EAWYN

Prešli hodiny odvtedy, čo Thaleia odišla. Nikto si to nevšimol a nikomu nič nepovedala. Nemohol som ju zastaviť. Dokonca ani ja nie. Stál som tam a sledoval, ako odchádzala. Išla bojovať sama proti môjmu nepriateľovi. Znova.

Mal som plné ruky pripravovaním sa na vojnu, že som nemal čas myslieť na vôbec nič iné. Chodil som z tábora do hradu a znova späť, pretože som kontroloval, či je všetko zariadené. Kontroloval som zásoby, zbrane, delá a úplne všetko, čo by nám pomohlo k boju. Zažil som už vojny, ale toto bolo iné. Prehra totiž nebola akceptovateľná.

Symar mi povedal, že je celé mesto v pohotovosti. Pripravovali sa na najhoršie a skrývali sa do krytov, ktoré v meste boli. Dúfal som, že sa nedostanú do mesta, pretože ak áno, bude to katastrofa a zomrie veľa ľudí.

„Koľko mágov z akadémie bude bojovať?" spýtal som sa riaditeľky Einarovej, keď som s nimi diskutoval o postupoch mágov.

„Máme k dispozícii päťdesiattri mágov najvyššej úrovne," odpovedala a pristúpila ku mne. „Avšak veľa iných žiakov prejavilo záujem o ochranu mesta." Rázne som pokrútil hlavou.

„V žiadnom prípade," pozrel som sa na ňu. „Nikto, kto nemá najvyššiu úroveň do boja nezasiahne."

„Musím nesúhlasiť. Chcú brániť svoje mesto a aj rodiny."

„Naozaj chcete do boja vpustiť svojich žiakov a nechať ich zomrieť?" spýtal som sa a zovrel prsty do pästí. Preglgla. „Nemajú skúsenosti s priamym bojom. Nevedia, aké to je stáť z očí do očí nepriateľovi, ktorý by neváhal a zabil ich. Nevedia to, pretože to nezažili. Najvyšší žiaci to zažili. Oni to vedia, a preto sa budú vedieť brániť. Nebudem o tom viac diskutovať," odvrkol som a všimol si, že si s Lysabel vymenili pohľady.

Čokoľvek niekto povedal, čo mi nesedelo, rýchlo som vypenil. Nedokázal som sa sústrediť a všetko na mňa doľahlo.

Trón bol v ohrození. Blížila sa k nám armáda. Bol som zodpovedný sa život každého vojaka, aj obyvateľa. A žena, ktorú som miloval, bola preč. Odišla chrániť krajinu a bola možnosť, že sa už nevráti a nikdy už nebude so mnou. To by som nezvládol.

Čo som jej povedal naposledy? Aké boli moje slová? Nespomínal som si. Boli to pekné slová? Alebo som sa na ňu nebodaj za niečo hneval? V hlave som mal prázdno. Nebolo v nej nič. Nevedel som si spomenúť. Privádzalo ma to do šialenstva.

Keď zomrel otec, dni po jeho smrti som premýšľal nad rovnakým. Aké boli posledné slová, ktoré som mu adresoval? Hádali sme sa? Alebo sme mali naopak pekný rozhovor? Čo bolo to, čo odo mňa počul ako posledné. Týždne som nespal, kým som sa z toho spamätal. Ďalej ma poháňala iba myšlienka, že sa raz Thalei za jeho smrť pomstím. To jediné ma držalo nad vodou a pevne som stál na nohách.

Lenže čo keď prídem o Thaleiu?

Čo ma bude poháňať? Nenávisť ku komu. Nedokázal som si to predstaviť. Bál som sa a vedel, že ten pocit nechcem zažiť. Nezvládnem to a určite sa zbláznim. Ak by som o ňu mal prísť, prišiel by som o všetko.

Potreboval som zamestnať myseľ a išiel sa postarať o dôležité veci. Nemohol som hneď myslieť na zlé veci, na neprijateľné. Musel som myslieť dopredu a pozitívne, že bude všetko tak, ako má byť.

Kráčal som chodbami a mieril do krídla určeného pre moju rodinu. Chcel som sa uistiť, že sú v poriadku. Vedel som, že Braxley je s ostatnými veliteľmi a generálom.

Zaklopal som jemne na dvere a následne vošiel.

V izbe bol neuveriteľný neporiadok. Šaty boli porozhadzované na zemi, no stoličkách a na posteli, tácky s jedlom položené kade tade. Toto nebola izba, ktorá predtým patrila takej čistotnej princeznej. Toho bol brloh, ktorý si vytvorila kvôli tomu, že odmietala vyjsť von. Obviňoval som sa z toho, avšak nemal som na výber.

„Eawyn," povedal niekto potichu a keď som sa obrátil, stála vo dverách do kúpeľne. Pozrel som sa na ňu. Mala rozpustené dlhé vlasy, na sebe len obyčajné šaty a s uslzenými očami sa na mňa pozerala. Vzdychol som si a podišiel k nej. Rozbehla sa a vbehla mi do náručia.

Plakala mi v náručí, pevne ma zvierala a ja som ju utešoval. Zdvihol som pohľad a všimol si z kúpeľne vyjsť aj matku. Pozrela sa na nás a aj keď bola prísna, pohľad na nás spôsobil, že aj jej zmäkol pohľad.

„Si v poriadku?" pošepkal som Romandre do vlasov a ona prikývla, a odtiahla sa. „Moja krásna sestrička."

Prikývla a usmiala sa, upravujúc si vlasy. „Áno. Naozaj bude vojna?" spýtala sa a zahľadela sa mi do očí. „Naozaj nás napadnú?"

„Vyzerá to tak," prikývol som. „Nemusíš sa však báť. Budeš s matkou," pozrel som sa na ňu. „A ona ťa ochráni."

„To znamená, že aj ty budeš bojovať?" spýtala sa a chytila ma žiadostivo za ruky. Prikývol som. „Prosím, prosím, nerob to. Nechaj bojovať iných. Ty predsa-."

„Som kráľom Erellonu, Roma," povedal som a pohladil ju po tvári. „Je mojou povinnosťou, aby som bránil svoju krajinu," dodal som, lenže ona nezmyselne krútila hlavou.

„Môj učiteľ hovorí a aj matka, že keď kráľ padne, padne krajina," povedala a povzdychol som si. „Všetok útok sa zameria na teba. Na kráľa. Bude proti tebe stáť niekoľko nepriateľov. Prosím, to sa nedá zvládnuť."

„Nepochybuj o mojej moci, Roma."

„Pochybujem. Si môj brat, nechcem, aby sa ti niečo stalo," rozplakala sa a vrhla sa mi do náručia. Objímala ma so vzlykmi a nechcela pustiť. Pozrel som sa na matku, ktorá k nám pristúpila.

„Už som hovorila s generálom," povedala prísne. „Povedala som mu, že do bitky nezasiahneš a on prevezme zodpovednosť nad všetkými rozhodnutiami a aj útokmi." Pozrel som sa na ňu, no nepociťoval hnev.

„Čo ti na to povedal?" zaujímal som sa a ona sa s prsknutím odvrátila.

„Povedal mi, že je neprípustné, aby sa kráľ schovával a neplnil si svoje povinnosti. Veľmi nezdvorilo a kruto ma poslal do čerta s tým, že sa na túto tému už v živote so mnou rozprávať nebude. Preto dúfam, že za ním pôjdeš a poriadne ho za svoju opovážlivosť potrestáš a dáš mu najavo, že do bitky sa nezapojíš," povedala s vystretou bradou a chvíľu som na ňu bez slov pozeral.

Áno, myslela to smrteľne vážne.

„V poriadku matka," povedal som a odstúpil od Romy. Objavil sa jej na tvári spokojný výraz. „Budem ho o tvojich slovách informovať," povedal som a odchádzal na odchod. Lenže keď som stál pred dverami, všimol som si, že z kúpeľne vyšla ďalšia postava. Okamžite som zostal stáť.

„Myslím, že som sa vyjadril jasne, keď som vám povedal, aby ste odišli, lady Overmaine," povedal som prísne, no ona sa len objala okolo ramien a sklonila pohľad. „Okamžite opustite tento hrad."

„Rozumiem vášmu hnevu, veličenstvo," povedala smutne a pomaly ku mne pristupovala. „Avšak chcem, aby ste vedeli, že som s otcovými plánmi nemala nič spoločné. Netušila som, že by bol niečoho takého schopný."

„A predsa je tu a vyhlásil mi vojnu!" skríkol som a ona sa naplašila.

„Eawyn, prosím," zasiahla matka a pristúpila k nej, aby ju objala okolo ramien. „Je vystrašená."

„Ako ju tu môžeš mať, matka? Jej otec nás chce zbaviť trónu!"

„Ona s tým nemá predsa nič spoločné. Bola tu, s nami," povedala a aj Roma sa k nej rozbehla a objala ju. Obe objímali nesprávneho človeka. „Starala sa o tvojich ľudí, keď si bol preč a ponúkla sa, že to isté urobí aj teraz. Je na našej strane."

Ak si ju získala matka na svoju stranu a dokonca aj Romu, bude veľmi ťažké vyhodiť ju. Nepáčilo sa mi, že bola na hrade a už vôbec som nepoznal jej motívy. Avšak mohla byť pravda, že o ničom netušila a nebola do ničoho zapojená.

Nechcel som nad tým premýšľať. S prsknutím som sa odvrátil a odchádzal z miestnosti preč.

Prechádzal som po chodbe a premýšľal. Nemohla tu byť, nech už chcela čokoľvek. Musela odísť. Tušil som, že Overmaine využije vlastnú dcéru v tom, že ju nebodaj držím násilím ako rukojemníčku. Veril som, že by urobil čokoľvek, aby nás zničil. Musel som ho vo všetkom zastaviť, inak príde o život veľa ľudí.

Zastavil som sa pred veľkým oknom a pozoroval hlavnú cestu, ktorá sa nachádzala pred mestom. Braxley mal pravdu. Žiadne hory, žiadne kopce či lesy. Rovný priestor, kedy uvidíme kohokoľvek, kto na nás bude útočiť. Možnosť prepadu zo zálohy bola nemožná. Boli sme odkázaní len na obranu.

Ak mali špehovia pravdu, Overmaine zaútočí o šesť dní. Akú mal preboha silu, že dokázal svojich ľudí tak rýchlo zmobilizovať? Ako dlho plánoval, že napadne hrad a hlavné mesto? Musel to plánovať dlho. Možno roky a ešte za vlády otca. Niečo takéto sa nezvládne behom pár mesiacov.

„Veličenstvo?" ozvalo sa pri mne, a tak som sa prekvapene obrátil. Stála pri mne Wylla.

„Oh, prepáčte. Zamyslel som sa a nevšimol si vás."

„To je úplne v poriadku. Vzhľadom na situáciu rozumiem, že ste myšlienkami niekde inde."

Prikývol som. „Potrebujete niečo?"

„Chcela som vás oboznámiť s tým, že sme pripravili všetko potrebné. Lieky, obväzy, pomôcky a možno aj nejaké iné k potrebnému použitiu. Sama som rozhodla o skupinách, ktoré budú pripravené v prvej línii a pomôžu vojakom v prípade potreby."

„Čo vaši pomocníci?"

„Tí budú na hrade dávať pozor na zásoby a v prípade potreby ich priniesť. Nechali sme si tu nejaké, ak by sa minuli, aby sme mali. Nikdy neviete, či sa ich nebudú snažiť nepriatelia zničiť," vymenovala a ja som prikývol.

„Rozumiem. Ďakujem za vašu pomoc," povedal som a ona sa usmiala. Spolu sme sa pozreli von a chvíľu mlčali. „Ešte niečo?" spýtal som sa jej pretože vyzerala, že neskončila.

„Chcela som sa vás opýtať, kde nájdem Thaleiu," povedala zrazu, a preto som sa na ňu pozrel. „Už od včera ju neviem nájsť a potrebujem s ňou prediskutovať istú záležitosť." Mlčky som na ňu hľadel. Tak bol predsa len niekto, kto si všimol, že nikde nie je.

„Thaleia tu už nie je a pochybujem, že ju tak skoro uvidíme," odpovedal som a odvrátil sa. Mlčala a prekvapene sa na mňa pozrela.

„Čože? Ako to myslíte?!"

„Odišla."

„A kam?"

„Chrániť krajinu," povedal som a znova sa na ňu pozrel. Bola v šoku.

„Poslali ste-," začala, no pokrútil som hlavou.

„Neposlal, odišla z vlastnej vôle. Nezastavil som ju," odpovedal som a odvrátil sa. „Išla nás ochrániť. Viem však, že sa vráti. Verím, že sa vráti ešte predtým, ako vojna naozaj začne."