Je niečo po jedenástej večer, keď konečne vyhodím do kontajnera poslednú rozloženú škatuľu. Už je to dávno, čo som sa cítila takto vyčerpaná. Vojdem do bytu, ktorý od dneska patrí mne. Seth sedí na posteli, ktorú si tam napchal a práve sa hrá so svojim telefónom.

Ignorujem ho a prejdem popri ňom na svoju posteľ. Naše dve malé postele sa sem ledva zmestili, ale lepšie ako keby som mala spať na nafukovacom matraci na zemi. Hodím sa do postele a drevo bolestivo zavŕzga.

Zízam do prázdneho stropu miestnosti, očami kĺžem po stenách a poličkách. Všetky Laurine veci som upratala a odložila. Jej učebnice a knihy ležia na poličke, poskladané veci a topánky má uložené v skrini. Počítač sedí zaklapnutý vedľa toho môjho, kozmetika bezpečne uložená v skrinke v kúpeľni.

Nevyhodila som jej veci. Jednoducho som ich iba odložila pre prípad, že by sa niekedy vrátila. Netuším, ako sa môže démon vrátiť z pekla a nehodlám sa nato opýtať Setha, aby prišiel nato, čo sa chystám spraviť. A tak len odovzdane zízam na svoju novú izbu a premýšľam nad tým, aký je ďalší krok.

Zrejme urobiť skúšky v škole a tváriť sa aj naďalej, že som ešte stále bežný smrteľník, ktorý sa bojí toho, čo s ním bude, keď ho vyhodia zo školy. To by bolo asi najlepšie. Aspoň by som tak ostatným neprišla iná, možno podozrivá. Všimnú si, že Laura zmizla a budú sa čudovať, že ani len jej najlepšia kamarátka nevie, čo je s ňou.

Keď som s Nathanielom dorazila k tomu starému domu, práve vybúrali dvere. Našli tam telo, možno skôr niečo, čo sa podobalo na akúsi múmiu v otrhaných šatách. Hoci mykli plecami, že jej vrah a milovaný otec v jednej osobe je už dávno mŕtvy, len ja a Nathaniel sme vedeli, že je za svoje hriechy potrestaný. Zhodila som ho do pekla, teraz tam zrejme skučí od bolesti a ľutuje, čo urobil svojej dcére.

Výčitky svedomia ma kvárili len chvíľku. Keď sme s Nathanielom išli spolu domov, uvedomila som si, že začínam nenávidieť ľudí. Boli to len odporné sebecké bytosti, ktoré kvôli sebe dokázali do nešťastia uvrhnúť ostatných, dokonca niekoho vlastnej krvi. Aj my démoni sme robili veci, ktoré by sa dali považovať za zlé. Lenže my sme nemali na výber, ak sme chceli prežiť.

Pozrela som sa na Nathaniela. Mala som šťastie, že jeho neukojiteľný apetít po mne ešte stále prebýval v jeho tele. Čo by som robila, keby mi jeho túžba nestačila na nakŕmenie? Vrhla by som sa na niekoho iného. Na svete bolo teraz mnoho ľudí, veľa z nich bolo slobodných a neznášalo záväzky. Boli pre môj hlad ako stvorení.

Ale čo by som robila, keby mi Nathaniel nestačil a musela by som rozbiť niektorú z rodín? Skončila by som ako Laura? Odviedla by som otca od svojej rodiny len preto, aby som sa mohla nakŕmiť?

Vedela som, že áno.

Pretože len čo sa v mojom tele prebral hlad, bola som schopná čohokoľvek. Túžba žiť bola vo mne ešte stále čulá aj napriek tomu, že som už dávno bola mŕtva. Lipla som na úbohom ľudskom živote, aby som sa raz nepominula kamsi do čiernej diery, o ktorej som počula len z rozprávania.

Ako vyzerá peklo?

Vzdychnem a prevrátim sa na druhý bok. Nemá zmysel nad tým premýšľať. Keď príde môj čas, skončím tam presne rovnako ako všetci ostatní.

Nasťahovali sme sa sem načierno. Moja zmluva o nájme práve končila a tak som odišla. Netuším, čo bolo s Laurinými pozostatkami života, ale Seth povedal, že Laura má svoj účet, z ktorého pravidelné strhávajú platby za nájom. Znamenalo to, že ja som si mohla svoje peniaze šetriť a ona aj naďalej platila za byt akoby tu bývala.

Pritváram oči, slzy sa mi snažia odtisnúť viečka a predrať von, ale nedovolím im to. Nechcem plakať pred Sethom. Musí to byť pre neho komické, keď ma vidí smútiť za niekým, koho som považovala za svoju najlepšiu kamarátku. A popritom som ani nevedela, že napríklad fajčila cigarety.

Alebo spávala s mojim vlastným otcom...

Vzlykla som do vankúša. Počula som, ako sa Seth zošuchol zo svojej postele. Chcela som na neho zavrčať, nech sa neopováži prísť ku mne, ale moje hrdlo bolo natoľko zovreté, že som nedostala zo seba ani hlásku.

Cítim, ako sa matrac pod jeho váhou nahol, ale svoju tvár som ďalej schovávala vo svojom vankúši. On je príčinou, že Laura je mŕtva a teraz sa bude hrať na bútľavú vŕbu? Nenávidím ho. Nenávidím Lilith. Nenávidím seba. Možno keby ma jednoducho iba nechali umrieť na podlahe, všetko by bolo lepšie, než je teraz.

Nenávisť v mojom vnútri rastie. Jej žiara je čierna a studená, ako nákaza sa šíri mojim krvným obehom, spomaľuje tep môjho srdca.

„Devi..."

Nereagujem na Sethov hlas. Isteže, je to moja naivita. To ja som si myslela, aké je to len super, spávať s démonom, ktorý je majstrom v sexe. A teraz sa tieto vysnívané dobrodružstvá menia na hry o život.

Keď ho stále nepočúvam, pocítim, ako si líha vedľa mňa na matrac. Vôňa jeho tela a kozmetiky sa za mnou zakráda ako duch. Spomínam si na všetky tie naše prvé večery, keď som ho postupne spoznávala a prežívala jednu vzrušujúcu noc za druhou. Možno kdesi v hĺbke srdca som si nahovárala, že som ho aj milovala. Hoci Laure som tvrdila presný opak.

Bol predsa taký milý, zábavný a iný. Nebezpečnosť ukrytá v jeho očiach ma lákala a dráždila, dravosť jeho pohybov ma nútila pripútať sa k nemu tesnejšie. Červená žiara jeho očí ma fascinovala.

Nechcela som lásku až za hrob, chcela som jeho. Postupne sa zoznamovať s nadprirodzenom vďaka nemu, po nociach loviť neexistujúcich duchov s Billom a doobeda sedieť na prednáške a polemizovať o tom všetkom s Laurou.

„Devi."

„Nechaj ma, dobre?"

Človek si myslí, že sa z toho konečne dostal, ale to nie je vôbec pravda. Jednoducho musím ďalej existovať, musím chodiť do práce, kŕmiť sa z Nathaniela. Zdá sa, že sa ma smrť Laury vôbec nedotkla, no potom nastane v mojom dni moment, kedy mám troška času a nemusím myslieť na nič.

Vtedy ma jej neprítomnosť udrie silnejšie než blesk, spáli moje vnútornosti a tlačí mi ich horúce zbytky von očami, premenené na číre lesklé diamanty. Posadím sa na posteli, chrbtom ruky utriem horúce slzy, ktoré mi padajú dole lícami.

„Nenechám."

Seth sa posadí a natiahne sa ku mne. Chcem ho od seba odstrčiť, ale nato som prislabá. Zovrie ma v obrovskom medveďom náručí. Neopätujem mu ho. Nechávam ruky visieť pozdĺž svojho tela, hlava mi padne dozadu, z očí mi neustále vytekajú slzy.

„Lilith ťa chce vidieť. Chce vedieť, ako sa ti darí."

„Vari to necíti?" odpovedala mu chladne.

„Práveže cíti."

Laura vzdychla a potom sa postavila. Nohy sa jej na okamih skĺzli po zasneženej streche, ale ona rýchlo nadobudla stratenú rovnováhu. Nadýchla sa a skočila dole. Vietor jej svišťal okolo uší, snažil sa jej strhnúť sukňu z pása, strapatil vlasy. Akoby sa ju snažil zachytiť do svojich rúk, aby si neublížila. Už kdesi uprostred vo vzduchu začala spomaľovať. Keď bola asi meter nad zemou, vznášala sa pomalšie než snehové vločky navôkol.

Dopadla hladko na zasneženú zem.

„Prečo tak bezhlavo míňaš svoju energiu, keď sa odmietaš kŕmiť?" Seth stál vedľa nej.

Pritiahla si svoj kabát tesnejšie k svojmu telu a zahrešila.

„Prečo to robíš, Laura?"

Neodpovedala, iba sa pohla smerom k svojmu bytu. 

„Laura!" schmatol ju za plece a zvrtol k sebe.

Zovrela pery.

„Čo sa stalo? Je to už rok, čo si sa poriadne nekŕmila. Dokedy myslíš, že to ešte takto budeš vedieť vydržať? Chceš zomrieť?"

„Umrela som už pred pár rokmi, keď ste ma zmenili na sukubu," odsekla. „Prečo by som sa jednoducho nemohla teraz celá zvráskavieť a rozpadnúť na prach?"

„Lilith..."

„Lilith má desiatky poskokov, ktorí ju poslúchajú na slovo a nepriamo ju kŕmia. Čo ju po jednom mladom démonovi?"

„Čo sa stalo?" nepúšťal ju.

„On umrel," šepla. „Pred rokom."