Konečne nastal deň súťaže. Hneď ako som vstala, pobalila som si veci a vydrhla som si korčule. Mala som pekné čierne šaty vykladané kamienkami. Obudé som mala snehobiele korčule a vo vlasoch som mala bielu mašľu. Po príchode na štadión som sa obliekla. Mala som veľkú trému. Starká mi ju ale pomohla prekonať. Išla som teda na ľad. Odjazdila som svoju zostavu. Po skončení všetci tliaskali. Starká plakala od šťastia. Pomyslela som si, že to bolo asi odjazdené veľmi dobre. Ani som netušila a bolo po súťaži. Skončila som druhá. To mi ale nevadí. Bola to ďalšia dobrá skúsenosť do života. Prišli sme domov. Vtom zazvonil zvonček. Mamina otvorila dvere. Stál tam majiteľ krasokorčuliarskeho klubu Gold star. Najznámejšieho klubu v Európe. Pozval ma, aby som s ním išla. Povedal, že zo mňa urobí hviezdu. Po dlhom premýšľaní som súhlasila. Keď odišiel prišla mi správa od Borisa, chalana s ktorým som niekedy chodila. Išla som do izby a začala som čítať:,,Ahoj Ema. Pred rokom som urobil tú najväčšiu blbosť. Rozišli sme sa. Dnes som ťa videl korčuľovať a cítil som, že mi chýbaš. Prosím ťa, vráť sa ku mne. Budem ťa čakať o siedmej v parku pri ceste. Tvoj Boris." Táto správa ma zaskočila a začala som premýšľať, či mu mám dať ešťe jednu šancu. Rozhodla som sa, že áno. Obliekla som sa a išla som do parku. Tam ma už čakal on, Boris. Chitil ma za ruku a ja som pocítila, že chce pokračovať v tom, v čom sme pred rokom prestali. Možno si kladiete otázku prečo práve v parku pri ceste a nie niekde inde. Tak vám to teda poviem.