Vennice mala pravdu. Riley štvrtkové poobedie strávila doma a v piatok ráno už nevedela čo od nudy. Nikdy nebola zrovna spoločenský typ. Sean bol už dlhé roky jej jediný pravý kamarát. Pravý kamarát. Riley o tomto tvrdení teraz dosť vážne pochybovala. Nechcela nad tým rozmýšľať, nechcela si to pripúšťať, no aj napriek všetkému stále chovala k Seanovi isté sympatie. Chápala jeho konanie. Sama by sa zachovala rovnako, aj keď by to nikdy nepriznala, ani sama pred sebou. No to nič nemenilo na tom, že jej to mohol povedať. Keby jej to povedal... Keby ti to povedal, a čo by si potom spravila? Bežala na políciu? Mohlo by to stáť tvoju matku život! Tak čo by si robila keby ti to povedal?! Nič. Pravdepodobne by nespravila nič. Veď ako by mohla? V konečnom dôsledku, nech už bola akokoľvek dobrá bitkárka, proti presile by nemala jedinú šancu.

   S povzdychom vypla televízor a vstala z pohovky. Patrila ešte jej babička a aj napriek svojmu veku bola stále funkčná a pohodlná. Riley na nej prežila mnoho dlhých, nudných dní rovnako ako aj mnoho vzrušujúcich chvíľ. Skôr než ju opustila aby sa presunula do kuchyne, prstami jemne pohladila látku a so smutným úsmevom privrela oči pri spomienke na jednu noc pred pár rokmi. Zaklipkala mihalnicami aby zahnala boľavý smútok, ktorý sa vkrádal do jej srdca. Na krátku chvíľu sa teda konečne odtrhla od nábytku a vošla do kuchyne. Na čiernom sporáku ešte stále čakal malý hrniec. Mala ho umyť hneď ako dovarila. Aspoň tak ju to učila Vennice. Ale Vennice tu teraz nebola.

   Riley sa uchechtla. Vzala hrniec zo sporáku a bezcitne ho hodila do drezu, pustila doňho vodu a pritom sa obzrela po kuchyni. Na drevenom kredenci a stene obloženej škaredými, miestami popukanými kachličkami, bolo prilepených niekoľko špagiet. Niekde sa totiž dočítala, že keď hodí špagetu o stenu a ona sa prilepí, tak je uvarená správne. A keďže Riley nikdy nebola dobrá kuchárka, teraz to v kuchyni vyzeralo, akoby sa tade prehnalo cestovinové tornádo. Pri tom pohľade si spomenula na to, keď bola ešte malá, mohla mať tak šesť rokov.

   Boli u Seana doma, rodičia odišli do obchodu a nechali ich samých. Nečakali, že za tých pätnásť minút, čo budú preč, sa dvom šesť ročným deťom podarí zašpiniť takmer celú kuchyňu marmeládou a arašidovým maslom pri pokuse spraviť si pár sendvičov.

   Sean. Znovu naňho myslela... Prudko zastavila vodu, div neodtrhla celý kohútik. Musí ísť za ním. Musí zistiť, prečo ju chceli nájsť. Na čo ju potrebovali? Čo s ňou chceli spraviť? Sean bol jediný človek, ktorý by mohol byť ochotný povedať jej pravdu. Kašľala na nejaký hrniec od špagiet. Rýchlym krokom prešla ku vchodovým dverám, natiahla na seba ľahkú vetrovku, prehodila si mobil zo zadného vrecka nohavíc do náprsného vrecka vetrovky, na ktorom bola vyšívaná roztomilá mačička, ktorá silno kontrastovala s Rileyiným vzhľadom aj správaním. Ešte na schodoch si obúvala jednu tenisku.

   Vybehla do sychravého počasia, takmer pri tom nejakému mužovi zlomila nos. Škaredo na ňu zazrel, ale to ju teraz vôbec nezaujímalo. Obehla starú stavbu - za ňou sa totiž nachádzal malý oplotený dvor - odomkla reťaz, ktorou bol jej bicykel pripútaný k stromu, aby ho nemohli ukradnúť a najrýchlejšie ako vedela začala šľapať smerom k policajnej stanici.

   Bol pracovný deň. Premávka na uliciach bola teda rušná. Červená a zelená sa striedali v pravidelných intervaloch každé dve minúty. Kto nestihol prejsť, mal smolu. Riley kľučkovala pomedzi oceľových tátošov, modlila sa, aby nikto nečakane neotvoril dvere alebo aby nikomu náhodou neodrazila spätné zrkadlo. Pred policajnou stanicou sa jej znovu podarilo takmer sa nechať zraziť. Spomenula si vtedy na Lincolna. Odkedy sa videli naposledy neozvala sa mu, aj napriek tomu, že tvrdila opak. Možno by sa po ceste domov mohla zastaviť v tej cukrárni kde pracuje.

   Odstavila bicykel a vydala sa po schodoch k dvojkrídlovým dverám. Ľudia ju míňali. Prichádzali, odchádzali. Nikto si ju nevšímal. Každý mal naponáhlo. Keď vchádzala dnu nejaká ženská do nej takmer vrazila. Krava hlúpa, to nevidí, že prechádzam? Odfrkla si s pohľadom upretým priamo do ženiných očí. Potom sa presunula na druhú stranu a pridržala jej ich s nevinným úsmevom. Za ten čas si stihla všimnúť, že je to matka jednej zo svätej trojice Strednej školy Blissa Carmana. Keď bola žena takmer vonku, Riley sa so škodoradostným úškrnom zvrtla na päte a šla si svojou cestou. Ešte stihla začuť ako žena prekvapením zalapala po dychu. Kiežby sa zrúbala z tých schodov.

   Postavila sa na špičky a rukami sa zaprela do ostrovčeku, ktorý slúžil policajtom ako monitorovacie zariadenie. Každý, kto tu mal službu, mohol vidieť do všetkých kútov policajnej stanice, vrátane cieľ slúžiacich na dočasnú väzbu. Modlila sa, aby bol Sean stále tam. Verila, že je. Ak by ho previezli do väzenia bolo by to v správach. Určite by ho odviezli aj s ostatnými do najbližšej väznice, ktorá by mala minimálne stredný stupeň ostrahy. A najbližšie také zariadenie bola Dorchesterská väznica. Nachádzala sa necelé tri hodiny cesty od Pearl Lagoon. Riley by stavila všetok svoj majetok na to, že by si všetky televízne stanice zaujímajúce sa o prípad Pikovej šestky zohnali helikoptéry a autá, ktorými by mohli sledovať celý prevoz.

   ,,Dobrý, mohla by som hovoriť s kapitánom Cooperom?" Odhrnula si z tváre niekoľko prameňov vlasov a zastrčila si ich za ucho. V hlave sa jej pri tom objavila myšlienka, že by si ich mohla nafarbiť. Možno na hnedo alebo na čierno. Blond sa jej tak nejak... zunovala.

   Policajt zdvihol zrak od časopisu, v ktorom práve listoval a pozrel sa na Riley. Jeho pohľad bol chvíľu neprítomný, akoby si jej tvár nedokázal k nikomu priradiť. Alebo áno, len pátral po spomienke a mene, ktoré k tejto známej tvári patrili. Potom sa v jeho očiach objavila iskrička poznania.

   ,,Riley Moorová, však? Už vás prepustili z nemocnice? Poručík Adrian Adams. Ešte sa nepoznáme, nebol som pri vašom prípade. Nastúpil som sem pred dvoma dňami." Pohotovo sa postavil a natiahol k Riley ruku. Tá sa na ňu váhavo pozrela. Bola trochu nesvoja z jeho správania.

   ,,Ehm, jasné..." Nervózne sa usmiala. V ľavom obočí jej jemne trhlo svalom. Nebolo to veľmi viditeľné, vďaka tomu však bolo jasné ako kŕčovito sa usmieva. Potriasla mu rukou a potom si odkašľala. ,,Tak teda môžem vidieť kapitána?"

   ,,Och! To nie! Teda... Kapitán Cooper je práve... veľmi zamestnaný," rýchlo sa pozrel na jednu konkrétnu obrazovku a späť na Riley, ,,nemôže vás prijať, bohužiaľ."

   ,,Pozrite, buď ma k nemu pustíte dobrovoľne alebo nasilu. Tak či tak, dostanem sa k nemu." Neprestala sa usmievať. Znovu jej trhlo v obočí. Poručík Adams sa už-už nadychoval, aby znovu namietal, keď v tom sa tesne vedľa Riley oprel niekto ďalší. Prvé, čo blondína zahliadla, bola ruka tmavého odtieňu s nalakovanými nechtami. Čierny lak bol miestami ošúchaný. Putovala očami po paži až k hlave, ku ktorej ruka so zbytkom tela patrili. Bolo to dievča, staré asi ako Riley. Výška a postava by človeka mohli oklamať, no tvár prezrádzala jej pravý vek. A tie uhrančivé oči. Riley od nich nemohla odtrhnúť zrak. Teda... Až do momentu, kým dievča neprehovorilo.

   ,,Poručík Adams, buďte, prosím, tak milý a splňte akékoľvek želanie táto slečna bude mať."

   Riley zatajila dych. Hlas toho dievčaťa by sa bežnému poslucháčovi nezdal nijako zvláštny, no Riley sa zdalo, akoby ju práve vábili piesne všetkých morí a oceánov, akoby sa samotné sirény snažili opantať jej myseľ a utopiť ju vo svojej náruči. Dokonca sa jej zazdalo, akoby jej hlas sprevádzala tichá melódia. Ozývala sa v pozadí jej slov. Zvýraznila ich hĺbku aj keď v skutočnosti boli úplne obyčajné. Z tranzu, ktorý jej toto všetko vyvolalo, ju vyslobodil až poručík Adams.

   ,,Samozrejme, madam," odpovedal zastretým hlasom. Akoby aj on bol v nejakom tranze, či hypnóze. A možno aj bol.

   ,,Kto si?" oborila sa na dievčinu Riley a premerala si ju podozrievavým pohľadom.

   ,,Ach, nikto podstatný, naozaj! Všetky tvoje otázky budú zodpovedané v správny čas, ver mi. Mimochodom, na tvojom mieste by som nemrhala svojim časom. Máš približne tridsať minút kým ho táto ochota neprejde. Ešte sa stretneme, Riley Moorová. Dovtedy nech ťa sprevádza šťastie a Jeho sila." Černoška zdvihla pohľad k stropu spolu s dlaňami. Potom sa s úsmevom zvrtla a odkráčala.

   Nemrhať svojim časom? Tridsať minút? Ako mohla vedieť, že jej tridsať minút v čomkoľvek vyhovie? Ako mohla vedieť, že jej vôbec vyhovie? No samozrejme! To dievča. Muselo byť rovnaké ako Riley. Proste muselo. Vždy vedela, že nie je jediná. Ten chlap - Lincoln - ju o tom presvedčil. A toto dievča ju uistilo na sto percent. Čo ale myslela tou Jeho silou? Nad tým sa môžeš zamýšľať neskôr, teraz je čas vykonať to, prečo si prišla!

   ,,Poručík Adams, môžem dostať kľúče od cely, v ktorej sa nachádza Sean Morgan junior? Potrebujem s ním hovoriť."

   ,,Nie," poručík nesúhlasne pokrútil hlavou, ,,ale ja vás tam môžem zaviesť, slečna. Sprievod sa vždy hodí."

Zaskočilo ju to, no teraz sa nesmela ničím zdržovať. Čím skôr sa so Seanom pozhovára, tým lepšie.