THALEIA

Mrzla som.

Ako aj zakaždým, keď som na toto prekliate miesto prišla. Nikdy som sa neobliekla poriadne. Nikdy som sa s predošlých ciest nepoučila. No na moju obranu, nemala som potuchy, že sa bude počasie každým dňom tak rapídne zhoršovať. Myslela som si, že mám čas. Mýlila som sa.

Eawynovi som nepovedala pravdu o tom, že som na tomto mieste bola viackrát. Stačilo, že vedel, že som to skúsila len raz. Bála som sa, že Redana alebo Ahelis túto skutočnosť vyvrátia, pretože boli neuveriteľne klebetné. Najmä Ahelis, ktorá nikdy nevie kedy prestať hovoriť a najmä si myslí, že prezradením tajomstiev iných, urobí tomu druhému službu. Keď tentoraz mlčala, bola som jej vďačná.

Nechcela som, aby Eawyn vedel, že som v Awencey bola niekoľkokrát a hľadala Aldseu. Nepoznala som presné miesto, kde sa nachádzala. Vedela som o mape, no tú bolo veľmi ťažké získať. Jej stvoriteľ ju skryl na miesto, na ktoré bolo takmer nemožné sa dostať.

Preto to nemohol vedieť. Nemohol vedieť, že sa mi ju podarilo nájsť až na piaty pokus. Ten prvý bol úbohý, kedy som totálne podcenila prostredie. Pri ďalších som si dávala pozor, no stále som ju nenašla. Myslela som si, že sa bude nachádzať v srdci krajiny, a preto som išla ďalej než ktokoľvek iný. Až potom mi došlo, že som na to mala ísť inak.

Vyšla som na najvyššiu horu Cearlu a našla ju. Hneď ako som vstúpila pred vchod a uvidela jaskyňu, vedela som, že som správne. Takmer sa mi podlomili kolená od šťastia. Konečne som ju totiž našla. Po toľkých rokoch hľadania.

Cítila som obrovskú atmosféru, ktorá z jaskyne vychádzala a bola všade v jej okolí. Vedela som prečo. Nebola som tá, ktorú jaskyňa očakávala, a preto sa ku mne správala nepriateľsky. Pokúsila som sa vstúpiť, no nedovolila mi to. Nenaliehala som. Mala som pred mágiou rešpekt a pred prírodou viac, preto som cúvla.

Získala som informáciu, ktorú som potrebovala. Našla som Aldseu. Posledným krokom bolo doviesť k nej toho, kto bol dôležitý.

Keď dnu Eawyn vchádzal, triasla som sa a cítila, ako mi srdce príliš rýchlo bilo. Pozerala som sa na jeho chrbát a priala mu šťastie. Vedela som, čo ho vo vnútri čakalo. Štyri veľmi náročné skúšky, ktoré ak nesplní, nikdy viac sa von nedostane. Nesmel zlyhať. Chcela som ho varovať, povedať mu viac upokojujúcich slov alebo povedať hocičo, no mlčala som. Zostala som vonku čakať a dúfať, že to v poriadku zvládne.

Napokon vyšiel von, no niečo sa zmenilo. Bol ako vymenený. Oči mal červené, aj keď sa ich snažil skryť. Vyhýbal sa môjmu pohľadu a na otázky mi odpovedal len kývnutím hlavy. Vedela som, že mnou opovrhoval, no predtým sa so mnou aspoň rozprával. Aj keď to boli nadávky a hádky. Bolo to rozhodne príjemnejšie ako ticho.

Na to, či zložil prísahu mi odpovedal. Sľub som zložil, povedal. Na tvári sa mu dokonca objavil úsmev, a to mi stačilo. Splnila som svoju úlohu a dokázala som ho bezpečne dostať až k nej. Posledným krokom bolo vyviezť ho z územia a naše cesty sa navždy rozlúčia.

Pri uvedomení si tohto faktu, som bola znova na nože. Naplánovala som si celú cestu do posledných detailov. Všetko som predvídala, až na pár odchýlok. Lenže to, čo sa bude diať potom, som nepremyslela. Nevedela som. Vedela som jedine to, že mi Eawyn nikdy nedovolí odísť. Bola som jeho nepriateľ. Mojou jedinou šancou bol útek, a to uprostred noci. Vtedy som bola najrýchlejšia a najnenápadnejšia. V čase keď zistí, že som preč, budem ďaleko.

Ďaleko od neho.

Zostúpiť z hory trvalo menej času než keď sme do nej vchádzali. Vtedy sme mali strašné počasie a museli sme si robiť príliš často prestávky. No počasie sa konečne upokojovali, a preto sme si prestávok robili menej, pretože sme mohli pokračovať. Potajomky som sa na Eawyna pozerala, či by náhodou nejaké nepotreboval, no nie. Kráčal vpred a stále mlčal. Preto som pokračovala a dúfala, že koniec príde rýchlejšie.

Moje nohy sa dotkli pevnej pôdy a dokonca som na nej aj skákala. Bol to skvelý pocit, nemať pod sebou nekonečnú priepasť. Hory boli preč a nás čakala dlhšia prechádzka po rovnej planine.

„Neviem ako ty, ale teším sa na guláš," ozvala som sa nahlas a pokračovala v ceste.

„Guláš?" spýtal sa prekvapene.

„Áno, jahňací guláš. Redana vravela, že keď sa vrátime, ponúknu nás svojou špecialitou," povedala som a odvrátila sa. „Už len pri tej predstave mi tečú sliny."

Zasmial sa. Naozaj sa zasmial. Srdce mi pri tom smiechu zovrelo, pretože to bola prvá emócia, ktorú ukázal. Stále mal chuť k životu. Predsa len, odolať gulášu? To azda nie.

Pozrela som sa znova na neho a skúsila sa predsa len niečo spýtať. „Všetko dopadlo tak ako malo, nie? Bola krásna?"

Ako náhle som to povedala, šibol ku mne pohľadom, čo ma prekvapilo.

„Kto?"

„Aldsea predsa. To miesto, kam si šiel," zdôraznila som. Nechcela som, aby vedel, že som vedela, že to bola osoba. Alebo duch. Alebo mágia. Vlastne som netušila, ako si ju predstaviť. Vedela som len, že to bude niekto s tvárou ženy.

Hľadel na mňa, akoby mi chcel čítať myšlienky. Pred ním sa o to neúspešne pokúšali viacerí. „Áno, bola naozaj krásna."

S prikývnutím som sa odvrátila. Ak to povedal práve on, musela to byť pravda. Mal veľkú slabosť pre krásne ženy.

Pokračovali sme v tichosti ďalej. Bolo to mučivé, no nedalo sa nič robiť. Čoskoro dorazíme do osady a následne mu zmiznem zo života. Tak ako vždy chcel.

Vonku bola dávno tma, keď som v diaľke uvidela dym z osady. To mi vyhovovalo, pretože som mohla rýchlejšie zmiznúť. Naskytla sa mi dobrá príležitosť.

Pohla som sa ďalej, no odrazu ma chytil za ruku. Prekvapene som sa k nemu obrátila a pozrela mu do očí. „Dáme si ten guláš, však?" Zamračila som sa a pozerala mu do očí.

Došlo mu, že som chcela zmiznúť?

„Jasné, ale pozor na jazyk. Gery ho zakaždým urobí veľmi štipľavý," žmurkla som na neho a pohli sme sa ďalej.

Prechádzali sme práve medzi stromami, keď si nás všimli deti. Začali kričať a natešene sa k nám rozbehli. Objímali nás a takmer zhodili na zem. Smiala som sa a snažila som sa udržať na nohách.

„Redana je pripravená v hlavom stane."

„Máme vám povedať, že vás očakáva," povedali nám deti a s úsmevom som sa im poďakovala.

Za ruky nás ťahali skrz tábor. Dospelí sa na nás usmievali, vítali nás kývnutím hlavy či rukou a potom sa vrátili k práci. Zima bola všade okolo, takže nemohli oddychovať.

Do hlavného stanu sme vošli bez detí. Vo vnútri bol rozložený mierny oheň a nad ním kotlík. Gery do neho práve niečo dával, no v strede pohybu sa zastavil kvôli môjmu kriku. „Prisahám, ak tam vložíš ešte viac tej čili, všetci tu umrieme! A bude nám z úst šľahať plameň!"

Pozeral sa na mňa, prižmúril oči a bez váhania pustil čili do kotlíka. „Ak by to znamenalo, že sa ťa konečne zbavím, risknem to," povedal prísne a otočil sa nám chrbtom, aby nakrájal zeleninu.

Nikdy sme medzi sebou nemali dobré vzťahy. Nebolo to kvôli tomu, pretože vedel, že som hľadaný zločinec. Mohla za to moja povaha. Bolo to vzájomné, a preto sme sa vždy doťahovali, zazerali na seba a so všetkým čo ten druhý povedal, nesúhlasili.

„Sadnite si, deti. Máte za sebou dlhú a náročnú cestu," usmiala sa na nás Redana. Eawyn to hneď urobil. Ja som si predtým dala dole kožuch a zúrivo som ho hodila o zem.

„Už nikdy viac nechcem nosiť taký ťažký kožuch!" zavrčala som a hodila sa na mäkké vankúše.

„Boli ste dlho preč. Dlhšie, ako si hovorila," vytkla mi Redana a Eawyn sa na mňa pozrel. Prevrátila som očami a mávla rukou.

„Zasiahla nás snehová búrka. Nečakala som ju," mykla som plecami. „Prečo? Niečo sa tu zmenilo?" spýtala som sa ironicky, lenže ona prikývla.

„Zmenilo," povedala, čo ma prekvapilo. Nemyslela som si, že to bude brať tak vážne. Lenže ona sa obrátila na Eawyna. Zovrela som pery a dúfala, že bude mlčať. No keď som si všimla, ako pohľadom poslala Geryho preč, mýlila som sa. „Naši muži sa dnes ráno vrátili z Erodonu. Boli na trhoch a vrátili sa so znepokojivými správami," povedala a pozerala sa len na Eawyna. „Je dôležité, aby ste sa okamžite vrátili späť do hlavného mesta."

„Čo sa deje?"

„Zistilo sa, že kráľ Erellonu momentálne nie je na hrade a ani v hlavnom meste," povedala a ja som prevrátila očami. Vzdychla som si, no nie kvôli tomu, že prezradila, že vedela kto je, ale preto, lebo sa to začalo komplikovať.

Celý čas som málinko dúfala, že si nikto jeho neprítomnosť nevšimne. Doteraz nám to prešlo a myslela som si, že sme mali ešte čas. Zjavne som sa mýlila. Pozrela som sa na Eawyna a čakala jeho reakciu. Neprekvapilo ho, že ho Redana poznala.

„Koho to trápi najviac?"

„Povstalcov," povedala s úsmevom. „Moji muži zistili, že plánujú útok. Ak kráľ nie je vo svojom meste, myslia si, že môžu ľahšie dobiť hrad. Musíte sa čo najskôr vrátiť," povedala a pozrela na oboch. Eawyn sa tiež na mňa pozrel, no ja som hrala svoju rolu.

„Prečo sa pozeráš na mňa? To nie je moja starosť."

„Čože?"

„Počul si ma," zasmiala som sa. „Splnila som, čo som sľúbila. Tu sa naša cesta končí." Zdvihla som sa a odchádzala preč. Samozrejme ma nasledoval.

„Chceš práve teraz odísť?" zakričal za mnou v strede cesty. Našťastie okolo nás nebolo veľa ľudí, no tí čo áno, nás letmo pozorovali. Obrátila som sa k nemu, aby si náš rozhovor nevypočuli.

„Čo odo mňa chceš? Dohoda bola, že ťa zavedie to Aldsey, a to som splnila. Teraz splň ty svoju časť dohody a daj mi slobodu," povedala som podráždene. Chcela som odísť v tichosti a nepozorovane. Nepodarilo sa mi to.

„Povedal som ti, že nedovolím, aby si bola slobodná," povedal zrazu a na tie som si slová spomínala. Pokiaľ budem žiť, nikdy slobodná nebudeš. Veľmi dobre som si ich pamätala.

„V poriadku," povedala som a načahovala sa za mečom.

„Pomôž mi!" vyšlo z neho skôr než som sa dotkla rukoväte. Tak ma tie slová šokovali, že som ho sledovala s vytreštenými očami a otvorenými ústami. „Prosím, pomôž mi."

Kráľ Erellonu, ktorý bol mojím nepriateľom a žiadal ma o pomoc? Civela som na neho a na okamih nedokázala vôbec reagovať.

„Č-čo?" koktala som. Bola som úplne vyvedená z miery. „Ako to myslíš?"

„Pomôž mi ochrániť mesto pred povstalcami. Len o to jediné žiadam."

„Ale-."

„Ak to urobíš, dám ti slobodu, ktorú chceš," dodal a moje obočie vystrelilo až do neba. Prekvapilo ma to, lenže vzápätí som sa prebrala a zamračila sa.

„Vieš čo odo mňa žiadaš?" spýtala som sa so zvýšeným a nahnevaným hlasom. „Chceš po mne, aby som sa vrátila do mesta, v ktorom na mňa vypísali odmenu. Ty si na mňa vypísal odmenu," zdôraznila som a pristúpila ku nemu. „Chceš, aby som sa vrátila, i keď viem, že ma zajmú, možno zabijú v momente ako ma uvidia?" Pozoroval ma a mlčal. Akoby zvažoval svoje slová. Lenže potom ku mne tiež pristúpil a pozrel mi do očí.

„Nedovolím, aby na teba siahli, Thaleia," povedal a hľadel mi do očí. Keď stál takto blízko pri mne a povedal to, stratila som dych. „Bez teba sa nikdy do mesta nevrátim dosť rýchlo. A ani neochránim mesto. Preto ťa prosím, prosím, pomôž mi!" Žiadal ma o pomoc a tým očiam, ktoré sa na mňa pozerali, sa nedalo odolať. Musela som však stále hrať svoju rolu, a preto som zdvihla hrdo bradu.

„Ak ti pomôžem, dáš mi slobodu?"

„Máš moje slovo."

*

*

*

Ahojte, tak som zase späť a prinášam Vám pokračovanie môjho príbehu o Nenávidenej zradkyni :)

Dúfam, že sa Vám druhá časť bude páčiť rovnako ako prvá. Čakajú nás rôzne odhalenia a nová akcia a dobrodružstvá, na ktoré sa môžete tešiť.

Príbeh budem tentoraz zverejňovať len raz týždenne a to každý štvrtok, kvôli tomu, že toho mám momentálne na práci viac a nebudem stíhať, tak aby som sa vyhla zabudnutiu a narušeniu zverejňovania, tak budem zverejňovať len štvrtok :)

Ďakujem za pochopenie a zároveň, ak by ste sa čokoľvek chceli spýtať, kľudne píšte, odpíšem každému (samozrejme neprezrádzam dej, tak to ani neskúšajte :D )