Ubehlo niekoľko dní a zatiaľ si prekvapivo nikto nevšimol obrovského draka, ktorý sa len tak prechádzal krajinou. Zdalo sa, že im ten bláznivý plán skutočne vychádza. Postupovali však pomaly, putovali hlavne v noci pod rúškom tmy. Cez deň si našli bezpečný úkryt, kde sa utáborili, aby si mohli odpočinúť. Stali sa z nich akési nočné stvorenia, no cestovať za tmy bolo jednoducho bezpečnejšie.

Smerovali tam, kde to celé začalo. Do ich milovanej záhrady, ktorá patrila k palácu. Neodvratne sa blížili k hlavnému mestu Får Antal k centru všetkého diania, kde sa nachádzala najväčšia koncentrácia čiernych mágov. Túto cestu zvolila Aislinn v nádeji, že im pomôže jej teta. Griselda bola kráľovnou a k dispozícií mala celú armádu trénovaných bojovníkov.

Aj keď to bola jej posledná žijúca rodina, na stretnutie sa príliš netešila. Od doby, keď sa videli naposledy uplynulo množstvo času a nerozišli sa práve v najlepšom. Aislinn jej odovzdala korunu hneď po pohrebe. Hoci sa ju teta snažila zastaviť a presvedčiť o opaku, ona bola pevne rozhodnutá vzdať sa titulu a opustiť palác. Práve ona bola tou, kto ju vychovával a pripravoval na to stať sa dobrou kráľovnou. A, ako sa jej odvďačila? Všetky tie roky zahodila! Síce sa často nezhodli, ale aj napriek tomu jej mala byť za čo vďačná. Dúfala, že čas obrúsil ostré hrany a Griselda jej všetky prehrešky dávno odpustila.

Dni trávila vymýšľaním vhodného vysvetlenia. Draky a čarodejovia spolu síce mali dohodu o neútočení, ale bol to len bezcenný zdrap papiera. Akonáhle si nejaký drak dovolil položiť, čo i len tlapu na územie čarodejov bol bez milosti popravený. Jediné územie, kde to tolerovali, bolo v lese neďaleko dračích hôr. Roky sa síce snažili ubrániť aj túto oblasť, no nakoniec to vzdali.

Nevedela, ako správne odôvodniť, že do srdca Tenebrose priviedla nepriateľa. A už vôbec netušila, čo sa stane, ak prizná, že celé roky žil skrytý v záhrade. Ona ho kryla namiesto toho, aby to urýchlene nahlásila, takže vlastne celé roky tete klamala. Bolo to od nej nezodpovedné, ale príliš sa bála reakcie, nechcela, aby mu niekto ublížil.

Búrilo sa v nej množstvo pocitov naraz, netušila, čo si s tým má počať, ako sa s tým vysporiadať. Celé roky sa tomu snažila vyhýbať v nádeji, že pred problémami utečie, no oni sa zatiaľ len nabalili jeden na druhý. Vytvorili akúsi lavínu, ktorá teraz hrozila, že ju zavalí.

Zdalo sa, že aj draka niečo trápi, obvykle veselý Plamienok, chodil so zvesenou hlavou. Obaja boli napätí, a to sa len stupňovalo, čím viac sa blížili k ich cieľu.

Aj drak rozmýšľal podobne ako ona nad klamstvami a v duchu si dodával odvahu, vedel, že jej musí povedať pravdu, no zároveň sa príliš bál jej reakcie. Strach mu v tom bránil celé roky a teraz už bolo neskoro, no zaslúžila si vedieť všetko, aj keď ho už možno nebude chcieť nikdy vidieť. Zavrhol tieto myšlienky ako mnohokrát predtým, počká na vhodný okamžik.

Len pred chvíľou ju donútil vypiť ďalšiu dávku z odvaru, ktorý uvarila ešte v jaskyni. Pred odchodom trval na tom, že ten hnus musí cestovať s nimi, a tak sa každý deň, ten cirkus okolo toho opakoval. Nezaberalo to, vôbec to nezaberalo a pri tej predstave nahlas zavrčal, čím prilákal jej pozornosť. Pýtala sa, čo sa deje no on tú otázku prešiel bez odpovedi a pritúlil sa k nej, áno škrabkanie zbožňoval zo všetkého najviac, skoro si až priadol rozkošou. Neskôr ju zvedavo pozoroval, ako balila posledné veci a chystala všetko potrebné na odchod. Trápila ho jedna dôležitá otázka: Uvedomuje si vôbec, že zomiera? Nemala síce žiadne príznaky, no on si tým bol istý, cítil to, len nevedel koľko času jej ešte zostáva, vlastne bol zázrak, že vydržala tak dlho.

Spoločne sledovali, ako slnko zapadalo za horizont. Vyčkávali, kým sa nestratili aj posledné záblesky svetla a nezavládla úplná tma. Až potom si dovolili opatrne vyliezť z ich úkrytu a vyraziť na cestu. Čím bližšie boli Får Antal, tým nebezpečnejšia bola cesta. Krajina sa zmenila, husté lesy a maličké osady, vystriedali mestá pulzujúce životom, kde hrozilo väčšie riziko odhalenia.

Dnes mali smolu, narazili na párik zaľúbencov, ktorý sa skrýval v kríkoch a užívali si jeden druhého. Ako predpokladala, nestihla nič povedať ani vysvetliť, že im drak neublíži. Našťastie na nich nezaútočili len s krikom utiekli preč. Rýchlo preto zmenili smer a snažili sa čo najlepšie zahladiť svoje stopy pre prípad, že by si uprchlíci predsa len privolali posily.

Keď konečne nadobudli pocit, že už sú dostatočne ďaleko od inkriminovaného miesta, rozhodli sa utáboriť a trochu si po tom zbesilom úteku oddýchnuť. Skryli sa do menšieho hájika, ktorý patril k nejakému panstvu. Už na prvý pohľad bolo jasné, že je opustené a nik v ňom nebýva už dlhšiu dobu. Okná boli porozbíjané, omietka sa lúpala a burina obrastala obvodové múry. Kedysi to muselo byť krásne miesto, teraz to však bola ideálna skrýša.

Z odpočinku ich vyrušilo šustenie suchej trávy, praskot konárov a ďalšie zvuky, ktoré signalizovali príchod neželaných návštevníkov. Pokúšali sa utiecť, ale nemalo to zmysel boli v pasci, zostali bezmocne stáť uväznení uprostred kruhu. Ten sa stále zužoval ako slučka na krku obesenca. Aislinn vytiahla z pošvy svoj starý meč, pevne ho zovrela v rukách pripravená sa brániť.

Veľa šancí na výhru nemali, útočníci boli v silnej presile, ale museli to skúsiť. Ako sa k nim približovali, začala rozoznávať ich uniformy. Na malú chvíľu si dokonca vydýchla, sú to čierne ruky osobná garda kráľovnej, tí im neublížia.

Až, keď podišli bližšie k svetlu ohňa, pochopila, že sa šeredne mýlila. Na prsiach síce hrdo nosili kráľovský erb aj uniforma a pod ním brnenie bolo podobné, ale chýbalo im to najhlavnejšie, to prečo dostali svoje meno. Títo nemali potetovanú ruku, ale hlavu bez vlasov. Aislinn o krok ustúpila šokovaná, nič podobné v živote nevidela – vyzerali veľmi odpudivo. Najhoršia však bola ich tvár, tá sa už na ľudskú vôbec nepodobala. Pokrývali ju jazvy, ktoré tvorili akési obrazce a symboly, oči mali čierne akoby im chýbalo beľmo, boli prázdne a bez života. Od tej doby, čo opustila palác sa zrejme zmenilo viac, ako sa nazdávala. Nech to je akokoľvek, môžu ju doviesť k tete, stačí ich len presvedčiť, aby nechali draka žiť.

Kráčala teda hrdo so zdvihnutou hlavou k najbližšiemu z nich, stiahla si z hlavy kapucňu, aby jej bolo dobre vidno do tváre a svoj meč schovala späť do pošvy.

„Volám sa Aslinn Shiân Acori a som neter kráľovnej, odložte zbrane ten drak vám neublíži..." Nestihla ani dokončiť svoju reč, prerušila ju ostrá bolesť.

Prekvapene pozrela na rukoväť meča, ktorá jej trčala z brucha. Potom sa všetko udialo až príliš rýchlo, drak nahnevane zreval a pustil sa do boja. Tmu osvetľovali prudké výboje mágie, ako sa ho útočníci snažili zraziť na kolená. Ten, čo stál oproti nej škodoradostne potočil mečom, do očí sa jej nahrnuli slzy bolesti. Vytrhol svoj meč z jej tela jedným rýchlym švihom, pripravený ho znovu použiť. Stratila rovnováhu a zapotácala sa, len tak-tak sa jej podarilo udržať na nohách, rukou si tlačila na ranu v nádeji, že aspoň trochu spomalí krvácanie.

Nemala čas premýšľať prečo ich napadli, vytiahla svoj meč práve včas, lebo jej protivník sa ju pokúsil doraziť. Vyhla sa prichádzajúcemu útoku no sily jej rýchlo ubúdali, predviedla ukážkový klamlivý výpad vľavo, protivník jej na to skočil a odhalil si tak pravú stranu. Na nič nečakala a sekla ho do nechráneného boku, na malú chvíľu prekvapene zaváhal, a to jej stačilo, aby mu zabodla meč priamo do srdca. Zmietal sa na zemi ešte hodnú chvíľu v snahe si zranenie vyliečiť, bol to zjavne veľmi silný mág, nakoniec však podľahol.

Bolo skoro nemožné preraziť ich silné brnenie, ktoré bolo navyše napustené mágiou. Jej meč síce vyzeral na prvý pohľad staro a zašlo, no ani zďaleka nebol obyčajný. Možno už vyšla z formy pretože roky necvičila, ale kedysi sa zúčastnila viacerých bitiek. Od malička ju cvičili najlepší z najlepších, bolo to ako s bicyklovaním, keď sa to raz naučíte už to nezabudnete.

Zaútočila hneď na ďalšieho, ktorý sa plne sústredil na draka a zabodla mu meč do chrbta. Keď klesol k zemi bez milosti mu podrezala krk, aby si nestihol vyliečiť zranenie.

Chcela pokračovať, chcela bojovať no všetok adrenalín z nej rýchlo vyprchal a začalo sa jej zahmlievať pre očami, stratila príliš veľa krvi. Zranenie si vyberalo svoju daň, bezmocne klesla na kolená, rukami sa pridržiavala v predklone a snažila sa znovu postaviť. Nemôže ho v tom nechať samého, bojovala zo všetkých síl, no bezvýsledne.

Naposledy sa smutne pozrela na draka, obkľúčeného protivníkmi. Prepáč, hovorili jej oči. Ešte predtým, ako úplne stratila vedomie, prisahala by, že počula dupot konských kopýt.