„Ahoj," šepne.

„Čo tu chceš, Seth?" môj tón je oveľa viac nepriateľskejší, než som plánovala. Možno som ostala sentimentálna z návštevy Laurinho bytu.

„Čakal som, či sem náhodou neprídeš."

„So zradcami sa nebavím," odvrknem. Plecom buchnem do Setha a snažím sa popri ňom dostať na chodbu, no on ma schmatne za rameno.

„Pusti ma!" zasyčím na neho.

Nepočúva.

Strčí ma naspäť do bytu a zatvorí za mnou dvere. Len tak-tak sa mi podarí zaspätkovať a nepadnúť na zadok.

„Neopováž sa ma volať zradcom, Devi!" v jeho očiach sa zračí hnev snáď väčší, než ten môj. Zrelší o niekoľko storočí. „Nevieš o nás absolútne nič, tak sa nehraj na sväticu tým, že medzi nás nastrkáš vaše hlúpe ľudské ideály."

„Nabonzoval si ju Lilith! A ona je teraz mŕtva! Oh jasné, nie je mŕtva, naše duše sú predsa nemŕtve. Namiesto študovania na výške sa teraz smaží v pekle. To som teda pokojná!"

Devi...

Jeho hlas mi zavrčí v mojej mysli, ale ja ho ignorujem. Neznášam ho! Nedokážem uveriť tomu, čo sa stalo. Laura je preč a len vďaka nemu! A on nežiada o odpustenie, nekajá sa. Namiesto toho si sem vkročí ako páv a myslí si, že mu bude odpustené.

„Si nechutný!" mám čo robiť, aby sa mi podarilo udržať rovnú tvár. Pri pohľade na neho sa mi totiž iba neustále zvrašťuje.

Schmatne ma druhý raz, no tentoraz jeho dlaň nezovrie moje plece, ale hrdlo. Cúvne so mnou, akoby som nevážila nič, oči sa mu blýskajú červeňou. Hodí ma o stenu, moja zadná časť lebky bolestivo narazí do bielej steny. Syknem, no nevzpieram sa. Namiesto toho na neho iba zazerám, snažím sa svojim pohľadom pretlačiť a zničiť tú karmínovú z jeho očí.

„Nemáš ani len šajnu o tom, ako to tu chodí. Zabi alebo budeš zabitý, počula si už niečo také? Vy ľudia máte pocit, že môžete byť všetci kamaráti, ale tu to tak neplatí," prská zo seba jednotlivé slová, drobné kvapôčky jeho slín dopadajú na moju tvár.

Zatínam sánku, snažím sa mu niečo neodvrknúť. Mám chuť sa na neho vrhnúť, vymlátiť ho a škriabať do krvi až dovtedy, kým mu nedôjde jeho mágia a rany sa prestanú zaceľovať.

„Máš len dve možnosti. Buď skončíš v pekle ty, alebo namiesto toho skončí v pekle niekto iný. A ty si pre seba ukradneš pár chvíľ života v tejto pozemskej stoke. A vy, ako nejaký mučeníci, sa po smrti dostanete do skurveného neba takmer zadarmo."

Červená v jeho očiach pomaly slabne. Záchvat jeho zlosti je preč. Sťahuje sa, formuje do niečoho hmotného, čo žije v jeho vnútri spolu s ním, tvorí súčasť jeho bytia, démonickej existencie.

„No tak! Ako si predstavuješ peklo, Devi? Ako nejakú horúcu párty, kde pražíme ľudí v kotle a prevraciame vidlami?" zasmeje sa, v jeho hlase počujem pohŕdanie. „Hodilo by sa to k tvojej debilnej predstave o démonoch, však? Sme len hlúpe bytosti, ktoré nevedia používať mobil, nevedia ako to chodí na svete medzi ľuďmi. A chodíme pod bielou plachtou s očami na diery, však?"

Mlčím. Netuším, čo mu nato povedať. Som démonom len chvíľku, on žil niekoľko desaťročí, pravdepodobnejšie storočí.

„Vieš, aké je peklo? Vieš?" zatrasie so mnou, keď nereagujem. Hoci na začiatku takmer kričal, teraz jeho hlas tíchne, akoby mu vychádzal priamo z hrude.

„Asi je strašné," sotím do neho. „Máme tam predsa všetci trpieť, že?"

„Nevieš si to ani len predstaviť."

„A ty snáď áno?"

Schmatne ma za vlasy a pritiahne k sebe. „Ja som tam bol, Devi."

Zreničky sa mi rozšíria. Zažmurkám, snažím sa to pochopiť. Táto informácia mi jednoducho nesedí, nepasuje medzi ostatné veci, ktoré som sa naučila.

„Ako bol?"

„To je naše prekliatie, Devi," povie a konečne odo mňa odstúpi, „môžeme byť iba v pekle. Niektorým z nás sa podarí utiecť na Zem, no je len otázkou času, kedy nás znova niekto zhodí do pekla. Možno sa vrátime a možno nie. No ak áno, bude to znova len nevýrazne krátky okamih v histórii celej našej existencie."

„Poslal si tam Lauru," v očiach sa mi hromadia slzy.

„Porušil som pravidlá Lilith. Bolo viac než isté, že mi podrazí nohy Laurinda, alebo niekto ďalší, keď sa dozvie, že sme ťa zradili. Nech sa bude diať čokoľvek, viac sa tam nevrátim. Myslíš si, že to bolo ľahké rozhodnutie? Že som nič necítil? Býval som s ňou, niekedy sme sa o svoje obete delili. Laurinda sa totiž nechcela poriadne kŕmiť. Začínala byť pre Lilith len na obtiaž."

Kolená sa mi podlamujú, chrbát mi skĺzne po stene, kosti mi zadunia na studenej podlahe. Než si to vôbec uvedomím, dole lícami mi padajú ďalšie perly sĺz pre Lauru.

„Si tak mladá a neskúsená. Niekedy sa nedokážem pozerať nato, čo robíš. Už viac nie si človekom. Zbav sa pravidiel smrteľníkov a ber veci také ako sú."

„Mám byť ako vy? Poslať do pekla niekoho len zato, aby som tam neskončila ja? Čo ak mi dá niekedy na výber a budem si musieť vybrať medzi tebou alebo mnou? Čo v takom prípade?"

„V takom prípade, milá Devi, ma bez milosti podraz a zhoď do pekla. Zrejme ti to nebude nikto vyčítať. Viem, že ja určite nie."

Zmĺkla som. Kým som bola, aby som ho mohla súdiť? Na jednej strane som kritizovala Setha, že nabonzoval Lauru, na druhej strane som sama zhodila ducha do pekla, pripravila o život Neila a ten skončil rovnako ako oni. Bolo to zvláštne. Každý z nás robil niečo zlé, no nikto to nikdy nikomu nevyčítal. Brali to iba ako príležitosť prežiť o niečo dlhšie.

Zradila by som ju tiež, keby som si mala vybrať medzi ňou alebo mnou? Nechcela som nato myslieť. Nevedela som, aké je skutočné peklo, no bola som si istá, že ak by som to zakúsila, možno by som zmenila na všetko názor.

Budem rovnaká ako oni? Už teraz som dokázala zabíjať hoci ako človek som si myslela, že niečoho takého nebudem nikdy schopná. Keď prejde niekoľko rokov, možno desaťročí, budem rovnaká? Obetujem svojich priateľov len preto, aby som nepadla do samej temnoty?

Čosi v mojom vnútri mi našepkávalo odpoveď. Ľudia sa vždy báli robiť zlé veci. Či už ich zato odsúdila spoločnosť alebo Boh. Ako sa ale musí cítiť niekto, kto vie, že nech sa zmení hoc i na anjela, nebesia budú pred ním navždy uzamknuté?

Bola som človekom. Nikdy som neverila, že nejaké nebo existuje, no teraz viem jedno. Ak skutočne je kdesi tam hore, svojim spolčením sa s démonmi som si nadobro zahatala vstup. Pousmiala som sa. Game over, Devi.