EAWYN

Kráčal som tmavou chodbou, kamenným prostredím a v zime. Za mnou boli sprevádzajúci traja vojaci, ktorí pre mňa prišli. Spal som štyri hodiny, kým ma vyrušili. Nemohol som sa však sťažovať.

Prišiel som do žalárov, kde bola pred niekoľkými dňami zatvorená Thaleia a kráčal pomedzi väzňov do vzdialenejších častí. Okolo mňa som počul krik, plač mužov aj žien, no nikoho z nich som nevnímal. Všetci boli uväznení z nejakých dôvodov.

Pokračovali sme po chodbe, minuli cely a zašli do ďalšej chodby, ktorá viedla niekam do zadnej časti. Okolo boli steny, už žiadne cely. Išiel som ďalej a uvidel miestnosť, pred ktorou stáli uvoľnení vojaci. Rozprávali sa medzi sebou, no keď ma uvideli, spozorneli. Bez slova som okolo nich prešiel.

Vošiel som dnu, podišiel pár krokov a zastavil sa.

Bola to väčšia miestnosť, so štyrmi stenami, s reťazami na stenách a jedným kamenným stolom pri ľavej strane. Zaujímala ma však postava ležiaca na zemi pri vzdialenej stene. Už nemala uhladené šaty a ani účes. Bola strapatá, šaty roztrhané, miestami mokré. No najmä bola špinavá od krvi. Bola zranená po celom tele a prerývane dýchala, no hlavu ku mne nezdvihla.

„Neprehovorila," oznámil mi Dway, keď sa postavil vedľa mňa. „Skúšali sme všetko, ale mlčala."

„A bolesť?"

„Nekričala," pomykal plecami a pozrel som sa na neho. „Nie je to obyčajná slúžka." Prikývol som.

„Rozumiem," povedal som a pristúpil k slúžke, ktorá ležala na zemi. Zohol som sa k nej a kývol k nej hlavou. „Kto ťa poslal?" spýtal som sa, no žiadna reakcia. „Kto ti dal ten jed?" Znova nič. „Ako si sa dostala do hradu?"

„Pýtate sa nesprávne otázky, vaše veličenstvo," ozvala sa po chvíli s trhaným hlasom. Už to nebol ten sladký hlas ženy, ako pri večeri. Prikývol som.

„Prečo chcete moju smrť?" spýtal som sa a počul smiech. Pohla sa a chcela sa vystrieť. Počul som za sebou kroky, no nepohol som sa. Nebola pre mňa hrozbou.

„To je správna otázka," usmiala sa a pozrela sa na mňa. Tvár mala opuchnutú, niekde červenú až fialovú. Jedno oko napuchnuté, peru rozrezanú a celá bola špinavá. „Vedeli by ste na to odpovedať aj sám?"

„Som kráľom krajiny, ale to by bolo príliš jasné," povedal som a ona sa usmiala. „Preto si myslím, že je to niečo iné."

„Vždy ide o viac," usmiala sa a videl v jej očiach únavu. Museli ju mučiť a pýtať sa celú noc. Keby som vtedy Thaleiu nezastavil, bola by mŕtva a nič z toho by nemusela zažiť. Nepoznali by sme však žiadne odpovede. „Dokázali by ste s odpoveďami žiť?"

„Nebol by som na to sám," odpovedal som. „Mám za sebou ľudí."

Zasmiala sa. „Áno, ľudí," povedala a sklonila pobavene pohľad. „Ľudí, o ktorých si myslíte, že im môžete veriť. Nemáte ani len potuchy, koho máte po svojom boku."

„Pouč ma," vyzval som ju.

„Máte pocit, že velitelia sú tí správni, ktorým by ste mali zdôveriť krajinu? Že váš brat bol tým správnym, na poverenie záležitosťami krajiny vo vašej neprítomnosti? Že ten pajác za vami je ten správny, ktorému dôverujete?" Vtom sa ku mne naklonila a šepla: „Že je dobrý nápad mať po boku vrahyňu a zradkyňu Thaleiu Mastroianni?" usmiala sa. „Myslím, že zo všetkých rozhodnutí aké ste spravili je tento ten najhlúpejší."

Myslela si, že ma znervózni, no namiesto toho urobila opak. „Takže niekomu sa nepáči, že som doviedol Thaleiu na hrad," zhodnotil som a sledoval jej pohľad. „Keď sa nad tým zamyslím, roky sa nič nedialo. Aj keby som mal medzi sebou zradcov ako hovoríš, nedôveryhodných ľudí alebo slabochov, nikdy to nikto neriešil. No doviedol som sem Thaleiu a v jeden deň sa ma chceli dvakrát zbaviť. V obidvoch prípadoch to zastavila práve Thaleia," sledoval som jej reakciu a všimol si ako sa už prestala usmievať a zabávať. „Preto premýšľam, že ich cieľom som nemusel byť ja, ale naopak ona," zdôraznil som a zaklonil hlavu do boku. „V aréne som sa mohol postaviť skôr a stál som šípu v ceste. Na večeri ste mohli vedieť, že sa napije prvá. Všetko vyzeralo, že idete po mne, no čo keď nikdy nie," usmial som sa. Jej kamenný výraz mi na všetko odpovedal.

Nesedelo mi to. Osem rokov som bol na hrade a bez žiadneho incidentu alebo atentátu. Nikdy sa nič nestalo. No v prvý deň keď príde Thaleia a už šíp do hlavy a následne jed vo víne? Nešlo to. Prehrával som si arénu stále dokola a hľadal správny moment. Prečo čakať, až kým sa postavím? Prečo ma nezabiť predtým, keď som nehybne sedel? Vtom mi to došlo.

Vtedy som sa snažil zastaviť ich súboj a postavil som sa, aby som to urobil. A vtedy sa ku mne Thaleia vrhla a šíp zastavila. Jednoducho bol mierený do arény a ja som sa postavil do cesty. S večerou to bolo podobné. Podala džbán vína mne, no Thaleia si vzala víno skôr než ja.

„Jedna vec však nesedí," zamyslel som sa. „Víno bolo určené aj pre moju rodinu. Prečo oni, Thaleia a nie ja?"

Mlčala. Prebodávala ma pohľadom a rozhodne nevyzerala na to, že by mi chcela odpovedať. Vtom sa ku mne naklonila a usmiala sa. „Pretože vy nás ničím neohrozujete," šepla kruté slová, ktoré sa mi do hrude zabodávali ako ihly. Vražedne som na ňu hľadel a ona sa na mňa s úškrnom pozerala. Následne sa odtiahla a oprela sa o stenu. Rozhovor skončil.

Postavil som sa a obrátil sa na Dwaya, ktorý všetko počul. „Dostaň z nej čo sa bude dať," zavelil som a hneď prikývol.

„A ak nič viac nepovie?"

„Tak ju už nepotrebujeme," povedal som nahlas a obrátil sa k nej. Pozrela sa na mňa. „Tvoji ľudia ešte len uvidia, aký neškodný viem byť."

Podceňovali ma, a to sa mi nepáčilo. Nenávidel som to. Pravdou však bolo, že som sa im nečudoval. Za mojich osem rokov vlády som sa veľmi nepredviedol. Nechal som dôležité rozhodnutia na iných a utápal sa vo vlastných depresiách, čiže som sa nečudoval, že sa o mňa nezaujímali. Hodlal som to však v najbližšej dobe všetko zmeniť.

Nepokračoval som preč z väzenia, ale chcel som sa zastaviť v jednej určitej. Uvedomil som si, že som za ním nikoho neposlal a ani som sa o ňom s nikým nerozprával. Od útoku bol zatvorený mimo svojich ľudí, presne ako som aj chcel.

Pred jeho celou bol vojak na stráži, na ktorého som len kývol hlavou a ďalej sa o neho nezaujímal. S rukami vo vreckách som sa postavil pred celu a pozrel na muža vo vnútri. Nepozeral sa na mňa, i keď vedel kto pred ním stál. Neprejavoval rešpekt.

„Veliteľ Arlowe," ozval som sa nakoniec a jeho pohľad okamžite smeroval na mňa. „Je on mužom, ktorý zradil tvoju rodinu a obral vás o majetok?" spýtal som sa nahlas a nevadilo mi, že ma počula stráž. Dokonca som videl, ako sa ku mne obrátil, i keď mlčal.

Lucas sa na mňa s otvorenými ústami pozeral, no následne sa zamračil. Akoby zvažoval, či som si z neho prišiel uťahovať alebo niečo ešte horšie. No netváril som sa nijako. Iba som čakal na jeho odpoveď.

„Ak budem súhlasiť, čo s tým mienite urobiť? Nie je to tak, že by ste ho tiež sem dole zatvorili," povedal, no ja som zdvihol bradu.

„To nie je vylúčené," povedal som nahlas a vyslúžil si od neho prekvapenie. Mlčal, a preto som mlčal aj ja. Chcel som od neho odpoveď.

„Áno. Ten hajzel mňa a rodinu obral o všetok majetok, aby sa dostal do hradu," zavrčal po chvíli nenávistným pohľadom. Nereagoval som. Vedel som, že je to tak už od Thalei. Nebolo to tak, že by som jej neveril, ale chcel som to počuť aj od neho. Chcel som, aby to potvrdili aj ostatní, ktorí sa o tom dozvedia. Nechcel som, aby všetky informácie boli len od nej. Nemuseli by im veriť, pretože aj keď to nikto nehovoril, stále boli na hrade ľudia, ktorí s jej pobytom na hrade nesúhlasia.

„Je mi úprimne ľúto čo postrehlo teba a tvoju rodinu. Arlowe na to nemal v žiadnom prípade právo a za jeho činy bude v budúcnosti potrestaný," povedal som a stále na mňa civel. Nakoniec však prikývol, akoby nemal slov. „Avšak na tvojej situácii a ani tvojich ľudí to nič nemení," povedal som a vystrel sa.

„Čože?"

„Roky ste podkopávali moju vládu, robili problémy, napádali mojich ľudí, vojakov. Vykrádali ste sitá, zbrojnice a dokonca na chvíľu obsadili hrad," upresnil som a to som niektoré ich zločiny aj vynechal. „Nech už sa vám v osobnom živote stalo čokoľvek, nemali ste právo do toho zaťahovať nevinných ľudí tejto krajiny," povedal som a vtom vystrelil od steny ku mne a dotkol sa mreží oproti mne.

„Ten človek, ten chlap, nás obral o všetko čo sme mali! Môj otec musel pracovať od rána do večera, aby sa o nás postaral a nakoniec zomrel. Kvôli jeho chamtivosti a túžbe po moci!" zavrčal a postaral sa o to, aby ho počuli všetci v žalároch. „A vy mi teraz poviete, že ja som ten nespravodlivý?"

„Čo mali ľudia, ktorých ste zabili s vašou rodinou?" spýtal som sa a nekričal. „Čo vám urobili vojaci, ktorých ste zabili pri prepadoch?"

„To je-."

„Zabili ste nevinných ľudí cestou za pomstou človeku, s ktorým ste sa za tie roky ani raz nevideli," odpovedal som. „Ani raz ste ho nekonfrontovali, ani raz sa mu nevyhrážali. Namiesto toho ste svoj hnev smerovali na kráľa a jeho poddaných, ktorí však nemali s vašou pomstou vôbec nič spoločné!"

„A čo sme mali robiť?" skríkol a odtiahol sa. „Prísť za vami a povedať vám, čo za človeka máte vo vláde? Nikdy by ste mi neverili."

„Takže zabíjať nevinných ľudí je riešením?" skríkol som. Mohutným hlasom, ktorý sa ozval po celej chodbe a určite bol počuť až na samý začiatok. „Všetci ste boli zaslepení nenávisťou, že vás vôbec nezaujímalo, ktorých ľudí trestáte. Trestali ste nevinných!" Kričal som a dokonca sa začali steny pod mojou mocou triasť. Tentoraz som to však urobil naschvál. Už som svoju moc ovládal. Lucas ustúpil a mal v očiach strach. „Chcem, aby ste tu všetci chvíľu sedeli a premýšľali nad tým čo ste urobili! Chápem tvoju bolesť a aj nenávisť, ale nie spôsob akým ste si určovali vašu spravodlivosť!"

Nevedel som, či sa v jeho očiach objavilo pochopenie, no určite hanba. No ešte som s ním neskončil. Pristúpil som k cele a pozrel mu do očí. „Urob na konci ešte dobrý skutok a povedz mi, kto ti z hradu prezradil, že nie som na hrade."

Začal krútiť hlavou. „Neviem. Dostali sme anonymný list, v ktorom sa písalo, že kráľ nie je na hrade. To bolo celé. Nikto za nami nebol a ani sa s nami nerozprával," povedal so strachom. Bál sa ma, pretože som stále pôsobil hrozivo. Prikývol som.

„Arlowe zaplatí za to, čo urobil vašej rodine. To jediné ti môžem sľúbiť," dodal som a skôr než stihol odpovedať, pohol som sa preč.

Mohol som nariadiť ich popravu za zradu a za všetky zločiny, ktoré spôsobili. Mal by som na to právo, pretože zabíjali ľudí, nevinných ľudí, ktorí nemali s ich pomstou nič spoločné. Chcel som, aby sa nad tým zamyslel.

Prechádzal som okolo ciel a videl pohľady uväznených. Niektorí zostali sedieť pri stenách, neprítomní svojím okolím, no niektorí sa opierali o mreže a pozorovali ma. Čo to bol za pohľad, som nevedel.

Ešte tri dni kým príde celé vojsko. Podľa správ, ktoré mi dali Dway a Braxley, sa v meste zdržiavalo len tisíc vojakov a možno sto mágov. Všetko to však boli len deti, ktoré nemohli v bojoch bojovať. Ak by sa o týchto počtoch dozvedeli nepriatelia, zmietli by nás z máp. Tri sa možno zdá ako malý čas, no za tie dni sa mohlo ešte veľa zmeniť.

Keď som sa vrátil na hrad, obklopili ma vojaci a aj členovia rady. Hovorili mi všelijaké informácie, všeličo, čo by ma malo zaujímať. Počúval som ich a hovoril čo majú robiť, i keď niektorí nesúhlasili.

Takto to pokračovalo až do obeda. Behal som kade tade po schôdzach, hádal sa a rozprával s veliteľmi o zabezpečení mesta. Uisťovali ma, že je všetko v poriadku a nehrozí nám vôbec nič. Nepochyboval som o nich, no o počte rozhodne. Ktokoľvek nás mohol napadnúť, no nevyzerali na to, že by ich to zaujímalo. Starali sa prevažne o Thaleiu.

Arlowe a Dynir znova predstavili svoje nesúhlasy a dávali to najavo pred každým. Každé ich slovo ich utvrdzovalo v tom, že majú pravdu a Thaleia by mala byť popravená za vraždu a zradu kráľovstva. To, že som im opakoval prečo tu je, nepomáhalo. Nechceli to počuť a obzvlášť oni dvaja to vedeli. Ak by sa k nim pridali aj iní a podporili ich, mal by som problém udržať svoj názor.

Thaleiu som nevidel od rána. Netušil som čo robila a ani kde bola. Vedel som, že sa o ňu nemusím báť, no nebolo mi príjemné, že mi nestála po boku. Bol som z toho nervózny, pretože som ju chcel mať vedľa seba. Chcel som ju mať na blízku.

K oddychu som sa dostal o piatej, nemal som ani obed. Vyčerpaný a vyšťavený z toľkých povinností, som sa zatvoril do knižnice, kde nikto nebol. Každému som dal úlohy a bol na chvíľu sám. Vedel som, že ak príde celá armáda, že bude povinností omnoho viac, no na chvíľu som si potreboval oddýchnuť.

Oprel som sa chrbtom o dvere a vydýchol si. Pretrel som si rukami oči a chvíľu stál, aby som popadol dych.

„Náročný deň?" ozval sa hlas zvnútra, za ktorým som sa hneď obzrel. Thaleia stála pri poličkách knižnice a s úsmevom sa na mňa pozrela. Hneď som mal lepšiu náladu.

Bez slova som zamkol dvere a podišiel k nej. Nič viac nehovorila, len tých pár krokov ku mne pristúpila a chytil som ju do náručia.

Pevne som ju objal, stískal v náručí a bral si jej životnú energiu, ktorú som nutne potreboval pre prežitie. Stačil mi jediný pohľad do jej očí, do jej tváre a mal som lepší deň. No objať ju, držať v náručí a cítiť, bolo stokrát lepšie.

Odtrhol som sa od nej, aby som si ju prezrel, no dobrá nálada ma v momente prešla. Všimol som si totiž na jej kľúčnej kosti ranu. „Odkiaľ máš toto?" spýtal som sa nahnevane a ona sa pozrela. Vzdychla si a odvrátila sa. Dokonca odo mňa aj odstúpila. „Odpovedz mi, Thaleia."

„Nezhody. Nič strašné."

„S kým? Kedy?!"

„Ráno a nie som si istá," pomykala plecami a ja som sa zúrivo obrátil. Niet divu, že som ju celý deň nevidel. Niekto si vybavoval účty a pokúsil sa jej ublížiť.

„Do riti!" zasyčal som a tresol päsťou do steny. „Ten, čo to urobil, žije?"

„Ušiel," odpovedala a šibol som po nej pohľadom. „Bol ďaleko. Neodvážil sa ku mne priblížiť."

„Naozaj si v poriadku?" spýtal som sa a znova k nej pristúpil. Usmiala sa.

„Samozrejme. Nič to nie je," povedala a dotkla sa mojich rúk. „Čakali sme to, pamätáš? Aj keď si kráľom, nebude sa im páčiť, že tu som."

„Áno, ja viem," šepol som a ruky jej pevne stisol. „Nechcem však, aby ti kvôli tomu ubližovali. To naozaj nie."

„Viem sa o seba postarať," povedala a pristúpila ku mne. Pohladila ma po líci. „Ty povedz, aký si mal deň?"

Porozprával som jej o svojom dni plnom schôdzí a hádok s vládou. Počúvala ma celý čas a nad niektorými mojimi reakciami sa aj usmiala. Sedeli sme na dlhej pohovke vedľa knižníc a len sa rozprávali. Predtým sa mi chcelo spať a oddýchnuť si, no keď som ju mal na blízku, všetka únava odišla.

„S celom armádou sa vrátia aj všetci tvoji priatelia, je tak?" spýtala sa a ja som prikývol. Usmial som sa.

„Nepáčilo sa im, keď som ich pred toľkými mesiacmi poslal preč. Chceli zostať ako aj Dway, no nepočúval som ich. Neviem ani, či sa medzi nami niečo zmenilo alebo zostalo rovnaké."

„Myslím, že sa nič nezmenilo. Predsa len, sú to jediní ľudia, ktorí sa k tebe správajú ako k vojakovi, k ich priateľovi a nie ku kráľovi."

„Matke sa to nikdy nepáčilo," zasmial som sa. „Vyžadovala, aby bol medzi nami vždy nejaký druh rešpektu, no pri nich sa to nedalo. Keď prídu, sama to spoznáš," povedal som a zahľadel sa na ňu. Neusmievala sa, ale naopak. „Čo sa deje?"

Chvíľu mlčala, akoby hľadala slová. „Asi nebude dobré, aby som ich spoznala."

„Prečo to hovoríš?"

„Sú to tvoji priatelia," pozrela sa na mňa. „Už dlhé roky ti stoja po boku a chránia ťa. Myslíš, že sa im bude páčiť, keď uvidia vedľa teba mňa?"

Preglgol som. „Ako kráľovská alkara na to-," začal som, no s krútiacou hlavou sa odvrátila.

„Ani nevieš, čo to znamená," šepla a ja som sa zamračil. „Ide o to, že zatiaľ ma tu nechcú len ľudia, ktorí sú ti verní. Oni sú tvoji priatelia. Ich neoblbneš historkou, že som tu na tvoj príkaz a som tvoja alkara." Chápal som, čo tým chcela povedať. Bola pravda, že všetci čo sú na hrade sa musia iba riadiť príkazmi. Mojimi príkazmi. Lenže oni sú moji priatelia. Spolubojovníci v boji, ako aj Dway. Im nebude stačiť príkaz. Môžu sa na príkazy vykašľať. Budú chcieť vysvetlenie a ja som žiadne nemal.

„Nechcem, aby si kvôli mne prišiel o svojich priateľov. Ak sa ma budeš stále zastávať, môže to naštrbiť vaše vzťahy," dodala a oprela sa o stôl oproti mne.

Nemal som slov. Nemohol som na to triezvo odpovedať. „Žiadaš po mne, aby som si vybral medzi priateľmi a tebou?"

Mlčala. Nechcela to povedať nahlas a ani nemusela. Vedel som, v akej sme sa nachádzali situácii. Mala pravdu. Vo všetkom. Ale bol som sebec. A pokiaľ išlo o ňu, budem ním až do smrti.

Postavil som sa a išiel pomaly k nej. „Vieš, že žiadaš nemožné?" spýtal som sa, no mlčala a iba ma sledovala. „Viem, že tomu neveríš, no daj mi šancu," povedal som a postavil sa oproti nej. Rukami som ju chytil za boky, no nič viac. Sledovala ma. „Daj mi šancu, aby som to napravil. Viem, že ťa budú rešpektovať. Že tá nenávisť pominie."

„Vieš dobre, že pominie až vtedy, keď budú vedieť pravdu. Pravdu, ktorú im však dať nemôžeš."

„Chceš odísť?" spýtal som sa a hľadel jej do očí. „Chceš odo mňa navždy odísť?"

„Nehovorila som o odchode," zamračila sa a ja som nerozumel.

„Tak potom čo-."

„Povedala som zastávať sa ma," zdôraznila a ja som nadvihol obočie. „Nesmieš sa ma zastávať, brániť ma a vyžadovať si mojich mučiteľov."

Usmial som sa. Už som rozumel. „Čo mám teda robiť?"

„Nič," odpovedala prosto. „Nerob nič. Nechaj na mňa, nech si ich dôveru zaslúžim. Nemôžeš im to prikázať. Sama dokážem, že viem byť pre kráľovstvo užitočná. Sama ukážem, že ho viem chrániť, ako aj teba," usmiala sa a naklonila sa ku mne, aby si omotala ruky okolo môjho krku.

Usmial som sa a pritiahol si ju bližšie. Mala pravdu. Zase. Ak každému budem všetko rozkazovať, hádať sa s nimi, nepomôže to. Sama musí ukázať, že sa jej dá veriť. Sama si musí ich dôveru získať. Toto bol spôsob ako to urobiť.

„Nepobozkáš ma?" spýtala sa potichu. Pozrel som sa na ňu a usmial sa.

„Povedala si predsa, že kráľ nie je nikdy sám," povedal som a ona očervenela.

„Zamkol si dvere."

„To je pravda," povedal som a zohol som sa. Chytil som ju za stehná a vyhodil si ju na boky, no cúvol s ňou a nalepený na jej perách som ju posadil na stôl. Nohy si obmotala okolo mojich bokov a pritúlila sa ku mne, bozkávajúc spodnú peru.

Tak veľmi som ju chcel, až to nebolo normálne. Túžil som po nej každú chvíľu, každú sekundu odkedy sme spolu. Nedalo sa tomu zabrániť, ale predsa len. Držali sme sa od seba ďalej a tú hranicu neprekročili. Aj keď sme obaja túžili len po tom.