EAWYN

Nečakaná správa od Redany spôsobila, že som sa prebral.

Zo všetkého, čo som sa dozvedel, mi bolo zle a ani na chvíľu som si nedokázal predstaviť, ako budem ďalej fungovať. Všetko na mňa doľahlo a obviňoval som sa zo všetkého zlého, čo krajinu postihlo.

Najmä z toho, že som zničil život žene, ktorú som miloval.

Počas cesty som sa na ňu pozeral a vyzerala úplne normálne. Stále ma podpichovala a bola nepríjemná. Akoby sa nič nezmenilo. Nemohla však vedieť, že sa zmenilo všetko. Poznal som pravdu. Myslel som si, že o Aldsey bude vedieť niečo viac, najmä o poslednom želaní, no zdá sa, že som sa mýlil. A aj keby to vedela, zaručene by si nemyslela, že by som ho využil k tomu, aby som sa dozvedel pravdu.

Ak by sa o tom dozvedeli ostatní, zrejme by ma znenávideli do konca života. Na svete je toho tak veľa, čo by som mohol prianím zastaviť. Čo by som mohol zmeniť. Lenže aj keď som to sám vedel, neľutoval som, čo som si vybral.

Po vyjdení z jaskyne som chcel mať viac času, aby som sa poriadne zamyslel, no nemohol som. Thaleia vyzerala, že chcela každú chvíľu odísť a ísť za slobodou. Vedel som, že ak by odišla, už by som ju nikdy v živote nevidel. Nemal by som možnosť prosiť a žiadať o odpustenie. Preto informácia od Redany prišla vhod. Namiesto odpustenia, som ju žiadal o pomoc.

Súhlasila.

Daroval som všetky svoje veci Redane, aby s nimi urobila čo sa jej zažiadalo. Nemohlo ma nič zdržovať a ťažký kabát to rozhodne robil. Pri odchode som hladil Albeusa po krku a s láskou v očiach na neho hľadel. Chýbal mi a znova som si ho vážil viac než predtým. Pretože to bol posledný dar, ktorý mi otec dal.

Zahľadel som sa vedľa seba a pozoroval Ewisa, ktorý patril Thalei. Povedala, že ho dostala darom. Dal by som krk za to, že jej ho dal otec. To, ako sa na neho pozerala, bolo úprimné a plné lásky. Pozerala sa na neho presne tak, ako sa kedysi pozerala na otca.

„Môžeme ísť? Nechcem sa zbytočne zdržiavať," zavelila, keď sa pri mne objavila. Pozrel som sa na ňu.

Viac než ju žiadať o odpustenie, som ju chcel držať v náručí a objímať. Chcel som ju držať a nikdy nepustiť.

Vedel som, že som jej sľúbil slobodu pokiaľ mi pomôže a chcel som ten sľub dodržať. Lenže predtým sa jej musím za všetko ospravedlniť a ak by mi dala šancu, tak ju udržať po mojom boku. Nechcel som ju stratiť. Chcel som byť stále s ňou.

Vyrazili sme na cestu a zakývali naším hostiteľom. Nerozlúčili sme sa s nimi tak, ako by si zaslúžili, no vzhľadom na okolnosti by to určite pochopili. Ochrana mesta mala prioritu. Dokonca som sa netrápil ani faktom, že ma Redana spoznala. Bola to múdra žena a určite si to domyslela.

Nasledoval som Thaleiu, ktorá určila veľmi rýchle tempo. Povedala, že pôjdeme bez prestávky priamo do Erodonu. Podľa mapy by sme sa mali cestou zastaviť v dvoch mestách a následne v Postare, ktoré bolo k mestu najbližšie. Pôjdeme priamo na sever a blízko močarísk, pred ktorými ma predtým varovala. Ubezpečila ma však, že neprejdeme cez ne, ale okolo nich.

Prechádzali sme cez územie vojvodu Oavenholdu. Ak by ma videl s ňou, boli by z toho také problémy, že by som sa z nich nikdy nespamätal. Tomu som sa chcel vyhnúť. Vedel som, do akého nebezpečenstva ju beriem a stále som si to pripomínal. Bol som ochotný ju chrániť. Aj pred vlastnými ľuďmi.

„Čo čakáš, že sa v meste bude diať?" spýtala sa počas cesty. „Povstalci sa budú snažiť prevziať hrad. Čo urobíš, keď tam dorazíš?"

„Zabránim im v tom."

„A potom?" Zamračil som sa, pretože som nevedel, kam mierila. „Ak ich odoženieš, nič tým nedokážeš. Znova sa vrátia. Možno je toto príležitosť, aby si to raz a navždy ukončil."

Pri tých slovách som si spomenul na to, čo som vlastne v spomienkach videl. Ona mala s otcom nejakú dohodu. Pochopil som, že zháňala veľmi tajné a nebezpečné informácie z celej krajiny a dokonca aj mimo nej. Podľa jej slov sa dokázala všade vlámať a tým pádom o všetko vedela, všetko poznala. Všetky tajomstvá krajiny a aj za hranicami. Nebola vrahyňa, ale špiónka.

„Ako to mám urobiť?" spýtal som sa a ona sa ku mne prekvapene obrátila.

„Pýtaš sa môj názor?" povedala s posmechom, akoby mi neverila. Lenže ja som sa nesmial. Vážne som na ňu hľadel, čo jej muselo napovedať jediné. „Myslíš to vážne?"

„Áno."

Mlčky ma sledovala a premeriavala si ma. Následne sa odvrátila. „Ak sa chceš zbaviť povstalcov, začni ich veliteľom," povedala a popohnala koňa rýchlejšie vpred.

Lucas Weid. Veliteľ povstalcov, ktorý cítil zášť voči kráľovskej rodine kvôli tomu, že ho o všetko majetok pred rokmi pripravil veliteľ Arlowe. Ten istý veliteľ, ktorý stál po boku môjho otca a aj po mojom, odkedy som sa stal kráľom. Zároveň to bol veliteľ, po ktorom môj otec spoločne s Thaleiou išli. Nebyť jeho smrti, možno by bol dávno z hradu preč a aj odsúdený za jeho zločiny.

Otec sa chcel zbaviť terajšej vlády kvôli tomu, že bola skorumpovaná. Vedel toho veľa, zatiaľ čo som sa ja dozvedel len o veliteľovi Arlowovi a barónovi Selvinovi. Lenže vláda sa skladala aj z iných ľudí. To boli všetci na zlej strane? Ťažko sa tomu verilo, pretože mi stoja po boku už roky a pomáhali mi pri vládnutí.

Thaleia s otcom na to mali asi iný názor.

„Predtým si povedala, že sa ľudia nedostanú na vysoké pozície čestným spôsobom," ozval som sa znova nahlas. Stmievalo sa a mesto bolo takmer pred nami. „Ako zistím, ktorí to sú a ako to urobili?"

„Zamysli sa nad dôvodom, prečo tú funkciu dostali," odpovedala, no nepozrela sa na mňa. „Spomeň si, prečo ste ich do funkcie vymenovali. Čo im pomohlo? Bola to moc? Peniaze? Dobré slovo šľachtica? Vyber si."

„Pri niektorých to bude ťažké. Vymenoval ich otec a nie ja," povedal som a hneď sa zarazil. Pozrel som sa na ňu, či na neho nejako zareaguje, no nič. Netušil som, ako ju tá spomienka mohla zraniť. Nechcel som jej nepriamo ublížiť.

„Skús sa mu prehrabať vo veciach a možno niečo nájdeš," odpovedala nakoniec. Prikývol som, aj keď ma nevidela. Lenže vtom spomalila a pripojila s koňom vedľa mňa. „Máš v pláne zosadiť vysoko postavených ľudí?"

„Áno," odpovedal som hneď. Prekvapene nadvihla obočie.

„Prečo? Doteraz si o ich zrade nechcel ani počuť."

„Ak sú takí dvaja, ktorí svoje postavenie získali podvodom, budú ďalší. Vypátram kto sú ďalší a nahradím ich. Nie je to tak, že by boli nenahraditeľní," povedal som a ona sa na mňa bez slova pozerala. Lenže potom sa odvrátila a mala na tvári nepatrný úsmev.

Možno ma o to otec nežiadal a ani mi to nepovedal, chcel som dokončiť, čo začal.

Do prvého mesta Wafeld sme dorazili po zotmení. Cez brány mesta púšťali ľudí len po dôkladnej kontrole. My sme sa nemali čím preukázať, preto som bol nervózny. Nechcel som robiť problémy, a tak ma napadlo, že pôjdeme okľukou. No to bol príšerný nápad a rýchlo som ho zatrhol.

Blížili sme sa k strážam a zosadli z koňov. Netušil som ako to Thaleia robila, no na ukážku sme nemali čas. Už sme boli na rade, keď chcela predstúpiť a možno sa slovami z toho vykrútiť. Kapucňu mala hlboko pod očami, aby ju nespoznali. Tiež som to nechcel.

Skôr než niečo povedala a aj stráže, obom som dvom rýchlymi pohybmi hodil zlaté mince. Thaleia sa ku mne šokovane obrátila, no nevšímal som si jej pohľad. Mince som im dal nenápadne a pochyboval som, že ma niekto okrem nich a Thalei videl. Muži sa na seba najprv vyjavene pozreli, no vzápätí si mince vložili do vreciek na nohaviciach a obišli nás, aby s krikom oslovili ďalších za nami. V tichosti sme vošli do mesta.

„No teda, ty sa fakt nezdáš," zasmiala sa po ceste. Uličky mesta neboli preplnené, no sem-tam okolo nás prechádzali ľudia. Niektoré prístrešky boli stále otvorené, ale boli to zvyčajne kováči alebo iní majstri. Aby prežili, zjavne pracovali aj v noci.

„Učím sa od najlepšej," usmial som sa. Nevedel som, či to brala ako za poklonu. Iba sa ku mne pobavene obrátila.

„Aj tak, už to nerob," povedala a odvrátila sa. „Možno to teraz zabralo, pretože to boli podplatiteľní vojaci. V iných mestách to tak nie je."

„Poznáš snáď každého vojaka v celej krajine?" Aj keby odpovedala, že nie, neveril by som jej. S určitosťou poznala väčšinu.

„Možno," žmurkla na mňa a nechala ma v nevedomí. Zasmial som sa, no nehádal som sa.

Našli sme voľný hostinec až na druhýkrát. V tom prvom práve usporadúvali oslavu, takže nemali pre cudzincov voľné izby. V tom druhom nás prijali. Žena hostinského nám pridelila jednu izbu na poschodí, no inak nám nevenovala pohľad a ani sa o nás nezaujímala. Pri bare a aj v celom hostinci sa hemžilo príliš veľa ľudí a čudoval som sa, že vôbec mala voľnú izbu.

„Pred chvíľou sa niekto odhlásil. Je možné, že nebude uprataná." Ak tam nebudú po podlahe zvratky alebo čokoľvek nechutné, nevadilo mi to. Na luxus kráľovského života som už dávno zabudol. Až natoľko, že som sa bál, ako sa k nemu vrátim po takej dlhej dobe.

Ako aj hovorila, izba nebola uprataná. Neupravená posteľ, nejaké veci na zemi a poháre, s taniermi na stole. Vošli sme dnu, no skôr než som sa s tým neporiadkom mohol zaoberať, vo dverách sa objavila štíhla mladá žena v zástere.

„Preboha, ospravedlňujem sa," zapišťala a hneď vošla, aby sa o neporiadok postarala. „Myslela som si, že mám viac času, aby som upratala. Hneď to urobím."

„To je v poriadku," usmial som sa na ňu a položil si veci vedľa steny, aby si ich náhodou nepomýlila s neporiadkom. „Nechaj, pomôžem ti," zasmial som sa, keď som ju videl s náručou posteľnej bielizne, no zvyšok nevedela vziať. Všimol som si, že na chodbe nechala prenosný stolček s kolieskami na rýchlejšiu prepravu. Vzal som taniere a poháre, a položil ich na naň.

„Ďakujem krásne, pane. Onedlho prinesiem novú bielizeň," usmiala sa vo dverách. „Prosím, zatiaľ použite s vašou slečnou kúpeľňu. Tú som upratala," povedala a Thaleia sa hneď obrátila, no skočil som jej do reči.

„Áno, ďakujeme," potvrdil som a zatvoril za ňou dvere. Keď som sa obrátil späť do miestnosti, mračila sa na mňa, no bola ticho. Až keď dievča odišlo, až potom si dala dole kabát a odhalila červené vlasy.

Za celé tie roky si ich neostrihala. Bola to jej najväčšia slabina, pretože bola ľahko rozpoznateľná. Červené vlasy nemá veľa ľudí a určite nie také krásne. Pri jej postavení ako hľadaného zločinca, by si ich ako prvé mala ostrihať a prefarbiť. Bolo by omnoho ťažšie ju nájsť a spoznať. Dokonca by sa mohla aj lepšie pohybovať. Ale spomenul som si, ako sa červenala, keď jej otec povedal, že som jej ich pochválil. Nechcela o ne prísť, pretože sa mi veľmi páčili?

„Mám ísť pre večeru? Od rána sme poriadne nejedli," navrhol som, lenže ona pomykala plecami. Nechcela sa so mnou rozprávať.

„Ak si hladný, bež," navrhla a zdvihla nohu na stoličku, aby si dala dole čižmy. Keď som videl jej odhalené stehno, odvrátil som sa.

„Niečo prinesiem. Zatiaľ sa môžeš umyť," povedal som a nečakal na odpoveď. Potreboval som rýchlo odísť, pretože som si spomenul na našu spoločnú noc a potreboval to predýchať.

Keď sme sa spolu v osade milovali, bolo to čisto kvôli alkoholu, nečakanej túžbe a hlúposti. Bolo to tak pre mňa, no netušil som, ako to brala ona. Ak mi celý čas pomáhala, znamenalo to, že so mnou hrala hru na nepriateľa. Podľa otca a aj jej samotnej ku mne cítila niečo omnoho silnejšie. Lenže vzhľadom na to čo som jej spravil, sa ku mne tak správať nemohla. Preto bola odporná a taká aká bola. Možno tá noc spôsobila, že sa prestala ovládať. Aj ona bola len človek a neovládla sa. Domnieval som sa, že je to tak.

U hostinskej som zobral pečené kuracie krídla, zapekané zemiaky a čerstvú zeleninu. K tomu som vzal aj pár kusov chleba a aj celú čašu vína. Museli sme sa poriadne najesť, pretože sme nevedeli, kedy najbližšie budeme jesť. Vedel som, že Thaleia už žiadne peniaze nemala, zato ja áno. A kúpiť jej jedlo bolo to najmenej, čo som pre ňu mohol urobiť.

Vrátil som sa späť a práve vtedy vyšla Thaleia. Z kúpeľne vychádzala para a okolo tela mala obmotaný dlhý uterák. S mokrými vlasmi sa na mňa pozrela, no viac ju zaujímala tácka, ktorú som mal v rukách.

„Snáď bude chutiť," povedal som a položil ju na stôl. Všimol som si, ako sa na ňu prekvapene pozerala, no skôr než stihla reagovať, vošiel som do kúpeľne a zavrel za sebou dvere.

Oprel som sa a dúfal, že mi srdce prestane rýchlo biť. Vlastne som ho vôbec nechcel mať. Pokiaľ išlo o ňu, nevedelo sa ovládať a v niektorých situáciách ma to prestávalo baviť. Chcel som zo seba zmyť všetku špinu, prach a nečistotu. Vyzliekol som sa a vliezol do kadi s vodou.

Ponoril som sa do vody a strávil pod ňou pár sekúnd. Nevedel som sa sústrediť, pretože som stále premýšľal.

Do hlavného mesta nám to bude trvať pár dní. Možno aj štyri, kým tam dorazíme. V tom čase už možno budú povstalci v meste a ktovie čo v ňom napáchajú. Bude omnoho ťažšie sa tam dostať, i keď nie nemožné. Vedel som však, že sa s nimi budem musieť vysporiadať čím skôr, pretože to takto ďalej nešlo.

Zrazu som ucítil, že je mi zima. Voda, do ktorej som vliezol bola teplá, ale zrazu mi bola zima. Prekvapene som sa pozrel na hladinu a vytreštil na ňu oči. Hneď som vyliezol von a zostal šokovane pri kadi stáť.

Voda, v ktorej som práve bol, začala pomaličky zamŕzať. Na hladine sa tvorila jemná vrstva ľadu, no v polovici cesty to prestalo. Nedýchal som a ani som sa nehol. Civel som na ľad, ktorý sa z ničoho nič vytvoril. Ľad. Takú moc nikto neovládal. Pozrel som sa však na svoje ruky a zamračil sa.

Pohol som rukou späť do vody a čakal nemožné. Ľad sa znova začal rozptyľovať po hladine, a preto som ruku hneď odtrhol. Chcel som sa smiať. Možno by som aj výskal.

Aldsea povedala, že som niečo obdržal. Nejakú moc, no nepovedala akú. Žeby mala na mysli túto schopnosť?

Existovali výnimoční mágovia, ktorí mali v sebe vrodenú schopnosť kombinácie elementov. Jednou takou bola láva, kyselina alebo svetlo, či tma. Bez vrodenej schopnosti to však nebolo možné, preto ich bolo tak málo. A doteraz som nepočul o žiadnom, ktorý by dokázal ovládať ľad. Asi to súviselo s tým, aby mal mág oba elementy, vodu a vzduch, na rovnakej úrovni. A to som mal.

Nateraz som si to však chcel nechať pre seba. Možno som sa mýlil a voda bola len príliš chladná. Nechcel som sa tým zaoberať. Mal som dôležitejšie veci na práci.

Utrel som sa a obliekol. Bol som v kúpeľni príliš dlho. Nemal som však čistú košeľu, a preto som si dal iba nohavice. Košeľa zostala v mojom vaku. Vyšiel som preto z kúpeľne a chcel si ju vziať. Veci som mal položené pri posteli, preto som si to k nim namieril.

No ako náhle som sa pri nej objavil, zapálená sviečka v izbe zhasla a keď som sa prekvapene obzrel, Thaleia sa na mňa vrhla.

Spadol som chrbtom na posteľ a ona sa nahla rozkročmo nado mňa. Držala v ruke nôž, ktorý mi pridržala pri krku. Jej konanie ma prekvapilo, no nereagoval som.

Pozrel som sa jej do tváre a videl v jej očiach zúrivosť.