THALEIA

Nedýchala som. Takmer som zabudla aký je to pocit, keď sa mi vzduchom naplnili pľúca. No nemohla som dýchať. Srdce mi búšilo príliš rýchlo a nechcelo sa upokojiť. Mala som strach. neuveriteľný strach, ktorý som nemohla dať najavo. Mohla som sa na len neprítomne pozerať a spracovávať fakt, že ak by som sa omeškala, bolo by neskoro.

Eawyn kričal rozkazy a všetci boli v pohotovosti. Videli, čo sa stalo a aj kto bol ich cieľom. Aréna bola okamžite prázdna a všetci sa vrhli za Dwayom, ktorý ako prvý vyrazil za páchateľom. Môj šíp letel až k hradu, odkiaľ bol vystrelený. Vedela som však, že skôr než tam ktokoľvek dorazí, bude dávno preč.

Zišla som dole do arény a vzala si svoj meč. Hodila som ho o zem, aby mi nezavadzal. Keď som si ho založila späť, pozrela som sa na svoju ruku. Na tú, ktorou som zachytila prichádzajúci šíp. Dúfala som, že sa mi to všetko len zdalo a myslela som príliš dopredu. Áno, určite to bolo tým.

O útoku na kráľa v tréningovej aréne vedel celý hrad. Vojaci vo veľkých počtoch prehľadávali celý hrad a aj okolie, no ja jediná som sa neobťažovala. Vedela som, že nikoho nenájdu a ani žiadne stopy po útočníkovi. Niekto s takou silou a presnosťou na diaľku, by neurobil hlúpe chyby ako boli prípadné stopy na odhalenie. Určite to bol profesionál.

Veliteľ Arlowe nariadil niekoľkých vojakom, aby sa za žiadnych okolností nepohli od kráľa. Musel mať okolo seba minimálne šesť ľudí, aby dokázali odraziť prípadnú hrozbu. Ak by sa však malo opakovať čo v aréne, bola som jediná, ktorá by to mohla včas zastaviť.

Nachádzali sme sa v časti hradu, kde bola sklenená strecha nad celou plochou záhrady, v ktorej strede bola kamenná glorieta. Okolo celého priestoru bola kamenná chodba so stĺpmi. Sedela som na jednom múriku, neďaleko gloriety, v ktorom sedel zamračený Eawyn a pri ňom matka a Braxley, spolu s veliteľmi. Vojaci sa nachádzali na každom kroku, pripravení ho chrániť. Toto miesto sa používalo na menej dôležité schôdze.

„Naozaj ste nikoho nenašli? Ako je to možné?!" hnevala sa kráľovná a mračila sa na Dwaya, ktorý stál pred nimi s rukami za chrbtom. Správala sa k nemu, akoby to bola jeho chyba.

„Bohužiaľ. Podľa smeru šípu, bol páchateľ niekde na hrade. Boli sme príliš ďaleko, aby sme niekoho videli či chytili."

„Ako viete odkiaľ strieľali?" spýtal sa Braxley a na moment všetci okolo neho stíchli. Niekoľko hláv sa pozrelo na mňa, no ja som sa drzo obrátila a založila si ruky za chrbtom, aby som sa oprela o stĺp. „Naozaj to nebola ona?" Počula som ho šepkať, a to Eawyna nahnevalo.

„Bojovala predsa s Dwayom!" zavrčal na neho.

„A okrem toho kráľovi zachránila život," povedal prísne Dway. „Šíp letel presne na miesto, odkiaľ bol vystrelený. Do severnej veže."

„Tam sa mohol dostať ktokoľvek," povzdychla si kráľovná a posadila sa na stoličku. „Nie je to ani tak dávno, čo sme potlačili hrozbu od povstalcov a teraz toto?"

„Nestalo sa to prvýkrát," podotkol Eawyn. „A už sa nestane. Dway," oslovil ho vážne a Dway sa vystrel. „Chcem, aby si okamžite poslal správu do tábora na západe s okamžitým rozkazom návratu!"

Všetci sa na neho prekvapene pozreli, dokonca aj ja.

„Ale vaše veličenstvo," ozval sa prvý Arlowe. „Musíme predsa chrániť hranice. Západné sú najviac ohrozené s krajinou Gadaheer. Pokiaľ si myslíte, že vás prítomní vojaci na hrade neochránia, môžeme sprísniť stráž."

„Má pravdu. Nezdá sa mi správne, aby si povolal na svoju ochranu celú armádu," zamračil sa Braxley a ja som sa chcela smiať.

„Vy si myslíte, že som taký slaboch a úbožiak, že by som niečo také chcel?" vykríkol nenávistne a zlostne sa postavil. Braxley hneď od hanby očervenel. „Nie, nepotrebujem, aby ma niekto chránil. Vystačím si bohato aj sám. A ak ste si nevšimli, mám alkaru, ktorá sa o to aj sama postarala." Stál mi chrbtom, no ostatní sa na mňa pozreli. Zablikala som mihalnicami s úsmevom na tvári, no všetci za radom sa zamračili a odvrátili sa. Až na Dwaya. Ten sa na mňa stále pozeral.

„Tak prečo potom-," začala kráľovná.

„Pretože som to povedal, matka," pozrel sa na ňu. „Všetko podstatné sa dozviete, zatiaľ," obrátil sa späť na Dwaya, „vyšli správu, nech sa všetci okamžite vrátia. Bez výnimky!"

Dway prikývol. Nepýtal sa na dôvod a ani nikto iní, i keď ich to zaujímalo.

„Kam si myslíš, že ideš?" spanikárila kráľovná, keď sa Eawyn pohol preč.

„Nie som dieťa, ktoré potrebuje ochranu. Thaleia, hýb sa!" zavelil a odchádzal preč. Bez slova som sa postavila na zem a odchádzala s rukami za chrbtom za ním. Nikto nepovedal ani slovo.

Nasadil rýchly krok, no nebežala som za ním. Asi potreboval byť na chvíľu sám, tak som mu nechala priestor. Možno potreboval predýchať fakt, že takmer prišiel o život. Sama som potrebovala chvíľu ticha a spamätať sa z toho. Lenže to kam mal namierené, nemalo s oddychom nič spoločné.

Prechádzal totiž ďalej od hlavnej časti hradu a išiel smerom do tréningovej miestnosti. Slúžila výhradne pre kráľa a jeho trénovanie či už s mágiou, alebo zbraňou. Pred dverami nikto nestál, a preto otvoril dvere a vošiel dnu. Nasledovala som ho.

Vo vnútri si dával dole svoj kožený čierny kabátec a hodil ho o zem. Stále som ho bez slova sledovala a čakala čo bude robiť. Neprekvapilo ma, keď vzal do ruky prvý meč, ktorý uvidel a niekoľkokrát ho otočil v ruke. Zdvihla som bradu.

„To ťa to štve až tak veľmi?" spýtala som sa a zostala stáť pred dverami s rukami pri tele. Videla som mu na chrbte, ako sa niekoľkokrát nadýchol a následne sa ku mne obrátil.

„Áno," odpovedal a mračil sa na mňa.

„Nemôžem za to, že nás učili iní ľudia," povzdychla som si a obrátila sa. Chcela som radšej zmiznúť.

„Chceš mi tvrdiť, že ťa to naučili alkary?" spýtal sa pochybovačne. Jeho tón sa mi nepáčil, a preto som sa k nemu obrátila. „Pochybujem, že je to tak, Thaleia!"

„A kto ma to teda naučil? Tvoj otec?" Riskovala som hnev, lenže ani pri jeho spomienke sa nenechal odradiť.

„Naučila si sa to sama," odpovedal a ja som prskla, no neodpovedala som. „Nauč ma to. Takto nemôžem chodiť nikam!"

Zasmiala som sa. „Ale prosím ťa. Ja ťa to neviem naučiť, Eawyn. Každý má svoje vlastné schopnosti. Ako ani ty mňa nedokážeš naučiť mágiu, ani ja teba môj štýl boja."

„Musíš to urobiť, Thaleia! Nesmie sa opakovať to čo dnes."

„Nebodaj ťa to tak vystrašilo? Možno si predsa len tých vojakov zavolal, aby ťa chránili."

„Bojím sa o teba, Thaleia," skríkol nahlas a rozhodil rukami. Prekvapene som sa na neho pozrela. „Možno si to neuvedomuješ, no trasieš sa," dodal a pomaly ku mne pristupoval. „Celý čas si mädlíš ruky a snažíš sa ich skrývať, pretože sa ti trasú. Trasú sa ti celý čas od toho útoku," zdôraznil a ja som sa hneď pozrela na ruky.

Neuvedomila som si to. Na dlaniach som mala hlboké rany od nechtov, no necítila som žiadnu bolesť. Zdvihla som pohľad a pozrela sa pred seba, no to už Eawyn stál tesne pri mne a pozeral sa so starosťami na mňa.

„Ty si nevidela svoj pohľad, akým si sa tam na mňa pozrela," šepol a pohladil ma po líci. „Bol to rovnaký pohľad, akým si sa pozrela v tú noc na otca. Plný zdesenia," odtrhla som sa a odstúpila, no schytil ma okolo pása a náruživo pobozkal. Chytila som ho za hruď a snažila sa ho odtlačiť, no nedovolil mi to.

Vášnivo, až dráždivo ma bozkával a donútil, aby som pootvorila pery a začal sa mi s jazykom hrať s tým mojím. Naše dychy boli prerývané a mňa opustila všetka sila. Nedokázala som sa od neho dostať. Príliš ma zvieral v náručí. Príliš mi ukazoval, že je naozaj zdravý a nič sa mu nestalo. Ktokoľvek mohol vojsť, no jemu to nevadilo. Bozkával ma ďalej, náruživo a bláznivo.

Držiac ma v náručí, sa odo mňa mierne odtrhol a pozrel sa do mojej tváre. Nemala som na nej slzy, skôr bolesť.

„Nikdy o mňa neprídeš, Thaleia," pošepkal a vydala som tichý bolestivý ston. Odvrátila som sa, no rukou ma donútil sa na neho znova pozrieť. „Dnes to bolo naposledy, kedy si ma musela zachraňovať. Oddnes ti budem každý deň dokazovať, že to nebude potrebné." Verila som mu. Hovoril to vážne a presvedčivo. Musel uznať, že niečo také sa nemohlo opakovať. Nemusela by som sa k nemu dostať včas.

„Pokúsim sa ťa to naučiť," pošepla som, stále omámená tým bozkom. Usmial sa a naklonil sa ku mne znova. Len priložil pery na moje a tento dotyk mi stačil.

Ako aj chcel, vzala som do ruky tréningový meč a trénovali sme. Nechceli sme sa pozabíjať, ako to bolo predtým v aréne. Chcela som ho naučiť zopár trikov, no aj ako byť obratnejší, rýchlejší a aby konal rýchlo. Z toho čo mi hovoril, chcel vedieť najmä to, ako som dokázala sledovať okolie pri takom náročnom súboji. To však bolo niečo, čo som ho naučiť nedokázala. Bol to vycibrený pocit, inštinkt, ktorý som ho nemohla naučiť, pretože to musí v sebe nájsť sám.

Je pravda, že som sa väčšinu naučila sama, no to boli roky bojov v uliciach a aj s gormutmi. Naučila som sa základy a do dokonalosti som ich doviedla až s tréningom u alkar. Ich tréning bol nemilosrdný a nebabral sa so žiadnou z nás. Ak sme tréning nezvládali, museli sme odísť. Nezdržiavali sa so slaboškami, ktoré by aj tak neskôr nezvládli záverečný rituál. Takých sa zbavili hneď.

Ja som tréning zvládala až nad očakávania. Možno to boli ročné skúsenosti, keď som bojovala v tieni kráľovstva, no bola som pripravená. Pripravená na čokoľvek, no najmä motivovaná. Chcela som moc. Moc, ktorou by som dokázala ochrániť Eawyna a kráľovstvo. To, čo som dokázala bez alkar zvládnuť, som zvládla. Ďalej som už nevedela napredovať. Nie bez väčšej moci. Vybrala som sa teda k nim a vedela, že tú moc dostanem.

Riskovala som kvôli tomu život, no keby som si mohla vybrať, urobila by som to znova a aj miliónkrát.

Podľa motivácie Eawyna mi došlo, že sa v hale zdržíme. Preto som po hodine odložila kabát na zem a objavila sa pred ním len s krátkou sukňou a látkou, ktorá mi zakrývala hruď. Keď sa na mňa pozrel, rozhodne myslel na hriešne veci. Takmer ma vyzliekal očami, no nechcela som mu podľahnúť. Chcela som s ním bojovať a aspoň trochu ho niečo naučiť.

Po dvoch hodinách nás už hľadali. Kráľ si len tak zmizol a nikomu nedal vedieť kam ide. To sa na tomto hrade rozhodne nikdy nestretne s pochopením. Vonku sme počuli bežať ozbrojených mužov, no nikoho nenapadlo vojsť k nám. Až na Dwaya, ktorý otvoril dvere a pozrel sa na nás. Videla som ho, no nezastavila som sa. Najprv nič nepovedal a len vošiel v tichosti dnu. Eawyn mu bol otočený chrbtom, a preto nevedel kto vošiel.

„Odteraz už budeš volať ju, aby ti pomohla s tréningom?" spýtal sa s rukami založenými na hrudi a Eawyn sa k nemu obrátil.

„Čo?" spýtal sa zadychčane. „Nie, to len teraz."

„Prečo si teda nezavolal mňa?! Prišiel si s ňou rovno sem a nič nepovedal."

„Počujem v tvojom hlase žiarlivosť?" ozvala som sa a on sa na mňa celý červený pozrel.

„Čože? To vôbec nie!" zvolal obranne a pohol sa k nám. Eawyn sa zasmial. „Neviem či vieš, no ja som bol ten, čo z neho vždy vymlátil dušu, keď sa nevedel kontrolovať."

„Pokiaľ viem, teraz sa vie kontrolovať, tak neviem v čom je problém," usmiala som sa a on po mne len gánil. Užívala som si to.

„Nechcel som sa vás to pýtať, no predsa," ozval sa Eawyn a obaja sme sa na neho pozreli. „Váš súboj bol prerušený, no odpoveď musíte poznať. Kto vyhral?"

Obaja sme sa na neho pozerali a mlčali. Nechcela som odpovedať.

„Ona. Nemal som od začiatku šancu," povedal Dway a Eawyn sa pozrel na mňa. Možno si myslel, že budem oponovať alebo nebodaj hovoriť, že bol blízko. Čo som o chlapoch ako oni vedela jasne bolo neklamať, čo sa týka ich sily.

„Od začiatku? Tomu nerozumiem."

„Nebojovala svojou pravou silou," odpovedal a pozrel sa na mňa. Pohľad som mu opätovala. „Nikdy si to nemala v pláne."

„Nie," odpovedala som.

„Chcete mi tvrdiť, že s tebou bojovala naplno štyri hodiny a že si prehral hneď na začiatku? To nechápem."

„Je to tak," pomykal plecami. „Vyrovnala silu, aby bola rovnaká tej mojej. Rozhodne je však silnejšia než to. Alkary ju naučili fakt veľa."

„Prečo si ho potom nedorazila hneď na začiatku?!" zaujímal sa Eawyn.

„Povedala som ti," pozrela som na neho. „Svoju pravú silu použijem až proti nepriateľom. On ním nie je."

Moje slová si pamätal a prikývol. Bola to totiž pravda. Nebol dôvod sa predvádzať len preto, pretože som mohla.

„Chcem však ešte niečo vedieť," ozval sa Dway a pozrel sa na mňa. „Neviem síce koľko vás je, no určite veľa. Spomedzi všetkých, ako silná naozaj si?"

Otázka, na ktorú sa bál počuť odpoveď, no aj tak ju položil. Nechcel počuť chlácholivé reči, aké by som mu mohla dať. Nezaujímalo ho to. Obaja na mňa hľadeli a chceli jediné.

Pravdu.

„Som najsilnejšia."

Jednoduchá otázka a na ňu jednoduchá odpoveď. Pozrela som sa na Eawyna a aj jeho to prekvapilo. Nikdy sa ma na to nespýtal, a preto som mu to nevešala na nos. Ale taká bola pravda. Dway ju chcel počuť a dostal odpoveď. Hľadel na mňa a mal v očiach prázdno.

„Rozumiem," povedal a odvrátil sa na odchod. Po pár krokoch sa však zastavil a chvíľu mlčal. Následne sa obrátil a pozrel sa na mňa. „To však neznamená, že som názor na teba zmenil. Každý raz v živote prehrá a aj ty."

Jeho slová ma zasiahli viac než chcel. Už som totiž raz prehrala a stálo to život Eawynovho otca. Nechcela som však ukázať, že sa ma to dotklo a pozrela som sa na Eawyna. Usmieval sa, akoby takú odpoveď očakával.

„Čo sa smeješ?" usmiala som sa na neho.

„To mi pripomína, že si mi vlastne o žiadnej nikdy nehovorila," povedal a išiel odložiť meč.

„Nemám čo povedať."

„Ani o Andare?" spýtal sa a s úškrnom sa ku mne obrátil. Usmiala som sa, pretože ma dostal.

Obaja sme si sadli na zem oproti sebe. Nechcelo sa nám nikam inam ísť a chcela som mu to povedať.

„Prišla som na určené miesto asi tri mesiace po smrti tvojho otca," začala som hovoriť. „Dovtedy som sa musela len skrývať, pretože ste po mne pátrali a nechcela som pútať na seba pozornosť. Keď už bol vzduch ako tak čistý, odišla som. Musela som však chodiť prevažne v noci, takže mi to trvalo dlhšie. Keď som tam prišla, boli tam so mnou aj iné dievčatá, niekde aj ženy a všetky sa chceli dostať čo najďalej. Nemohli sa dočkať."

„Nemali nič proti tomu, že si tam bola ako hľadaný zločinec?" Pokrútila som hlavou.

„Alkary politické hádky alebo boje nezaujímajú. Majú vlastné spoločenstvo a toho, komu podriaďujú svoju moc. Chceli vychovať ďalšie alkary a ak som sa chcela k nim dostať, netrápilo ich kto som bola," odpovedala som. „Andara sa mi prihovorila po mojej prvej skúške, ktorá mala preveriť naše schopnosti, že naozaj zvládneme ich tréning. Videla vo mne potenciál a spriatelili sme sa. Ona totiž prešla úplne záverečnými skúškami pár mesiacov predo mnou. Mala len dvadsať," usmiala som sa, keď som si zaspomínala, s akým nadšením mi to hovorila.

„Potom si sa dostala ďalej?"

„Podstupovali sme tvrdý tréning a keď sme boli pripravené, čakal nás záverečný rituál."

„Ten elixír," prikývol si sám pre seba. Potom pokrčil jedno koleno a oprel sa oň rukou. „Ako dlho ten tréning vlastne prebieha?"

„Ako u koho," pomykala som plecami. „Tie, ktoré tréning nezvládali, mohli odísť. Od starších sme počuli povery, že je to nebezpečné a nemusíme prežiť. Niektoré odišli zo strachu. Ak v nás videli, že sme pripravené a cítili sme to tiež, mohli sme rituál dokončiť."

„To ste si mohli vybrať?"

„Áno. Boli sme silné, ale aj múdre. Nehrnuli sme sa za mocou, ak sme na ňu neboli pripravené. Ten tréning nás mal naň pripraviť. Aspoň trochu nám dať šancu, aby sme ju zvládli. Niektoré zo starších to skúsili a nikdy sa nevrátili. Avšak niektoré áno a stali sa alkarami."

„Ako dlho trvalo, kým si bola pripravená ty?"

„Povedali mi, že som bola pripravená po dvoch rokoch. Moja skupina pozostávala z pätnástich konečných žien, ktoré zvládali tréning a stali sa z nich vražedné zbrane. Niekedy sme bojovali aj medzi sebou, aby sme si navzájom utvrdili autoritu, no ja som sa vždy držala späť."

„Takže keď si mala sedemnásť, stala si sa alkarou?" spýtal sa, no s krútiacou hlavou som sa na neho pozrela. „Veď ti povedali, že si pripravená."

„Podľa nich, nie podľa seba," usmiala som sa. „Nemala som toľko, koľko som chcela. Stále som sa mohla zlepšiť. Stále to mohlo byť lepšie. Nemohla som len tak zahodiť šancu, ktorú som pred sebou mala. Išli po mne nebezpeční ľudia a ja som zas išla po tých nebezpečnejších. Musela som byť na všetko pripravená. Preto som odmietla a počkala ešte rok."

„Ešte rok?"

„Trvalo mi tri roky, kým som bola skutočne pripravená," povedala som a vtom som sa na neho zahľadela. „V mojej skupine pätnástich žien, boli naozaj nebezpečné bojovníčky. Také, ktoré by na bojisku zavarili aj Dwayovi, ak by sa s nimi stretol. Mohli odísť, no chceli to dokončiť." Nadýchla som sa. „Nakoniec som to z mojej skupiny zvládla len ja."

Mlčal. Možno nevedel čo povedať. Iba sa na mňa pozeral, akoby to všetko spracovával.

„Myslíš, že ti ten rok naviac pomohol?"

„Nie, oni pokračovali tiež. Takže sme na tom s rokmi boli na rovnako."

„Prečo si to zvládla ty a nie oni?"

„Elixír je naozaj silný a mocný. Ak by ho vypil nesprávny človek, rozožralo by mu vnútro celého tela. Nezvládol by to nikto. Ak by si o sebe čo i len trochu pochyboval, nemal by si šancu."

„Takže o sebe pochybovali a preto neprešli? To sa mi zdá zvláštne na tie, ktoré tam boli tak dlho. Povedal by som, že si verili až-až."

„To je pravda a niektoré až prehnane," zasmiala som sa. „Ale podmienkou je aj motivácia. Ten elixír je totiž zradný. Je silný to áno, ale aj prefíkaný. Nedá ti svoju moc zadarmo. Ak ju chceš, zaslúž si ju."

„Rovnaké slová mi povedala aj Andara. Čo to však znamená?"

„Na to, aby si mohol získať silu alkar musíš poraziť aj samotný elixír. Poraziť ho svojou silou, svojou túžbou po moci. Tvoja túžba musí byť omnoho väčšia, ako tá jeho zabiť ťa. Musíš vedieť, že tá moc je tvoja. Nie, že ju chceš, ale že je tvoja. Že ti patrí a nikomu ju nedáš. Musíš mať pevné odhodlanie, pevnú motiváciu. Niečo, čo ťa tak silno ťahalo vpred, že elixír bol len začiatok. Videl si sa ďaleko za ním."

„Čo ťahalo dopredu teba?" spýtal sa. Odpoveď bola jednoduchá.

Načiahla som sa k nemu so skloneným pohľadom a chytila mu obe ruky. Pevne mi ich zovrel a keď som sa na neho znova pozrela, pochopil. Usmiala som sa.

„Vedomie, že ti hrozilo nebezpečenstvo, bola naozaj silná motivácia, Eawyn," povedala som po tichšie. „Chcela som ťa chrániť a neprekážalo mi, ak by som kvôli tomu riskovala život. Vypila by som takých elixírov aj milión, ak by mi to dalo silu, ťa chrániť," povedala som a pozerala mu pritom priamo do očí. V očiach sa mu zalesklo a vedela som, že tieto slová neprijímal ľahko.

Bral ma za svojho nepriateľa. Za ženu, ktorá zabila jeho otca. Ak by som mu povedala, že sa ho snažím chrániť, vysmial by ma. Neveril by mi ani slovo. Pravdu som mu nemohla povedať, pretože by mi nikdy neveril. Bez Aldsey by mi nikdy neuveril. Preto som chcela, aby to počul.

Prisunula som sa k nemu bližšie a chytila ho oboma rukami za tvár. Po lícach mu padali slzy, no chytil mi pevne ruky a pozeral sa mi do očí.

„Milujem ťa, Eawyn Villar," povedala som priamo a s úsmevom, pričom som ignorovala slzy na jeho tvári. „Vždy som ťa milovala a navždy ťa aj milovať budem. Aj keby si ma celý život považoval za svojho nepriateľa, nikdy by som ťa neprestala v pozadí chrániť. Nikdy by som nedovolila, aby sa ti niečo stalo. Čím som si prešla, čo všetko som urobila a kým som sa stala. To všetko by som urobila znova a aj miliónkrát potom. Si to najdôležitejšie, čo mi na tomto svete zostalo."

Plakal. Muž nikdy neukazoval svoje slzy a už vôbec nie pred ženami. Dokonca ani kráľ nie. On bol aj muž, aj kráľ a plakal pred ženou. Lenže ja som nebola obyčajná žena. Pritiahla som si jeho tvár k sebe a naše čelá sa dotkli. Usmievala som sa. Nemala som potrebu plakať. Chcela som, aby to vedel. Aby vedel, že je to pravda.

Aby vedel, že aj keď ma nebude vidieť, navždy budem stáť po jeho boku.