V chrabromilskej veži bolo v ten deň takmer prázdno. Väčšina študentov odišla na vianočné prázdniny domov a tí, čo ostali na hrade, sa zväčša ponevierali po jeho chodbách a okolí. Výhoda Vianoc. Väčšia voľnosť.

Len jeden kúzelník trávil takmer celý čas v klubovni. Sedel v kresle pri kozube a smutne hľadel do hrejivých plameňov. Oheň v krbe tíško praskal a napĺňal miestnosť ladenú do červeno-zlatých farieb príjemným teplom. Obvykle tento výjav miloval. No dnes ho to ani zďaleka neupokojilo tak ako inokedy. Splašené myšlienky aj naďalej lietali kade-tade a nech robil čokoľvek, nedokázal ich ovládať. Škoda, že sa to nenaučil, kým bol čas.

Prečo len trval na tom zostať cez sviatky na Rokforte? Nemohol predsa len prijať Hermionin návrh pripojiť sa k nej a Ronovi na lyžovačku do Álp? Koniec koncov, nevidel ich dobrých pár mesiacov... Keby bol súhlasil s ich pozvaním, nemusel tu teraz sedieť sám, čeliť dotieravým myšlienkam a predstavám a aj napriek prítomnosti niekoľkých chrabromilčanov, čo na hrade zostali spolu s ním, sa cítiť tak osamelo. Keď si však uvedomil, že vo Francúzsku by si vedľa zamilovaného páru pripadal ako piate koleso na voze, pocit osamelosti na Rokforte sa odrazu nezdal taký najhorší. Na hrade bol aspoň v spoločnosti kúzelníkov a nemusel si dávať pozor na každom kroku. Mohol si robiť čo chcel. Nemusel počúvať Hermionine neustále neznesiteľné mudrovanie a prizerať sa tomu, ako si Rona omotala okolo prsta. A napokon, mal pre seba k dispozícii celý metlobalový areál.

Metlobal. Že mu to skôr nenapadlo... Keď jeho myšlienky zakotvili pri najobľúbenejšom čarodejníckom športe, odrazu ožil. Už vedel, ako využije zvyšný čas do vianočnej večere. Aspoň si vyskúša tú novú metlu, čo si ráno našiel pod stromčekom. Odrazu vedel, že rozhodnutie ostať na Rokforte predsa len malo nejakú výhodu.

***

Utekal z ihriska, čo mu sily stačili. Líca mu horeli, prsty ho oziabali z mrazivého večerného vzduchu. Nestíhal. Keď lietal na metle, svet preňho prestával existovať. Na metle, s vetrom vo vlasoch, bol vo svojom živle a dokázal z hlavy vypustiť všetky nepríjemné myšlienky a pocity. Nie div, že sa potom ľahko stratil aj v čase. Do večere už nezostávalo veľa času a ešte sa potreboval osprchovať. Musel len veriť, že stihne do veže dobehnúť načas, aby všetko stihol.

Vo vstupnej hale narazil na niekoho, o kom dúfal, že s ním príde do kontaktu najskôr pri večeri. Naozaj nemal chuť sa s ním teraz stretnúť, ale muž stál priamo pri schodisku, ktorým musel prejsť, aby sa dostal na internát. Prečo sa všetko spriahlo proti nemu?

„Pozrime sa, pán Potter," ozval sa chladný hlas plný pohŕdania. Jeho nočná mora. Čierne oči ho prebodávali skrz-naskrz, až mal pocit, že mu Snape musí vidieť až na dno duše. „Zase musíte byť niečo extra? Alebo si Vyvolený myslí, že preňho pravidlá neplatia a na večeru nemusí prísť na čas?"

Zachvel sa. Snapove slová ho bodali ako ostrá dýka. Čo mu zase urobil, keď ho nemohol nechať na pokoji, ani po tom, čo zachránil celý čarodejnícky svet od najväčšieho bastarda, aký kedy žil a jeho samého od istej smrti? Nebyť toho, že tam bol a Hermioninej rýchlej reakcie, Snape už nemusel byť medzi živými. Prečo mu musel neustále ubližovať?

„Profesor," precedil cez zaťaté zuby. Nemal chuť sa s ním hádať, alebo sa pričiniť o ďalšie strhnutie bodov, no opäť raz konal skôr, ako by uvažoval nad možnými následkami. „Keby ste ma nezdržiavali, tak všetko stíham na čas. Tak ma, prosím, ospravedlňte, ale musím sa ísť ešte osprchovať," odsekol a čo najrýchlejšie utekal do veže. Cestou premýšľal, či by predsa len nestačilo použiť čistiace kúzlo.

Snape za ním šokovane hľadel, na jazyku pripravené slová o odoberaní bodov, no našťastie si to na poslednú chvíľu rozmyslel. „Keď už sú tie Vianoce," zašomral. „Ale to mu spočítam, nech si ten fagan nemyslí, že mu to prejde..."

***

Ako každé Vianoce, aj tentokrát bola Veľká sieň slávnostne tematicky vyzdobená. Zo začarovaného stropu snežilo, vločka za vločkou poletovala vzduchom a pomaly klesala dolu, no každá z nich sa po dopade roztopila. Vo vzduchu sa vznášali girlandy, konfety a rôzne vianočné ozdoby, vrátane balónikov a sviečok. V rohu, za učiteľským stolom, sa vynímal obrovský vianočný strom, špeciálny tým, že ani jedna guľa a ozdoba na ňom nebola rovnaká. Za každým fakultným stolom sa nachádzalo ešte niekoľko menších stromčekov, ozdobených vo farbách tej-ktorej fakulty. Samozrejme, nemohlo chýbať ani imelo, ktoré sa z času na čas objavilo zakaždým na inom mieste a nemiestne sa chichotalo, ak práve narazilo na dvojicu študenta a študentky.

Harry dobehol do siene ako posledný. Hoci sa snažil nenadviazať očný kontakt so Snapom, jeho zamračený a nahnevaný výraz sa nedal prehliadnuť. Cítil na sebe jeho prenikavý pohľad a bol si istý, že keby s ním nadviazal priamy kontakt, spálil by ho až na popol.

Jeho príchod neostal bez povšimnutia, takže jeho plán, čo najnenápadnejšie sa dostať na svoje miesto, stroskotal v okamihu, ako otvoril dvere Veľkej siene a všetky oči sa upreli naňho. V duchu zaúpel. Snape bude mať ďalší dôvod, prečo sa mu vysmievať a urážať ho. Potichu zamieril na svoje miesto, sadol si a čakal, kým sa riaditeľka ujme slova.

McGonagallová naňho prísne pozrela pohľadom, ktorý neveštil nič príjemné, no jeho niekoľkominútové meškanie nijako nekomentovala. Vstala, cinkla vidličkou o vysoký pohár, aby si zabezpečila pozornosť a keď sa všetky oči upierali na ňu, prehovorila.

„Keďže sme tu už všetci," pri tých slovách sa pozrela Harryho smerom, „môžeme začať. Nebudem vás zdržiavať zbytočnými dlhými rečami, tak vám poprajem krásne Vianoce. Prežime ich tu spolu bez hnevu, v pokoji a dobrej nálade. Dobrú chuť vám prajem."

Ako na povel sa ozvalo štrngotanie a cinkanie príborov. Harry musel uznať, že aj tentokrát sa škriatkovia činili. Opäť pripravili hostinu, ktorá uspokojila aj toho najväčšieho labužníka. Vôňa pečených prasiat, moriek a iného mäsa dráždila zmysly. Stoly sa prehýbali pod kopami opekaných a varených zemiakov, rôznych druhov omáčok, dusenej zeleniny a cukroviniek od výmyslu sveta. Horiaci vianočný puding bol len čerešničkou na torte.

Harry hľadel na preplnené stoly a premýšľal, čo si nabrať ako prvé. Keďže sa celý deň utápal vo svojich chmúrnych myšlienkach, na jedlo ani nepomyslel a tak mal teraz už poriadny hlad. Nakoniec sa rozhodol ochutnať po troške zo všetkého.

Práve dojedal dezert, keď pocítil, že za ním niekto stojí. Ani sa nemusel obzrieť a podľa bylinkovej arómy a videnia plášťa mu bolo jasné, kto to bol. Tušil, koľká bije.

„Pán Potter," ozval sa mu za chrbtom mrazivý hlas, ktorý nepatril nikomu inému ako obávanému profesorovi elixírov. Harry sa pri ňom zachvel a mal čo robiť, aby sa pri predstave, že ten človek stojí tesne za ním, úplne neroztriasol.

„Áno, pane?" hlesol so srdcom až v krku, keď sa pomaly otočil.

„O ôsmej vás očakávam vo svojej pracovni, odpykáte si tam trest za vašu drzosť," preniesol Snape bez štipky emócií. „A buďte rád, že sa to dnes obišlo bez straty bodov."

„D-dobre, pane," pípol skrúšene. Bolo mu jasné, že mu to drzé správanie len tak neprejde. Ale ani v najhoršom sne neočakával, že k tomu dôjde tak skoro. A ešte k tomu na Vianoce! Naozaj nemal svoj deň. „A ďakujem."

„Neopovážte sa meškať," upozornil ho Snape a už ho nebolo.

Harry po jeho odchode ešte dlho hľadel smerom k dverám. Napokon sa zdvihol a vyprevádzaný nechápavými pohľadmi svojich spolužiakov, opustil Veľkú sieň.

Pomaly sa vliekol do žalárov. Nemal dôvod sa ponáhľať, ešte mal nejaký čas k dobru. Nie však toľko, aby sa mu oplatilo ísť do veže a vo Veľkej sieni by to už nedokázal vydržať.

Netušil, čo sa to s ním dialo. Ešte nikdy nebol pred trestom so Snapom taký nervózny ako teraz. Nerozumel tomu, veď bol uňho varený-pečený. Tak prečo sa tento raz cítil tak zvláštne?

Stratený v myšlienkach nepostrehol, že sa už ocitol pred Snapovou pracovňou. Až náraz do tela pred ním ho prinútil precitnúť. Keď zodvihol hlavu, stretol sa s nahnevaným pohľadom statného slizolinského šiestaka, ktorého poznal len z videnia.

„Dívaj sa pred seba, ty debil," zasyčal mladík a utekal preč. Harry nad ním zakrútil hlavou, no v tej chvíli mu neskutočne závidel jeho voľnosť.

Vykúzlil Tempus a keď zistil, že do ôsmej zostávala posledná minúta, zhlboka sa nadýchol a zaklopal. Dvere sa o chvíľu otvorili a objavil sa v nich ten, kvôli ktorému nemohol posledné mesiace spávať.

„Dobrý večer, pane," pozdravil sa a okamžite sklonil hlavu. Nebol si istý, či by sa mu dokázal pozrieť do očí bez toho, aby sa tam zosypal, tak to nechcel riskovať.

„Poďte, Potter," pozval ho Snape dnu. Odstúpil od dverí, aby mohol Harry prejsť.

Harry sa popri ňom prešmykol dnu. Okamžite mu do nosa udrela profesorova korenistá vôňa s jemnou arómou byliniek a vedel, že je stratený. Prečo ten prekliaty netopier musel mať na neho taký vplyv?

To nemohlo byť normálne. Asi sa po porážke Voldemorta načisto zbláznil. Tá hadia tvár naňho musela zoslať nejakú kliatbu. Ako inak si mal vysvetliť fakt, že ho odvtedy akýmsi zvráteným spôsobom priťahoval Severus Snape? Keby aspoň nevidel v mysľomise tie jeho spomienky, bolo by oveľa ľahšie ho nenávidieť tak, ako doteraz. Celá tá situácia bola šialená.

Najhoršie na tom všetkom však bolo to, že sa o svojom probléme nemal s kým porozprávať. Ron s Hermionou sa už po vojne do školy nevrátili a i tak pochyboval, že by ho oni dvaja pochopili a podporili. Hermiona ešte možno, tá sa v každom človeku snažila vidieť to dobré a často Snapa obhajovala, ale Ron asi ťažko. Ten ho priam neznášal. Napriek všetkému ho považoval za zradcu a idiota. No a z tých, čo sa spolu s ním rozhodli dokončiť si štúdium, si s nikým nebol natoľko blízky, aby sa mu s tým zveril. A Ginny to rozhodne povedať nemohol. Nerozprávala sa s ním, odkedy zistila, že o ňu nejaví žiadny záujem, ba dokonca, že preferuje iné pohlavie.

„Vy si nedáte pokoj ani cez Vianoce, však, Potter? Neprejde pár dní, aby ste tu neboli znovu," zaútočil Snape, keď sa ocitli v priestoroch učebne elixírov. „Začínam si myslieť, že to snáď robíte naschvál. To vám vari tak veľmi chýbam, že sem musíte prísť aj na Vianoce?" vysmieval sa mu.

Čo mu mal na to povedať? Že mu niekoľko mesiacov nedá spávať? Že je ním úplne posadnutý, no zároveň má z neho príšerný strach? Alebo že je v jeho spoločnosti tak nervózny, že by ho najradšej nevidel už nikdy?

Snape si Harryho mlčanie a sklopený pohľad vysvetlil po svojom. „Vy to snáď robíte naschvál?" neveriacky nadvihol obočie.

„Nie!" vykríkol Harry a vyplašene naňho pozrel. Hľadiac do hlbokých ónyxov, opäť pocítil tie zvláštne pocity v bruchu, ktoré pravidelne zažíval v jeho prítomnosti. „Nie som až taký blázon," uchechtol si nervózne.

„Tak ako mi potom vysvetlíte ten dnešný výstup? Povedal by som, že ste sa pomiatli."

Harry pokrčil ramenami. „Mrzí ma to, ale... Neustále na mňa útočíte, vysmievate sa mi, ponižujete ma... Prosto som to už nezvládol a vybuchol. Prepáčte, pane. Už sa to nezopakuje. Budem držať jazyk za zubami," vychrlil zo seba a pevne veril, že to svojou úprimnosťou neprestrelil. Ale už mal toho naozaj dosť. Aj jeho trpezlivosť mala svoje hranice a jej pohár začínal pomaly pretekať. Ak to takto pôjde ďalej, dlho to nevydrží.

Severus sa naňho podozrievavo zahľadel. Myslel to ten chlapec vážne? Nevyzeral, že by si z neho uťahoval, na to bol priveľmi úprimný a pokojný. Čo tak odrazu skrotol? Nič mu nedávalo zmysel.

Na svoje vlastné prekvapenie ale musel pripustiť, že Potter mal pravdu v tom, že ho občas až nezmyselne ponižoval. Pritom celá tá nenávisť bola len jeho obranná reakcia. Netušil, kedy sa mu to tak vymklo spod kontroly. Všetko to začalo Harryho príchodom na Rokfort. Odkedy sa tam pred siedmimi rokmi objavil, prinášal so sebou iba problémy. Nielenže mu pripomínal niekoho, koho nenávidel a zároveň niekoho, koho mal úprimne rád, ale bol ešte aj mizerný študent a úplne tupý na elixíry. Nebol teda problém nájsť si dôvod na nenávisť. Neskôr sa nenávisť zmenila v niečo, čomu nerozumel a sám si s tým nevedel rady, no nemohol svoj prístup k nemu zmeniť zo dňa na deň. A tak namiesto toho, aby sa k nemu snažil byť milší, zvolil opačný prístup. Pritvrdil ešte viac.

„Pane? Ste v poriadku?" prerušil Harry jeho myšlienky. Začínal mať zvláštny pocit, vidiac svojho profesora zamysleného. Vždy bol predsa v strehu.

„Samozrejme," odsekol mu Snape príkrejšie ako mal v pláne. „Sadnite si, tamto sú prísady, ktoré treba nakrájať, nasekať alebo zomlieť. Presné inštrukcie nájdete na priloženom pergamene," ukázal na lavicu v rohu miestnosti.

Harry s povzdychom splnil, čo mu profesor prikázal a pustil sa do práce. Ani mu nenapadlo nejako protestovať, veď načo si zbytočne komplikovať už i tak dosť nezávideniahodnú situáciu? Bol rád, že sa to obišlo len takto, bez strhnutia bodov. Aj keď si sviatočný večer predstavoval inak, v konečnom dôsledku ten trest nebol najhorší. Žiadne pitvanie žiab ani iné podobné nechutnosti.

Keď po takmer hodine skončil pridelenú prácu a upratal po sebe, prešiel vedľa, do Snapovej pracovne a zaklopal. Keď dostal povolenie, vstúpil. „Pane, všetko je hotové," informoval ho. „Máte pre mňa ešte niečo, alebo by som už mohol ísť?"

„Pokiaľ tak veľmi chcete, niečo vám nájdem," chladne mu odvetil Severus. „Ale nemyslím si, že by ste túžili stráviť dnešný večer tu."

A vlastne, prečo nie? Aj tak budem zase sám. „Pokiaľ by vám to nevadilo, ostal by som," takmer nečujne priznal Harry.

„Som vám vari na smiech?" vyštekol Snape nahnevane. Ten fagan si z neho snáď robil žarty...

Harryho pichlo pri srdci. Snape naňho hľadel so znechutením ako na nejakého švába. „To by som si nedovolil, pane. Myslel som to vážne, ale ak som vám naozaj tak odporný, tak už vás nebudem otravovať a radšej pôjdem... Prepáčte, pane... Pekné Vianoce vám prajem," zašepkal, premáhajúc slzy a chcel odtiaľ čo najskôr odísť. Najlepšie z celého hradu, aby ho skôr ako po novom roku nemusel vidieť.

Severus za ním šokovane hľadel a odrazu mu ho prišlo ľúto. Všimol si bolesť v zelených očiach. Akoby nestačilo, že ten chlapec vo svojom živote veľa dobrého nezažil, ešte mu on svojím konaním spôsoboval viac bolesti a sklamania. Nevdojak si pripomenul situáciu z dávnej minulosti, keď ublížil jedinej osobe, ktorej na ňom kedy záležalo. Hoci si to odmietal priznať, opäť si uvedomil, že mu na Harrym vždy záležalo viac, ako si dokázal pripustiť. Dokonca so smrťou na jazyku, dokázal zabrániť tomu, aby Harry videl jeho najtajnejšie spomienky a nedozvedel sa o jeho pocitoch voči nemu. Zdalo sa, že ani on Harrymu nebol úplne ľahostajný. Veď kto so zdravým rozumom by sa už len dobrovoľne odhodlal stráviť Vianoce s ním? A hoci bol Harry občas bláznivý a do všetkého sa vrhal po hlave, hlúpy rozhodne nebol. Zrejme ho tiež trápilo niečo, o čom sa nemal s kým pozhovárať. Možno bol dnešný večer predurčený na to, aby si medzi sebou vyjasnili všetko, čo ich trápi. Zhlboka sa nadýchol. „Harry, počkajte. Ak chcete, môžete tu ostať. Nevyhodím vás."

Harry prekvapene zalapal po dychu a zamrzol uprostred pohybu. Vážne Snape práve urobil to, čo urobil? Naozaj ho oslovil krstným menom a pozval ho dnu? Neveriacky sa otočil a hľadel do bledej strhanej tváre. „Myslíte to... vážne?"

Severus prikývol. „Pokiaľ teda tá ponuka stále platí."

„Nuž... Tak dobre," takmer nebadane sa usmial, utrel si osamelú slzu na líci a opäť Severusa nasledoval.

Aké však bolo jeho prekvapenie, keď ho tentoraz Snape neusadil ani v kabinete, ani v učebni, ale viedol ho priamo do svojich komnát. Keď prišli do obývačky, Harry sa prekvapene obzeral okolo seba. Ani vo sme by mu nenapadlo, že sa tam niekdy v živote ocitne. Nestávalo sa predsa každý deň, aby profesor elixírov vpustil do svojho prísne stráženého bytu nejakého študenta.

„Sadnite si," ukázal Severus na jedno z čalúnených kresiel v jednoduchej, no útulne zariadenej obývačke. „A neobráťte mi to tu hore nohami." Podišiel k sekretáru, vytiahol z neho fľašu ohnivej whisky a dva poháriky, do ktorých rovno nalial. Spolu s fľašou ich odlevitoval na konferenčný stolík a jeden podal Harrymu. „Ak to tu máme prežiť v zdraví a nepozabíjať sa, radšej sa napime."

„Ďakujem," prijal Harry ponúkaný alkohol. „Ale ja vás zabíjať nechcem," zašepkal.

„Naozaj?" Snape pochybovačne nadvihol obočie. „Veď ma nenávidite, nie?"

„Už dávno nie," priznal popravde. „Ako ste mi ukázali vaše spomienky... Nemôžem vás nenávidieť, aj keby som ako chcel," zašepkal.

Spomienky... Teraz alebo nikdy. Lepšia príležitosť sa ti už nenaskytne, Severus.

Bojoval sám so sebou. Harry si zaslúžil vedieť pravdu, ale bol na to pripravený? Ak mu ju povie, už nič nebude ako predtým... Nakoniec svoj vnútorný boj vzdal. „Myslím, že sa obaja potrebujeme vážne rozprávať, tak nebudem chodiť okolo horúcej kaše," začal. „Čo sa týka tých spomienok, neboli úplne pravdivé."

„Ako to myslíte?" Harry prekvapene vyvalil oči a nervózne sa ošil. Netušil, čo by mal očakávať a bál sa, že sa mu to nebude páčiť.

Severus im nalial po ďalšom poháriku, napil sa a pokračoval. „Isté veci som v nich jednoducho zamlčal. Nikto sa to nikdy nemal dozvedieť. A rozhodne nie vy. Malo to ostať navždy tajomstvom, ktoré si vezmem do hrobu. Myslel som si, že tam zomriem, nechcel som vám pridávať ďalšie pocity viny..."

„Prepáčte, pane, že vám skáčem do reči, ale mohli by ste byť, prosím, konkrétny? Desíte ma."

„Mám ťa rád, Harry," vydýchol napokon. Bolo to vonku. Priznanie, ktoré ho niekoľko rokov ťažilo, ale si ho tvrdohlavo odmietal priznať.

Harry sa takmer zadusil whisky. Rozkašľal sa a chvíľu lapal po dychu. „Č-čo?" vykoktal, keď sa upokojil a spracoval význam profesorových slov. „O-odkedy?"

„Odkedy som ťa učil oklumenciu. Vtedy som si prvýkrát uvedomil svoje pocity k tebe. Možno aj preto tie lekcie dopadli tak, ako dopadli," vzdychol si. „Snažil som sa s tým bojovať, ale márne.“

„Páni," šokovane krútil Harry hlavou. „To je... Šialené."

„Pochopím, ak ma po tomto všetkom budeš zase nenávidieť. Aj to, ak už nebudeš chcieť so mnou ostať sám v jednej miestnosti... Ja ťa tu násilím držať nebudem. Pokojne môžeš odísť," ukázal na dvere. Pravdou však bolo, že nechcel, aby odišiel.

Harry s úsmevom pokrútil hlavou. „Neodídem. Ostanem tu, pokiaľ ma nevyhodíte vy sám. Keď už máme ten večer pravdy, aj ja mám jedno tajomstvo..." Keď Snape nadvihol obočie v nemej otázke, trochu nemotorne odlevitoval prázdny pohárik od whisky na stôl a nervôzne si žmolil rukáv habitu. Zahľadel sa Snapovi do očí a zhlboka sa nadýchol. „Tiež vás mám rád."

Keď sa neskoro v noci Harry vracal do chrabromilskej veže, na tvári mu sedel šťastný úsmev a pri srdci ho hrialo vedomie, že srdce večne zachmúreného a navonok bezcitného Severusa Snapa patrilo práve jemu. Čo viac si mohol priať?

Nakoniec tie Vianoce boli tie najkrajšie, čo kedy zažil.

A/N:
Trvalo mi to trochu dlhšie, ako som čakala... Snáď vás poteší aj takýto oneskorený vianočný darček 😊

Pôvodný plán bol napísať hot snarry. Lenže Severus s Harrym so mnou akosi absolútne nespolupracovali...

Venované PidilinkaPetra memeemi5 Wertscha