Pokúšala sa vstrebať, čo práve zažila. Zdalo sa jej akoby posledných pár hodín bolo vytrhnutých z akčného filmu a vložených do jej života. Alebo to bola ona, kto bol vhodený do detektívky plnej mŕtvol a pátrania po vrahovi? Bola si istá, že ak sa ešte chvíľu zdrží v blízkosti polície a nebohej osoby, úplne sa pomätie. Nebola stavaná pre takéto situácie. Jej mozog nedokázal spracovať ani smrť holuba, ktorého telo uvidela pár dní dozadu ležať na okraji cesty. Nevedela si predstaviť ako sa vysporiada s reálnym mŕtvym človekom. Zdalo sa jej to úplne nemožné.

„Tak už sa upokoj, Riley. Nadporučík Black predsa povedal, že už môžeme ísť. Poď, pôjdeme domov." Sean položil dlaň na chrbát svojej kamarátky a tlačil ju smerom k svojmu autu. Vôbec sa nevzpierala, i keď blondiak cítil ako je stuhnutá. Všetky svaly mala napnuté, chodila veľmi nemotorne a každý jej nádych bol trhaný akoby sa dusila. Robil si o ňu starosti. Riley, i keď sa snažila pôsobiť drsne, bola v skutočnosti veľmi krehká a ľahko zraniteľná. Bál sa, že na nej tento zážitok zanechá následky.

Seanov otec bol policajt snáď ešte skôr, ako sa Sean narodil. Nepamätal si na chvíľu, kedy ho videl bez uniformy. Sean Morgan senior bol svojej práci možno vernejší než svojej manželke. No o syna sa staral vzorne a učil ho svojmu remeslu od útleho veku. Preto juniorovi nerobili mŕtvoly žiaden problém. Život s takmer chladnokrvným mužským vzorom ho zocelil, no Riley vyrastajúca po boku matky nemala takúto možnosť.

Usadil ju na miesto spolujazdca a sotva sadol za volant, bleskovou rýchlosťou uháňal čo najďalej od miesta činu. Bol si istý, že ani jeden z nich ešte dlho neprekročí pomyselnú hranicu medzi prístavom a zvyškom mesta. A keď zastavil pred starým panelovým domom, z ktorého pomaly opadávala omietka a steny prízemia pokrývali grafity, cítil pocit viny, že necháva toto nevinné žieňa napospas jej myšlienkam.

Rozochvené pery sa skrivili do smutného úsmevu, dvere sa otvorili a ona vystúpila z tepla auta do sychravého rána. Počasie v Kanade nebolo nikdy stále, preto ju vôbec neprekvapilo, že i keď ešte pred pol hodinou svietilo slniečko a sušilo jej slzy, teraz sa obloha chystala plakať spolu s ňou. Striasla sa a zamierila ku vchodu do bytovky. Než vošla ešte naposledy sa otočila a chlapcovi zamávala, sledovala biele auto ako mizne za rohom. Vchod bol ako vždy otvorený a tak si zatiaľ nemusela dávať tú námahu s lovením kľúčov v zadnom vrecku jej šortiek. Po vstupe dnu chvíľu neisto prešľapovala pri presklených dverách. Nevedela sa rozhodnúť, či ísť po schodoch alebo výťahom. Síce bývala až na piatom poschodí, no výťah sa jej zrazu zdal prehnane stiesnený. Zatrepala hlavou pri pokuse vytriasť z nej predstavu svojej mŕtvoly vo výťahu, ktorý sa z neznámych príčin odtrhol z oceľových lán a zrútil sa. Nakoniec sa teda rozhodla pre rannú rozcvičku.

Keď vchádzala do bytu s lícami mokrými od nových sĺz, výčitky boli to posledné, čo očakávala. Avšak vlna urážok, vytýkania a hnevu bolo presne to, čo dostala.

„Že si sa vôbec uráčila prísť! Už som si myslela, že sa pre istotu ani nevrátiš. Vôbec by som sa nedivila, po tvojom včerajšom výstupe!" oborila sa na ňu jej matka, sotva prekročila prah kuchyne. „Bola som si takmer na sto percent istá, že si skončila niekde na polícii. Čo iné by sa od teba dalo čakať? Si nevďačná! Nevidíš, čo všetko pre teba robím, ako sa obetujem? Takto sa odvďačuješ svojej matke za to, že sa o teba stará?"

Riley umlčaná prvotným šokom iba prekvapene zažmurkala a o krok ustúpila. Jej myseľ, unavená od všetkých udalostí, ktoré sa za posledné hodiny udiali, pomaly spracovávala, čo to vlastne žena pred ňou povedala.

„Prečo mlčíš? Nemáš mi k tomu čo povedať? Tak už povedz niečo!" Vennice vystrelila zo stoličky, na ktorej doteraz sedela, ako taká struna. Podarilo sa jej pri tom prevrhnúť pohár s krvavou tekutinou. Sklo sa roztrieštilo o zem a okrem drobných kúskov po sebe zanechalo aj mláku červeného vína. Ten zvuk vytrhol Riley z tranzu a schladil ju krutou realitou. Telo sa pohlo vpred samé, ruka sa napriahla a na líci dospelej brunety zanechala červený odtlačok.

„To, že som bola celú noc preč ťa ešte neoprávňuje takto sa so mnou rozprávať! To si hovoríš matka? Dcéra ti príde domov celá roztrasená, vystrašená, očakáva, že ju objímeš a povieš jej, že bude všetko dobré... A ty namiesto toho iba vykrikuješ a oháňaš sa niečím čo nie je ani trochu pravda!" vyštekla rozzúrene, po lícach jej začala tiecť nová várka sĺz. „Videla si niekedy mŕtvolu, drahá matka?"

„J-ja... tvoj otec..." staršia sa prekvapením zakoktala a vypúlenými očami sledovala svoje dieťa.

„Nie, nie, nie! Toto nie je ako pri otcovi! Otec zomrel v Afganistane, nikdy si jeho telo nevidela! Sama to dobre vieš. Tak sa mi tu neoháňaj jeho smrťou! Ja som videla reálne telo. Mŕtve telo. Nedokážeš si to predstaviť. A ja sa toho už nikdy nedokážem zbaviť. Navždy bude tu." So šialeným výrazom v tvári si poklepala na čelo. „Keby sa to dalo už dávno by som to vymazala. Keby som vedela vrátiť čas tak by som to spravila a nešla so Seanom na tú sprostú loď," zakňučala, prst jej zabodla do hrude a na chvíľu sa odmlčala, než pokračovala, „ale, bohužiaľ, ja dokážem len toto..." Koža prstu sa jej zvlnila ako hladina vody a nabrala zvláštny tvar podobný vtáčiemu pazúru. Potom sa znovu zvlnila a zmenila tvar na obyčajný ľudský prst.

Vennice vyplašene zhíkla. Už pred rokmi zakázala svojej dcére robiť to. Riley mala asi štyri roky, keď po prvý krát zmenila farbu svojich vlasov. Milovala ružovú a tak veľmi si želala aby jej mama zafarbila vlasy na ružovo až sa jedného dňa zobudila s vlasmi farby cukrovej vaty. Venn sa vtedy vystrašila, myslela si, že si Riley nejako zaobstarala reálnu farbu na vlasy. Až keď jej kvôli tomu vynadala a jej kadere nabrali normálnu hnedú farbu, až vtedy si uvedomila, že s jej dieťaťom nie je niečo v poriadku. Pár krát sa to ešte zopakovalo, bez Rileynho vedomia. Avšak potom sa to naučila ovládať a Vennice jej výslovne zakázala robiť to. Jej dieťa bolo divné, bolo monštrum a ona ho musela ukryť pred svetom, aby jej ju nevzali.

„Riley, zlatko, ja... ja som netušila, že sa stalo niečo také," dostala zo seba, keď sa trochu spamätala z prvotného šoku. Natiahla k nej ruku, chcela ju objať, no Riley jej ju pohotovo odstrčila nabok.

„Nedotýkaj sa ma. Už nestojím o tvoje rečičky. Je mi to úplne jedno, mami," posledné slovo vypľula akoby to bol hadí jed. V očiach, v ktorých sa ešte pred pár minútami odrážal strach, sa teraz zračil chlad. Ešte chvíľu so zaťatou sánkou pozorovala svoju matku, ako sa zakolísala a potom dopadla na stoličku. Dievčine nebolo ani trochu ľúto, že sa k nej takto správala. Tú facku jej chcela dať najmenej desať rokov. „Keby si ma hľadala, som v izbe. Ale vyruš ma iba ak to bude niečo vážne."

Hľadela na chrbát svojej dcéry, pozorovala, ako sa niektoré časti mladého tela vlnia. A keď hnedé vlasy nabrali červený odtieň, podvedome sa striasla a v dlaniach začala stláčať lem trička. Keď vstávala zo stoličky, kolená sa jej triasli. Bola vystrašená a možno aj trochu nahnevaná, no nevedela, či na seba alebo na Riley. Z kuchynskej linky vzala špinavú utierku. Aj tak sa chystala hodiť ju do práčky, pár škvŕn od vína toho na nej veľa nezmení.

Pri utieraní podlahy sa jej zazdalo, že videla nejaký pohyb. Myslela si, že je to len Riley, ktorá sa poneviera okolo. Predsa len to vyzeralo tak, že zaviedla tichú domácnosť a tak nebolo divu, že tieň, ktorý Vennice zazrela, bol úplne tichý a jej to predsa neprišlo divné. Keď však kútikom oka zazrela svetlé vlasy, niečo jej neprišlo v poriadku. Prestala s drhnutím a narovnala sa, podozrievavo sa rozhliadla po kuchyni. Do zorného poľa jej vošli dve postavy, v prvom momente rozmazané siluety. Keď však otočila hlavu ich smerom a poriadne si ich prezrela, ostala zaskočená. Boli to dve malé dievčatká, očividne dvojičky. Držali sa za ruky, na sebe mali roztomilé kvetované šatôčky. Jedna pôsobila znudene, priam odmerane, akoby jej pobyt na tomto mieste spôsoboval muky. Druhé dievčatko naopak vyzeralo prehnane nadšené. Zvonivým hláskom sa predstavila ako Sound, svoju sestru nazvala Silence.

„Stratili sme sa. Len nedávno sme sa sem prisťahovali s mamičkou a ockom, a boli sme sa hrať vonku, ale teraz nevieme ísť domov. Pomôžete nám, prosím?" Sound zaklipkala veľkými očami, ktoré vďaka hustým a dlhým mihalniciam pôsobili ako oči bábiky. Vennice ovplyvnil materinský pud a tak bez váhania pritakala na všetko, čo dieťa vravelo. Samozrejme, že im pomôže. Prečo by nemala? Chúdence deti, určite sú vystrašené! Takéto myšlienky sa vírili v jej mysli a problémy s vlastnou dcérou zatláčali niekam do úzadia. Vstala teda zo zeme, utierku položila na stôl a chystala sa vykročiť k dvojici, no to, čo sa začalo diať pred jej očami ju úplne zmrazilo. Zastala uprostred pohybu a prívetivý úsmev, i keď na jej perách zotrval, zrazu sa zdal kŕčovitý, priam až bolestivý, akoby to bol len nepekný úškľabok. Deti pred jej očami sa totiž začali formovať do jednej osoby. A než vôbec stihla vydať čo i len hlásku, mohutné ruky schmatli jej telo sťa handrovú bábiku a bolo po všetkom. Vennice aj prazvláštne dvojičky boli preč.