EAWYN

„Za čo presne ti ďakovala?" zaujímal som sa, keď sme sa pohli preč zo sídla. Pokračovali sme cez záhrady, pretože sme mali namierené do tréningovej arény.

„Dala som jej pár jedov, na ktoré by mohla nájsť protilátky," povedala, čo ma prekvapilo.

„Kde si ich vzala?" spýtal som sa a ona sa usmiala. „Chápem. Musím však uznať, že sa činíš," povedal som a odvrátil sa.

„Nechápem."

„Najprv matka a teraz kráľovská lekárka?" povedal som a s úsmevom na ňu pozrel. „Chceš takto obísť úplne každého na hrade?"

„Ešte zostáva posledný," priznala a pozrela sa na cestu pred nami. Už sme boli blízko arény a míňali vojenské ubytovne. Niektorí vojaci nás zbadali a so záujmom nás sledovali. „Ale s ním to pôjde jedine touto cestou," kývla hlavou k aréne. Domyslel som si, o koho pôjde.

„Dobre. Verím, že vieš čo robíš," priznal som. Následne sme už mlčali, pretože okolo nás bolo veľa vojakov.

Ráno mi Engerran oznámil, že je veľa záujemcov, ktorí by chceli Thaleiu vyzvať. Zistil som si viac a boli to prevažne držitelia jednej hviezdy. Videl som v pozadí aj tých s dvomi, čo boli velitelia, ale iba stáli obďaleč a pozorovali situáciu. No našli sa aj takí, ktorí nemali žiadnu hviezdu. Vedel som, že sme mali medzi sebou aj takých, ktorí boli nebezpeční aj bez hviezd. No na ich získanie boli isté podmienky a nie každý ich splňoval.

„Dáš mi aj nejaký handicap?" spýtala sa Thaleia, keď sme sa blížili k vchodu. Tam nás čakal Engerran.

„Nie, mal by som?" zamračil som sa. „Myslel som, že chceš bojovať v plnej sile."

„Prosím ťa," zasmiala sa. „Tak nebudem nikdy bojovať."

„A prečo nie?" zaujímal som sa. Prekvapilo ma to.

„Pretože takú silu použijem proti skutočným nepriateľom," povedala a zahľadela sa na mňa. „A nie kvôli zbytočným šarvátkam."

Prekvapilo ma, že vedela takto ovládať svoju silu. Vedel som, že som sa to musel naučiť tiež. Prílišné používanie moci človeka rýchlo vyčerpá a nič iné mu následne nezostane. Ak by som ju však využíval tak ako Thaleia, len podľa potreby, veľa by sa zmenilo. Možno by som mal s ňou bojovať aj ja a naučiť sa to. Ale ak by som sa aj ja postavil do arény a pred všetkými prehral, asi by sa to nestretlo s porozumením.

„Engerran, musím uznať, že je veľa mužov, ktorí chcú alkaru vyzvať," uznanlivo som sa na neho pozrel a obzrel sa. Neboli to len muži, ale aj ženy. Všetci to boli vojaci, no nevidel som žiadnych mágov.

Naša armáda sa delila na dve skupiny. Na mágov, ktorí nerobia v boji nič iné, len bojujú pomocou mágie. Zvyčajne sú ako záloha a nevedú priamy boj, v prvej línii. Šetria si silu, pretože je rozsiahla a môže napáchať veľké škody. Potom sú tu vojaci, ktorí nepoužívajú žiadnu mágiu, pretože ju v sebe neprebudili. Nie je to nič zvláštne a abnormálne, preto svoj život zasvätili boji s nejakou zbraňou a musel som priznať, že sme mali naozaj schopných. A nakoniec tu bola skupinka vojakov, ktorí boli prevažne v prvej línii. Boli to tí, ktorí dokázali používať mágiu, no vedeli bojovať aj v priamom súboji. Takí, ktorí vedeli bojovať aj s mečom a aj s mágiou, boli tí najlepší a najvyhľadávanejší.

Práve preto, pretože sme mali rôzne skupiny, bol rozdelený aj ich tréning skupinovo. Nemohli sme proti sebe postaviť mága a toho, kto mágiu nemal. I keď, aj také boje sme niekedy mali a niekedy som sa prekvapil nad víťazom.

„Nenechajú si túto príležitosť ujsť, pane," povedal Engerran a poklonil sa. Vtom sa však zvrchu pozrel na Thaleiu. „Vyzerá to tak, že si necúvla. Dám ti však možnosť, aby sme boli spravodliví. Predsa len, stojí proti tebe vyše stovka skúsených vojakov."

„Nebodaj máte o mňa strach, Engerran?!"

„Nebuď smiešna," prskol a zasmial sa.

„Tak sa poďme zabaviť," žmurkla na mňa a vošla hlavným vchodom.

Aréna bola vytvorená z kameňa a mala len jedno poschodie. Prízemie bolo prázdne a bola to len prázdna plocha s vysokým múrom. Zvyčajne sa v nej nachádzali figuríny alebo iné nástrahy, ktoré vojakom pomáhali pri tréningoch. Najčastejšie však bola plocha prázdna a všetci trénovali spoločne a niekedy aj medzi sebou.

Prvé poschodie slúžilo pre obecenstvo, aby ľudia, ktorí sa prišli pozrieť, neprekážali tréningu. Pri okrajoch sa nachádzali lavice, ak by si chceli sadnúť. Pred hlavným vchodom na poschodí sa nachádzala časť, ktorá bola určená pre kráľa a pre váženejšie publikum. Mal som tam pripravené posedenie a aj stôl, kde ma čakalo ovocie. Začal som byť hladný.

Za týmto priestorom a aj pod ním sa nachádzala miestnosť a dokonca aj podzemná miestnosť, v ktorej boli uložené zbrane slúžiace výhradne na tréning. Stále to však bolo smrtiace náčinie a nebolo by dobré, ak by padlo do nesprávnych rúk. Zbraň je nebezpečná, aj keď nie ostrá a hrdzavá.

Posadil som sa na stoličku a nahol sa so záujmom cez okraj. Mal som perfektný výhľad na arénu a aj na Thaleiu, ktorá stála v strede a čakala.

„Takže? Kto bude prvý a vyzve ma?" spýtala sa a obzrela sa nahor. Celé prvé poschodie bolo zapratané vojakmi a aj sa medzi sebou postrkovali, aby lepšie videli. Nemohli sa dočkať súboja a možného zabitia ich nepriateľa.

Ako prvý skočil do arény urastený vysoký muž a v ruke držal sekeru. Svojich vojakov som po mene nepoznal, len tých, ktorí sa svojimi schopnosťami nejakým spôsobom vyznamenali. Avšak toto nebola celá armáda nášho kráľovstva. Tá bola pri hraniciach a v nej boli všetci dôležití vojaci. Bolo načase, aby sa začali vracať späť domov.

Thaleia proti vojakovi a jeho sekere nevytasila svoj meč. Nechala ho na chrbte a uhýbala sa bez pomoci zbrane. Naopak, vzala do ruky svoju malú dýku a tou sa vyrovnala veľkej sekere. Na chvíľu sa iba bránila, no keď zaútočila, všetci valili oči. Nečudoval som sa im. No musel som sa usmievať, pretože to nebolo zďaleka všetko čo dokázala. Obratne sa uhla každej jeho rane, aby sa dostala za neho a následne mu malou rukoväťou udrela dozadu do chrbta. Muž padol na zem.

„Ďalší," vyzvala mužov a netrvalo dlho, kým k nej skočil za povzbudzovania ďalší vojak, ktorý tentoraz držal dlhý dvojručný meč. Nevrhol sa nezmyselne vpred, ale vypočítaval každý svoj krok. Thaleia ani proti nemu nevytasila svoj meč.

Aj tento súboj trval krátko. Thaleia ho niekoľkými rýchlymi pohybmi odzbrojila a nechala padnúť na chrbát. Bol porazený. Ďalší.

„Niektorí ju podcenili," ozval sa pri mne hlas a s jablkom v ústach som sa pozrel na Dwaya, ktorý ku mne prichádzal s rukami vo vreckách. Ak by takto prišiel k inému kráľovi, asi by ho sťali za podkopávanie autority. Od neho som to však ako od jediného vyžadoval. Okrem vážnych chvíľ, kedy som chcel, aby bol mojím kapitánom.

„Kde si trčal? Každý si tu chodí kam chce a neinformuje ma," zamračil som sa a odvrátil sa.

„Predstav si, že mám svoje povinnosti," povedal a sadol si vedľa mňa do kresla a pozrel sa do arény. Ďalší.

„To bol už tretí," povedal som a videl, ako dnu skočil štvrtý. „Čo za povinnosti?"

„Zo skladov nám zmizlo niekoľko výbušnín," povedal a obzrel sa, aby nás nikto nepočúval. Všetci nás však ignorovali a sústredili sa na Thaleiu a jej súboje. „Zámok bol napadrť."

„Kedy?"

„Niekedy v noci," odpovedal a tiež si vzal jablko do ruky. „Nikto ich nevidel a nikoho cestou ani nezabili. Dobre vedeli kam ísť a kde ich hľadať." Ďalší.

„Podľa tvojho hlasu usudzujem, že podozrievaš niekoho z hradu." Jeho mlčanie bolo odpoveďou.

„Posledné mesiace som si všimol nepatrné zmeny, ktoré sa okolo hradu diali," ozval sa po chvíli a zaujal moju pozornosť. „Kuchári hlásili vykrádanie zásob, kočiši neporiadok v stajniach a Wylla dokonca aj ukradnuté lieky. Všetko to však mizlo postupne a nie vo veľkých dávkach. Priznali, že boli také malé, až nepovšimnuté."

„Ale ty si si to všimol a dávaš to dohromady," povedal som a sám sebe prikývol. „Ešte nejaké abnormality?"

„Správanie veliteľov," šepol po tichšie a pozrel sa na nich. Sedeli neďaleko od nás, všetci traja a zamračene sledovali Thaleiu. „Nechcem ich obviňovať, ale správajú sa inak."

„Ako inak."

„Rezervovane," odpovedal a pozrel sa na mňa. „Doteraz riskovali, išli do akcie a nebáli sa dôsledkov. Vymýšľali rôzne stratégie a doviedli ich k víťazstvu. Posledné mesiace sú ticho. Jediné čo robia je, že so všetkým nesúhlasia, ale pritom sami žiadny návrh nedajú. Neviem, možno si to len namýšľam," dodal a chytil sa za hlavu.

„Verím tvojmu úsudku viac než ich stratégiám, Dway," povedal som a videl, že sa ku mne obrátil, no stále som sa pozeral do arény a hľadel na Thaleiu. „Zatiaľ to nerieš a keď sa to bude opakovať, lepšie sa na to pozrieme. Pover však niekoho na tie ukradnuté výbušniny, nech ich nájde," povedal som a on súhlasil. „Pripomeň mi, kto mi na porade navrhol, aby som poslal takmer celú armádu na západ?"

Hľadel na mňa, no obaja sme sa naraz obrátili na veliteľov. „Veliteľ Dynir," odpovedal hneď.

„A kto jeho návrh podporil?"

„Veliteľ Arlowe," prikývol a pozrel sa na mňa, vymenili sme si pohľady.

„Je na čase, aby sa vláda zmenila. Nemôžem mať po boku ľudí, ktorým nedôverujem," zdôraznil som a on prikývol. Potom sa však pozrel na Thaleiu. Kývol k nej hlavou.

„Jej dôveruješ?"

„Wylla si to už potvrdila."

„Začul som, že bola osobne aj za tvojou matkou a ostatnými. Zakopať vojnovú sekeru, alebo čo."

„Áno, aj mňa to prekvapilo."

„Doviedol si sem vraha svojho otca a očakávaš, že s tým budú ostatní súhlasiť a rešpektovať to?" povedal jedovato a pozeral sa na ňu. „Aby bolo jasné, moju dôveru si nezískala a ani nezíska."

„Nie je naším nepriateľom, Dway."

„Keď si s ňou odchádzal, tvrdil si niečo iné," povedal a zahľadel sa mi do očí. „Stalo sa na ceste niečo, čo by som mal vedieť?"

Nikto nesmel vedieť, čo som k nej cítil. Rozhodne by to nechápali. Mohol by som mu povedať o tom, že nevinná, ale pýtal by sa ako to viem. A o Aldsey nevedel nikto. Nemohol som mu povedať o jedinom spôsobe, ako som sa dozvedel pravdu. Ale aj bez toho sa udialo na ceste veľa.

Porozprával som mu podrobnosti o baniach vo Wistare, o vojvodovi Overmainovi, ako si chce vziať trón. Povedal som mu aj o hraničiaroch, ktorí boli podplatiteľní a nechali previezť voz plný predaných mladých žien. Ako som sledoval mestá, ktoré vôbec nikto nechránil. O Lucasovi Weidovi, vodcovi povstalcov a to, že z neho Arlowe vďaka chamtivosti urobil nášho nepriateľa. Aj o barónovi Selvinovi, ktorý tiež využíval svoju moc a na to doplatili nevinní ľudia. Povedal som mu všetko, s čím som sa na ceste stretol a nakoniec povedal, že som sa to dozvedel vďaka nej.

Thaleia mala veľa informácií a vedel som, že mi ich povie postupne. Prezradiť úplne všetko zlé a naraz by asi nebol dobrý nápad. Keď k tomu príde, všetko sa dozvieme.

Keď som skončil, Dway mlčal. Pozeral sa na mňa, no potom na ňu, akoby sa to snažil pochopiť.

„Mám pocit, že to bol jej plán od začiatku," zamračil sa a pozoroval ju. „Akoby ti chcela ukázať pravdu." Preglgol som a sledoval ho. Ďalšia vec, ktorú som si na ňom cenil a obdivoval, že to nebol hlupák a neriadil sa len príkazmi. Myslelo mu to a možno niekedy viac než mne, alebo ktorémukoľvek taktikovi. Na niečo myslel a mračil sa. Snažil sa to pochopiť, no nedarilo sa. Chcelo to viac času.

Pozrel som sa do arény a v tej istej chvíli sa môj pohľad stretol s jej.

„Je načase to tu ukončiť," ozvala sa priamo na nás. Pozrel som sa na Dwaya a ten zdvihol bradu. Ako som si domyslel a hlavne videl všetkých ostatných váhať, on bol posledný, komu sa chcela postaviť.

„Ak ju zabijem, potrestáš ma za to?" spýtal sa s úplnou vážnosťou. Zovrel som pery, no pokrútil hlavou.

„Nie."

To jediné mu stačilo. Postavil sa a bez ďalších slov sa pohol k múru. Následne cezeň preskočil a dopadol na zem do arény. Všade okolo mňa nastalo hrobové ticho a všetci sa pozerali len na tých dvoch v aréne. Všetci vedeli, že súboj, ktorý príde, nebude ako tie predošlé. Vlastne ako žiadne čo doposiaľ videli.

Dway bol považovaný za najlepšieho šermiara. Ako jedinú mágiu používal zem, no viac sa sústreďoval na súboje v priamom strete s nepriateľom. Vďaka tomu sa vyšplhal svojou silou až kde bol teraz. Ostatní voči nemu pociťovali rešpekt, pretože bol jediným, ktorý porazil kráľa v súboji s mečom. Nikdy som ho neporazil. Vedel som, že sa pri mne nekrotil a ani tak som nikdy nevyhral.

Ak by som mal sledovať jeho súboj s kýmkoľvek iným, nudil by som sa a možno aj odišiel. Nič zaujímavé by sa totiž neudialo. Avšak súboj s Thaleiou bol iný.

Všetci sa na nich pozerali, ako okolo seba krúžili a čakali, čo povie jeden alebo druhý. Dokonca som videl, ako sa im pery pohybujú, ale nepočul som vôbec nič.

Lenže vtom sa obaja zastavili a Thaleia urobila to, čo doteraz nie. Siahla si za chrbát a chytila do ruky rukoväť svojho meča. Muži blízko pri mne zalapali po dychu a dokonca sa im na tvári objavil pot. Moje srdce bilo šialene rýchlo a vedel som, že aj každému v aréne. Zovrel som prsty do pästí a vedel, že toto bude naozajstný súboj. Na život a na smrť. Doteraz sa ani jednému vojakovi nepodarilo alkaru zraniť. Vedel som však, že Dway to dokáže.

Obaja vytasili svoje meče a vrhli sa vpred. Ich prvý dotyk ocele mi prešiel až do mozgu. Cítil som napätie vo vzduchu, kedy sa nikto neodvážil dýchať, nieto prehovoriť. Všetci ich pozorovali so zatajeným dychom.

Bojovali rovnocenne. Útoky oboch boli presne vypočítané, presne mierené. S cieľom zasiahnuť súpera. Doteraz sa Thaleia nesnažila vojakov zasiahnuť, aj keď oni išli do boja s cieľom ju zabiť. Nebojovala rovnako. Avšak pri Dwayovi to bolo iné. Potvrdil to fakt, že proti nemu vytasila svoj meč, zatiaľ čo pri iných sa o to ani len nepokúsila. Chcel ju zabiť a ona to vedela. Oplácala mu to rovnako.

Vtom vojaci zaburácali, keď ju Dway zasiahol do ramena. Zahryzol som si do pery, no bol to len jemný a tenký rez, čiže nič vážne. Usmiala sa a vrhla sa vpred.

Keď som bojoval s Dwayom, bol som tým, kto sa prevažne bránil. Vedel som, že je dobrý, no nikdy som nemal naozaj možnosť si to pozrieť. Teraz som mal. Pozoroval som, ako galantne a pevne bojoval proti Thalei. Vôbec ju nepodcenil. Už od začiatku do toho šiel opatrne.

Ale aj na jeho tvári som videl, že nečakal takú silu. Možno ju nepodcenil, no ani veľa od nej nečakal. Mýlil sa.

Zatiaľ čo jej predchádzajúce súboje trvali maximálne do desiatich minút, ten s Dwayom trval už vyše hodiny. Sedel som opretý lakťami o kolená a s podopretou bradou ich sledoval.

Obaja už mali zranenia, no len obyčajné rezy, ktoré nič neznamenali. Žiadne smrteľné zranenia. Taký dlhý a náročný súboj by kde koho unavil, ale nie ich. Bojovali stále tvrdšie a pevnejšie než predtým. Ani náznak únavy.

Pokračovalo to tak aj ďalšiu hodinu. Aréna sa zaplňovala ďalšími ľuďmi, ktorí boli zvedaví na súboj, ktorý sa v nej odohrával. Vojaci lapali po dychu a pozerali sa na oboch s veľkým rešpektom. Pozrel som sa aj na troch veliteľov a videl im v očiach to isté. Strach, že to nešlo podľa ich plánu. Nečakali, že bude Thaleia taká silná, ako ani, že bude držať krok s Dwayom. Možno o nej pochybovali, no urobili chybu.

Bolo správne tento krok urobiť. Nešlo ani tak o to, aby Thaleia všetkých porazila. Ani aby porazila Dwaya. Išlo o to ukázať, že je silná. Silnejšia než oni a môže ich kedykoľvek zničiť. Avšak dokázať aj to, že aj keď je silná, prišla na príkaz kráľa. Na môj príkaz. Bude naším spojencom a nie nepriateľom. Chcel som to všetkým dokázať a vedel, že sa o to aj ona postará.

Keď ubehla štvrtá hodina, celá hala bola preplnená. Nebol to normálny súboj a nechápali mu. Už som sa však aj ja mračil, pretože to trvalo dlho. Ani jeden sa nevzdával. Obaja boli strašne tvrdohlaví a nechceli uznať prehru. Pretože ako náhle by jeden z nich prestal bojovať, ten druhý by prehral. A ich obrovské egá im to v žiadnom prípade nedovoľovali.

Chcel som súboj zastaviť, najmä z dôvodu, aby sa obaja nadýchli. Už totiž pociťovali únavu a aj lapali po dychu. Bol to vytrvalý súboj a chcel som to ukončiť, pre ich vlastné dobro. Postavil som sa, že to urobím, no zaváhal som.

Asi by ma obaja nenávideli a Thaleia omnoho viac. Chcela dokázať všetkým, že nie je pre nich hrozbou. Podporoval som jej rozhodnutie, no už by stačilo. Už to dávno dokázala.

Lenže vtom sa to stalo.

Hodila meč o zem a v plnej rýchlosti sa vrhla ku mne. Vedel som, že má dobré fyzické schopnosti, no ten skok bol neuveriteľný. Múr arény bol vysoký niekoľko metrov a ona ho celkom preskočila a vrhla sa na mňa. Prešla možno chvíľka a vtom sa objavila na múre skrčená priamo predo mnou a vrhla ku mne rukou.

Zalapal som po dychu. Všetko prebehlo strašne rýchlo, no pochopil som. Pozrel som sa za smerom jej ruky a videl ako v nej držala šíp, mieriaci mne priamo do hlavy. Uchopila ho a postavila sa. Zaklonila sa a následne šíp hodila smerom, ktorým prišiel.

Letel nepredstaviteľnou rýchlosťou priamo k hradu. Už po pár metroch som ten šíp nevidel. Videl som len zdvíhajúci sa vzduch od toho nadprirodzeného hodu.

Dway neváhal. Zvolal na vojakov a spolu vystrelili k bráne do arény. Sledoval som ho ako si to namieril smerom, ktorým letel šíp. Preglgol som a pozrel sa na Thaleiu, ktorá zoskočila ku mne a vražedne sa mračila.

Ja som však bol v šoku.

Práve viedla neúprosný súboj s najlepším šermiarom, po dobu štyroch hodín. Štyroch hodín, kedy ani jeden nepoľavil v sile. Sústredili sa iba na seba a na nikoho iného. No aj tak bola schopná sledovať okolie a jednať v sekunde. Také niečo nedokázal nikto.

Jej pohľad spočinul na mne. Pohľad jej okamžite zmäkol. Možno mala v sebe stále adrenalín, no strach ju premohol.

Strach, že o mňa mohla prísť.

Pretože len o sekundu viac a ležal by som mŕtvy na zemi.