V ten deň sa vykradnem z Nathanielovho bytu skôr, než sa zobudí. Ešte nad ránom sa z jeho objatia stalo ďalšie kolo sexu. Asi sa mi to iba zdalo, ale myslela som, že nebol úplne hore. Netuším, čo sa s ním deje, ale je mi jasné, že svoju bázeň po mne ešte nejakú chvíľu nebude schopný uspokojiť.

„Kam ideš?" Satomi ma vyprevádza pri dverách.

„Potrebujem si vybaviť pár vecí," poviem. „O ôsmej som naspäť. Dovtedy sa určite nezobudí. Povedal, že o toľkej vyštartujeme znova na to miesto, kde sme boli včera. Štáb tam bude skôr. Nenechá si ujsť nakrúcanie odpečatenia zamurovanej izby."

„Cítila si ju tam, však?" pozrie na mňa líška.

„Áno. V tej izbe je uväznený duch, ktorý sa zúfalo snaží dostať von. Ak tú izbu otvoríme, konečne bude voľná."

„Nikdy som nechápala ľudí," odvetí. „Ako môžu zabiť niekoho vlastnej krvi? A vy, démoni, ste úplne rovnakí. Sama si povedala, že si zabila jedného zo svojich."

Bolo by desivejšie, keby som ho zabila schválne, alebo kvôli tomu, že ešte stále nedokážem kontrolovať svoj prehnaný hlad? Deštruktívna zbraň vymykajúca sa spod kontroly musí byť odstránená, však? Nikto sa nesmie dozvedieť o tom, čo dokážem a neviem ako to ovládnuť.

Keď zaklopem na dvere Sethovho bytu, ruky sa mi kúsok chvejú. On je jediný, kto mi môže pomôcť. Ale stále neviem, či mu môžem dôverovať. Donášal Lilith na Lauru. Čo ak jej to ihneď povie a ja skončím v tých reťaziach na stene?

Stavím sa, že dizajnéri tej erotickej herne nepočítali s tým, že v tých putách prebehne skutočné mučenie a smrť.

Dvere na byte oproti sa otvoria a ja čakám, že sa v nich zjaví Seth. No namiesto toho vo dverách stojí mladá žena, možno len o niekoľko rokov staršia odo mňa.

„Prajete si?"

„Prepáčte, že vás budím tak skoro, ale je Seth doma?"

„Seth? Aký Seth?"

„Ten, čo tu býva."

Chvíľku sa na mňa pozerá a snaží sa mi v očiach vypátrať, či si robím žarty s tým, že som ju zobudila kvôli niečomu takému o pol siedmej ráno.

„Asi ste si pomýlili poschodie," odpovedá. „Tu žiadny chlap nebýva. Bývam tu sama."

Pozerám na ňu a uvedomujem si, že mi je kúsok povedomá. Ako si ju ale zaradiť? A potom mi to docvakne. Je to jedna z tých žien, ktoré má Seth omotané okolo prsta ako služobníčky. Vymazal jej pamäť?

„Prepáčte. Asi je to naozaj omyl," ospravedlním sa jej a zamierim k svojmu bytu.

Je pravda, že som nikdy poriadne nevedela, kto býva oproti mne. Je ťažké sa s nimi stretnúť, keď sa vraciate domov o štvrtej ráno a do školy idete až okolo obeda, keď je normálny človek už dávno v práci. Ale kdesi na začiatku, keď som ho uvidela stáť na chodbe pred tým bytom, keď sa na mňa usmial a povedal, že stratil kľúče, zdalo sa mi to kúsok zvláštne. Nemala som pocit, že by som ho tu niekedy videla. Ale moja naivita prevládla nad obozretnosťou a namiesto toho, aby som bola voči nemu aspoň kúsok podozrievavá, som ho vpustila do svojho bytu.

Možno už vtedy sa nabúral do mojej mysle a donútil ma pozvať ho dnu.

Čo bola skutočnosť a čo iba moja fantázia? Hranice medzi nimi sa v mojej mysli začínali čoraz viac stierať.

Aký je Seth v skutočnosti?

Odmietam veriť, že je Lilithin pes, ktorý bude vrtieť chvostom pri každom jej príkaze. Nechcela som, aby to tak bolo. Pretože ak to bude pravda, znamená to, že som podľahla práve takému démonovi.

Vojdem do svojho bytu a zapnem na mobile internet. Kým sa spamätáva z pripojenia, prezlečiem sa do čistých vecí. Plná emailová schránka ma nepoteší. Zdá sa, že skúškové obdobie je v plnom prúde, vyučujúci vyhodili do systému samé termíny.

Ak chcem dokončiť školu, budem musieť urobiť aj skúšky. Budúci týždeň začínajú prvé predtermíny. Ak sa im vyhnem, bude ma čakať krušný január.

Mám chuť sa rozdeliť minimálne na dve osoby, aby som to všetko stihla. Vyťahujem zo svojej kabelky diár a zapisujem si dátumy predtermínov do jednotlivých políčok. Kedy to mám akože všetko stihnúť?

Prelistujem diárom a on sa otvorí na jednej zo strán vzadu. Je tam preto, lebo mi tam ktosi vlepil žltý lístok s adresou. Očami prebehnem po úzkom elegantnom písme a presne viem, kto ho písal. Je to Laurin rukopis. Nikto iný tak nádherne nepíše. Moje čarbanice sa s tým ani len nedajú porovnať.

Čo je to za adresa? Prečo mi ju vlepila do diára? Ešte raz očami skontrolujem názov ulice a spomínam si. Kedysi, keď sme šli spolu zo školy do mesta, šli sme okolo tejto ulice a ona povedala, že tam býva.

Rastie vo mne zvedavosť. Hoci som bola jej kamarátka, ešte som ani raz nebola u nej doma. A tak schmatnem z vešiaka bundu a znova vybehnem do zimy. Mám ešte chvíľku čas, kým sa budem musieť vrátiť k Nathanielovi.

Utekám po chodníkoch, ktoré sú vlhké od roztopeného snehu, moje podrážky hlasno klopkajú o asfalt. Vietor mi hučí v ušiach, neuvedomujem si, že letím tak rýchlo, ale na tom nezáleží. Nie je to zase až tak ďaleko a asi o desať minút sa objavujem v uličke medzi kontajnermi, cez ktorú prejdem a som na zadnom dvore pri jednej starej tichej bytovke.

Prejdem po chodníku tvorenom kamennou dlažbou a zastanem pri vchode. Jej priezvisko nájdem medzi zvončekmi. No viem, že ak zazvoním, nikto mi neotvorí. Ale keď zatiahnem za dvere, vchod sa otvorí a ja tak pokojne vojdem dnu.

Idem pešo po schodoch. Netuším, na ktorom poschodí býva. A tak sa pristavujem pri každých dverách a čítam pozorne menovky. Kdesi uprostred nájdem drobný jednoizbový byt, ktorého menovka ohlasuje, že je to byt Laury.

Fajn. Lenže ako sa dostať dnu?

Stojím pred dverami a hoci viem, že to je hlúpe, natiahnem ruku, aby som na ne zaklopala. Len čo sa moja ruka dotkne falošného dreveného povrchu, prebehne mnou páľava. Prekvapene zdvihnem pohľad a musím zažmurkať. Po celých dverách sa ako tenké hady rozliezajú žiariace ornamenty.

Kvet uprostred nich je ale vyblednutý. Ak sa mi ho podarí rozsvietiť, dostanem sa dnu.

Laura má svoje dvere zabezpečené kúzlom. Mám sa snažiť oživiť ten zložitý obraz kvetu uprostred, alebo radšej skúsiť prelomiť samotné kúzlo? A zvládnem to vôbec urobiť? Nepochybujem o tom, že som silnejšia, než som bola pár dní dozadu, ale to kúzlo vyzerá byť neporušiteľné.

Keby nebolo, zrejme by sa sem už dávno dostal Seth, alebo Lilith. Ktokoľvek.

„Laura," šepnem. „Prečo si ma sem zavolala? Ako sa mám dostať dnu?"

Opriem sa čelom o studené dvere a vtedy si uvedomím, že kvet je priamo vo výške mojich pier. Vykrútim hlavu, aby mi nezavadzal nos a uštedrím vyblednutému kvetu slabý bozk. Cez pootvorené ústa do neho dýchnem kúsok svojej mágie.

Kvet zabliká, jeho lupene sa rozsvietia a hneď nato počujem, ako cvakne zámka. Rýchlo schmatnem kľučku a vojdem dnu.

Zatváram za sebou dvere, ocitám sa v maličkej štvorcovej chodbičke, kde je tak priestor na jednu vešiakovú stenu a rohož pod ním. Dvere naľavo vedú do malej kúpeľne. Na zemi vidím skopnutých ešte niekoľko párov topánok. Zrejme si ich ani nemala kde dať a bola lenivá po ne chodiť do skrine.

Vstúpim cez zárubňu bez dverí do kuchyne. Je maličká, v rohu pri okne je jeden jedálenský stôl s dvomi stoličkami, kuchynská linka sa ledva spratala pozdĺž najdlhšej steny v miestnosti. Stará kanvica je vypnutá, večnosť suché riady ešte stále ležia na dreze. Z kohútika pomaly kvapká voda.

Na jedálenskom stole má rozsypanú kozmetiku, kalendár prevrátený. Akoby sa ponáhľala, než odišla.

Keď vojdem do jej izby, je v nej len jedna posteľ a malý konferenčný stolík s kreslom, skriňa. Dvere na skrini sú otvorené. Skutočne mala naponáhlo. Ponáhľala sa na akciu Lilith, alebo vedela, že ju čaká trest a chcela utiecť?

Pri posteli nachádzam cestovnú tašku. Zrejme tušila, že niečo nie je v poriadku a chcela ujsť. Ako ujsť pred démonom, ktorý je spojený spolu s vami prostredníctvom mágie?

Na konferenčnom stolíku je vypnutý notebook, vedľa neho hŕba papierov školských poznámok. Kdesi uprostred sú aj papiere z nejakej firmy, kde pracovala. Skloním sa tam, prehrabujem sa jednotlivými papiermi, sledujem očami poznámky tvorené jej úhľadným písmom.

Otáčam sa a zapínam jej notebook. Zdá sa, že na elektronike si Laura dávala záležať. Počítač sa naštartuje hladko a rýchlo. Nie ako ten môj, ktorému to trvá snáď päť minút. Nemá chránený počítač heslom. Keď ale jej tmavá obrazovka konečne posledný raz zasvieti a zobrazí tapetu vo Windowse, zovriem pery.

Laurine pozadie počítača tvorí jediná fotografia. Je na nej ona a môj otec. Párkrát zažmurkám, príval zmiešaných citov naplní moje vnútro a telo nevie, čo s nimi. Môj mŕtvy otec. A moja mŕtva kamarátka. Živí a vysmiati na jedinej fotografii.

Mala by som ju nenávidieť, všakže? To ona bola príčinou, prečo otec začal podvádzať moju mamu. To ona im rozbila vzťah. Bol chorý a pomaly umieral. Vedel o tom, snažil sa vymotať zo spárov smrti a preto sa začal čoraz viac ponárať do okultizmu. A ona to zneužila, kŕmila sa na ňom.

A potom, keď umrel, prešla rovno na mňa. To ona ma zmenila na démona. Jej vďačím zato, že som sa teraz dostala do tejto šlamastiky.

Chcela som ju nenávidieť, ale nedalo sa. Priatelila som sa s ňou počas celej vysokej školy, bola takmer jediná baba, ktorá sa so mnou bavila. A pomáhala mi so školou, kým som dospávala náročnú noc kvôli PRS.

Nemohla som ju nenávidieť. Obzvlášť po tom, čo som ju videla v tých reťaziach v herni. A videla, ako sa Lilith teší z jej mučenia, až kým nakoniec neostala len jej duša, ktorú úponky stiahli do hlbín pekla. Hoci som chcela, aby trpela, aby zaplatila zato, čo urobila, nebola som spokojná.

Viem, že sa smaží v pekle. No napriek tomu, že som dosiahla svoju pomstu, necítim teraz vo vnútri žiadny pocit zadosťučinenia. Namiesto toho tu sedím teraz sama nielen bez otca, ale aj bez Laury, mojej jedinej kamarátky.

V jej počítači som nenašla vôbec nič. Vypínam ho teda a rozhliadam sa navôkol. Má naozaj stroho zariadenú izbu. Skriňa je pootvorená a väčšina vecí je preč. Iba hore je niekoľko kníh. Naťahujem krk, aby som si ich prezrela a keď zazriem chrbát jednej z nich, po chrbte sa mi rozbehnú zimomriavky.

Na jej skrini sedí jedna z okultných kníh môjho otca. Viem, že to je ona. Poznám ju. Keď som bola menšia, fascinovala ma. Bola viazaná v napodobenine kože, do ktorej boli vygravírované zlaté písmená a obrázky. Mohli ste ju zaviazať, aby sa neotvorila a to sa mi na tom páčilo.

Mama mala doma väčšinou paperbackové knihy, ktoré som ako dieťa za knihy ani nepovažovala. Práve preto ma táto očarila. Ale otec mi ju nikdy nedovolil prečítať. A aj keď som si ju ako tínedžerka párkrát prečítala, nerozumela som tomu, o čom sa tam písalo. Ale perokresby nadprirodzených bytostí boli zaujímavé. Desivé a fascinujúce zároveň.

Postavím sa na špičky a skladám ju zo skrine. Otváram ju, listujem starými zožltnutými stranami so zvláštnou nerovnou obriezkou. Na prsty mi cupne a zacinká. Hoci to nie je ťažké, špicom ma to buchne do nechta a ja syknem. Na zemi zazriem padnutý tenký kľúčik s príveskom. Vezmem ho do rúk a obzerám si ho. Viem presne, čo to je. Je to kľúč od bezpečnostnej schránky v banke.

Schovávam ho do vrecka a pozriem na hodinky. Ak chcem stihnúť Nathaniela, budem musieť utekať ako blázon.

Prebehnem popri kuchyni a očami posledný raz spočiniem na jej stolíku plnom kozmetiky. Medzi ňou je niekoľko kusov jej obľúbeného lesku na pery. Jeden bol už otvorený, ale ten druhý je ešte nenačatý, obalený tenkou plastovou vrstvou. Oba ich schmatnem a dám do vrecka.

Biela elegantná škatuľka ma zaujme. Chvíľku na ňu zízam, kým mi nedôjde, že sú to cigarety. Nikdy v živote som nevidela Lauru fajčiť cigarety. Myknem hlavou a prejdem späť do chodby. Musím sa zastaviť v tej banke čo najskôr. Hneď nato si ale uvedomím, že banku otvárajú neskôr.

Došľaka.

Schovám kľúč od sejfu v banke vo vrecku a vtom si všimnem na drobnom háčiku na stene rezervný pár kľúčov. Aj tie končia ukryté hlboko v mojich kapsách. Posledný raz sa rozlúčim s Lauriným bytom a netuším, čo s ním bude. Som ale ochotná nasťahovať sa sem. Keď sa vrátim od Nathaniela, možno to skúsim vybaviť.

Zvrtnem sa a chcem vybehnúť z bytu, no keď otvorím dvere, na prahu na chodbe stojí predo mnou známa vysoká silueta.

„Ahoj," šepne Seth.