THALEIA

Na druhý deň kráľove povinnosti pokračovali. Riešili sa zásoby, či už jedlo alebo zbrane. Nebolo toho konca. Aby som nedráždila vládu či ostatných, držala som sa bokom. Určite nechceli, aby do dôležitých vecí týkajúcich sa krajiny, videla práve zradkyňa. Eawyn to pochopil, aj keď sa mu to nepáčilo. Mal obavy, že sa ma pokúsi znova niekto zabiť. Nebolo to isté, ale ani nemožné.

Rez na kľúčnej kosti bol preč. Ako každá rana, ktorú by som obdržala. Nebolo to nič vážne a aj tej rane by som sa vyhla, no neurobila som to naschvál. Chcela som vo svojom útočníkovi vzbudiť dojem, že nie je také ťažké ma zabiť. Ak sa priblíži, zistí ako sa mýlil.

Potulovala som sa prevažne po častiach hradu, kde nikto nebol. Nepotrebovala som, aby ma všetci sledovali a každý môj pohyb hodnotili. Už dosť, že sa im nepáčilo, že pri nich vôbec som. Nemuseli ma aj vidieť.

Pred obedom som si to namierila do farmaceutického centra. Na hrade to bolo asi jediné miesto, kde by ma neprivítali s mečom v ruke, či s mágiou vo vzduchu. Chcela som sa opýtať Wylly na jedy a ich postup. Možno na niečo prišli.

S rukami vo vreckách som vošla a niekoho hľadala. Vo vnútri však nikto nebol. Obzerala som sa preto okolo seba a či sa náhodou niečo nezmenilo, ale nie. Stále neporiadok, papiere a kvety. Zaujala ma však jedna kvetina v kvetináči. Bola medzi ostatnými v celom rade, no vyzerala inak. Mala čierne kvety na okrajoch a v strede krvavo červené. Listy mala tmavo hnedé, na koncoch vyzerali aj špicato. Stopka nebola veľká, no kvety boli veľké ako moje dlane. Načiahla som sa, že sa ich dotknem, no niekto ma vyrušil.

„Nechytaj to!" skríkol mocný hlas, za ktorým som sa hneď obrátila a vystrela sa. Na prahu dverí stál chlapec s blond vlasmi a v bielom plášti, vyhrnutom až po lakte. V rukách držal dve krabice a podľa jeho napnutých svalov museli byť ťažké. Prekvapene sa na mňa pozrel, no vzápätí sa okolo seba obzrel a položil krabice na zem. Preglgol a opatrne ku mne podišiel. „Prepáč, nechcel som ťa vydesiť, ale nechytaj ich. Sú veľmi jedovaté," povedal a hneď som pochopila jeho reakciu.

„Čo sú zač?" spýtala som sa a on ku mne pristúpil a usmial sa na mňa.

„Brewia. Jej kvety a aj listy sú jedovaté, preto pri nich treba byť opatrní," povedal a ja som sa usmiala.

„Tak prečo ju tu máte?"

„Wylla sa snaží vylepšiť liek proti zápalom. Vyšlo najavo, že práve šťava z týchto kvetov by pomohla k lepším účinkom lieku."

„Použiť jed ako liek?"

Prikývol. „Pokiaľ sa dobre pripraví a spracuje, nič sa nestane."

„Verím, že viete čo robíte," usmiala som sa na neho a zahľadela sa na kvetinu. Nikdy by som nepovedala, že taká krásna kvetina môže zabíjať.

„Mimochodom, som Andres. Jeden z pomocníkov Wylly," povedal a znova som sa k nemu obrátila. Spomínala som si, že o nich Wylla hovorila.

„Teší ma. Som Thaleia," predstavila som sa, no neprišlo mi, že to bolo nutné. Veľmi dobre vedel, kto som. „Kde je teraz Wylla?"

„Odišla do zdravotníckeho centra aj s Enell, pozrieť sa na pacientov. Zatiaľ som tu s Fleou trochu upratoval," povedal a kývol hlavou ku krabiciam na zemi.

„Ako dlho tu už si?" spýtala som sa a znova sa pohla po miestnosti, aby sme len tak nestáli.

„Tri roky. Vybrala si ma spomedzi uchádzačov."

„To bolo nejaké výberové konanie?"

„Samozrejme. Ku kráľovi nemôžu vpustiť len tak niekoho. Čo keď je nebezpečný?" spýtal sa a vtom sa zarazil. Vedela som prečo. Obrátila som sa k nemu s úsmevom na tvári.

„Áno, viem o tom svoje," žmurkla som na neho a videla, ako preglgol. Mlčal a pozeral sa na mňa. Asi nevedel, čo má na to povedať.

„Wylla nám povedala, že pre kráľa a ani kráľovstvo nie si nebezpečná," ozval sa predsa. „Platí to pre všetkých?"

Úsmev mi zmizol z tváre. Spustila som ruky k telu a priblížila sa k nemu. Videla som ako sa mierne zľakol, no pevne zostal stáť predo mnou. Bol len o trochu vyšší ako ja.

„Nie," odpovedala som stojac pred ním. „Som nebezpečná pre všetkých, ktorí sa budú snažiť ublížiť kráľovi a krajine." Civel na mňa a dostal strach. Chcela som, aby ho mal. Bol jedným, ktorí sa zdržiavali pri liekoch, ktoré sa podávali kráľovi. Neujasniť si naše postavenia by bola hlúposť. Lenže zrazu sa usmial a prikývol.

„Som rád, že neklamala, aby nás len ubezpečila," povedal a podával mi ruku. „Bude mi cťou s tebou spolupracovať." Rukou som mu potriasla.

Sadla som si s prekríženými nohami na jeden stôl a pozorovala ho ako niesol všelijaké krabice tam a späť. Nadšene mi rozprával čo všetko sa v nich nachádzalo, no počúvala som ho len letmo. Aj tak som netušila, o čom to hovoril. Po našom rozhovore si ujasnil všetky informácie a správal sa ku mne prívetivo a s úsmevom. Vôbec sa ma nebál a ani mojich zbraní, ktoré na mne videl. Pozeral sa na mňa ako na normálneho človeka. Presne ako predtým Flea.

„Ty a Flea nie ste odtiaľto, však?" spýtala som sa a on sa zamyslel.

„Nie, ja som z juhu. Malá dedinka takmer pri hraniciach. A Flea prišla z územia vojvodu z Oavenholdu."

„Prišli ste, aby ste sa sem dostali? Nechýba vám rodina?"

„To netvrdím," povedal s úsmevom. „Ale u mňa špeciálne som to urobil preto, aby som im tu zariadil život. Ešte však nemám také postavenie a ani peniaze na to, aby som ich sem dostal."

„Zničila aj vám príroda dedinu?"

„Trochu," prikývol. „Skôr ide o pracovné príležitosti. Mám ešte štyroch súrodencov. Nie je ľahké ich vziať a prísť sem."

„Rozumiem," vzdychla som si. „Dúfam, že sa ti podarí ich sem doviezť."

Obrátil sa ku mne, že mi ešte niečo povie, no zrazu sa rozleteli dvere a dnu vpadla postava. Inštinktívne som sa postavila a siahla pre meč, no keď som sa pozrela na zem, uvidela som na nej ležať dievča. Nadvihla som obočie a pozerala sa na ňu.

„Si v poriadku, Flea?" oslovila som ju a jej ruky sa pohli, no nevstala.

„Žijem," odpovedala do prachu. Pozrela som sa spýtavo na Andresa a ten len mávol rukou.

„Povedal som ti, že ich odnesiem. Prečo si nedáš povedať?" povedal nahnevane a prekročil ju, aby išiel tadiaľ, kadiaľ prišla ona. Nechápala som. Pozorovala som len Fleu, ktorá sa celý čas nehla. Prešlo pár minút, no zrazu začala hýbať aj rukami a nohami, až kým si nekľakla. Popadla dych a prstom si napravila okuliare, a až potom ku mne zdvihla pohľad.

„Thaleia, rada ťa vidím," povedala a zostala kľačať na zemi. „Wylla tu nie je, išla s Enell do zdravotníckeho centra."

Prikývla som. „Áno, to viem. Naozaj si v poriadku?" pozrela som na ňu a ona prikývla.

„Áno," povedal a pomaly sa postavila. „Avšak mám alergiu na amátiu. Spôsobuje mi chvíľkovú paralýzu, ak sa jej nadýchnem viac než je nutné," zasmiala sa a ja som prekvapene otvorila ústa. Vtom som sa pozrela za ňu a videla Andresa, ako sa popri nej pretlačil a niesol v ruke krabicu, z ktorej vytŕčali malé biele kvietky.

„Keď sa ich nadýchne príliš, nebude sa vedieť pohnúť," povedal Andres a vyčítavo sa k nej obrátil. „Wylla ju varovala nech sa im vyhýba, no nedá si povedať."

„Myslela som si, že ich iba odnesiem!" zavrčala a mávla rukami, stále kľačiac na zemi. „Ale kýchla som si a keď som sa nadýchla, tak poriadne."

„Hlavne, že si v poriadku," povedala som a pohla sa k nej, aby som jej pomohla postaviť sa. Chytila ma za ruky a vyšvihla som ju na nohy.

„Páni, ty máš silu," zasmiala sa a ja som sa pousmiala. „Za čo vďačíme za tvoju návštevu?"

„Myslela som si, že sa spýtam na protilátky. Už ste niečo vymysleli?" spýtala som sa a Andres sa k nám obrátil.

„Myslíš tie jedy, o ktorých hovorili? Doniesla si ich ty?" spýtal sa a ja som prikývla. „No páni, dostať sa k niečomu takému a prežiť. To je vážne niečo," povedal obdivne, no mne sa to ako obdivné nezdalo.

„Nie, ešte na nič," povedala smutne Flea. „Pani Folcey s nimi niečo robila, ale prevažne sama. Nechce, aby sme s nimi niečo robili. Ak by sa náhodou niečo pokazilo," pomykala plecami a ja som jej rozhodnutiu chápala. Boli to naozaj nebezpečné jedy.

„Čo sa tu stalo?!" začuli sme v diaľke zlostný výkrik. Flea bola okamžite na nohách. Prekvapene som sa k nej obrátila.

„Niečo si spravila?" spýtala som sa pobavene.

„Pri tom kýchnutí som vyliala vedro so špinavou vodou. Chcela som to upratať, pani Folcey!" skríkla a už jej bežala naproti. „Pozor, nestúpte do toho!"

Smiala som sa. Naozaj nahlas a úprimne. Andres sa tiež usmieval a vystrel sa, keď dnu vošla pani Folcey a po boku mala ďalšie dievča. Vlasy mala rozpustené a dlhá ofina jej siahala aj cez oči. Pochybovala som, že cez ne niečo videla. Tiež mala na sebe biely plášť a v rukách nejaké knihy. Pozrela sa na mňa, no neusmievala sa a ani sa nemračila. Mala prázdnu tvár, z ktorej som nevedela vôbec nič prečítať. Vzhľadom na to, že dvoch pomocníkov som už poznala, toto bola tretia. Enell.

„Nechám vás tu samých a pozrite čo sa deje," zavrčala Wylla a vošla do miestnosti. Jej pohľad smeroval na Andresa. „Urobili ste všetko, čo som kázala? Prisahám, ak tu nájdem ešte nejakú krabicu, vyhodím ich cez okno na záhradu. Prisahám, že to urobím!"

„Zostávajú posledné dve. Hneď ich spracem," povedal hneď so strachom a rozbehol sa s nimi preč. Oprela som sa o stôl a pozrela na Wyllu.

„Buď ste vstali zlou nohou, alebo vás niekto naštval," usmiala som sa na ňu a vtom si ma všimla. Prekvapila sa a hnev akoby zmizol.

„Thaleia, vôbec som si ťa nevšimla," povedala úprimne.

„To je v poriadku," zasmiala som sa. „Nevedela som, že máte toľko práce. Inak by som vás neotravovala."

„Ako vidíš, vždy je čo robiť. Ale určite neotravuješ," usmiala sa na mňa a položila si veci na stôl vedľa mňa. „Vidím, že si spoznala Andresa. Toto je Enell," ukázala na dievča. Stále sa nepohlo z miesta, iba sa na mňa pozerala. Premeriavala si ma.

„Áno, máte super pomocníkov," zhodnotila som a pozerala sa na Enell. Nevedela som čo, no niečo mi na nej nesedelo. Bola príliš normálna a nenápadná. Akoby to robila naschvál.

„Protilátky ešte nie sú," povzdychla si Wylla a sadla si na stoličku. Pozrela som na ňu. „Preskúmala som ich a zistila som, že to bude ťažké. Netuším, kto ich vyrobil, no dal si záležať."

„Áno, to dal," povedala som.

Rozprávala mi, že má ešte desať ťažko ranených vojakov na posteliach, no ostatní sú už v poriadku a len na pozorovaní. Pýtala som sa jej, či to tí vojaci prežijú, no síce im nedávala veľké nádeje, verila, že to zvládnu. Preto aj upratovali, aby sa lepšie pohybovali a pokračovali vo výrobe liekov. Vedela som, že pri neporiadku sa im to robilo ťažšie. Po chvíli sa k nám pridali aj Andres a Flea. Nikomu som neprekážala, preto som zostala.

Enell za celý čas nepovedala vôbec nič. A keď aj, tak veľmi potichu. Snažila som sa ju nevnímať, no nešlo to. Bola zaujímavá, a to, že sa o mňa vôbec nestarala, mi prišlo zvláštne. V tomto hrade sa o mňa totiž stará úplne každý. Bolo zvláštne, že ona nie.

Myslela som si, že budem mať kľudný deň, avšak mýlila som sa. Práve keď všetci jedli obed, prišla ďalšia návšteva.

„Čo tu robíš?" zavrčal na mňa veliteľ Arlowe a za sebou mal piatich vojakov ako sprievod. Pochybovala som, že prišli kvôli mne. Prekvapilo ho, že ma vidí. Sedela som na stole a pozerala sa na neho.

„Prišla som na návštevu a čo vy?" usmiala som sa, no on sa rozzúril a pristúpil ku mne.

„Tu nemáš čo robiť, vrahyňa! Kto ti vôbec dal povolenie, aby si sem prišla?"

„Ja nepotrebujem povolenie!"

„Ale áno, potrebuješ," zavrčal a pozrel na Wyllu. „Ako to, že ste jej dovolili sem vojsť? Veď sú tu všetky lieky! Čo keď ich všetky otrávi?!" Prskla som.

„Tak to pŕ, veliteľ," postavila sa Wylla oproti nemu. „Prišla na moje vlastné želanie. Tak sa tu láskavo nerozkrikujte!"

„Na vlastné želanie? Odkedy máte právo vôbec niečo také urobiť. Táto žena sa má zdržiavať výslovne pri kráľovi, aby na ňu dohliadal," povedal a znova sa pozrel na mňa. „Máš snáď dojem, že je kráľ tu?"

„Nie, je na porade," povedala som a mykla plecom. „Povedala som si, že by ste ma tam nechceli!"

„Mala si preto sedieť pred dverami ako poslušný pes!" prskol a mňa premohol hnev. „To predsa si, nie? Pes, ktorý má štekať ako on rozkáže! Klesla si naozaj úboho, keď nerešpektuješ ani rozkazy!"

„Odpustite si tie reči, veliteľ," ozvala sa Wylla a položila mi ruku na rameno. Zoskočila som totiž zo stola a hrozilo, že sa na toho bastarda vrhnem. Vedela to. „Právomoc som dostala od samotného kráľa, ktorý dovolil, aby mi bola Thaleia kedykoľvek k dispozícii," povedala a mne sa na tvári mihol šok. O ničom som nepočula.

„Čože? Od kráľa? Prečo by preboha zveroval právomoc práve vám? Uvedomujete si, že ste kráľovská lekárka a máte k dispozícii lieky, ktoré dostáva aj kráľ?" Ukázal prstom na mňa. „Máte snáď pocit, že je bezpečné, aby pri nich bola ona? Chcete, aby zabila ďalšieho kráľa tejto krajiny?"

Prudko som sa nadýchla a naozaj som sa snažila ovládať. Ak by som ho však napadla, len by som potvrdila jeho nevraživosť voči mne. Tomu, čo by nasledovalo, by nezabránil ani Eawyn. Aj keď nerada, bola som nútená jeho reči trpieť.

„Žiadam vás, aby ste sa tu nerozkrikovali. Tu nie sú vaši vojaci, ku ktorým sa tak môžete správať. Tu je moje veliteľstvo," povedala a pristúpila k nemu. „Ak sa tu ešte raz ukážete a budete tu bezcieľne na Thaleiu útočiť, osobne sa postarám, aby sa to dostalo ku kráľovi. Jeho by to určite nepotešilo. Najmä ak tu má Thaleia nejakú prácu a vy ju zdržujete!" Oceňovala som, ako dokázala zachovať chladnú hlavu. Pozrela som sa na jej pomocníkov a tiež videla, ako boli znepokojení veliteľovým správaním.

Pozrela som sa späť na veliteľa. Vojaci za ním zatajovali dych a čakali jeho reakciu.

„Ak sa dozviem, že sa s liekmi niečo stalo, povediem vás k zodpovednosti," zavrčal a odchádzal aj s vojakmi preč. Vydýchla som si.

„To je ale hlupák," zavrčala Flea a keď som sa na ňu pozrela, dala ruky v bok. „Vážne. Nie je to prvýkrát, čo sa tu bol rozkrikovať. Tvári sa, že je pánom všetkých a všetkého."

„Má postavenie a využíva to," pridal sa aj Andres, no pozrela som na Wyllu.

„Nemám rada toho muža," povedala a obrátila sa ku mne. „Má veľa rečí a skrýva sa za kráľa. A za vojakov, bez ktorých nikam nejde. Snáď ani do kúpeľne."

„Ďakujem, že ste sa ma zastali, Wylla," povedala som úprimne. „Avšak neviem o žiadnej práci, ktorú mi Eawyn nakázal." Mávla s úsmevom rukou.

„Práve som si niečo vymyslela," povedala a zasmiala sa. „Flea mala zaniesť za mesto vojakom nejaké lieky. Môžeš ísť s ňou," povedala a ukázala na Fleu. Tej sa rozžiarili oči.

„Vážne? Môže?"

„Nebude vadiť, keď odídem?" spýtala som sa pre istotu.

„Ako si povedala. Kráľ je na porade. Myslím, že budete späť skôr než sa skončí," žmurkla na mňa a ja som prikývla.

Myslím, že aj keď Wylla klamala o právomoci od kráľa, nebude to žiaden problém. Ak som mohla, pomohla som jej. Nemala som dôvod odmietnuť. Nepredpokladala som, že budú nejaké problémy, a preto som rada súhlasila.

Strávili sme však ešte aspoň hodinu s ostatnými, pretože si Flea musela zbaliť všetko potrebné na odchod. Ponáhľala sa, no uisťovala som ju, že máme čas a nevadí mi čakať. Usmievala sa a naozaj bola nadšená, že so mnou niekam mohla ísť. Netušila som, čo je na tom také vzrušujúce, no nepýtala som sa. Nechala som ju, nech má radosť.

Keď už bola pripravená, vracali sme sa späť k hlavnému vchodu. Cestou sme míňali dvorné dámy, ktoré naša dvojica prekvapila. Predsa len, vrahyňa v sprievode s pomocníčkou kráľovskej lekárky. To sa ešte len rozkríkne po hrade.

„Môžeme ísť hlavnou cestou, tá je najkratšia. Alebo požiadať kočiša o voz. Myslím, že by nám jeden požičali," povedala Flea a namierila si to k stajniam.

„Čože? Voz? Nemôžeme ísť na koňoch? To by bolo rýchlejšie," povedala som jej, no ona sa na mňa pozrela.

„Nikdy som na žiadnom nešla," povedala zahanbene. „Vlastne ani neviem ako sa nejaké zviera riadi."

„To nechaj na mňa," žmurkla som na ňu a s úsmevom ju viedla do stajní.

Ewis ma čakal vedľa Albeusa. Eawyn nariadil, aby sa mi o môjho koňa starali, ako keby patril kráľovi. Prvú noc som sa chcela pre istotu uistiť, že ho neotrávili, no keď som počula a videla, ako sa o neho staral koniar, usmiala som sa. Hrdo ho kefoval, menil podkovy a staral sa o neho, akoby to bolo najvzácnejšie zviera. Aspoň niekoho nezaujímalo, komu patrí.

„Vyskoč a drž sa," povedala som Flei, keď som nasadla do upevneného sedla. Váhala.

„A čo keď spadnem?"

„Zachytím ťa," povedala som a ona veľmi neochotne chytila moju ruku. Vyšvihla sa za mňa a pevne ma objala okolo pása. „A nepúšťaj sa!"

Keď sme vyrazili zo stajní, kričala. Držala ma pevne okolo pása a hlavu mala priloženú o môj chrbát. Kričala mi do ucha, bála sa, no ja som sa smiala. Ešte nikdy predtým som nemala za sebou spolujazdca, ktorý by sa bál. Bolo to zábavné.

Uháňali sme po ceste, no snažila som sa ísť uličkami, kde nebolo veľa ľudí. Po nociach som sa prechádzala po meste a išla najmä pri hostince, krčmy a nevestince, kde som počúvala sťažnosti obyvateľov. Všetci vedeli, že som sa nachádzala na hrade a že ma kráľ vymenoval za kráľovskú alkaru. Väčšina netušila kto to je, no tí čo áno, sa aj tak čudovali. Nepáčilo sa im to, nedávali a priali mi smrť. Nebáli sa to hovoriť nahlas a ani pred vojakmi. Oni totiž zdieľali rovnakú nechuť. Dokázať im, že nie som hrozba, bude dlhá cesta.

Počas cesty ma niektorí uvideli, no len sa s vražednými pohľadmi uhýbali z cesty. Nechcela som im dávať viac dôvodov, aby sa na mňa pozerali, preto som si pohla. Flea v meste už nekričala, ale aj tak mala zatvorené oči. Bola som rada. Pretože ak by kričala, možno by si mysleli, že ju nebodaj unášam. A tie problémy som si naozaj nemohla dovoliť.

Vyšli sme spolu cez vedľajší vchod a v blízkosti bola rieka. Brána bola otvorená a cez ňu vchádzali alebo vychádzali ľudia. Buď to boli obchodníci, vysoko postavení ľudia z mesta alebo dobrodruhovia. Zastavili sme sa pri jednom strážnikovi, ktorý sa na nás pozrel. Odvrátila som sa.

„Prišli sme do tábora priniesť lieky," povedala roztrasená Flea z cesty a dokonca sa pokúsila aj usmiať.

„Rozumiem," odpovedal strážnik, no všimla som si, ako si ma premeriaval. Pristúpil k nej. „Si si istá, že nepotrebuješ pomoc? Okamžite by sme ťa od nej dostali," pošepkal, no nie dosť ticho. Aj tak som ho počula. Vzdychla som si.

„Nie, som v poriadku," odvetila prosto a odvrátila sa. Vojak nás chvíľu pozoroval, no nakoniec prikývol a pustil nás von. Už sme sa nehnali, ale pomalým klusom pokračovali v ceste. Ľudia sa za nami so šeptom obzerali a ukazovali na nás, no obe sme ich ignorovali.

Pred bránami mesta bolo niekoľko obytných domov a trhovisko, no mierili sme až na koniec. Tam som uvidela malý tábor pre vojakov a vonku som nejakých aj videla. Lenže som uvidela aj niekoho iného.

„To snáď nie. Ten muž je tam tiež," povedala Flea, keď sa mi obzrela cez rameno. „A ten druhý je tiež veliteľom, však?"

„Áno, to je Dynir," povedala som a krivo sa usmiala, keď si nás všimli. Mužov okolo stanu bolo pätnásť, no videla som rovnaký počet aj v diaľke pri lese. „Priprav sa na krik."

Pristúpili sme k nim bližšie a už si nás všetci všimli. Arlowe si nás všimol a s úsmevom na tvári založil ruky na hrudi.

„Idete neskoro. Nič iné som nečakal," zasmial sa a Dynir sa postavil vedľa neho. Zastavila som koňa a prevrátila očami.

„Nemáte na starosti niečo iné? Napríklad otravovať prasce? Tie by sa vašej prítomnosti určite potešili," zašvitorila som a zoskočila. Všimla som si jeho úškrn, no odvrátila som sa, aby som pomohla zosadnúť Flei. Zapotácala sa, no pridržala som ju.

„Ak by tu bol niekto vážne zranený, tvojou vinou by dostal neskoro lieky. Bola by si zodpovedná za ich smrť," povedal prísne Dynir a keď som k nim pristúpila, usmiala som sa.

„Pokiaľ mi bolo povedané správne, nikto z vojakov nepotreboval nutnú liečbu. Priniesli sme len obyčajné lieky, však?" spýtala som sa a pozrela na Fleu. Prikývla.

„Áno, obyčajné. Nebolo nám povedané, že je tu niekto vážne zranený," povedala a trochu so strachom hľadela na veliteľov.

„To nedokážete ani predvídať situácie? To je naozaj smutné," zasmial sa Dynir. „Na čo čakáš? Okamžite si rob svoju prácu," zavelil na ňu a ona sa naplašila. Preto si vzala tašku a rýchlo odchádzala do stanu. Zostala som s nimi sama. Dala som tiež ruky na hruď a s povzdychom sa na nich pozrela.

„Vážne by ste na ňu mali byť milí. Raz sa bude starať o vaše životy."

„Mala by si sa skôr báť o ten svoj," usmial sa na mňa Arlowe krivo. „Dostalo sa ku mne, že si tú emóciu už na hrade pocítila."

„Máte na mysli svojho malého zabijaka? Nenahnal mi veľký strach," pozrela som sa na neho. Ani sa nesnažil tváriť, že nevie o čom hovorím. Tušila som, že to bude jeden z nich, no nevedela som ktorý. Už som mala jasno. „Neviem, prečo sa o mňa toľko zaujímate, veliteľ. Musím však uznať, že váš záujem mi lichotí."

„Nemal by," zavrčal a spustil ruky. „Nemáš na našom hrade čo robiť. Kráľ urobil veľkú chybu, keď ťa priviedol!"

„Rada mu osobne odovzdám vaše obavy," usmiala som sa. Chcel sa so mnou ešte hádať, no zrazu sme začuli výkriky. Prudko som sa odvrátila.

„Gormuti!" zvrešťal niekto a vtom z lesa začala vyliezať celá horda gormutov. Vojaci najbližšie k nim s nimi bojovali, no ako som si všimla, boli to gormuti vyššej triedy.

„Zavolajte posily!" skríkla som na veliteľov a s vytaseným mečom som sa vrhla vpred.

Vojaci padali zranení, no niektorí aj mŕtvy na zem, keď ich gormuti dostali. Bežala som k nim čo najrýchlejšie a tých, ktorí sa cez nich dostali, som presekla a pohla sa ďalej. Muži kričali, snažili sa bojovať, no niektorí nemali pri sebe zbrane. Gormuti ich prekvapili. Vrhala som na každého nože, dýku a snažila sa ich zastaviť.

Zachránila som dvoch vojakov, ktorí sa na mňa vyjavene pozerali a po mojom zajačaní bežte, utekali preč. Myslela som si, že ich bude menej, no z lesa sa valili ďalší.

Usmiala som sa. Nejaký cvik som predsa len potrebovala.