Z náručia temnoty ju znovu vytrhla voda, tentokrát však nie tak krutým spôsobom ako predtým. Otvorila oči, na pravé takmer nevidela. Bolo opuchnuté a bolelo ju ako čert, rovnako nos, pod ktorým cítila zaschnutú krv. Prekvapilo ju, že ten kto ju zobudil, bol Sean. Odviazaný, s handrou v ruke, ktorú v pravidelných intervaloch namáčal do vedra vedľa seba a následne ňou čistil Rileyinu tvár.

    „Ako si mohol..." zachrapčala a prebodla ho pohľadom plným sklamania. Sean zaryto mlčal. ,,Ako si nám to mohol urobiť? Ako si to mohol urobiť mne?"

    Videla ako zovrel handru a celé jeho telo sa zachvelo. Až teraz sa jej pozrel do tváre. Riley sa naskytol pohľad na podliatinu na jeho líci, roztrhnuté obočie a napuchnutú spodnú peru.

    „Mrzí ma to, Riley. Naozaj som nechcel. No ak by som to nespravil ublížili by mame a-"

    „A tak si ich nechal aby ublížili mojej mame?!" vyštekla naňho a telom trhla smerom k nemu. Sean, ktorý dovtedy kľačal, teraz padol na zadok.

    „Nie! Tak to nebolo. Prisahám, že s únosom tvojej mami nemám nič spoločné."

    „Neverím ti ani slovo! Si iba odporný, hnusný, podradný bastard! Bol si jediný, komu som dôverovala!"

    „Snažil som sa, dobre?! Robím čo môžem, Riley! Ja nemôžem za to, že nie som dosť dobrý!" vykríkol a konečne sa pozviechal zo zeme, v očiach mal slzy.

    „Ty si jediný... Si tá jediná dobrá vec, ktorá sa mi kedy stala, Sean!" skríkla po ňom a začala plakať. „Kurva!"

    Otvoril ústa pripravený jej niečo povedať, no naprázdno ich zavrel a cúvol o pár krokov. S nadávkami hodil krvavú handru na zem a odkráčal niekam preč. V miestnosti nastalo ticho prerušované iba Rileynými vzlykmi.

•••••

    „Pane, čo máte v pláne s tým dievčaťom?"

    Oslovený sa otočil od tabule plnej fotiek rôznych ľudí. Niektoré boli preškrtnuté červenou fixkou a pod nimi bolo napísané eliminovaný. Pozrel sa na muža stojaceho na druhej strane pracovného stolu, na ktorom bolo v dokonalých stĺpoch veľké množstvo rôznych spisov.

    „Nechápem kam tým mieriš," odpovedal muž. Svojho spoločníka si premeriaval pohŕdavým pohľadom, akoby nebol hodný byť v jeho prítomnosti.

    „Pane, teda, Padlý... Myslel som tým, či ju hodláte zabiť ako ostatných." Podriadený sa len sotva odvážil uprieť zrak na svojho šéfa. Hľadel na jeho úzke bledé pery, vyššie však nikdy nešiel. Len málo ľudí malo tú odvahu a drzosť. A on nebol až taký blázon, aby riskoval.

    „Môj drahý Yakov," oslovil ho Padlý, na čo muž sklopil zrak k zemi a nasucho prehltol. Počul, ako sa jeho šéf pohol smerom k nemu a keď znovu prehovoril, cítil jeho dych na svojom zátylku. „Povedz mi, Yakov, myslíš si, že som o ňu tak usilovne bojoval len tak? Len preto, aby som ju po jednej bitke znovu pustil?"

    Nadýchol sa, že odpovie.

    „Nemusíš odpovedať, to bola iba rečnícka otázka. A teraz ma prestaň zdržovať, a vráť sa k svojej práci." Spražil ho nepríjemným pohľadom, na ktorý Yakovovou jedinou reakciou bol úklon a tiché vycúvanie z miestnosti. Nebolo múdre zahrávať sa s Padlým. Bol šéfom organizácie a mal najnebezpečnejšiu schopnosť z nich všetkých. Nikto sa neodvážil vzdorovať mu. A kto áno, ten vzdor mu netrval dlho. Keď však skrz medzeru medzi dverami a zárubňou sledoval to mladé dievča a jeho matku, obe priviazané v tmavej miestnosti ku stoličkám, výčitky pohlcovali jeho myseľ. Bol rád, že o smrť toho malého McKinsona sa nemusel starať on. Šéf veľmi dobre vedel, že Yakov na to nemá gule, rovnako aj jeho starší brat Zlatan, ktorý vždy bral túto špinavú prácu namiesto neho.

    „Musíš sa naučiť odolávať skazenosti nášho sveta, Yakov," hovorieval. „My sme tí, ktorí čistia túto zem od špiny a hriechu, a náš Pán nás raz prijme do Kráľovstva nebeského. To, čo dokážeme, sú dary od Neho. Sú to zbrane proti démonom kráčajúcim medzi nami v podobe ľudí. Môžu vyzerať akokoľvek, dokonca aj ako malé, nevinné dieťa. Nesmieš im veriť! Nesmieš sa nechať ovládnuť výčitkami a pocitom viny, pretože aj to sú spôsoby, akými sa démoni snažia ovládnuť tvojho ducha. Musíš byť silný, Yakov."

    Nikdy nedokázal byť ako Zlatan. Nedokázal bez premýšľania zlomiť väzy dieťaťu len preto, že bolo nejak „pošpinené". No v jednom mal jeho brat pravdu. Musí byť silný.

•••••

    ,,Riley..." zachrapčala jej matka, keď sa miestnosťou rozľahla ozvena ťažkých, očividne mužských krokov. Oslovená zdvihla hlavu. Jej plač už dávno utíchol, i keď oči mala stále červené a na lícach boli stopy sĺz. Pozrela sa na Vennice, ktorá sedela oproti nej a hľadela skrz dcérine rameno niekam dozadu. Riley si myslela, že sa možno vracia Sean. Na krátku chvíľu v jej srdci zahorel plamienok nádeje. Nie z dôvodu, že by sa odtiaľ mohli dostať, ale preto, že by sa k nej jej drahý Sean vrátil. Nikdy predtým nad ním takto neuvažovala. Prišlo jej vtipné, že sa musela dostať do smrteľného nebezpečenstva aby si naplno uvedomila, čo všetko pre ňu mladý Morgan znamená. A tak, aj keď videla, ako sa jej matka trhá a snaží sa uvoľniť z lán, ktoré ju spájali so stoličkou, z tváre jej nezmizol unavený úsmev. Klamala by, ak by raz niekomu tvrdila, že jej pod dotykom chladným, mužských rúk nestuhla krv v žilách, no rovnako by klamala ak by tvrdila, že v tej chvíli nebola vyrovnaná so smrťou. Plamienok nádeje zhasol v momente, keď si uvedomila, že osoba za jej chrbtom nie je Sean. I tak sa plne oddala svojmu osudu.

    Cítila, ako sa do jej zátylku zabodáva ihla. Vrátilo ju to do jej detských čias, keď chodievala k lekárovi na preventívne prehliadky a očkovania. Nenávidela ihly a vždy robila, čo bolo v jej silách, aby sa injekciám, a celkovo ihlám v akejkoľvek podobe, vyhla. Teraz však sedela bez jediného pohnutia, zaťatá sánka a privreté oči značili, že jej je toto odoberanie krvi proti srsti snáď väčšmi, ako to celé väznenie. Až keď cítila, že je ihla už vonku, dovolila si znovu zvesiť hlavu a zabodnúť pohľad do zeme.

    Snáď všetky prirodzené, fyzické potreby pohlcovali jej telo ako hladné plamene pekelného ohňa. Hlad mučil jej žalúdok a vytváral tam hotový orchester, zatiaľ čo v jej ústach sa vďaka neúprosnému smädu vytvárala púšť vyschnutejšia než samotná Sahara. Nevedela, ako dlho sa tam nachádzali. Čas mohla odhadovať iba podľa pásu svetla, ktorý sa dnu dostal cez drobné okienko nachádzajúce sa nad nimi, vo výške približne takých sedem až desať metrov. Podľa toho, čo stihla odpozorovať, mohli byť uväznené buď v starom, opustenom sklade, alebo v rozsiahlej pivnici, ktorá možno patrí k nejakému väčšiemu domu, či dokonca k rezidencii. No viac by stavila na tú prvú možnosť. Aj keby ľudí, ktorí ich uniesli, riadil nejaký zazobanec, o čom nepochybovala, určite by si obete nezavrel v pivnici. To by urobil iba ten najväčší hlupák. Každopádne si bola istá tromi vecami: Za prvé, ak jej čo najskôr nedajú napiť, určite umrie smädom. Za druhé, boli tu zavreté už viac ako dva dni a za tretie, Sean sa dostal von. Určite vedia o tom, že je Sean synom policajta. Neriskovali by jeho únos, ak Riley bola hlavným terčom. Bola si istá, že práve ona je hlavným terčom. Bola si istá, že je to kvôli jej schopnostiam.

    Och, kiežby sa bola vtedy mýlila.