Volám sa Ema. Bývam v malej dedine, krorá nemá veľa obyvateľov. Mám 18 rokov. Strašne rada sa korčuľujem na ľade. Mama tvrdí, že som sa naučila korčuľovať skôr ako som vedela chodiť. Korčuľovala som aj tak iba pre radosť. Chodila som na rybník, ktorý bol kúsok od nášho domu. Strávila som na ňom celé svoje dectvo. Naučila som sa tam rôzne kúsky. Keďže som bola veľmi kreatívna a neposedná, každý týždeň som si nacvičovala nové čísla. Strašne ma to bavilo. Na Vianoce som si pripravila krástne vystúpenie, ktoré sa všetkým páčilo. Nebolo to síce veľmi dlhé ale to vraj nevadilo. Jedného dňa za mno prišla starká. Povedala mi, že sa stala spolumajiteľkou krasokorčuliarskeho klubu Ice flowers. Potešila som sa. Potom mi povedala niečo, čo ma potešilo ešte viac. Povedala, že ma tam bude trénovať. Ona je totiž majsterka v krasokorčuľovaní. Jasné, že som súhlasila. Zobrala som si korčule a išla som sa tam zoznámiť s ostatnými dievčatami. Cítila som sa tam ako v raji. Obula som si korčule a išla som sa rozkorčuľovať. Naznačili mi, aby som im ukázala, čo viem. Začala som teda korčuľovať. Robila som rôzne skoky a piruety. Všetci sa na mňa s údivom pozerali. Nevedeli kde sa to vo mne berie. Pravda je taká, že keď korčuľujem tak vždy celým svojim srdcom. Pretože ma to bavý. Skončila som a všetci mi začali tlieskať. Starká sa nevedela prestať čudovať. Hneď som sa začala pripravovať. Síce ma neučila starká, ale to nevadí. Učila ma jej veľmi dobrá kamarátka. Povedala, že sa volá Petra. Spolu sme sa dohodli ako často budem chodiť. Bola som najlepšia v klube. Starká našla, že o týžden sa koná súťaž v krasokorčuľovaní. Nebolo to ďaleko, asi 25 km od dediny. Potešila som sa a začala som trénovať častejšie.