EAWYN

Sedel som v kráľovskej záhrade na lavičke a nechcel nikoho vidieť. Nechcel som s nikým hovoriť a ani nikoho pri sebe mať. Stále som mal na sebe košeľu, bez kabátca, ktorý som nechal v tréningovej hale. Vedel som, že sa do tej miestnosti dlhší čas nevrátim.

Zo spomienky z tej noci som vedel, že ma milovala, ale nikdy som ju nepočul to povedať. Nie tak priamo, nie nahlas. Keď to povedala, cítil som sa ako najšťastnejší muž pod slnkom. Mal som všetko, čo som potreboval.

Ale aj tak som jej nepomohol povedať rovnaké slová.

Moje srdce, hlava a každý kúsok mojej duše vedel, že som k nej cítil to isté. Miloval som ju viac než svoj život, viac než samotné kráľovstvo. I tak som mlčal. Nebolo mi dovolené povedať to isté. Nie po tom všetkom, čo si kvôli mne vytrpela. Povedala, že by si tým prešla znova, no ja som nemohol. Nemohol som myslieť na to, že by sa to stalo.

Utápal som sa vo vine tak hlboko, až som si nebol istý, či to niekedy zvládnem prekonať. Zaslúžila si omnoho viac. Omnoho viac, než som jej momentálne mohol ponúknuť. Vedel som však, že raz keď tá chvíľa príde, nebudem lásku k nej skrývať pred nikým.

Postavil som sa, že odídem, no keď som sa obrátil, do niekoho som vrazil. Prekvapil som sa, ale uvidel som dlhé blond vlasy a hneď spoznal ženu pred sebou.

„Vaše veličenstvo," usmiala sa na mňa lady Ismanna. „Vyzerá to tak, že do seba stále len vrážame," povedala a ja som prikývol, no odstúpil.

„Ospravedlňte moju nemotornosť, lady," povedal som zdvorilo. „Čo vás privádza do tejto časti hradu?" spýtal som sa a ona dala ruky za chrbát a s úsmevom ma obišla. Pritom si však dala záležať, aby sa ma dotkla ramenom.

„Chcela som sa prejsť a ísť na čerstvý vzduch. Nikdy by som si nepomyslela, že nájdem niečo lepšie," povedala a pozrela sa na mňa.

Pozeral som sa na ňu a premýšľal, či jej návšteva záhrady bola naozaj len náhodná. Spomenul som si na naše prvé stretnutie, ktoré sa odohralo za rovnakých podmienok. Kvôli tomu, že som vedel o jej otcovi a jeho túžbe zbaviť ma trónu, som ju podozrieval snáď zo všetkého.

„Určite nájdete krásy tejto záhrady, rovnako ako aj ja," povedal som, aby som nebol príliš hrubý. Rukami chodila popri kvetoch a dotýkala sa listov, pričom sa na mňa zvodne pozerala. Predtým bola ustráchaná a hanbila sa. To sa však zmenilo a tlačila omnoho viac. Asi si uvedomovala svoju krásu a ňou ma chcela zlomiť. Neuvedomovala si však, že sa na hrade nachádzala žena, ktorá ju krásou na tisíc krát prekonala.

„Ukážete mi ich? Poznáte to tu lepšie ako ja a-," začala, no povzdychol som si.

„Hovorili ste s mojou matkou, lady Ismanna?" prerušil som ju a ona sa na mňa zahľadela. Chvíľu sa pozerala, no vzápätí sklonila pohľad.

„Áno, nejaký rozhovor sme začali. Nerozumiem, vaše veličenstvo," povedala a hneď sa ku mne pohla. Ten zúfalý pohľad sa nedal prehliadnuť. „Prečo chcete, aby som odišla? Urobila som niečo, čím som si vás pohnevala? Alebo som niečo povedala?"

„Nie, lady. Avšak blížia sa kruté časy. Bude pre vás lepšie, ak sa vrátite domov," povedal som jej, no ona ma chytila za ruku.

„Rozumiem, vaše veličenstvo. Bojíte sa o moju bezpečnosť. Garantujem vám, že nebudem na obtiaž. Budem vám stáť po boku. Teraz a aj v budúcnosti," pošepkala a naklonila sa ku mne. Bola vyššia ako Thaleia, preto by to mohla aj dokázať. Včas som však uhol a otvoril ústa, že niečo poviem, no prerušili nás.

„Ruším?" ozval sa hlas, za ktorým som sa hneď obrátil. Vo vchode do záhrady stála Thaleia a s rukami založenými na hrudi sa na nás pozerala. Rozhodne bola nahnevaná.

„Áno, zradkyňa. Čo si to dovoľuješ? Si v prítomnosti kráľa! Správaj sa podľa toho!" zavrčala Ismanna a pritúlila sa ku mne bližšie. „Mala by si pokľaknúť."

„Jasné, urobím to. Až po tebe. Och pardon, to by asi momentálne nebolo vhodné," uškrnula sa a Ismanna v momente očervenela od zlosti. Chcel som sa smiať, no udržal som sa.

„To je v poriadku," povedal som a odpútal sa od Ismanny, ktorá sa na mňa dotknuto pozrela. „Prosím, aby ste zvážili váš odchod, lady Ismanna. Keď sa o tom budeme rozprávať nabudúce, už to nebude len návrh. Ospravedlňte ma," mierne som sa uklonil a nasledoval Thaleiu. Keď som okolo nej prešiel, ešte prebodávala Ismannu, no potom sa so mnou pohla preč.

„Stalo sa niečo dôležité?" spýtal som sa jej počas cesty, keď sme sa pohli chodbami preč.

„Nie, chcel si tam nebodaj zostať?" spýtala sa, a preto som sa zastavil a pozrel sa na ňu.

„To nič nebolo. Chápeš to dúfam."

„Jasné, predsa nemôžem podozrievať niekoho, kto sa mal stať kráľovnou," povedala jedovato a pohla sa preč. Hneď som ju však schytil za ruku a potiahol za roh, kde som ju oprel o stenu a pozrel na ňu.

„Nič medzi nami nebolo."

„Ja viem," usmiala sa, ale jej slová neodzrkadľovali jej pohľad. „Môžeme ísť?" Pohla sa, no schytil som ju za rameno a nedovolil jej to.

„Nemala sa stať kráľovnou."

„Celý hrad hovorí niečo iné. Nemal si ju náhodou predstaviť na tvojej oslave? Možno som ťa prerušila a chcel by si to urobiť." Žiarlila. Bola taká chutná, keď mala nafúknuté líca a hnevala sa. Presne ako vtedy v hostinci, keď som neopatrne flirtoval s hostinskou za barom.

Usmial som sa na ňu. Nechtiac som si však spomenul na určitú udalosť, ktorá sa stala v meste Distall. Bola to noc predtým, ako sme išli do baní. Videl som ju v náručí iného chlapa a aj iné tomu dôkazy, na ktoré som chcel zabudnúť. Premohol ma nečakaný hnev.

„Bol to len rozhovor. Nemáš dôvod byť nahnevaná. Mám ti snáď pripomenúť čo sa stalo v Distalle? A na toho chlapa, s ktorým si tam bola?"

Neveriacky otvorila ústa a pozerala sa na mňa. „To bolo iné. To som chcela-," začala, no odtiahol som sa.

„Kľúče by si získala aj iným spôsobom." Zazrela na mňa akoby ma obviňovala z toho, že som jej to pripomenul. Nechcel som a aj som to oľutoval, no nepáčilo sa mi, keď ma dávala dohromady s Ismannou, i keď som aj pri nej myslel len na ňu.

„V poriadku," odstrčila moju ruku a odchádzala preč.

Pohádali sme sa na totálnej hlúposti. Oprel som sa hlavou o stenu a následne do nej tresol päsťou. Neznášal som sa. Bolo jasné, že sa jej to nebude páčiť. Bola pravda, že sa Ismanna mala stať kráľovnou, i keď som k nej necítil vôbec nič. No povinnosti ma k tomu takmer dohnali a urobil by som najväčšiu chybu v živote. Musel som sa jej ospravedlniť.

Zdvihol som pohľad a vtom sa zarazil. Miesto, kde som buchol päsťou, bolo pokryté ľadom. Vytreštil som naň oči. Toto už nebola náhoda. Dotkol som sa prstami ľadu a cítil chlad. Chcel som zistiť viac, a preto som sa k ľadu priblížil celým telom.

Dotkol som sa ho prstami a sústredil sa. Cítil som ako mi cez prsty prechádzal chlad do dlane a ďalej po ruke. Najprv to bol zvláštny pocit, no následne celkom príjemný. Akoby mnou prechádzala mocná sila, ktorá chcela silnieť. Zatvoril som oči a ponoril sa do svojho vnútra. Objavil som sa v nekonečnej miestnosti a hľadel na bielu farbu. Predtým bola biela, teraz sa pomaly zoceľovala a vytvárala ľadové kryštáliky, ktoré vytvárali rôzne ornamenty a prechádzali do špirály, ako aj ostatné.

Zdvihol som k nej ruku a zatvoril oči. Moc mi prechádzala do tela a znova von. Akoby sa nedokázala usadiť. Bol to naozaj zvláštny pocit. Avšak pokračoval som. Nezaujímalo ma, kto alebo čo bolo okolo mňa. Tú moc som si chcel podmaniť. Chcel som pre to urobiť všetko.

Netušil som koľko času prešlo, ale zacítil som niečo iné. Niečo, čo sa nedalo nepovšimnúť. Prekvapilo ma to a skôr než som tomu vedel zabrániť, moja moc vybuchla.

Odskočil som od steny. Skôr ma tá tlaková vlna odhodila a chrbtom som vrazil do steny za mnou. Bolestivo som zatvoril oči, no pozrel sa následne pred seba. Celá stena, ktorá bola predo mnou, bola pokrytá ľadom. Na zem padali malé kryštáliky, no inak bola celá ľadová. Preglgol som.

Naozaj som prebudil moc ľadu. Element spojený s vodou a vzduchom. Nezachoval som sa však neprítomne. Hneď som použil oheň, aby som to za sebou zakryl. Nechcel som, aby o tom niekto vedel. Prekvapilo by ich to, ak nie šokovalo. Jedinej, ktorej som to chcel povedať, však na mňa bola nahnevaná.

Vyšiel som zo svojho úkrytu ako by som sa nič nedialo a išiel ju hľadať. Vedel som, že sa na mňa hnevá, a preto som sa chcel udobriť. Bola jediná, s kým som chcel mať dobré vzťahy.

Bol večer, preto som predpokladal, že bude v jedálni. Raňajky a večere sú vždy spoločné, preto som dúfal, že bude tam. A okrem toho som urobil pár zmien a informoval o tom kuchárov a aj služobníctvo. Bol som zvedavý, či to na môj pokyn dodržali.

Míňal som vojakov, ale v podstate som išiel do trónnej sály sám. Pred vchodom som nikoho nevidel, no počul odtiaľ zvuky. Asi boli všetci naozaj hladní. No keď som sa objavil na prahu dverí, zostal som stáť.

Stoly boli rozložené bližšie k trónu ako predtým, keď boli čo najďalej. Niektoré stoly boli aj pospájané, no najviac ma zaujímal stôl určený pre kráľa. Nebol totiž na úrovni trónu ako predtým, ale dole, na úrovni všetkých ostatných. A čo som videl, boli pridané aj stoličky a stôl bol trochu zaoblený, nie rovný. Presne ako som požadoval.

Pozrel som sa však vedľa seba a videl Thaleiu opierať sa o zárubňu, ako sa so založenými rukami pozerá do miestnosti. Nepozrela sa na mňa, i keď ma videla.

„Nehnevaj sa," pošepkal som, ale pozeral sa pred seba. „Nechcel som ťa tým zasiahnuť."

„Hm," odpovedala, no stále sa na mňa nepozrela. „Nepáči sa ti, že som musela prežívať aj takýmto spôsobom?" spýtala sa a ja som sa radšej odvrátil. Keď sme sa spolu milovali v osade pred Awencey vedel som, že to nie je jej prvýkrát. Nechcel som však ani len pomyslieť, koľký krát to už pre ňu bolo. Nemohol som ju súdiť, najmä nie ja, no hnevalo ma to. Vedomie, že som ju donútil, aby to robila pre prežitie, ma zožieralo.

„Nemám právo do toho zasahovať," odpovedal som a vtom po mne šibla pohľadom. Opätoval som jej ho. „Nemám právo zasahovať do čohokoľvek čo si robila."

„Takže takto to bude už stále?" spýtala sa a pozrel som sa na ňu. „Budeš sa viniť za všetko čím som si prešla a nehovoriť mi do toho?"

„A nie je to tak?" spýtal som sa na obranu. „Je to moja vina. Ak by som nespravil čo som spravil, nikdy by si nebola nútená to urobiť."

Vtom ku mne pristúpila a musel som proti jej hnevu ustúpiť, až som sa oprel o zárubňu. Preglgol som. „Do ničoho som nebola nútená. Robila som, čo som urobila preto, lebo som chcela. Ak by som chcela, mohla som odísť a nikdy sa nevrátiť. Mohla som zabudnúť na všetko, čo sa tu stalo a začať svoj život na inom kontinente. Každý môj krok od tej noci bol dobrovoľný a chcený. Všetko som urobila, pretože som chcela. Nie pretože som musela."

„Aj tak," povedal som a myslel najmä na tých mužov. Vedela, že to ma trápi najviac.

„S nikým som nespala a ani sa nebozkávala," šepla zrazu tichšie a zaujala tak moju pozornosť.

„Čo?" tiež som šepol. Začervenala sa, no zdvihla ku mne pohľad. Prikývla.

„Nespávala som s mužmi a ani som sa s nimi nebozkávala. Ten chlap, s ktorým si ma videl v Distalle ma len obchytkával a bozkával na krku. V tej izbe som ho omráčila a kľúče si jednoducho vzala. Nikdy som svoje telo nepoužívala ako znak manipulácie alebo cieľa. Nepotrebovala som to."

Hanbil som sa. Taká možnosť ma nikdy nenapadla. Vždy som si prehrával len tie najhoršie scenáre a nie aké v skutočnosti naozaj boli. Musela byť zo mňa naozaj sklamaná.

„Ale ak sa z niečoho chceš obviňovať," začala a znova som sa na ňu pozrel, „tak jedine z toho, že sa ma nedotýkaš teraz. Že ma nebozkávaš a nevezmeš si ma. Môžeš sa obviňovať jedine preto, že nechceš so mnou niečo viac," dodala a zahľadela sa mi do očí. Vtom sa usmiala a odstúpila. „Čo dodať. Možno ťa nepriťahujem."

Akoby vo mne prebudila zviera. Zviera bažiace po svojej koristi, ktorú chce roztrhať. Moje vnútro úplne explodovalo a malo neuveriteľnú chuť vziať ju a pred všetkými pomilovať. Pristúpil som k nej, neovládajúc svoje pohyby, no našťastie nás zastavili.

„Vaše veličenstvo," usmial sa na mňa prichádzajúci gróf Waltin, ktorý sa mi poklonil. Môj pohľad smeroval k nemu a Thaleia bola preč. V duchu som niekoľkokrát zanadával. „Bol to váš nápad na rozloženie miestnosti? Musím uznať, že sa mi páči," povedal a spolu sme sa pohli do miestnosti. Našťastie si nikto nevšimol môj rozhovor s Thaleiou. Videl som ju pri mojom stole ako si niečo berie pod zub, a preto som sa musel ovládať. Chcel som ju mať.

„Som rád, že sa vám pozdáva, Waltin. Takto bude každý počuť rozhovory a zabráni sa dezinformáciám."

„Viete, že ma to tiež napadlo?" usmial sa a pokračoval v ceste. „Velitelia si väčšinu informácií nechávajú pre seba, no čo my? Tiež sme tu, či nie?" zasmial sa a ešte niečo hovoril, no ignoroval som ho. Všímal som si Thaleiu, ktorá sedela s prekríženými nohami na stole a pozorovala ma. Naozaj som mal čo robiť, aby som sa ovládol.

Večeru začali podávať, keď som si sadol k stolu. Nepotrebovali sme nejaké otvorenia, a preto sme jedli a rozprávali sa medzi sebou, akoby to bol bežný deň. Počas večere prišiel aj Dway, ktorého som nasmeroval k stoličke vedľa mňa po pravej ruke. Mala byť určená pre matku a Braxleyho, no tí dvaja odmietli sedieť za rovnakým stolom ako Thaleia.

Tá mi sedela po ľavej strane a nohy mala vyložené na stole, zatiaľ čo jedla. Bola uvoľnená a dávala to najavo. Nič som jej na to nepovedal.

„Poslal som posla na východ so správou, aby sa jednotky vrátili," povedal Dway počas večere. Povedal to dosť nahlas, tým pádom ho niektorí aj počuli.

„To rád počujem. Ako dlho im bude trvať, kým sa vrátia?"

„Pár dní. Ak si pohnú, tak štyri." Spokojne som prikývol.

„Smiem sa spýtať, vaše veličenstvo?" ozval sa Arlowe, na ktorého som sa obrátil. „Čo budeme robiť, keď sa vrátia späť všetky jednotky? Veď zo západu sa k nám blížia nepriatelia. Nie je lepšie byť na nich pripravení?"

„Nepriatelia sa nenachádzajú len mimo nášho územia, Arlowe," povedal som mu a zamračil sa. „Chápem vaše obavy, no momentálne potrebujeme všetky sily zjednotiť a odovzdať si informácie. Na kontinente sa toho deje príliš veľa a všetky informácie sa strácajú, alebo odovzdávajú nepresné. To si v dobe vojen nemôžeme dovoliť," odpovedal som a pozrel na slúžku, ktorá priniesla džbán čerstvého vína. Usmial som sa na ňu a ona odišla, zatiaľ čo sa Thaleia naň hneď vrhla, aby sa napila.

„Zatiaľ nevieme, aké hrozby nás zo západu čakajú," ozval sa minister Baver. „Kvôli nečakaným komplikáciám s prírodou, žiadna z krajín nenapredovala. To ani Gadaheer," zdôraznil a ja som prikývol, pričom som si tiež nalial z vína, aby som sa napil.

„Presne tak. Nikto nekonal, pretože to okolnosti nedovolili. Čo som však počul, príroda sa začala postupne upokojovať a práve to môže všetkých nepriateľov nabudiť, aby sa pohli vpred. Naše jednotky boli mesiace preč. Bez informácií. Je načase, aby sme to zmenili," povedal som a on prikývol.

„Mal by som pár nápadov, ktoré by som rád prediskutoval, vaše veličenstvo," ozval sa minister Bardolf. Prikývol som. „Máte pravdu, že sa toho veľa zmenilo a nie sme na tom len my. Aj okolité krajiny začínajú pociťovať zmeny. Myslím, že je načase, aby sme spojili informácie, ktoré všetci máme a konali jednotne."

To, čo povedal, dávalo zmysel. Než som chcel odpovedať, priložil som si čašu k perám, že sa napijem, no zrazu sa predo mnou objavila Thaleia a z celej sily mi ju odrazila z ruky. Šokovane som sa na ňu pozrel a začul tasenie zbraní v sále. Dway vedľa mňa bol okamžite na nohách s polo vytaseným mečom a vražedne pozeral na Thaleiu. Lenže aj ja som sa na ňu pozeral a taký vražedný pohľad som videl len raz.

Vzápätí sa obrátila do sály a rýchlo sa pohla preč. Ostatní sa za ňou prekvapene pozreli, no bola príliš rýchla. Odrazu prišla k slúžke, ktorá bola pred chvíľou pri našom stole a vzápätí som sa prudko postavil.

„Thaleia!" varoval som ju, no neskoro. Schytila dievča za krk a z celej sily ju sotila o stôl na jedlo, ktoré bolo na ňom položené. Vojaci, ktorí pri ňom sedeli sa na ňu šokovane pozerali a postavili sa. Nikto ani nedýchal. Dievča kričalo, lapalo po dychu a dokonca kopala nohami, aby sa oslobodila, no Thaleia sa nepohla.

Obišiel som stôl a rýchlo išiel k nej, pretože hrozilo, že ju zabije.

„Ty máš ale odvahu urobiť to v mojej prítomnosti," zasyčala jej pri tvári, keď som sa pri nej objavil a chytil ju za rameno.

„Thaleia, čo to robíš? Okamžite ju pusť!"

„Ak mi okamžite nepovieš, kto ťa na to naviedol, tu a teraz ti zlomím krk a nebude ma za to hrýzť svedomie!"

„Thaleia!"

„Zmĺkni už!" skríkla na mňa a obrátila sa ku mne. Prekvapilo ma to. „Ak chceš vedieť kto ťa chcel zabiť, tak ma nechaj!"

Odvrátil som sa k čaši, ktorú mi odrazila spred úst. Dway sa pohol k celému džbánu a nadýchol sa z neho. Položil džbán a s krútiacou hlavou sa na mňa pozrel. Obrátil som sa k Thalei.

„Hovor, dievča. Nemám toľko trpezlivosti ako sa zdám," pozerala na dievča, ktorej tiekli z očí slzy. Bránila sa a plakala, no zatiaľ nikto nereagoval. Všetci sa pozerali na Thaleiu, ktorá ju pridržiavala.

„Preboha, veď to dievča zabije!" skríkla matka a už som počul jej kroky. „Dostaňte ju od nej! Veď je úplne šialená."

„Thaleia, pusti ju," priblížil som sa k nej bližšie. „Musíme to vyriešiť normálne. Dway hovorí, že tam nič nie je!"

„Jasné, lebo vy všetci poznáte jedy celého sveta!" zavrčala a usmiala sa. „Ale ako chceš." Schytila dievča za krk a potiahla. Odstúpil som a sledoval, ako ju z celej sily hodila o zem. Následne sa pred ňu postavila a vytiahla na ňu meč. Spozornel som o to viac. „Ak mi neveríte, zavolajte Wyllu. Ona vám ukáže, čo za jed ti to táto mrcha chcela podať."

„Vaše veličen-stvo," ozvalo sa dievča a pridŕžajúc za krk sa rozkašľala. Pozrel som sa na ňu. „Ja by som nikdy-," znova sa rozkašľala a každý čakal moju reakciu. Zastanem sa dievčiny alebo svojej kráľovskej alkary?

„Priveďte Wyllu," povedal som prísne.

„Veličenstvo?"

„Priveďte Wyllu! A to okamžite!" skríkol som prísne a z miestnosti vyšli vojaci. Pozrel som sa na Thaleiu. Vedel som, že jej môžem veriť, preto bola moja voľba jednoznačná.

Zatiaľ čo sme čakali na Wyllu, sa sála pomaly vyprázdňovala. Odchádzali najmä dvorné dámy, šľachtici a zostali len velitelia, vojaci a moja rodina. Všetci pozorne sledovali Thaleiu, ktorá stála pred dievčaťom a v ruke držala meč.

Celý čas sa mi snažila matka a aj Braxley dohovoriť, no nikoho som nepočúval. Čakal som na Wyllu, ktorá mala dokázať pravdivosť Thaleiných slov.

Ukázala sa po pätnástich minútach. Keď vošla za sprievodu vojakov do miestnosti, najprv sa zastavila a pozrela sa na scénu pred ňou. Na po krk ozbrojených vojakov, pripravení potrestať Thaleiu, ak sa mýlila a na vražednú Thaleiu, ktorá bola pripravená popraviť dievča, ak sa ukáže, že má pravdu.

„Wylla, tam je džbán," oslovil som ju a ona ku mne podišla. Zahľadela sa na Thaleiu, no tiež videla ten vražedný pohľad. Radšej sa stiahla a vyvalila na mňa oči. „Skontrolujte ho. Dokážete to?"

„Mám na to potrebný prostriedok," povedala a obchádzala dievča, aby sa k stolu dostala.

„Prosím! Ja som nič neurobila! Prosím, nech ma prepustí, prosím," žiadalo dievča so slzami a dokonca sa dotkla Wylliných šiat. Ona ju však odsotila a pokračovala k stolu. Jej reakcia ma prekvapila. Podišla k stolu a vzala si do ruky džbán, ktorý jej podal Dway.

Urobila to isté čo on a nadýchla sa z neho. Nič však necítila, a preto sa zamračila. Držala ho však naďalej v ruke a vytiahla zo svojho kabáta priesvitnú ampulku. Otvorila veko a naliala tekutinu do džbána.

„Toto je elixír spojený z viacerých liečivých byliniek. Je veľmi silný a keď bude tento džbán naplnený jedom tak-," začala, no nedopovedala. Dno džbánu sa začalo rozpadať a červené víno z neho sa vylialo na zem. Prekvapene ho držala, ako liečivá tekutina úplne rozleptala vnútro džbánu.

Pustila ho na zem, kde sa rozbil, no vtom sme sa pozreli na tekutinu a videli, ako sa z nej začalo pariť a dokonca bublať. Videl som ako ostatným padla sánka, no ja som sa hneď pozrel na Thaleiu.

Ona predsa to víno pila!

„Tak tu to máš!" zavrčala Thaleia a vrhla sa vpred. Dievča skríklo a Thaleia dokonca sekla mečom. Ozval sa náraz, výkriky a tasenie mečov naším smerom. Všetci sa pozerali na dlhý a najmä hlboký rez, ktorý bol za slúžkou. Netrafila. Pretože som ju zarazil.

Stál som vedľa nej a držal ju pevne za ruku. Pozerala sa mi priamo do očí a aj keď sa pozerala nepriateľsky, nebola nepriateľská voči mne.

„Sakra, toto nie je normálne!" povedal veliteľ Arlowe.

„Skoro nás zabila!" vykríkol niekto.

„Dway, postaraj sa, aby bola zavedená do cely. Veliteľ Dynir, vypočujte ju," zavelil som, no nespúšťal som oči od Thalei. Bál som sa, že ak to urobím, zmizne.

„Vstávaj!" zahučal Dway a dievča začalo kričať ako pomätené a vytrhávala sa mu z rúk. Jemu sa však brániť nemohla.

Bol som rozrušený a z celej situácii vyvedený z miery. Thaleia konala rýchlo, bezhlavo a správne kvôli okolnostiam. Keby som nebol dosť rýchly, dievča by bolo mŕtve. To by sme však nevedeli, kto jej to nakázal, ak niekto taký bol. Príliš veľa otázok. Za deň sa ma snažili zabiť dvakrát. To sa za osem rokov vlády ešte nikdy nestalo.

Vtom sa Thaleia pozrela na ruku, ktorú som jej držal a ja tiež. Vytreštil som na ňu oči, pretože sa mi z dlane začal šíriť ľad, ktorým som jej pokryl ruku. Preglgol som a chcel sa rýchlo od nej dostať, no urobila to za mňa a ruku si prudko vytrhla.

Hneď som si ju skryl a ohňom vysušil, no naše pohľady sa stretli. Toto už pred ňou neutajím.

„Thaleia, si v poriadku?" pristúpila k nám Wylla a prekvapene až starostlivo si ju prezerala. „Povedali, že si sa z toho džbánu napila," povedala nahlas. Niektorí sa k nám obracali, no Thaleia len vrátila meč za chrbát a pozrela sa na ňu.

„Aj tento džbán tá slúžka doniesla!" zavolal jeden vojak, ktorý stál pri stole, kde sedela matka a Braxley. Obaja sa od stola pohli preč, akoby bol otrávený. Thaleia zrazu prešla popri mne a išla k stolu. Všetci ju sledovali.

Vzala džbán do ruky a aj z neho sa veľkým dúškom napila. Na vlastné oči sme videli ako preglgla. Následne sa pohla k Wylle a pokynula jej, aby urobila s tým elixírom to isté. Prikývla a aj do tohto džbánu vyliala tekutinu.

Džbán sa jej rozpúšťal v ruke, až ho pustila na zem a tam z neho bola rovnako otrávená tekutina, ako aj z toho predchádzajúceho.

„Vyzerá to tak, že nie si jediný po kom išli," povedala nahlas a pozrela sa na mňa.

„Ako to, že ti nič nie je?" spýtala sa šokovane Wylla a Thaleia prskla.

„Veď som hovorila, že mám odolnosť," povedala a obzrela sa na ostatných. „Nemyslite si však, že pre vás budem odteraz ochutnávač. Jediné jedlo, ktoré budem testovať je kráľove," povedala a vtom sa pozrela na matku a Braxleyho. „Nikoho iného."