Zúrila silná búrka, husto pršalo a všade navôkol vládla čierno čierna tma, ktorú len občas prerušil záblesk blesku. Les bol prázdny a tichý, nikde nebolo vidieť ani živáčika.

V tom najodľahlejšom kúte, kam by sa ani tí najodvážnejší nevypravili, stál malý drevený domček. Na prvý pohľad sa javil ako chalúpka z rozprávky, no po bližšom skúmaní bol ošarpaný a zanedbaný. Dážď bubnoval na strechu vo svojej podivnej melódií a prerušoval tak ticho, ktoré panovalo vo vnútri.

Žena si toho nevšímala, sedela uvelebená v teplej deke a čítala knihu. V krbe veselo praskal ohník a šíril teplo do celej miestnosti. Všetko vybavenie vyzeralo, že má najlepšie roky za sebou. Aj kniha, ktorú držala, bola opotrebená, stránky ohmatané častým používaním. Papier dávno zažltol a atrament vybledol, pokope držala len silou vôle. Jej to však nevadilo a s láskou opatrne obracala stránku za stránkou, pre seba sa usmievala a spomínala na staré časy. Na dobu, keď ešte bola mladá a mala pocit, že jej svet leží pri nohách. Ako veľmi sa vtedy mýlila, do mysle sa jej pozvoľna začali vkrádať neželané predstavy.

Bola to presne tá minulosť, ktorá ju dohnala sem, na toto opustené miesto. Urobila z nej zlomenú ženu bez chuti do života. Tok jej myšlienok prerušil strašlivý rev a oslobodil ju od ďalšieho premýšľania nad tým, čo bolo a čo nemôže zmeniť.

Smutne sa zadívala na okno, nechcelo sa jej ísť von do toho nečasu, no obávala sa o svojho koníka. Útoky drakov, tu neboli ničím zvláštnym – bola to daň za bývanie tak ďaleko od civilizácie. Jej domček stál blízko hôr, ktoré ľudia nazývali dračími. Určite mali svoje meno, ale nikto ho už nepoužíval a tak sa naň zabudlo. Ako je z názvu zrejmé obývali ich draky. Nagas bolo ich územie, na ktoré sa nik neodvážil, ak mu bol život milý. Hory tvorili prirodzenú hranicu medzi ich územím a kráľovstvom čiernych čarodejov Tenebrose. Les, v ktorom Aislin žila, ešte patril k Tenebrose, ale to ich nikdy nezastavilo. Preto sa z neho stala akási šedá zóna, ktorá vlastne nepatrila nikomu.

Nakoniec sa predsa len odhodlala opustiť teplo domova. Úbohá kobylka by sa mohla stať večerou pre nevítaného návštevníka. Svojho milovaného koníka sa nedokázala vzdať, bol jej verným spoločníkom už od nepamäti. Stratila toho už príliš veľa.

Namáhavo sa zodvihla z kresla, knihu opatrne odložila na malý stolík a prešla k vchodovým dverám. Obliekla si teplý čierny plášť a na hlavu si natiahla kapucňu. Ešte vymenila pohodlné papuče za kožené vysoké čižmy a bola pripravená vyraziť.

Vonku fúkal silný vietor, lomcoval korunami stromov a do tváre jej vháňal uvoľnené pramienky čiernych vlasov. Aislinn sa ponáhľala k malej stajni, ktorá stála neďaleko jej domčeka. Oľutovala, že si nevzala žiadne svetlo. V tomto počasí bolo vidieť sotva na krok pred seba.

Zakopla a veľa nechýbalo aby spadla, no na poslednú chvíľu sa jej podarilo zachytiť blízkeho stromu, pre seba si zanadávala a pokračovala v ceste. Ako sa blížila k stajni bolo počuť nervózne dupanie a fŕkanie kobyly. Pridala do kroku a v tme začala rozoznávať obrysy svojho cieľa.

Otvorila dvere do stajne, tie jej však silný náraz vetra vytrhol z rúk. So škrípaním sa rozleteli a buchli do steny. Bojovala s víchricou, aby ich mohla znovu zavrieť, keď sa ozvala silná rana až sa pod jej nohami otriasla zem. Od ľaku zamrzla na mieste, srdce jej vynechalo jeden úder. Potichu načúvala zvukom okolia, znovu sa ozval dračí rev. Na nič nečakala, dvere nechala tak a rozrušene vbehla do vnútra.

Stajňa mala síce dve miesta, no obyvateľa len jedného. Druhý box slúžil ako sklad jazdeckej výstroje a tiež tam bolo všetko nepotrebné, čo sa do malého domčeka nevošlo. Zo steny zvesila meč, ktorý na pohľad vypadal ako staré haraburdie. Kedysi mal zrejme krásne rytiny, ale tie dávno prekryla hrdza. Nežne pohladila kobylku Storn po jej hodvábnej šiji aby ju upokojila.

„Ššš, kľud malá, vydrž hneď som naspäť."

Zovrela meč v rukách a odhodlane vyšla zo stajne zistiť, čo sa stalo. Nemusela chodiť ďaleko, pred stajňou stál malý výbeh pre kone. Drevený plot bol na jednej strane povolený a na ňom ležala tmavá silueta. Pomaly postupovala vpred, meč držala zodvihnutý pred sebou. Ako sa približovala rozoznala draka, ktorému z nozdier vychádzali obláčky horúceho vzduchu. Jeho krídlo bolo zlomené, vyvrátené do neprirodzenej polohy a z viacerých rán krvácal. Pohľad mal upriamený kamsi do diaľky.

Vôbec si nevšimol, že stojí vedľa neho. Zodvihla meč vysoko nad hlavu, pripravená mu uštedriť poslednú ranu z milosti. Zaváhala len na maličký okamžik, musela využiť moment prekvapenia. On by sa nad ňou nikdy nezľutoval, zabil by ju bez rozmýšľania.

Skôr ako meč dopadol a spečatil tak drakov osud, sa opäť zablýskalo a svetlo z blesku ožiarilo maličký kúsok okolia. Odrazilo sa od dračích šupín, ktoré už nevypadali čierne, ale boli červené. Aislinn sa na poslednú chvíľu zastavila, to nemohla byť pravda, že by to skutočne bol jej dávny priateľ?

„Plamienok, si to ty?" Hlas sa jej zachvel, zmätene a neveriaco krútila hlavou.

Drak si ju konečne všimol. Do nozdier prudko nasal vzduch a z posledných síl sa začal zdvíhať zo zeme. Aislinn naďalej v rukách zvierala meč, pripravená ho použiť. Podarilo sa mu postaviť, bol asi dvakrát tak vysoký ako ona. Zaváhala a ustúpila o pár krokov. Pamätala si ho ešte ako malého červeného dráčka, s ktorým sa tak rada naháňala po záhrade a vymýšľala všelijaké lotroviny.

Od tých dôb sa veľmi zmenil, nebolo sa čomu čudovať, uplynulo predsa dvadsať rokov. Veľa krát ho hľadala a snívala, že sa ich cesty opäť spoja. Ako v ten deň, keď sa prvý krát stretli – natiahla pomaly ruku pred seba. Drak ani nezaváhal a pritlačil k nej svoj nos a veselo zavrtel chvostom zo strany na stranu.

Nežne ho hladila po jemných šupinách, ktoré sa na prvý pohľad zdali skôr drsné. Pritisla svoje čelo k jeho krku a zhlboka sa nadýchla tej známej vône. Cítila sviežu vôňu lesa a vetra.

„Ani nevieš ako veľmi si mi chýbal." Šepkala mu nežne, miesto odpovede zakňučal. Rozumela mu akoby aj nie, roky sa dorozumievali bez slov.

„Čo sa ti to stalo?" Snažila sa bezúspešne vrátiť jeho polámané krídlo na správne miesto.

Plamienok sa opäť zadíval na oblohu a zavrčal. Pochopila, niekde tam bol ešte ďalší drak, ktorý ho takto doriadil. Hlavou ju začal postrkovať smerom k východu z ohrady. Podvolila sa a v hlave začala spriadať plány. Najrozumnejšie bude, ak sa ukryjú. Lenže kam schovať obrovského zraneného draka? Nezmestí sa do domčeku ani stajne. Usilovne premýšľala a vôbec si nevšimla, že ju Plamienok nenasleduje.

Vošla do stajne a otvorila dvere kobylke, potľapkala ju a so slovami „bež" prepustila. Kôň sa rozbehol do búrky akoby mal v pätách samotného diabla. Od kopýt jej odletovalo blato, splynula s tmou a zmizla v hustom lese. Zavretá v maštali by nemala najmenšiu šancu. Storn bola trénovaný vojnový kôň, ktorý zažil mnohé bitky. Vonku ju žiadny drak nedohoní a na zavolanie sa vráti k svojej majiteľke.

Práve keď balila všetko, čo by sa im mohlo hodiť, začula prvé zvuky boja. Na útek už bolo príliš neskoro, musela konať. Pomaly a potichu sa s mečom v rukách zakrádala poza súperiacich drakov. Zápasili spolu na zemi, váľali sa v bahne a obaja sa snažili získať nad tým druhým prevahu. Jej kamarát síce bojoval statočne ale bol zranený. Od pohľadu bolo jasné, že je menší a slabší ako jeho súper. Búrka neutíchala, dážď sa miesil s krvou drakov a na zemi vytváral veľké kaluže sfarbené dočervena.

Hnedý drak mu uštedril tvrdú ranu a víťazoslávne zareval, nevšimol si postavu, ktorá sa mu zakrádala za chrbtom. Aislinn využila moment prekvapenia a do nechráneného krku mu vrazila meč až po rukovať. Rev sa zmenil na bolestné kvílenie a bublanie. Len tak-tak uskočila pred protiútokom, meč zostal zaklinený v drakovom krku. Krok po kroku ustupovala, dosiahla svoje a odlákala ho od bezvládneho Plamienka.

Neozbrojená nemala veľa šancí na úspech, no nehodlala sa vzdať tak ľahko. Drak ju prepaľoval nenávistným pohľadom, zranenie mu neubralo na sile. Práve naopak pre neho to bolo len škrabnutie, ktoré sa rýchlo zahojí. Strach jej bolestivo zvieral útroby, nebála sa však o seba, ale o svojho znovu nájdeného kamaráta. Dobre vedela aká je neznesiteľná smrť blízkej osoby a zaprisahala sa, že nič také znovu nedovolí. Po strate manžela sa skoro zbláznila, vzdala sa všetkého a začala znovu. No minulosť ju dohonila aj na tomto bohom zabudnutom mieste.

Otočila sa a zo všetkých síl sa rozbehla v ústrety lesu. Za chrbtom sa jej ozval nahnevaný rev draka, ktorému práve utiekla večera. Nevšímala si to a pokračovala v divokom behu, šmýkala sa na blate a bolestivo padala no vždy sa odhodlane zodvihla. Vetvy stromov ju šľahali do tváre a driapali do krvi. Zadýchaná sa zastavila na malej čistinke, dúfala, že je dostatočne ďaleko. Snáď sa Plamienkovi podarí utiecť, prosila v duchu. Vyzbrojená hrubými konármi čakala na smrť.

Drak ešte počas letu vychrlil silný plameň. Očakávala to, takže sa mu vyhla bez väčších zranení, odniesol to len jej plášť. S hlasnou ranou dosadol na zem len niekoľko metrov od nej. Silnejšie uchopila konár, ktorý sa jej šmýkal v skrvavenej ruke. Šupiny majú draky príliš silné, nikdy sa jej nepodarí ho zraniť. Usilovne premýšľala, kam ho zasiahnuť a čakala na svoju chvíľu, bude mať len jeden pokus, len jednu ranu. V duchu sa kárala, prečo nedávala v škole lepší pozor keď preberali ich anatómiu.

Drak vyceril zubiská v akomsi škodoradostnom úsmeve, bol si istý svojím víťazstvom. Lenivo sa k nej blížil, ani sa nepohla a snažila sa upokojiť zbesilý tlkot srdca. V duchu spomínala na všetky tie krásne chvíle s Plamienkom u nich v záhrade. Už sa nikdy nedozvie, prečo odišiel bez rozlúčky. Zavrela oči a zhlboka sa nadýchla. Na tvári pocítila horúci dych draka a v tej chvíli ho z celej sily bodla do jediného slabého miesta.

Zmietal sa a kvílil bolesťou, Aislinn sa trafila priamo do jeho očnej buľvy, z ktorej mu stále trčal zabodnutý konár. Drak ho nahnevane vybral a rozreval sa tak, až sa okolité skaly otriasali.

Víťazoslávne zakričala aby ho naštvala ešte viac, otočila sa na päte a rozbehla sa do lesa. Sprevádzal ju stále sa približujúci praskot vetví a stromov, ktoré sa lámali pod náporom drakovho mohutného tela. Z ničoho nič nastalo ticho občas prerušené ďalším zvukom blesku. Zastavila sa a načúvala, srdce jej splašene bilo na poplach. Rozmýšľala, či mu nebeží rovno do pasce. Mohol predsa vzlietnuť a teraz ju niekde čaká.

Po ďalších minútach ticha sa odvážila vrátiť, pomaly sa zakrádala hustým krovím na čistinku. Len kúsok odtiaľ našla bezvládne telo hnedého draka a Plamienka ako si olizuje svoje rany.

„Nemal si utiecť?!" Kárala ho naoko, šťastná, že prežil. Drak si odfrkol a zatrepal zlomeným krídlom. Na znamenie, že nikam v blízkej budúcnosti neodletí. Oblízal jej celú tvár a pozorne ju očuchával a prehliadal.

„Som v poriadku, jasné, nič mi nie je." Zodvihla ruky pred seba v obrannom geste a snažila sa ho odstrčiť. Nedal pokoj, kým ju dôkladne neprezrel od hlavy až po paty.

Vytiahla si z drakovho mŕtveho tela meč a zavelila k odchodu. Počas tej šialenej naháňačky ju osvietil skvelý nápad. Neďaleko od jej domu bola jaskyňa, len dúfala, že sa tam Plamienok bez problémov zmestí. Postupovali pomaly a namáhavo, obaja zranení a unavení. V polovici cesty sa drak zastavil a odmietal pokračovať, musela ho tlačiť. To síce nemalo žiadnu cenu pri jeho váhe ale začal sa snažiť, keď ju videl ako sa trápi.

„Nikam nechoď, hneď sa vrátim donesiem nejaké zásoby z domu!" Vyhlásila rozhodne hneď po príchode.

Drak si namiesto odpovede povzdychol: „Kam by som asi tak chodil?!" A s hlasnou ranou sa natiahol na zem, možno skôr odpadol vyčerpaním. Aislinn pobalila všetko, čo sa jej zdalo byť potrebné a vrátila sa do jaskyne. Založila oheň a pritúlila sa k Plamienkovi, ten ju ešte stihol prikryť zdravým krídlom a spokojne zaspali.