EAWYN

Keď sa jeho postava objavila v miestnosti, odľahlo mi. Bol som rád, že sa mu nič na ceste nestalo a vrátil sa domov živý a zdravý. Lenže to nemenilo nič na skutočnosti čo sa stalo a prečo sa to stalo. Ak som vedel byť prísny na Arlowa, vedel som to aj pri ňom.

Dway mi zostal stáť po boku a Thaleia sa nehla zo stola. Dvaja ľudia, ktorým som bezvýhradne dôveroval, mi stáli po boku. Viac som nepotreboval.

„Braxley, zlatko." Ako prvá sa k nemu pohla matka, keď sa blížil k nám. Chytila ho za tvár a niečo mu chlácholilo hovorila. Akoby ho upokojovala. Nech si to vypočuje od nej, ako odo mňa. Odo mňa také slová nedostane. Keď ju konečne od seba dostal, pristúpil ku mne. Zostal stáť pod schodiskom, no ja som sa nehol. Zostal som sedieť v kresle a s rukou na operadle som sa na neho prísne pozeral.

„Vrátil si sa," ozval sa ako prvý a mierne sa poklonil. „Som veľmi rád, že si prišiel v poriadku," povedal a pozrel sa na Thaleiu. Určite si však uvedomoval svoju situáciu, a preto neprovokoval, aby sa na ňu pýtal.

„Včera. Lenže ty si tu nebol," povedal som a zabodol som pohľad do jeho očí. „Tam, kde si mal byť."

„Áno, z dôvodu-," začal, no prerušil som ho.

„Jasné, počul som o potencionálnej hrozbe z východu. Bla bla," povedal som a pozrel sa na neho. Moja reakcia ho prekvapila a aj ostatných. Takéhoto ma ešte nezažili. Ale zažijú.

„Takže si počul."

„Počul. To je dôvod, prečo si opustil hrad a nechal ho nechránený?" spýtal som sa a on preglgol. Mohol som vidieť kvapôčky potu na jeho čele.

„Áno. Musel som konať, rozhodnúť sa. Z toho dôvodu som si dovolil-."

„Dovolil ohroziť hrad a celé mesto?" skríkol som nahlas a tresol päsťou o stôl. Dway vedľa mňa mierne poskočil, no Thaleia sa nehybne ďalej napchávala. „Tak to môžeme nazvať, či nie?"

„Nie, nevedel som o hrozbe v meste!"

„Ale aj tak si vzal úplne každého so sebou kvôli nezmyselnému odkazu a išiel na východ. Kvôli čomu? Kvôli krajine, ktorá s nami nemá žiadne spory?"

„V liste stálo-."

„Mne je jedno čo v liste stálo!" skríkol som ešte raz a znova tresol o stôl. Tentoraz sa už Dway nehol. „Poveril som ťa ochranou mesta a ty si odišiel?" Pozrel som sa prižmúrene na neho. Akoby som sa jeho konanie snažil pochopiť.

„Snažil som sa chrániť krajinu. Bola v ohrození!"

„Tak prečo si potom tu," spýtal som sa a oprel sa o kreslo. Otvoril ústa. Mávol som k nemu rukou. „Ak bola v ohrození, prečo si sa v polke cesty vracal?"

„Pretože bolo mesto v ohrození."

„Mesto, ktoré si nechal v ohrození," zdôraznil som a on si zahryzol do pery. „Pýtam sa však, prečo si sa vracal, Braxley. Ak si veril, že je krajina v ohrození, pokračoval by si v ceste. Bol si bližšie k hraniciam ako k mestu. O mesto by sme sa postarali," povedal som a ukázal na vojakov do miestnosti. Lenže on aj tak mlčal. „Pýtam sa, prečo si sa vrátil, Braxley!" zdôraznil som a čakal jeho odpoveď. Neprichádzala.

Vtom však zdvihol odvážne bradu a pozrel mi do očí. „Pretože som dostal správu z hraníc, že sa žiadny útok nekonal," povedal nahlas a v miestnosti sa ozval šepot a nechápavá vrava. Braxley sa cítil mizerne a ja som chcel, aby sa tak cítil.

„Viem, že si bol postavený do situácie, v akej si sa ešte neocitol," povedal som už miernejšie a pozeral sa priamo na neho. „No veril som, že si s takými situáciami poradíš. Nepredpokladal som, že sa rozhodneš bezmyšlienkovite a na rýchlo. To bola chyba, ktorú si urobil a chcem, aby si sa z nej poučil. Nabudúce už mierny nebudem," zdôraznil som a on sa na mňa prekvapene pozrel.

„Nabudúce?"

„Samozrejme. Mám v pláne prenechať ti hrad aj v budúcnosti. Tentoraz sme útok zastavili. Všetko dopadlo dobre. Preto si to ber ako odstrašujúci príklad," povedal som a on so zovretými perami prikývol a sklonil pohľad. Lenže vtom sa zamračil a pozrel sa na mňa.

„My? Kto my?!" spýtal sa nechápavo. Prikývol som. Bol totiž čas. Pozrel som sa na Thaleiu a tá prikývla.

„Áno, zabudol som niečo oznámiť. Ale keďže si tu, môžem to urobiť," povedal som a postavil som sa. „Určite každého z vás zaujíma určitá osoba, ktorá mi sedí na stole a napcháva sa jedlom. Je mi jasné, že dôvod jej prítomnosti je dôležitejší ako vaše jedlo. Uvedomili ste si, že ste nič nezjedli?" usmial som sa a obišiel stôl, aby som sa pred nich postavil. Braxley dokonca cúvol. „Od dnešného dňa sa budú na hrade meniť určité veci. Niektorých zmeny postihnú a niektorých nie. Všetko sa dozviete. Avšak najdôležitejšia zmena sa týka Thalei Mastroianni," povedal som a ukázal na ňu. Sadla si na stôl a zvesila nohy cez okraj stola, aby sa pozerala do miestnosti. Nepostavila sa. „Od dnešného dňa to bude kráľovská alkara! Moja alkara!"

V živote som nevidel toľko prekvapených očí. Všetkým padla sánka a nedokázali na moment reagovať. Keď si to uvedomili, začali sa prekrikovať a ich slovám som takmer nerozumel. Pozrel som sa očkom na Thaleiu, no tá sa usmievala. Bola z takýchto situácií naozaj nadšená.

„Čo si to povedal?" skríkla matka a obrátil som sa k nej. Bola zdesená a ukazovala na Thaleiu prstom. „Chceš tu tú ženu nechať? Nech sa tu poneviera a bude nás zabíjať? Aby bola čím? Alkarou? Čo to sakra je?!"

„Ak nevieš, matka, spýtaj sa na to svojich radcov," odvetil som tvrdo a pozrel sa k stolu, kde boli prevažne vojaci a velitelia. Všetci stáli a prekvapene sa na mňa pozerali. „Zato vy dobre viete, o kom hovorím," povedal som a mieril slová len im. „Ak viete kto to je, viete aj čo dokážu. Z toho dôvodu moje rozhodnutie chápete."

„Ja teda nie!" skríkla Romandra a pridala sa k matke a bratovi. „Prečo ju tu chceš nechávať? Mala by byť v cele! Mŕtva!"

„Rozumiem vašim dôvodom na zlosť a chápem to," povedal som a bol pripravený klamať. „Avšak okolnosti ma naučili, že je lepšie držať nepriateľa blízko ako od seba. A ona naším nepriateľom je," povedal a zovrel som pritom ruky do pästí. Nechcel som sa otočiť. „Má však dôležité informácie o všetkom čo sa deje a aj kontakty, ktoré mienim využiť. Nemôžem dopustiť, aby sa k nim niekto dostal, a preto tu bude. A keď už tu bude, bude slúžiť kráľovstvu a chrániť ho. Na príkazy," zdôraznil som.

„Takže sa tu bude pohybovať ako chce a pritom plniť naše príkazy? Tomu máme azda veriť?" spýtala sa s posmechom a už som otvoril ústa, no počul som dopadnutie topánok na zem a obrátil sa.

„To určite nie," zasmiala sa Thaleia a pohla sa po schodisku. „Nebudem počúvať nikoho rozkazy a rozhodne nie tie tvoje," povedala a zazrela na matku. „Jediné, koho príkazy poslúchnem, budú tie od kráľa. Od nikoho iného," dodala a pozrela do miestnosti. „Naduté bohaté hlavy premýšľajú čo to znamená, no vy to viete," povedala a postavila sa pred stôl veliteľov. „Verte tomu či nie, je mi to fuk. Som tu na príkaz vášho kráľa. A poslúchnem akýkoľvek jeho príkaz," zdôraznila a pozerala sa im vážne do očí. Pozeral som sa na nich tiež a videl, ako nad tým premýšľajú. Vedel som, že ich jej slová zasiahli. „Avšak pokiaľ tomu neveríte, môžete si to overiť," povedala a vtom sa ku mne obrátila. „Malá skúška mocí predsa nebude vadiť, nie?"

Usmial som sa. Keď sme sa včera v noci rozlúčili, na ničom sme sa nedohodli. No teraz mi to prišlo, akoby sme si navzájom čítali myšlienky a rozmýšľali ako jeden.

„Veru nie!" zvolal som a prikývol. „Ktokoľvek bude chcieť Thaleiu vyzvať, môže tak urobiť! Aréna na to bude vhodným miestom."

V tej chvíli celá sála vybuchla nadšením, najmä na strane vojakov a veliteľov. Nikto by si predsa nenechal utiecť šancu zabiť zradkyňu. Aj keď som nechcel hazardovať s jej životom, nešlo to inak. Ak som ju na hrade chcel udržať, museli sme pre to nejaké kroky urobiť. Aj keď riskantné.

Po vážnych a zvláštnych raňajkách sa po celom hrade roznieslo aké nové postavenie Thaleia získala. Počul som šepot, hundranie, no niekde aj obdiv. Ja som sa síce o alkarách dozvedel len pred pár dňami, boli na hrade takí, čo netrpeli neinformovanosťou. Najmä vojaci a velitelia vedeli, kto sú alkary a čo dokážu. Možno to bol obdiv, ktorý som videl v ich očiach alebo záujem.

„To snáď nemyslíš vážne, že ju chceš nechať na hrade," počul som za sebou nespokojný krik ľudí, ktorým sa nepáčilo moje rozhodnutie. Najmä matka, sestra, brat a niektorí z veliteľov. Neprekvapilo ma, že to bol Arlowe a Dynir. Tí dvaja so mnou v poslednej dobe veľmi často nesúhlasili.

„Viac ako vážne, matka. Mám k tomu dôvody," povedal som a rozrazil dvere do knižnice. Thaleia po raňajkách niekam zmizla, no nepýtal som sa. Aj keď ma to zaujímalo. Pohol som sa k veľkému stolu a bol rád, že po jej útoku, bol opravený.

„Máme nebodaj veriť, že sa stane tvojou alkarou? Nech už je to preboha ktokoľvek?"

„A z akého iného dôvodu by som ju tu držal, matka!" zvýšil som hlas a obrátil sa zlostne k nim. Na všetkých som sa pozrel. „Zdá sa vám, že by som ju sem priniesol pre svoje vlastné potešenie, alebo čo!" Klamal som. Určite aj v tom niečo bolo.

„To si nemyslím," stiahla sa matka hneď. „Ale nezdá sa mi správne, že sa bude vrahyňa pohybovať po chodbách tohto hradu. Ešte k tomu neuväznená. Je to hľadaný zločinec preboha! Prečo by tu mala byť?"

„Vaše veličenstvo, kráľovná má pravdu," predstúpil aj Arlowe. Vzdychol som si. „Ak má informácie, ktoré potrebujete, stačí nám s ňou pár hodín a všetko z nej dostaneme. Potom nám už bude na nič."

Usmial som sa. „Naozaj si myslíte, že by ste dokázali zlomiť alkaru?" spýtal som sa vážne a pozrel sa mu do očí. „Pretože čo som počul, nie sú to len tak nejaké bojovníčky. A dokonca som to aj zažil, takže si nemyslím, že by otvorila ústa a hovorila."

„A ty si ju zlomil?" spýtal sa Braxley, na ktorého som sa pozrel. „Hovoríš, akoby bola neporaziteľná, čo beriem. Počul som a viem, že sú alkary zač. Úprimne ma prekvapilo, že je jednou z nich. Avšak práve preto viem, že ich nezlomí nič. Sú verné len voči svojmu spoločenstvu a nie iným."

„Zabudol si, že sú verné voči kráľom."

„Čiže tebe," ukázal na mňa. „Znamená to teda, že si ju zlomil?"

„Nie úplne, ale áno," vyhlásil som presvedčivo. „Pozrite sa, ja viem, že sa vám moje rozhodnutie nepáči a vzhľadom na okolnosti tomu rozumiem," povedal som a pozrel sa na nich. „Avšak vy si uvedomte, že máme pred sebou vojnu. Nepriateľ sa blíži k našim hraniciam a verte tomu či nie, nie sme dostatočne mocná krajina, aby sme odolali ich nátlaku a možnému útoku."

„Chceš povedať, že nie si dosť silný?" spýtala sa matka a pokrútil som hlavou.

„Ja sám vo vojnách nebojujem, ale celá krajina," zdôraznil som. „Preto, keď som zistil kto Thaleia je a najmä čo dokáže, donútil som ju pridať sa k nám a pomôcť nám. Či tomu veríte alebo nie, súhlasila a nie je tu pre to, aby nám nejako ublížila. Bude plniť moje príkazy a žiadne iné. Nie je to naša momentálna hrozba. Sústreďme sa na to dôležité."

„Nikdy sa nebudem vedieť sústrediť na nič, len na to, že je tu," odpovedala nahnevane Romandra. „Tá ženská, tá vrahyňa, zabila môjho otca. Nemysli si, že sa na ňu budem pozerať a trpieť ju, pretože je silná. Preto ak nechceš, aby som-," začala, no zdvihol som dlaň a umlčal ju.

„Ak nechceš rýchle odmietnutie Roma, tak mlč," povedal som hneď a ona na mňa vyjavene pozrela. „Nebudeš ma stavať do pozície, aby som si vybral medzi rodinou a krajinou. Odpoveď by sa ti nemusela páčiť," zdôraznil som a ona úplne očervenela. Následne si schytila svoje šaty a odpochodovala zlostne preč. Braxley išiel za ňou.

„V poriadku, nech je teda po tvojom," povedala matka s povzdychom. Vedel som, že sa jej moje rozhodnutie nepáčilo, ale hádať sa so mnou nemohla. „Keď sa však dozviem, že robí niečo proti nášmu kráľovstvu, postarám sa o ňu a ty mi v tom nebudeš brániť."

„To je fér," prikývol som a aj ona prikývla. „Posledná záležitosť, ktorú som chcel prebrať," začal som a obrátila sa spýtavo ku mne, „je moja svadba s lady Ismannou."

„Ach áno. Bolo veľmi zlé, že si sa na ňu počas celého rána ani nepozrel. Dokonca ani včera keď si prišiel. Vieš zlatko, starala sa o všetkých počas tvojej neprítomnosti. Ako budúca kráľovná," usmiala sa, no pokrútil som hlavou.

„Chcem, aby si jej oznámila, že sa musí vrátiť domov." Na jej tvári sa mihol šok. Otvorila a zatvorila niekoľkokrát ústa, akoby nerozumela. „Čím skôr, tým lepšie."

„Ale zlatko," zasmiala sa. „Máš k tomu nejaký dôvod? Veď ona je-," začala a ja som prikývol.

„Áno, je dcérou vojvodu z Nehemitu a práve to je dôvod. Neprichádza do úvahy, aby som naše dve rodiny spojil. Prisahám, že to nikdy nedovolím. Preto ťa žiadam, aby si zariadila všetko potrebné, aby odišla. A teraz ma nechajte, musím zariadiť ešte zopár záležitostí," povedal som a pozeral sa na nich. Nechápavo a prekvapene ma sledovali, no vzápätí sa mierne uklonili a odchádzali preč.

Nastalo v miestnosti ticho. Vydýchol som si, pretože som to mal konečne za sebou. Začul som však ďalšie kroky a do miestnosti vošiel Dway. Kývol som k nemu hlavou a on za sebou zatvoril dvere.

„Prečo ju posielaš preč?" spýtal sa a pristúpil k stolu, o ktorý sa oprel. „Má silného otca a spojenie dvoch veľkých armád v krajine by nám pomohlo."

„Jej otec je naším nepriateľom, Dway," zdôraznil som a z uvoľneného vojaka sa razom stal agresívny. Hneď sa vystrel a zamračene sa na mňa pozrel.

„Čo tým chceš povedať?"

„Jeden z dôvodov, prečo tu chcem Thaleiu nechať," pozrel som sa na neho. „Ukázala mi totiž čo je Overmaine v skutočnosti zač a ako ma roky plánuje zosadiť z trónu," povedal som a on sa rozzúril.

„Ten bastard! Čo má v pláne?"

„To ešte neviem," povedal som a pozrel sa na mapu krajiny, ktorá bola na stole. „Ale videl som, čo plánuje," dodal som a ukázal prstom na mapu. „V týchto horách je Wistar a v nich našiel pred rokmi zlatú žilu. Pätnásť rokov tam ťaží zlato."

„Čože?" zamračil sa a pozrel sa na mapu. „To je na jeho území." Prikývol som.

„Bol som tam, Dway," povedal som a pozrel mu do očí. „Tie bane sú obrovské. Za tie roky si nahromadil veľa zlata. Podpláca si žoldnierov spoza oceána a aj vlastnú armádu. Neviem síce koľko ich je, ale určite dosť na to, aby nás dokázali napadnúť."

„Ako niečo také ututlal tak dlho?"

„To neviem. Pracujú tam otroci. Niekde aj mladí ľudia," povedal som a odvrátil sa. „Nič strašnejšie som nevidel."

„Ona ti to tam ukázala?" spýtal sa a ja som bez slova prikývol. „Ako sa niečo také dozvedela?!"

„Má informácie, o ktorých ani len netušíme, Dway. Viem, že ani ty so mnou nesúhlasíš," pozrel som sa na neho, „ale za tie informácie a silu, ktorú má, sa to oplatí." Váhavo sa na mňa pozrel, no nakoniec sa s prikývnutím odvrátil.

„V poriadku. Neviem však, či ju dokážem vystáť. Je neskutočne otravná," prevrátil očami a pobral sa preč.

„Vyzveš ju v aréne?" spýtal som sa.

„To rozhodne," dodal a otvoril dvere. „Ak je naozaj taká silná, chcem si byť istý, že nám pomôže. Ak je slabá, nemá tu čo robiť," žmurkol na mňa a zatvoril dvere. Niečo na tom bolo, no nebál som sa. Bol som si istý, že ju nikto neporazí. Vydýchol som si.

„Snáď toto bola posledná návšteva a rozhovor, aký som dnes viedol," ozval som sa do prázdna.

„Pochybujem, ešte zostáva milovaný radca Rhett," ozval sa ženský hlas. Chcel som sa obrátiť, no objavila sa vedľa mňa a chrbtom sa oprela o stôl vedľa mňa. Usmial som sa na ňu.

„Keď nad tým premýšľam, nevidel som ho," odvrátil som sa. „Myslel som si, že bude prvý, kto za mnou príde."

„Asi sa skrýva vo svojej veži, ako vždy," zasmiala sa. Pozrel som sa znova na ňu. „Nehneváš sa, že som ich vyzvala na súboj?"

„Nie, tiež ma to napadlo," povzdychol som si. „Musíš im dokázať, že ťa ľahko nedostanú."

„Síce to bolo spontánne rozhodnutie, myslím, že účinné," povedala a kývla hlavou k dverám. „Dway sa teší, že ma môže vyzvať."

„Áno," usmial som sa. „Ale buď opatrná," zahľadel som sa na ňu. Mávla rukou.

„Prosím ťa. Nič mi nespravia."

„Tomu verím," šepol som. Nahol som sa k nej, aby som ju pobozkal, no hneď sa odtrhla.

„Čo to robíš? Blázniš?" spanikárila a pozrela sa ku dverám. Zasmial som sa.

„Nikto tu nie je," povedal som a pohol sa k nej. Odskočila.

„Kráľ nie je nikdy sám, čo to nevieš?" povedala, no nehodlal som ustúpiť.

„Dobre," povedal som s úsmevom a chytil ju za ruku. Prekvapila sa, no viedol som ju preč od stola a ťahal medzi regály knižníc v miestnosti. Skryli sme sa za jednou poličkou, kde som ju oprel o knihy a pobozkal.

Už sa nebránila. Zdvihla ruky a omotala si ich okolo môjho krku. Zvieral som ju v náručí a jemne bozkával, aj keď som chcel viac. No dotýkať sa jej a môcť ju bozkávať bolo viac než dosť.

„Nepáči sa mi, že o tebe hovorím, ako o svojom otrokovi," pošepkal som s perami na tých jej. Usmiala sa.

„Nemáš na výber. Inak by si ma tu nemohol nechať," šepla a pohladila ma po líci. „A mne to nevadí. Alkary sú predsa len od toho. Aby bojovali za svojho kráľa a plnili každý jeho príkaz."

„Vieš dobre, že tu nie si kvôli tomu," povedal som vážne a pozrel jej do očí. „Si tu, pretože bez teba nemôžem byť, Thaleia. Nevydržal by som to."

Očervenela, no na chvíľu sa odvrátila. „Cítim to rovnako," šepla a jemne som ju pobozkal na čelo. „Avšak chcem, aby si vedel, že nie si jediný, ktorý bol mojím nepriateľom. Za tie roky som si ich spravila viac než dosť," povedala a zahľadela sa na mňa.

„O čom to hovoríš?"

„Aby som prežila, musela som robiť veci, ktoré som nechcela. Zaplietla som sa do záležitostí, nad ktorými som nemala kontrolu. Dokonca som s ľuďmi manipulovala, len aby som dosiahla svoje. Tvoji ľudia nie sú jediní, ktorým nebude po vôli, že sa budem vedľa teba zdržiavať. Prilákame prílišnú pozornosť a môžem ťa ohroziť. Už len tým, že budem s tebou. Neviem, či ťa chcem do takého ri-," začala, no priložil som jej prst na pery a umlčal. Pozerala sa na mňa, no len som sa usmial a pokrútil hlavou.

„Tvoji nepriatelia sú aj moji, Thaleia," šepol som a pohladil ju po tvári. „Kam pôjdeš ty, pôjdem aj ja. Už viac nedovolím, aby si na všetko bola sama. Tentoraz ti budem stáť po boku," usmial som sa a ona ešte viac očervenela.

Zdvihla však ruky a chytila ma za tvár. Usmievala sa na mňa.

Pobozkal som ju. Jemne, no zároveň dráždivo. Jej dôveru som si mienil zaslúžiť a vedel som, že ju neopustím. Už nikdy viac nebude sama.