„Devi?" do kuchyne nazrie Nathaniel. „Mohla by si ísť s nami na prehliadku domu?"

„Už idem," poviem rýchlo a vstanem.

Prejdem cez chodbu, Nathaniel ma šikuje po kamenných schodoch nahor na poschodie. Len čo sa tam objavíme, chlad vytvorí na mojom tele akúsi blanu. Pochybujem ale, že by jej funkcia mala byť ochranná.

Pozriem na Nathaniela a v očiach sa mi zračí otáznik: „Čo odo mňa čakáš?"

„Neviem," mykne plecom. „Poprechádzaj sa tu a pokús sa zistiť, či tu niečo je."

Odvrátim od neho pohľad a zhlboka sa nadýchnem. Je tu chladno, to je pravda. V objektoch, kde straší, býva často chladno, niekedy zvykne teplota skočiť v priebehu niekoľkých sekúnd aj o niekoľko stupňov.

„Teplota?" spýtam sa Nathaniela.

„Termokamera ukazuje približne 16 stupňov," hlási mi jeden z kameramanov.

Chladno. Dole majú pec, ale žiadne kúrenie zrejme v takomto dome nie je urobené. Často mala každá miestnosť iba malé kachle. O luxuse, ako sú radiátory, možno len snívať.

Kráčam po chodbe obdĺžnikového tvaru, drevená podlaha vŕzga pod mojimi nohami. Nespomínali čosi o schodoch? Tie boli ale kamenné, ako by mohli na nich počuť kroky? Zato podlaha vydáva zvuky aj za schodisko. Pod našimi krokmi stená, praskoce, očakávam, že každú chvíľku sa mi staré latky prelomia pod nohami.

No žiaden katastrofický scenár sa nekoná. Z chodby nevedie mnoho dverí. Vidím iba troje, no ich usporiadanie je akési zvláštne.

Dvoje sú na jednej strane chodby a jedny na druhej, no nie uprostred, ale na kraji.

„Môžem vojsť dnu?" spýtam sa Marka, nášho klienta a dediča domu.

„Pravdaže," odpovie mi.

Je zjavne nervózny. Netuším prečo. Áno, ten chlad je odporný, ale to je tak všetko. Je nás tu mnoho, nemyslím si, že sa práve teraz niečo udeje. Bill mi to hovoril kedysi na začiatku. Vždy, keď sa na mieste, kde straší, objavia cudzí ľudia, všetky tie čudné úkazy prestanú. Akoby sa hanbili vystrájať pred návštevou.

Otváram dvere do miestnosti a vstúpim dnu. Očakávala som väčšiu miestnosť, minimálne ako dve oproti nim, no nachádzam sa iba v stredne veľkej izbe. Nelíši sa veľmi od celého domu. Tá istá stará spráchnivená drevená podlaha, pukotajúci oheň v nových kachliach, ktoré tam zrejme už stihli kúpiť. Cez drevené okná trocha fúka. To by zrejme vysvetľovalo ten závan vzduchu.

„Čo je to za izbu?" spýtam sa.

„S manželkou tu momentálne spávame. Kúpili sme sem preto aj nové kachle," odpovedá.

Na starej posteli s vyrezávaným čelom sú prehodené obrovské periny. Len tak prídem k nim a chcem ich nadvihnúť, no zisťujem, že sú ťažšie, než moja prikrývka doma. Hoci sa v miestnosti kúri, sú poriadne studené.

„Sú chladné," skonštatujem.

„Trvá, kým sa zohrejú, ale ak sa nimi zakryjete, je vám pod nimi až horúco," povie.

„Hmmm," položím ich naspäť.

Nad manželskou posteľou visí na stene obrázok Panny Márie s malým Ježiškom. Je potiahnutý hrubým sklom a ešte hrubším rámom s ornamentami. Z niektorých častí sa už odlupuje zlatá farba. V rohu na bielej stene zazriem čierne bodky začínajúcej plesne.

Je to pekný starý dom, ale nechcela by som tu bývať. Som zvyknutá na pohodlie spojené s vybudovaným vykurovaním a vodovodným potrubím. Bez kúpeľne by som asi zhynula.

„Kde sa dejú tie čudné veci, ktoré ste spomínali?"

„Keď tu spávame, tak ich počujeme. Škrabot."

„Čo podkrovie?"

„Nič tam nie je. Iba staré haraburdy a pár hniezd ôs, ktoré sme nedávno vystriekali. Manželka je alergická."

„A pivnice?"

„Tiež nič."

Zvláštne. Žiadne pohrebisko ani mŕtvola? V porovnaní s prekliatym kostolom ma tento prípad začínal nudiť.

„Nič, budeme musieť počkať," povie Nathaniel. „Zatiaľ natočíme rozhovory a počkáme do noci."

Majiteľ súhlasí a my vychádzame na chodbu. Ľudia zo štábu vypínajú svoje kamery, opatrne ich nesú dole schodmi, majiteľ sa medzitým rozpráva s Nathanielom. Zastanem na tej chodbe pokrytej starým kobercom spleteným z kusov látky a obrátim sa. Na konci chodby je jediné drobné úzke okno, cez ktoré sem presvitá svetlo.

Tá chodba je priam stvorená nato, aby sa tu zjavil nejaký duch. Otočili by ste sa a zazreli stáť na samom konci ženu v bielych šatách. Svetlo z okna by spôsobilo, že by takmer žiarila, dívala by sa na vás nevýraznou tvárou bez kúska emócie, s prázdnym mŕtvolným pohľadom.

Ah, Bože, moja fantázia vie byť niekedy neskutočná.

„Prosím..."

Zvrtnem sa na schodoch a vykrútim hlavu dozadu. Na chodbe nikto nie je. Žiadny duch v bielych šatách, ani démon s červenými očami. Je úplne prázdna a aj tak mám pocit, že som niekoho počula.

„Devi! Pomôžeš nám rozostaviť stojany, prosím ťa?"

„Idem!" zakričím a zbehnem dole po schodoch.

Trvá nám takmer polhodinu, kým naťaháme do domu káble, rozostavíme svetlá a kameru. Klienti si prajú, aby ich meno ostalo v anonymite, rovnako aj ich tvár, tak zmeníme svetlá tak, aby ich tvár bola v tieni.

Manžel Mark sedí medzitým za stolom a čaká, kým sa celé toto divadlo spustí. Jeho žena varí už druhú várku čajov a kávy. Dnes to bude dlhá noc. Budeme znova čakať do tretej ráno, aby sme mohli urobiť nočnú prehliadku domu a natáčanie. Ubezpečujú nás však, že zvuky bude počuť len čo sa zotmie.

Aj preto premýšľam, že to bude zrejme nejaké zviera. Tie čakajú na západ posledných lúčov a potom vybiehajú do akcie. Navyše v takýchto starých domoch môže byť čokoľvek. Potkany, kuny. To by zároveň aj vysvetľovalo škrabot, ktorý počujú noc čo noc. Majú si nastaviť pascu a nie volať lovcov duchov...

„Dobre, môžeme začať s nahrávaním," preruší ticho Nathaniel, keď mu jeden z kameramanov kývne.

Zdvihne sa a položí mi na stehná notebook.

„Spíšeš ich odpovede, Devi?"

„V pohode," odpoviem.

Pozriem sa na slabo podsvietenú obrazovku počítača a rýchlo prebehnem tých pár otázok, ktoré mi tam naklepal. Sedí vedľa mňa na lavici, aby na ne videl a mohol ich čítať. Položím ruky na klávesnicu a potichu vydýchnem. Kameramani šťuknú gombíkmi a nahrávanie sa začína.

„Povedzte mi, kedy ste si všimli, že sa v dome dejú čudné veci," prečíta Nathaniel prvú otázku.

Majiteľ sa nadýchne a začne rozprávať: „Hneď v prvú noc, keď sme sa tu rozhodli prespať. Ľahli sme si do postele a zaspali. Okolo druhej ráno sme sa zobudili nato, že počujeme škrabot."

„Zistili ste, čo zato môže?"

„Myslel som si, že to bude kuna. Nastavil som hore na povale niekoľko pascí, no nič sa nechytilo, aj keď škrabot neustával. Šiel som sa pozrieť aj na povalu, ale nič som nevidel."

„Stalo sa ešte niečo iné okrem škrabotu?"

„Závan chladného vzduchu. Cítim niekedy dotyky."

„Zdajú sa vám príjemné, alebo nepríjemné?"

„Necítim z nich zlo. Prídu mi ako priateľské potľapkanie. Iba tak trochu studené. No vždy, keď sa obzriem, nikoho nevidím. No mojej žene sa priateľské nezdajú," povie.

Manželka, ktorá sedí na druhej stoličke, je snímaná ďalším kameramanom. Pozornosť sa obracia na ňu a ona skloní hlavu. Ruky v lone zovrie, nechce o tom hovoriť.

„Prečo sa vám nezdajú príjemné?" otočí sa k nej Nathaniel.

„Sú násilné. Niečo neviditeľné z ničoho nič do mňa sotí. Keď vychádzam von z domu, keď idem dole po schodoch. Neviem, čo to je, ale cítim, že ma tá vec chce vyhnať z domu von."

„Ublížila vám tá vec niekedy?"

„Nie. Len cítim, že je voči mne nepriateľská, niekedy mám pocit, že ma sleduje. No keď sa obrátim, nikoho nevidím."

„Spomínali ste, že váš otec v tomto dome žil sám. Povedal prečo?"

„Nechcel odísť. Trval na tom, aby sme dom nepredali a keď sme argumentovali tým, že tu nemá kto bývať, nasťahoval sa sem. Vedel len, že jeho otec, čiže môj starý otec, mu povedal, že chce, aby bol vždy niekto v tomto dome a neostal sám. Nevieme prečo. Nikdy mu to priamo nechcel povedať."

„Spomínate si na niečo zvláštne, čo sa dialo vo vašej rodine? Niečo neobvyklé?"

„Otec umrel na rakovinu, starý otec tiež. Možno je to len zhoda náhod, ale myslím si, že aj môj prastarý otec mal rakovinu."

„Na základe čoho si to myslíte?"

„Starký niekedy spomínal, že sa správal čudne. Mal časté záchvaty hnevu, niekedy bol nevyspytateľný. Veci riešil svojským spôsobom. Nikdy sme sa to nedozvedeli naozaj, ale myslíme si, že mal na mozgu nádor. Počul som o tom. Vraj vtedy tlačí na mozog a ľudia sa správajú ako niekto iný. Ale hovorím, nevieme to naisto. Je to len pokus našej rodiny o logické vysvetlenie jeho chovania."

„Spomínate si ešte na niečo?"

„Viete, môj starký mal ešte mladšiu sestru. Volala sa Alžbeta, ale všetci ju volali Betina. Keďže mama mu umrela pri pôrode, ona sa starala o celú domácnosť. Prastarý otec bol na ňu prísny, bola to predsa jediná žena v rodine. No ona si našla niekoho z dediny a začala sa s ním stýkať. Otec zúril, zakazoval jej vzťah a tak ušla z domu.

Keď sa starý otec vrátil z vojny, zistil, že nie je doma. Prastarý otec ju ale nehľadal. Úplne na ňu zanevrel. Všetky vyšívané veci a výbavu, ktorú jej nachystala ešte mama, nahádzal do jej malej izby a zamuroval to.

Povedal vtedy starkému, že nechce v tom dome vidieť nič, čo by mu ju pripomínalo."

„Ozvala sa niekedy?"

„Nikto ju už nikdy nevidel."

„Premýšľali ste nad tým, že by ju mohol prastarý otec zabiť?"

„Áno, ale nemyslím si to. Viete, ak by sa to stalo, tak by tu strašila."

„Myslíte si, že to nie je ona, kto tu straší?"

„Hej."

„A kto potom?"

„Prastarý otec."