V to ráno sa už domov nevrátil. Z márnice zamieril priamo na policajnú stanicu. Vždy tam bol prvý, nikdy to nikoho neprekvapilo, no keď strážnik, ktorý mal nočnú smenu, uvidel svojho kapitána ako si to šinie o pol tretej ráno ku preskleným dverám, padla mu sánka. Keď sa Roscoeva ruka dotkla kľučky a on pritiahol dvere k sebe, podporučík ihneď vyskočil na nohy a rýchlim krokom zamieril k mužovi.

    „Kapitán, čo tu robíte o takomto nečase?" v hlase sa mu odrážala starostlivosť. Podporučík Ross bol ešte mladý, sotva mu ťahalo na dvadsiaty štvrtý rok života. V zbore bol sotva pol roka a bol to zrovna kapitán Cooper, kto si mladého Rossa vzal pod ochranné krídla. Preto sa o zdravie svojho veliteľa bál snáď najviac zo všetkých, vynímajúc nadporučíka Blacka.

    „Dostali sa ku mne veľmi dôležité informácie týkajúce sa vrážd a zmiznutí z posledných dvoch mesiacov. Nič, čo by vás malo zaujímať, podporučík," odsekol a vrhol naňho káravý pohľad. Ross sa zatváril ako šteňa, ktoré práve trestajú za nejaký prehrešok. Roscoevy mu ho na chvíľu prišlo ľúto no cez svoju kamennú masku nedal nič znať. Podporučík vskutku vyzeral nevinne. Bol trošku pri tele no aj tak bol zdatný a šikovný. Nad veľkými modrými očami mal husté svetlé obočie a na hlave šticu slamených vlasov. Bol veľkým optimistom, i keď svoju prácu bral nanajvýš vážne. Kapitán si nedokázal predstaviť, čo tohto mladíka donútilo vybrať si prácu policajta.

    Mysľou zablúdil do časov, keď bol ešte mladý chlapec, sotva sa stával mužom. Od detstva túžil byť policajtom a celý svoj život si za týmto snom išiel. Dalo by sa povedať, že ak by to bolo treba, šiel by i cez mŕtvoly. Keď už mal k štúdiu na Policajnej akadémii to, čo potreboval, mal už aj spravené testy a čakal ho jeho prvý semester, nedokázal sa dočkať. Noc pred dňom D takmer oka nezažmúril. Policajná akadémia bola presne taká akú ju očakával. Tvrdá a neúprosná. Bola to organizovaná džungľa, v ktorej prežili len tí najsilnejší. No keď sa po dokončení školy naplno ponoril do policajného života, zistil, ako veľmi sa jeho detská myseľ plietla. Samozrejme, že nikdy neočakával nudné sedenie v aute či na stanici, s kávou v jednej ruke a šiškou v druhej. Avšak nastúpil vo veľmi zlý čas. V období, kedy bol Roscoe pre svojich kolegov ešte len zelenáčom, sa v okrsku riešilo drogové podsvetie, ktoré sa nečakane rýchlo rozrástlo a začínalo sa zahrávať aj so zbraňami. Skupina to bola drobná, dokonca sa ani nemohli nazývať klanom či rodinou, pretože tam ani jeden z nich nemal pokrvné puto s tým druhým. Policajti ich však nazývali svorka, predovšetkým z dôvodu, že si skupina dílerov a pašerákov dala veľmi vhodný názov. Hovorili si Hyeny. Sotva dva týždne po Cooperovom príchode do zboru sa konala prepadová akcia na ich hniezdo – starý panelák v severnej časti Pearl Lagoon. Táto časť bola známa svojimi špinavými obchodmi, či už sa to týkalo drog, zbraní alebo rovno ľudí. Bola to časť mesta plná hriechu. Vtedy ešte podporučík Cooper bol aj napriek svojej neskúsenosti tiež členom jednotky, dokonca sa nachádzal v prvej línii, ktorá bola poslaná preskúmať budovu. V ten deň si uvedomil, do čoho sa to v skutočnosti zaplietol. Policajné remeslo bolo prehnité, plné korupcie, zrád, klamstiev a krvi. Preto, keď sa pred piatimi rokmi stal kapitánom polície v Pearl Lagoon, preriedil policajný zbor a nechal si iba tých, ktorým veril najviac. A tak sa z tridsiatich policajtov stalo chabých dvanásť ľudí. A z nich bol len jeden muž, ktorému Roscoe nadovšetko dôveroval. Zvyšných osemnásť členov zboru nevyhodil. Nedovolil si spraviť taký krok hlavne z dôvodu, že by mu politici a iní úplatkári išli po krku ako hladná líška bezbrannej sliepke. Vyvliekol sa z toho veľmi ľahko – nechal ich preveliť. A za pomoci svojej pravej ruky – nadporučíka Bryleeho Blacka dosiahol, aby sa ho velenie nepýtalo na dôvody. Už dávno pochopil, že byť policajtom sa čestným neoplatí a preto ľutoval každého, kto sa na túto prácu nechal zlákať. Predovšetkým takých ako bol podporučík Ross.

    „Kapitán? Kapitán Cooper, tak počujete ma?" Pár krát zažmurkal a uprel zmätený pohľad na mladíka. Keď sa rozhliadol ostal prekvapený. Nespomínal si kedy sa od vchodu dostal do svojej kancelárie ani či s podporučíkom niečo rozoberal. Trhlo mu kútikmi, keď sa mu pery chceli skriviť do pobaveného úsmevu. Prišlo mu vtipné, ako veľmi sa nechal uniesť spomienkami na svoju minulosť.

    „Prepáčte, podporučík, ale prepočul som, čo ste vraveli."

    „Pýtal som sa, či vám nemám urobiť kávu. Predsa len budú tri hodiny ráno, určite ste ešte unavený a... viete... keď sa už nechystáte domov, dobrá káva by určite bodla," venoval mu prívetivý úsmev a keď Roscoe odpovedal kladne, v očiach sa mu objavili veselé iskričky a už ho nebolo. O chvíľu nadriadenému priniesol šálku kávy a potom sa už neukázal. Až keď mu o šiestej ráno odovzdal kľúče od vchodu, než odišiel domov.

    O necelé dve hodiny zazvonil telefón. Kapitán sa zrovna vtedy opieral o svoj stôl čelom k tabuli s fotografiami zmiznutých i zavraždených, vrátane mladého McKinsona, a čítal si zložku s názvom Piková šestka. Bol to spis týkajúci sa vraha a únoscu z posledných dvoch mesiacov. Prípad dostal názov tesne po tom ako bolo nahlásené zmiznutie Davida Millera. Prvý mesiac zmizli traja ľudia, koncom druhého zmizol Miller a teraz, po prvých dvoch dňoch tretieho mesiaca, sa objavilo nové telo. Cooper premýšľal, že by mal prípad premenovať, no už to bolo asi jedno. Zvonenie ho vytrhlo z premýšľania. Šmahom ruky telefonát zodvihol a mobil si priložil k uchu.

    „Polícia Pearl Lagoon, pri telefóne kapitán Roscoe Cooper."

    „Roscoe? Pri telefóne Harold Laurens." Policajt kŕčovito zovrel spis a úplne stuhol. Harold bol jeho bývalý spolužiak zo základnej školy. Roscoe vedel, že Laurens ostal v Pearl Lagoon no stretávali sa len zriedka a aj vtedy si iba kývli hlavou na pozdrav. Muž v telefóne znel naliehavo, hlas mal roztrasený a boli v ňom dokonca stopy plaču. „Chcel by som nahlásiť zmiznutie. Moja žena je nezvestná od včerajšieho poobedia. Okolo jednej odišla z domu, nechala tam deti úplne samotné. Nikdy by nič také neurobila. Povedala im, nech sa neboja, že sa čoskoro vráti. Keď som večer prišiel domov z práce, stále nebola doma. Obvolal som všetkých jej príbuzných aj priateľov," hlas mu mierne poskočil akoby sa snažil zadržať vzlyk, ,,no pod Pruedance akoby sa zľahla zem. Čakal som do rána, dúfal, že sa objaví. Prosím ťa, Roscoe, prosím ťa na kolenách. Nájdi moju ženu."

    Modré oči, inokedy až neprirodzene žiarivé, zrazu potemneli. Žiarovka lampy na strope zablikala. Pohľadom priam prebodával bielu magnetickú tabuľu.

   „Sľubujem, že tvoju ženu nájdem, Harold," s týmito slovami telefonát zrušil. V priebehu desiatich minút obvolal polovicu podriadených. Tých, čo boli poverený nájdením tela Davida Millera stiahol a zadal im novú úlohu. Teraz bolo prioritou nájsť Pruedance.

    Keď v ten večer prišiel domov, pri miske na kľúče ho čakala obálka a malá obdĺžniková krabica. Nebola na nich adresa odosielateľa, iba kapitánovo meno. Otvoril obálku a roztvoril list, ktorý sa v nej nachádzal. Bolo z neho cítiť levanduľu a text bol napísaný priam krasopisne. To značilo, že to musela písať žena.

   „Nepleť sa do toho, do čoho by si nemal, kapitán. Inak zaplatíš krvou nie len ty ale aj tvoji najbližší. V krabici máš prekvapenie. S láskou Piková šestka."

    So zaťatými zubami natiahol ruku ku krabici. Spolu s listom ju vzal do kuchyne. Clementine nakázal odviesť Brooklyn do jej izby. Keď tak urobila, vzal do ruky nôž a veľmi opatrne prerezal lepiacu pásku na krabici. Roztrasenými rukami ju otvoril a zatajil dych. Do krku sa mu nahnal dnešný obed. Už za svoju kariéru videl mnoho miest činu, kde bol pohľad horší než na to čo sa nachádzalo v doručenej zásielke. Avšak toto... V krabici na rubínovej vreckovke ležal prst. Prsteníček. Aj s obrúčkou. Shannon Jacksonová ani Robin Morrisová neboli vydaté. Ten prst určite patril Pruedance Laurensovej.