„Už asi po desiaty raz vám vravím, že nemám poňatia kam by mohla odísť! Je to tak ťažké pochopiť? Bože..." Prebodávala policajta nahnevaným pohľadom. Odkedy zmizla jej mama predvolali ju na výsluch už asi trikrát. Dosť ju to štvalo. „Áno, občas zvykla odísť, uznávam. Lenže vždy mi nechala odkaz. Vedela som kde je aj kedy sa vráti. A predstavte si, milý pán policajt, stále neviem či mala nejakých nepriateľov. Toto je malé mesto. Ale je to malé veľké mesto. Je nás tu veľa a síce sa tu väčšina poznáme, ale ja nemôžem vedieť s kým každým moja matka niečo mala. Nemyslíte? Ak sa ma chcete znovu a znovu pýtať tie isté sprosté otázky tak nech sa páči! Ale nič nové sa nedozviete."

Vôbec si neuvedomila ako veľmi sa prestala ovládať. Až keď si všimla policajtov prekvapený pohľad na jej ruku zistila, že sa jej schopnosti znovu dostali spod kontroly. Koža sa vlnila ako hladina oceánu, naberala rôzne vzory a menila sa na rozličné druhy materiálov. Zložila ruku zo stolu a tvárila sa akoby sa nič také nestalo, no očividne ju to vyviedlo z miery snáď viac než výsluch.

„Iba tu so mnou strácate čas. Ak ju nenájdete vy, spravím to sama." Vstala zo stoličky a vydala sa smerom ku dverám vyšetrovne. Pravou rukou si pri tom sťahovala ľavý rukáv aby zakrýval aj končeky jej prstov.

„A-ale... slečna... slečna Moorová!" Vyskočil na nohy, no to už bola Riley preč.

Vonku lialo ako z krhly a ona si nevzala ani mikinu, nie ešte aby mala dáždnik. Blbý sveter, pomyslela si, nemôžeš mať kapucňu? Rukávom si utrela čelo. Neznášala keď pršalo a jej z vlasov a z čela tiekla všetka dažďová vody do očí. Tentokrát si dávala pri prechode cez cestu pozor. Nechcela spraviť rovnakú chybu ako naposledy. Keď naskočila zelená, prebehla cez cestu najrýchlejšie ako sa dalo a hneď na druhej strane sa ukryla pod markízu nejakej cukrárne. Momentálne vyzerala ako kôpka nešťastia, ktorá odmietala znovu vyjsť z úkrytu. Keď z cukrárne niekto vyšiel ustúpila o pár krokov ďalej aby nezavadzala. Očividne to bol zamestnanec, ktorý prišiel poukladať stoly a stoličky, keďže v tomto úžasnom počasí si určite žiadny zákazník nesadne von. Trvalo len pár sekúnd, než si uvedomila, kto je ten zamestnanec. Prudko sa otočila a prebodla muža skúmavým pohľadom.

„To si ty!" vyhŕkla a pár rýchlymi krokmi sa dostala až k nemu. Nervózne sa na ňu usmial.

„Asi ste si ma s niekým zmýlili, slečna."

„Nie, nezmýlila! Som si istá, že si to ty. Ty si ten, čo ma predvčerom zachránil. Nebyť teba tak by ma to auto zrazilo. Chcela som sa ti poďakovať. Som Riley." Natiahla k nemu ruku a pousmiala sa. Vrhol na jej dlaň váhavý pohľad, no nakoniec ju predsa prijal.

„Lincoln. A nie je za čo. Len, prosím, nikomu to nevrav. Nikto nevie, že som... no, že-"

„Že máš nadprirodzené schopnosti? Vieš, ja-" odmlčala sa. Zaváhala. Nevedela, či mu má povedať o svojich schopnostiach. Nakoniec sa rozhodla zatiaľ si toto tajomstvo nechať pre seba. „-ja to nikomu nepoviem. Sľubujem. Už by som mala ísť, ale niekedy by sme sa mohli stretnúť."

Veľmi neochotne sa vydala k hranici medzi suchom a tou apokalypsou, no nemala veľmi na výber. Nemôže tam predsa stáť celý čas. Čo ak bude pršať celý deň? Nepôjde predsa domov uprostred noci.

„Počkaj! Vo vnútri mám dáždnik." Prekvapene sa za ním obzrela, no než stihla akokoľvek namietať, už bol vo vnútri. Keď vyšiel vtisol jej do ruky zelený dáždnik. Poďakovala a roztvorila ho, s úmyslom konečne vyraziť. No Lincoln ju ešte chytil za zápästie a vložil jej do dlane malý kúsok papiera. „Moje číslo. Veď vieš, aby sme sa mohli kontaktovať keď si budeme chcieť ešte pohovoriť."

„Ďakujem. Už zas. Tak ja ti teda potom napíšem. Alebo zavolám. To je fuk." Zamávala mu a konečne zamierila domov. A to už si myslela, že dnešný deň bude úplná pohroma. Možno to nebude až také zlé. Práve teraz sa jej svet zdal o dosť ružovejší. Alebo zelenší?

•••••

„Po zaznení signálu zanechajte odkaz."

„Ahoj, Riley. To som ja - Sean. Ako sa máš? Dlho si sa mi neozvala tak mi napadlo... Čo keby sme zašli do kina? Alebo na čínu, čo povieš? V centre vraj otvorili nové bistro, tak by sme tam mohli ísť. Ak súhlasíš tak mi napíš sms-ku. Stretneme sa na našom mieste o pol piatej. Zatiaľ sa maj." Roztrasenou rukou ukončil hovor a položil telefón na stôl pred seba. Nasucho prehltol keď sa hlaveň zbrane, ktorá sa doteraz tisla na jeho spánok, pohla pomaly dole.

„Myslíš si, že príde? Ani sa neunúvala zodvihnúť hovor. Ja dosť pochybujem o tom, že by chcela prísť."

„Určite príde! Som si istý." Na Seanovi bolo očividné ako veľmi sa bál. Celý čas hľadel na svoje ruky a klepal sa. Keď ho nevyzvali, nehovoril, nesnažil sa hrať na hrdinu. Aj keď pred ním sedela matka jeho najlepšej kamarátky.

•••••

Síce hovor nezdvihla, dokonca mu ani nenapísala sms-ku, no predsa sa na dané miesto dostavila. Sedela na jednej z mnohých skál, ktorými bola posiata pláž nachádzajúca sa kúsok od prístavu. Nebolo to tajné miesto, no tu so Seanom objavili mušľu s dvoma perlami, čo nebolo úplne obvyklé. Sean zvyčajne chodieval načas. Dokonca na miestach ich stretnutí býval skôr, než musel. Teraz však odbila piata hodina a on nikde. Objavil sa až o trištvrte na šesť v sprievode dvoch mužov. Nepoznala ich a na Seanovi sa jej tiež zdalo niečo podozrivé.

„Sean, kto sú títo muži?"

„Prepáč mi to, Riley." Až teraz si všimla, že mu po lícach tečú slzy.

„Čože? Čo ti mám prepáčiť?"

Zacítila silný úder do zadnej časti svojej hlavy a potom ju pohltila tma.

•••••

Nával chladu ju vytrhol z temnoty, ktorou putovala nevedno ako dlho. Z hrdla sa jej vydral výkrik a zalapala po dychu keď na ňu niekto vylial kýbeľ ľadovej vody. Sedela pripútaná ku stoličke, oproti nej sedel Sean, taktiež pripútaný a mokrý od hlavy po päty. A keď sa obzrela po miestnosti aby zistila, kde sa vlastne nachádzajú, všimla si ďalšiu osobu. Mama.

„Mami? Mami, čo ti urobili? Čo ste spravili mojej mame?!" oborila sa na skupinu mužov, ktorí sa postávali okolo a trhla sebou v nádeji, že sa jej nejak podarí vyslobodiť a vyškriabať tým bastardom oči.

„Upokoj sa maličká. Budeš mať vrásky a to by bola škoda. Máš celkom peknú tváričku." Jeden z mužov ju chytil za bradu a donútil ju zdvihnúť hlavu a pozrieť sa naňho.

„Daj preč tú hnusnú paprču inak ti ju odhryznem, skurvysyn," zavrčala na neho. Razom to však oľutovala. Muž sa natiahol a vlepil jej facku.

„Za toto ešte zaplatíš, maličká."

Miesto zaplnil mužov nechutný smiech a jej srdce zovrel strach. Bola si istá, že toto je jej koniec.