, postaráme sa o ňu. Nezdá sa ti, že práve toto je ten pravý dôvod? Nechceš snáď ísť proti vlastným slovám," povedala a usmievala sa. Hľadel som na ňu a aj na ostatných.

Áno, povedal som, že ak sa niečo také stane, môžu sa o ňu postarať. Nebránil by som im.

„Naši velitelia a aj vojaci urobili všetko pre ich záchranu. Pre záchranu mesta. Ona to takmer zničila!" zvolala a všetci ostatní súhlasili. „Je načase, aby sa s ňou zaobchádzalo tak, ako sa patrí!"

„Rozumiem matka," usmial som sa a nadýchol sa. „Ale ešte predtým by som mal pár slov pre tých, ktorí nás zachránili," povedal som a pozrel na vojakov. „Velitelia Dynir a Arlowe, predstúpte," zavelil som a ozval sa tleskot a aj pochvalné slová.

Obaja sa hrdo postavili pred trón a poklonili sa mi. Toto bola chvíľa, kedy sa vojaci zvykli oceňovať, pridať im hodnosť. Odmeniť ich za dobre vykonanú prácu. Presne to všetci odo mňa očakávali. Zostal som však sedieť a opieral som sa rukou o operadlo.

Pozrel som sa im do očí a videl očakávanie. Očakávanie, že ich povýšim. Usmievali sa od ucha k uchu a boli na seba hrdí. Nie však dlho.

„Prečo ste nezavolali na posily?" spýtal som sa nahlas a z ich tvárí zmizli úsmevy. Nadšená vrava pominula a všetci stíchli. Zdvihol som k nim obočie a očakával odpoveď.

„Vaše veličenstvo, ale-," začal Dynir, no pokrútil som hlavou.

„Tak inak. Prečo ste vojakom v obrane nepomohli?" spýtal som sa ďalšiu otázku a hľadel na nich. Obaja sa na seba zmätene pozerali, akoby nerozumeli. Dokonca aj Thaleia ku mne zdvihla pohľad.

„Vojaci bojovali na naše príkazy, pane. Všetci do jedného," odpovedal Dynir, no ja som sa zahľadel za nich a pozrel na vojakov, ktorí boli tam. Boli bledí a báli sa zdvihnúť pohľady.

„Pätnásť z nich nie, veliteľ," povedal som a pozrel sa na neho. „Stáli spolu s vami obďaleč, zatiaľ čo Thaleia ako jediná proti gormutom bojovala. Čo mi poviete k tomu?"

„To nie je pravda, vaše veličenstvo!" zvolal Arlowe. „Nebojovala proti nim, ale s nimi. Na vlastné oči som videl, ako niektorých vlastnoručne zabila!"

Sálou sa ozvali ďalšie znepokojujúce ohlasy, mieriace na vinnú Thaleiu. Stále som si však zachoval chladnú hlavu a kývol hlavou za nich.

„Vojaci, ktorí boli pred bránou, predstúpte!" rozkázal som a obaja velitelia sa obrátili. Všetci sa pozerali na vojakov, ktorí mali predstúpiť. Nikto však z radov nevyšiel, a preto som zdvihol pohľad. „Predstúpte," zopakoval som, no kľudným hlasom. Nekričal som.

Predstúpil prvý vojak. Bol to mladý muž, chudý, no s pevným výrazom v tvári. Pozeral sa priamo na mňa a čakal. Za ním sa pohli ďalší a následne ďalší, až dokým ich predo mnou nestálo pätnásť. Prikývol som.

„Potvrdíte tvrdenia vašich veliteľov?" spýtal som sa a kývol k nim bradou. Všetci sa pozreli vedľa seba a hľadeli na veliteľov. Na tých, ktorí ich mali na starosť. Ktorí im velili a boli ich vedúcimi. Ktorým určite dlhovali za život. A následne sa pozreli na Thaleiu. Na vrahyňu ich predošlého kráľa. Na nenávidenú zradkyňu, ktorá im zachránila životy.

Pohľad prvého vojaka smeroval na mňa. Zdvihol som bradu a čakal.

„Nie, vaše veličenstvo," odpovedal a vtom nastal zlom. Všetci kričali, nadávali, dožadovali sa slova. Velitelia boli prísny. Kričali, že sú ich veliteľmi, že majú byť na ich strane. Všetci kričali, prečo klamú. Prečo sa zastávajú zradkyne a vrahyne.

„Ticho!" zreval som a môj hlas sa ozval v celej miestnosti. Kriky a nepokoje utíchli a ja som sa vražedne pozrel na Dynira a Arlowa. „Veliteľ Dynir a veliteľ Arlowe, zbavujem vás vašich funkcií!" povedal som nahlas a celou miestnosťou sa ozvali hromadné sťažnosti. Postavil som sa. „Odoberám vám vaše hviezdy, celý váš majetok bude zabavený v prospech krajiny a vy obaja sa týmto momentom stávate vyhnancami z celej krajiny!" skričal som aj za kriku ostatných.

Thaleia bola hneď na nohách a chcela ku mne zmätene pristúpiť, no rukou som ju zastavil.

„Nesúhlasím, vaše veličenstvo!" ozval sa Arlowe. „Neurobili sme nič, čo by krajinu ohrozovalo!"

„To je pravda, pane!" pridal sa Dynir. „Títo vojaci sú určite vystrašení zo zradkyne. Určite im pohrozila smrťou, aby pre ňu klamali!" kričali a ostatní spolu s nimi.

„Ako teda vysvetlíte váš príkaz nezasahovať?" povedal som nahlas, aby som ich prekríkol. Znova stíchli. „Citujem vaše slová veliteľ: Nezasahujte v žiadnom prípade. Nech tá zradkyňa zdochne, ako jej patrí. Neopovážte sa jej pomôcť," povedal som a videl ako zbledli. „Nie sú to vaše slová, veliteľ Arlowe?"

„Nie, pane. To by som-." Prudko som sa obrátil k vojakom.

„Prikázali vám velitelia nezasahovať?" spýtal som sa a vojaci začali prikyvovať.

„Áno, pane."

„Prikázali vám nezasahovať kvôli tomu, aby bola Thaleia v nevýhode a oni ju mohli zabiť?"

„Áno, pane." Obrátil som sa k veliteľom. Znova sa začali rozkrikovať a hovoriť, že to nie je pravda. Že sú to lži, ktoré si Thaleia vymyslela.

„Naozaj ju chceš brániť, Eawyn?" skríkla matka a predstúpila vedľa veliteľov. „Ženu, ktorá zavraždila tvojho otca? Ako môžeš veriť, že sa im snažila pomôcť? Je to len vrahyňa a zaslúži si smrť?!"

„Stáli sme vám po boku od jeho smrti, veličenstvo," pridal sa aj Arlowe. Zjavne zavetril príležitosť. „Verne sme vám slúžili. Viete, že by sme obetovali pre vás a kráľovstvo život. Toľké roky sme vám stáli po boku a vy si vyberiete vrahyňu vášho otca?" spýtal sa a ja som zdvihol bradu.

Ten úškrn na jeho tvári som nemohol prehliadnuť. Celá sála vybuchla do ďalších protestov a všetci sa pýtali to isté. Kráľ si vyberie vrahyňu svojho otca? Uverí nesprávnej? Na akú stranu sa postaví? Na stranu vojakov, ktorí mu bojovali roky po boku alebo na stranu ženy, ktorá je ich nepriateľom?

„Tu nejde o Thaleiu!" zreval som a všetkých utíšil. „Ale o trinásť mužov, ktorých sme dnes stratili. Ktorí prišli o život, i keď nemuseli! A o ich rodiny, ktoré prišli o svoje deti, manželov a otcov!" skríkol som a zúrivo sa pozrel na celú miestnosť, no najmä na veliteľov. Môj pohár trpezlivosti pretiekol. „Trinásť mladých mužov dnes zahynulo, pretože ste vy dvaja nevolali na posily. Pretože ste nepomáhali so zabíjaním gormutov a prečo to všetko? Pretože ste boli zaslepení nenávisťou k Thalei! K tej, ktorá tam bola a ako jediná sa vrhla do boja proti presile. Ktorá ako jediná bojovala a pritom bránila niekoľko mužov! Stáli ste tam! Vy dvaja a aj ostatní, ktorým ste to nariadili! Stáli ste a prizerali sa, ako bojovala a pritom bránila našich. Pozerali ste sa celý čas, ako zomierajú vaši ľudia. Vaši vojaci! Chcete, aby som potrestal jedinú osobu, ktorá môže za to, že sú všetci gormuti mŕtvy? Chcete, aby som obvinil niekoho, komu vďačíme, že nepostúpili do mesta? Chcete to?" skríkol som, až ma boleli hlasivky. Všetci boli ticho a na tvárach mali strach. Dokonca aj velitelia mlčali. „Vy dvaja veľmi dobre viete, čo ste urobili. Bol som tam a videl ako ste stáli a uškŕňali sa, zatiaľ čo vašich ľudí pred vami driapali príšery. Celý čas ste sa pozerali, ako ľudia, ktorých máte na starosť zabíjali. Pozerali ste sa, ako niekto, kto vám slúžil, prichádza o život. Všetko len kvôli tomu, že ste sa chceli zbaviť jej," ukázal som na Thaleiu. „Na tú, ktorá tam bola a riskovala život, aby zachránila mesto. Tá vrahyňa a zradkyňa, ktorú nenávidíte. Tá vrahyňa a zradkyňa, ktorú chcete zabiť, i keď vám zachránila život. Aspoň raz v živote zahoďte svoju zaslepenosť pomstou a pozrite sa pravde do očí!"

Keď som dopovedal, môj hlas a moje slová stále viali v celej sále. Nech už nenávideli Thaleiu ako chceli, to čo spravili, bolo neprijateľné.

„Stráže, odveďte oboch z miestnosti!" predstúpil Dway a ukázal na veliteľov. Znova začali protesty a ja som očakával už len posledný krok. Vedel som, že ho Arlowe urobí.

„Viete vôbec koho zbavujete funkcie?" skričal a pozrel sa na mňa. „Stál som vám po boku. Mám ľudí, ktorí mi veria. Ktorí sú na mojej strane! Nemôžete sa ma zbaviť! Ľudia vám prestanú veriť. Nebudete mať na svojej strane nikoho!" zreval a ja som sa usmial.

„Môžete si ich vziať so sebou, Arlowe," oslovil som ho a on na mňa vytreštil oči. Pozrel som sa do sály. „Ktokoľvek, kto nesúhlasí s mojím vyhlásením a rozhodnutím, nech okamžite opustí miestnosť a aj hrad!"

Protesty. Ďalšie protesty a krik. Tentoraz ku mne pristúpil Braxley. „Čo to robíš?! Zbláznil si sa? Má na svojej strane polovicu vlády! Ak odídu, vláda padne!"

„Povedal som," začal som a prísne pozrel do miestnosti. „Ktokoľvek nesúhlasí s mojím rozhodnutím, nech opustí túto miestnosť a hrad!" Vedel som, že na jeho strane boli vojaci a aj niektorí šľachtici z miestnosti. Dokonca som sa domnieval, že ich bolo dosť na to, aby sa pokúsili o prevrat. Ak by sa im podarilo ma zabiť, Braxley by sa dostal na trón a on by sa rozhodne nechal utláčať. Arlowe to vedel tiež.

Miestnosť sa začala deliť, ľudia sa pridávali na strany, tasili sa zbrane, no nikto nevedel kto proti komu. Môj pohľad smeroval len na Arlowa a Dynira. Obaja mali v očiach zlosť a nenávisť. Už sa domnievali, že vyhrajú, dokonca sa pokúsia ma zosadiť.

Arlowe urobil krok k trónu, lenže vtom sa predo mňa postavila Thaleia a vytasila meč.

„Ešte krok ku kráľovi a prídeš o hlavu," vyhlásila a prebodávala ho pohľadom. Na vlastné oči som videl, ako mu ruka skĺzala k boku.

„Vyberiete si ju, namiesto svojich vojakov?" spýtal sa a pozrel sa na mňa. „Robíte chybu, veličenstvo! Nikto vám nebude stáť po boku, pokiaľ tam bude ona!"

„Ak to znamená, že odradí zradcov ako ste vy, risknem to!" vyhlásil som a tým moje rozhodnutie celkom skončilo.

Na jeho strane stálo tridsať vojakov a šľachticov v miestnosti. Vedel som, že by ich Thaleia všetkých porazila. Dokonca aj so zranenou nohou a ramenom. Mohol to ešte skúsiť. Pokúsiť sa ju premôcť a vrhnúť sa na mňa. Mali na svojej strane veľa schopných mužov. Všetci boli pripravení zabíjať.

Lenže vtom som pred sebou uvidel pohyb a tasenie meča. Prudko som sa nadýchol, keď som uvidel Dwaya s vytaseným mečom, ako sa pohol po schodoch a postavil sa vedľa Thaleii. Pozrel som sa na dva chrbty ľudí, ktorí stáli predo mnou a bránili ma vlastným životom. To, že sa postavil na moju a dokonca aj na Thaleinu stranu aj kapitán Dway, rozhodlo o všetkom.

Nemali šancu a vedeli to.

Arlowe prudko zavrčal a následne sa odvrátil. On, veliteľ Dynir a všetci jeho ľudia odchádzali z miestnosti. Počul som rýchle kroky, nadávky a aj nespokojnosť, až kým nenastalo ticho.