„Neprešiel ani mesiac a už zmizli tri osoby. Tri!" Roscoe päsťou udrel do stolu. Stĺpy z papierov a spisov sa zatriasli, a následne sa zosypali na podlahu. Brylee sa ani nepohol. Prečo by mal? Poznal svojho priateľa dosť dobre na to, aby vedel, že ho musí nechať vyzúriť sa. Okrem toho, tentokrát mal dôvod hnevať sa, búchať a kričať, i keď nadporučík Black nebol tá správna osoba, ktorá by si toto všetko mala zliznúť. Od zmiznutia Davida Millera a nájdenia jeho mŕtveho tela skutočne neprešiel ani celý mesiac, a ďalšie tri osoby boli nezvestné. Pruedance Laurensová, Vennice Moorová a Riley Moorová, ktorej zmiznutie nahlásila susedka. Na tabulu pribudli nové fotografie, Bryleemu z toho stislo srdce. Vždy bol citlivý, vedel to o sebe a nijak to nepopieral. Avšak vybral si povolanie, v ktorom mala tvrdosť výhodu pred citom. Nijak však nemohol potlačiť ten zármutok, ktorý pociťoval vždy, keď sa na bielej tabuly za chrbtom jeho kapitána objavila fotografia nejakej mladej duše.

      „Roscoe-"

      „Máme nejaké stopy?" kapitán ho prerušil bez akéhokoľvek pocitu viny. Otočil sa Bryleemu chrbtom a zahľadel sa na tabuľu.

      „Podarilo sa nám zistiť, že približne v čase zmiznutia telefonovala Pruedance Laurensová s nejakou ženou."

      „To ma absolútne nezaujíma, nadporučík. Naše priority sa zmenili. Riley Moorová zmizla ako posledná, je nezvestná len necelé štyri dni, pravdepodobne je ešte nažive, na rozdiel od jej matky a Laurensovej. Takže, nadporučík, čo vieme o Riley Moorovej?"

      Bryleeho zamrazilo, keď sa Cooper otočil. Oči jeho priateľa boli temné a zároveň akoby svietili. V miestnosti zablikalo svetlo. Nikdy nevidel Roscoea takéhoto. Po prvý raz za dlhé roky priateľstva a spolupráce sa kapitána skutočne bál.

      „Posledná osoba, ktorá Riley Moorová kontaktovala bol..." odmlčal sa. Váhal, nebol si istý, či mu má to meno povedať.

      „Kto? Tak kto to bol?!"

      „Sean Morgan junior."

•••••

      Nadporučík Morgan sedel vo svojej kuchyni, popíjal kávu a čítal dnešné noviny. Dnes mal voľno, no odjakživa bol rané vtáča a tak bol hore už od šiestej. Keď mu o pol ôsmej niekto zaklopal na dvere, prekvapilo ho to. Odložil noviny vedľa prázdnej šálky, zaviazal si župan a zamieril ku vchodu.

      „Dobré ráno, Sean."

      „Brylee, Roscoe, poďte ďalej. Čo vás sem privádza?" Sean senior odstúpil od dverí a nechal návštevu prejsť.

      „Potrebujeme sa porozprávať s tvojím synom."

      „A prečo? Hádam nič nespravil." Zavrel dvere a s vrúcnym úsmevom sa na nich otočil. Brylee a Roscoe si vymenili nervózne pohľady.

      „Ide o prípad Riley Moorovej," začal opatrne Brylee. ,,Sean bol posledný s kým bola v kontakte než zmizla."

      Morganovi zmrzol úsmev na perách. Milá tvár postaršieho muža razom nabrala tvrdé rysy, keď sa zamračil a premeral si svojho kolegu a nadriadeného prísnym pohľadom.

      „Boli-" Zhlboka sa nadýchol, pretože na tóne svojho hlasu počul, že znie agresívne. „Sú kamaráti už od detstva. Nie je na tom nič zvláštne."

      „Podľa odkazu, ktorý sme našli v telefóne u nej doma bola s juniorom dohodnutá na stretnutí." Z vrecka kabátu vytiahol nejaký papier. ,,Citujem: Stretneme sa na našom mieste o pol piatej. To je časť správy, ktorú jej nechal v odkazovej schránke. Z neznámeho dôvodu volal na pevnú linku u nich doma, aj keď ju žiadal aby mu potom odpovedala cez sms-ku. Je to zvláštne, nemyslíš?"

      „Môj syn nič neurobil."

      „Sean, povedz nám kde je."

      „Nie je tu. Neviem, kde je."

      „Sean, ak nám klameš-"

      „Otec? Čo sa deje?" Zo schodov zišiel zívajúci mladík, len v boxerkách, vyťahanom tričku a s monoklom.

      „Takže tu nie je, však? Sean Morgan senior, zatýkam vás za marenie vyšetrovania. Všetko čo poviete, môže byť použité proti vám. Máte právo na právnika. Ak žiadneho nemáte, bude vám pridelený štátom."
„Otec!"

      „Sean, nič im nehovor! Bez právnika im nepovedz ani slovo!"

      Roscoe skrútil Seanovi seniorovi ruky za chrbát a nasadil mu putá. Brylee podišiel ku schodom, ľavou rukou stisol zábradlie a pravú natiahol smerom k chlapcovi. Upieral naňho svoje bledé oči, bez jediného žmurknutia trpezlivo čakal, kým mu podá ruku. Sean si zahryzol do spodnej pery, bol nervózny. Nedokázal však odtrhnúť pohľad od uhrančivých očí nadporučíka Blacka a tak zišiel pár schodov a vložil svoju dlaň do tej jeho.

      „Nemáš sa čoho báť. Chceme sa len porozprávať."

      „Pustite otca."

      Brylee presunul pohľad na kapitána.

      „Kapitán Cooper ho odvezie na stanicu, strávi v cele len pár dní, potom ho pustíme. Nemám pravdu, kapitán?" Oslovený sa na nadporučíka chvíľu mračil, no potom len s povzdychom prikývol. „Tak vidíš. Poď, sadneme si a porozprávame sa."

      Black ho viedol za ruku ku stolu, akoby Sean nemal devätnásť ale päť rokov. Roscoe medzitým odviedol nadporučíka Morgana do auta. Až keď Brylee počul auto odchádzať z príjazdovej cesty, posadil sa na stoličku oproti juniorovi.

      „Tak čo mi vieš povedať o tvojich zraneniach? Rád by som ti veril, že s tým nič nemáš, Sean. Som tvoj krstný otec, neteší ma, že ťa musím vypočúvať. Ale musíš uznať, že ten monokel, roztrhnuté obočie a spodná pera, z ktorej pomaly odchádza opuch," palcom a ukazovákom opatrne zovrel jeho bradu a prezrel si doráňanú tvár, „sú dosť podozrivé zranenia. Predovšetkým, keď si podozrivý."

      „Pobil som sa, to je všetko. S Riley to nemá nič spoločné."

      „Takže pobil. A s kým? Prečo?"

      „Neviem kto to bol. Len nejaký chlap, ktorý sa ma snažil okradnúť."

      „Žiadnu krádež si nenahlásil."

      „Veď vravím, že som sa s ním pobil. Nič mi neukradol." Sean sa pozeral priamo na nadporučíka, snažil sa pôsobiť odhodlane, muselo to vyzerať tak, že si je na sto percent istý tým, čo hovorí.

      „Otec o tom vie?"

      „Hej, vie."

      „Kedy sa to stalo?"

      „Predvčerom."

      „Prečo si pred štyrmi dňami volal Riley Moorovej na pevnú linku u nich doma, len pár hodín pred tým ako zmizla?"

      „Nevedel som sa dovolať na jej mobil, mala ho vypnutý. Myslel som si, že je doma ale nezdvíhala ani pevnú linku a presmerovalo ma to do odkazovej schránky. Tak som jej nechal odkaz, že sa stretneme na našom mieste a nech mi napíše sms-ku."

      „Napísala?"

      „Nie, nič mi nenapísala. Preto som bol až do štvrť na šesť doma."

      „Kam si šiel potom?"

      „Bol som na otcovej lodi."

      Brylee na nejaký čas zmĺkol. Vstal od stolu, prešiel do obývačky, ktorá bola s kuchyňou prepojená, a s rukami za chrbtom sa postavil ku krbu. Bolo na ňom položených niekoľko rámčekov s fotografiami. Všimol si tiež fotku Seana a Riley, mohli mať tak šesť rokov. Vzal ju do ruky a otočil sa späť k Seanovi.

      „Odkiaľ je táto fotografia?" Natočil ju smerom k chlapcovi aby vedel, o akej fotke hovorí.

      „Je z pláže. V ten deň sme na pláži s Riley našli mušľu s dvoma perlami. Odvtedy sa to miesto z fotky stalo mojim a jej miestom."

      Ešte chvíľu si fotku prezeral, než ju vrátil na krb. Potom sa s úsmevom vydal ku vchodovým dverám.

      „Už teda pôjdem. Ďakujem za rozhovor, Sean. Skúsim kapitána presvedčiť, aby tvojho otca pustil už zajtra ráno, no nič nesľubujem. Matke povedz čo sa stalo, neklam ju, dobre?" Keď Sean prikývol, Bryleeho úsmev sa ešte viac rozšíril. „Tak teda dovidenia." A siahol po kľučke.

      „Mali by ste zájsť na Washingtonovu, nadporučík Black. Myslím, že to, čo tam nájdete, vás bude veľmi zaujímať."

      „Čo tam nájdem, Sean?" Brylee sa otočil a zahľadel sa na neho ustaraným pohľadom.

      „Zlodeja."